www.Radiovaticana.org http://www.radiovaticana.va Hlas svateho a Cirkvi v dialogh so svetom Webteam sk 2005 Vatican Radio. All rights reserved. Vatikansky Rozhlas webteam@vaticanradio.org webteam@vaticanradio.org webteam@vaticanradio.org 60 No Vysielanie Vatikánskeho rozhlasu vo forme Podcast http://www.radiovaticana.va/SLO/articolo.asp?c=702745 00:14:38:88 Utorokové vysielanie vo zvukovej podobe webteam@vaticanradio.org News 00:14:38:88 Tue, 18 Jun 2013 18:42:13 GMT 702745 http://www.radiovaticana.va/SLO/articolo.asp?c=702661 00:07:49:6636. cast rubriky o Druhom vatikánskom koncile s názvom Príliš pozitívny svet. Pripravil ju Jaroslav Mudron SJ. „Ekumenický koncil okrem iného poskytuje Cirkvi, a predovšetkým aj každému z nás, pohlad na celý svet: Vari môžeme spolocne v Cirkvi nehladiet na tento svet s láskou? Práve takémuto nazeraniu na svet bude venovat toto zacínajúce sa koncilové obdobie najviac pozornosti. Ešte raz a nadovšetko: láska; láska k cloveku dneška, akýkolvek je a kdekolvek sa nachádza. Láska ku všetkým ludom. Hoci iným sa zdá, že na budovanie ludskej kultúry sú potrebné všelijaké základy, ako napr.: moc, bohatstvo, doktrína, vojna ci súkromná spotreba, no Cirkev hlása nevyhnutnost lásky. Tento koncil je preto skutocným, verejným a slávnostným znakom lásky voci ludskej spolocnosti.“ Štyri jesene po sebe, od roku 1962 až do 1965, boli oci verejnosti – a môžeme povedat aj celého sveta – upriamené na udalosti vôkol svätopeterskej baziliky, v ktorej prebiehali plenárne zasadania Druhého vatikánskeho koncilu. Každý den pocas zasadaní prinášalo Tlacové stredisko koncilu zhrnutia príspevkov na diskutované témy a podrobne informovalo o výsledkoch hlasovania ako aj o dalších cinnostiach. Prostredníctvom dennej tlace, rozhlasu a televízie tieto informácie vzápätí obletovali celý svet, aj ked nechýbali miesta, kde im bránila cenzúra v službách proticirkevného svetonázoru. Na druhej strane i takáto vládna kontrola nad prístupom k informáciám svedcila o starostlivej pozornosti „cenzorov“ voci všetkému, co sa na koncile dialo. To, že katolícky koncil nebol nikde vnímaný lahkovážne, sa ukázalo tiež na živej reakcií arabských krajín, ked konciloví otcovia rokovali o vydaní deklarácie O vztahu so Židmi. Asi najvýraznejším prejavom svetového záujmu o koncil bolo pozvanie pre pápeža Pavla VI. navštívit sídlo Organizácie Spojených národov v októbri 1965. Napriek tejto obrovskej pocte, ktorá v dejinách Cirkvi a pápežstva nemala zatial obdobu, pápež Pavol VI. sa ani vtedy v New Yorku ani nikdy potom nenechal strhnút akýmsi triumfalizmom alebo povýšeneckým postojom „v mene Cirkvi“. Ako sme poculi z jeho slov, ktoré povedal pri otvorení poslednej koncilovej fázy 14. septembra 1965, Cirkev chce „hladiet na tento svet s láskou“. Ba tento láskyplný pohlad Cirkvi má slúžit za príklad pre spolunažívanie celej ludskej spolocnosti. Ked pápež hovoril o „koncilovom nazeraní na svet“, mal na mysli pojednávanie o koncilovom dokumente s názvom O Cirkvi v dnešnom svete, od schválenia ktorého záviselo úspešné ukoncenie posledného koncilového obdobia. Najväcším problémom tohto dokumentu bol jeho tematický rozsah: od ludskej dôstojnosti, cez manželstvo a rodinu až po otázky ohladom sociálnej spravodlivosti, svetového mieru atd. Moderátori koncilových rozpráv mali preto obavy, ci krátkost casu dovolí dostatocne prehlbit jednotlivé témy. Diskusia, ktorá prebehla nad schémou tohto dokumentu v roku 1964, dala viaceré teologické a praktické podnety, ktoré mali v priebehu necelého roka spracovat clenovia príslušnej komisie. Jedným z nich bol štyridsatpät rocný krakovský arcibiskup Karol Wojtyla, ktorému sa nepozdávalo, akým spôsobom sa v texte predstavuje „svet“. Podla jeho názoru bola schéma O Cirkvi v dnešnom svete príliš optimistická voci modernej spolocnosti. Ved v niektorých castiach sveta ludia trpia pod útlakom materiálneho konzumizmu a na iných miestach sužuje ludí komunizmus a jeho ateistická propaganda. Tieto negatívne skutocnosti by mali byt takisto zahrnuté do posolstva Cirkvi pre súcasný svet. Wojtylov hlas nebol ojedinelý. Aj známi nemeckí poradcovia koncilu Karl Rahner a Jozef Ratzinger v lete 1965 publikovali clánky, v ktorých vytýkali tvorcom dokumentu, že výraz „svet“ sa používa v nejednoznacných významoch a že na svet sa nehladí konštruktívne a kriticky. V mnohých ohladoch sa opakoval scenár z predošlého roku, ked sa diskutovalo, ci na svet treba hladiet v perspektíve tajomstva vtelenia Božieho Syna, alebo v rozmere Kristovho kríža. V tom prvom sa svet javí ako priestor, do ktorého slobodne vstupuje Boh a prináša spásu, a v tom druhom je svet skôr miestom záhuby a skazy, za ktorý Boží Syn prináša zmiernu obetu, aby ho vykúpil. Nová diskusia nad celým dokumentom zacala 21. septembra 1965 a trvala prekvapujúco iba dva týždne – z toho prvé tri dni boli venované otázke, nakolko pozitívne sa má Cirkev dívat na ludský pokrok, rozvoj v oblasti vedy, techniky a kultúry... a nakolko má vycítat svetu jeho „profánnost“ a hriešnost. Predložená schéma upraveného dokumentu O Cirkvi v dnešnom svete oplývala optimizmom – a to až do takej miery, že v jej prvých kapitolách chýbalo slovícko „hriech“, ako na to ihned poukázal kardinál Siri. Dalšiemu talianskemu kardinálovi – Ruffinimu – zase chýbala téma utrpenia a bolesti, ktoré svet so sebou prináša. Rovnako nemecky hovoriaci biskupi sa ohradili voci ponatiu cloveka, aké prináša návrh dokumentu bez toho, aby zvážil dôsledky dedicného hriechu. Spomedzi 26-tich recníkov chválili prílišný optimistický tón len dvaja biskupi – obidvaja z Kanady. Prvým bol Mons. Jordan z Edmontonu: „S uspokojením pozorujeme, že text nie je cudzí duchu optimizmu a dôvery v cloveka, ktoré prebudil Ján XXIII... Schéma konecne neprestavuje ten mýtus, podla ktorého Cirkev a jej služobníci majú pohotovú odpoved na akýkolvek problém. Cirkev naopak sa tu vykresluje v postoji pokornej bádatelky, ktorá hladá pravdu a na toto hladanie vynaloží všetky sily, aby zjednotila pramene božského a ludského poznania.“ K tomuto pozitívnemu hodnoteniu sa pridal aj Mons. Hermaniuk, biskup Ukrajincov žijúcich v Kanade, ktorý podobne ocenil láskavý prístup Cirkvi k ideám a názorom súcasného sveta, ktoré náleží skúmat vo svetle viery a nie vopred zavrhovat ako „svetácke“ a škodlivé. Po dvojtýždnových diskusiách sa clenovia Komisie pre dokument O Cirkvi v dnešnom svete, rozdelení do desiatich podkomisií, pustili do vypracovania konecnej verzie tejto velmi dôležitej koncilovej konštitúcie. V priebehu necelého mesiaca mali spracovat vyše stošestdesiat pripomienok, podla ktorých bolo potrebné opravit alebo doplnit text. K tejto práci boli tiež pripojení spomínaní nemeckí poradcovia Rahner a Ratzinger, jedni z najvýraznejších kritikov celej schémy. Pre koncil táto intenzívna práca znamenala úspešné dobehnutie do žiadaného ciela. K dokumentu, ktorého prvé slová zneli: „Radosti a nádeje“ – Gaudium et spes –, bolo potrebné doplnit menej optimistický pohlad na realitu hriechu, ateizmu, materializmu a podobných negatívnych „-izmov“, v ktorých sa Cirkev so svetom dneška neidentifikuje, hoci pristupuje ku všetkému „svetskému“ – ako jej božský zakladatel – s porozumením a láskou. Jej vztah so svetom je napokon otvorenostou pre dialóg: Cirkev je „znamením spásy vo svete“ a zároven „Cirkev takisto vie, že na základe stárocných skúseností sa musí stávat coraz zrelšou pri rozvíjaní svojich stykov so svetom“ (GS 43). webteam@vaticanradio.org News 00:07:49:66 Tue, 18 Jun 2013 15:02:42 GMT 702661 http://www.radiovaticana.va/SLO/articolo.asp?c=702471 00:14:38:98 Pondelkové vysielanie vo zvukovej podobe webteam@vaticanradio.org News 00:14:38:98 Mon, 17 Jun 2013 19:34:27 GMT 702471 http://www.radiovaticana.va/SLO/articolo.asp?c=702076 00:14:38:62Nedelné vysielanie vo zvukovej podobe webteam@vaticanradio.org News 00:14:38:62 Sun, 16 Jun 2013 14:54:05 GMT 702076 http://www.radiovaticana.va/SLO/articolo.asp?c=702073 00:10:00:00Týždenný 10-minútový spravodajský súhrn Vatikánskeho rozhlasu pre Slovenský rozhlas, vysielaný každú nedelu o 05.05 hod. a v repríze vecer o 22.15 hod. na vlnách Rádia Slovensko. webteam@vaticanradio.org News 00:10:00:00 Sun, 16 Jun 2013 14:39:48 GMT 702073 http://www.radiovaticana.va/SLO/articolo.asp?c=702068 00:08:49:75Autorom príspevku s názvom Gréckokatolíci a jezuiti je Mons. Cyril Vasil SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi: Pred dvoma týždnami dostala Gréckokatolícka cirkev na Slovensku nového pomocného biskupa v osobe vladyku Milana Lacha. Pri jeho menovaní, i vysviacke viackrát zaznel dôležitý údaj z jeho životopisu. Nový vladyka Milan, rovnako ako otec metropolita Babjak, patrí k reholi jezuitov. Táto skutocnost u viacerých veriacich, knazov i laikov vyvolala otázku: Jezuiti sú predsa rehola, ktorá vznikla v latinskej Cirkvi. Co majú spolocné s východnou, Gréckokatolíckou cirkvou? Ked sa gréckokatolík stane jezuitom, ostáva gréckokatolíkom alebo nie? Na túto otázku by sme mohli velmi zjednodušene odpovedat uvedením cirkevno-právnej zásady, že pri uskutocnovaní každého reholného povolania Cirkev chce rešpektovat osobitost a cirkevno-obradovú príslušnost kandidáta. Pri vstupe do rehole jezuitov si tak každý kandidát ponecháva vlastný obrad a cirkevnú príslušnost. Práca jezuitu pre dobro vlastnej obradovej cirkvi je potom koordinovaná s ostatnými apoštolskými prioritami rehole, v rámci konkrétnej provincie ci reholného domu, pre ktorý je urcený. Ale okrem všeobecného pravidla sa môže vynorit aj iná, konkrétnejšia otázka. Má táto rehola nieco spolocné s našou cirkvou alebo je to len náhoda, že viacerí biskupi sú jezuitmi, teda, že viacerí východní jezuiti sa stali gréckokatolíckymi biskupmi? Pokúsme sa teda v tomto dnešnom príspevku priblížit niekolko informácií týkajúcich sa histórie vztahov medzi gréckokatolíkmi na Slovensku a jezuitmi. Naša cirkev sa okrem svojich cyrilo-metodských korenov hlási aj k dedicstvu Užhorodskej únie z roku 1646. Pri jej zrode – podobne ako tomu bolo pri Brestskej únii zjednocujúcej kyjevskú metropoliu – stáli priamo alebo nepriamo tiež jezuiti, ktorí na východnom Slovensku zacali pracovat už od roku 1608, kedy prišli do Humenného, v ktorom otvorili v roku 1615 kolégium. Toto kolégium bolo v roku 1646 prenesené do Užhorodu. V jedinom dokumente, ktorý nám podáva správu o priebehu Užhorodskej únie, v liste šiestich archidiakonov z 15. januára 1652, sa medzi osobami, ktoré sa o nu zaslúžili, spomína práve rektor užhorodského kolégia P. Tomáš Jasbereni. Jeden z hlavných organizátorov únie, bazilián Gabriel Kosovický, bol prímasom Lipajom oznacený ako egregie doctus in Scholis Patrum Jesuitarum, teda ako muž „znamenito vyucený v školách pátrov jezuitov“. Nebolo tomu náhodou. Jeden z najvýraznejších krokov pomoci, ktorú jezuiti poskytovali Gréckokatolíckej cirkvi bola totiž formácia duchovenstva a predovšetkým príprava najslubnejších kandidátov, ktorí boli neskôr urcení k plneniu dôležitých administratívnych a pastoracných úloh. Už zbežný pohlad na životopisy všetkých mukacevských biskupov a popredných cirkevných predstavitelov 18. storocia potvrdzuje, že prešli jezuitskými školami v Trnave, Viedni, ci Košiciach. Na tomto poli zohrala nezastupitelnú úlohu práve Trnavská univerzita. Zmienku si zasluhuje najmä tzv. Janiano-Leopoldovská fundácia pre knazov byzantského obradu a zorganizovanie univerzitnej tlaciarne s cyrilskými typmi písma. Tak mohli byt gréckokatolícke deti vyucované z Bukvara (1699), knazi mohli veriacich vyucovat z Katechizisu (1698) a svoje vlastné teologické vzdelanie mohli doplnat z praktickej prírucky morálky Kratkoje pripadkov moralnych ili nravnych sobranije (1727) – aby sme tak menovali aspon niektoré z cirkevno-slovanských tlací trnavskej univerzitnej tlaciarne. V roku 1727 bola táto tlaciaren prenesená do Sedmohradska do rumunského Klužu, kde pokracovala tlac gréckokatolíckych kníh v cirkevnej slovancine i rumuncine. Ako historickú perlicku vztahov medzi jezuitmi a gréckokatolíkmi môžeme uviest, že zo spišskej obce Olšavica, z rodiny Židzikových, používajúcich aj meno Olšavský, pochádzali nielen dvaja mukacevskí biskupi, ale aj prvý známy gréckokatolícky jezuita z našich koncín Juraj Olšavský (1709-1781). Do spolocnosti Ježišovej vstúpil v roku 1728, stal sa profesorom teológie, morálky a filozofie a prednášal na univerzitách a kolégiách v Košiciach, Trnave, Budíne a Egeri. Kedže pastoracne pôsobil v latinskom prostredí, nedá sa povedat ci slúžieval aj v byzantskom obrade, ale je rozhodne sympatické, že pocas celého života sa v dotazníkoch uvádzal ako Rutheunus, teda Rusín, resp. Rusnák a na otázku, ci niekedy v živote vyznával nejaké heretické ucenie s hrdostou vždy uvádza: Semper catholicus ritus graeci, „Vždy som bol katolíkom gréckeho obradu“. V roku 1701 uhorský prímas kardinál Kolonic sa obrátil na Svätú stolicu s oficiálnou žiadostou o vyslanie jezuitov, ktorí by v Uhorsku, najmä v Sedmohradsku, pracovali vo východnom obrade. Generálny predstavený jezuitov bol tomuto plánu naklonený a vyzval v tomto smere provincných predstavených Rakúska, Ciech, Litvy a Nemecka, aby našli vhodných kandidátov. Celý plán ale nakoniec stroskotal na prekážkach, ktoré mu zacalo klást rímske Posvätné ofícium. Napriek tomu však v rumunskej Gréckokatolíckej cirkvi pôsobil vždy jeden jezuitský teológ ako causarum generalis auditor, teda ako akýsi najvyšší teologický poradca. Jezuiti sa u gréckokatolíkov tešili úcte najmä pre ich odbornú teologickú pripravenost a pre ich pastoracnú horlivost. Nie náhodou aj prvý prešovský gréckokatolícky biskup Gregor Tarkovic, ktorý v mladosti vstúpil do jezuitského noviciátu práve v case, ked došlo k rozpusteniu rehole, po rokoch spomínal na túto udalost takto: „Ked som bol prijatý do jezuitského rádu, bol som najštastnejším clovekom na svete, pretože podla mojej mienky, byt jezuitom prekonávalo akúkolvek cirkevnú hodnost a kariéru.“ Aj po docasnom zrušení jezuitského rádu v roku 1773 ostala história jezuitov spätá s gréckokatolíkmi. V roku 1775 sa cisárovná Mária Terézia totiž rozhodla odovzdat mukacevskému biskupovi jezuitský chrám a kolégium v Užhorode, ktoré sa tak odvtedy stali novou katedrálou a eparchiálnou kúriou mukacevského obnoveného biskupstva. V dvadsiatych rokoch minulého storocia, v obnovenej Spolocnosti Ježišovej sa zacala budovat aj byzantská vetva jezuitov, predovšetkým s perspektívou misijnej práce v Rusku. Ako prvý spomedzi slovenských jezuitov prijal byzantský obrad páter Vendelín Javorka. Pred svojím nástupom na miesto prvého rektora Pápežského ruského kolégia – Rusika pobudol istý cas práve medzi gréckokatolíkmi na východnom Slovensku, aby sa tu lepšie v praxi oboznámil s východným obradom. Jeho príklad potom nasledovali další slovenskí jezuiti, niektorí z nich po likvidácii gréckokatolíckej cirkvi a reholného života na Slovensku potom pastoracne viedli slovenských gréckokatolíkov v diaspóre v Spojených štátoch a v Kanade. V našej gréckokatolíckej pospolitosti je iste najznámejšie meno pátra Michala Lacka, profesora Pápežského východného inštitútu a velkého presadzovatela práv slovenských gréckokatolíkov. Páter Lacko pomáhal slovenským gréckokatolíkom všetkými dostupnými prostriedkami, osobnými kontaktmi, zasielaním náboženskej literatúry, prípravou liturgických a modlitebných kníh, formacnými vysielaniami na vlnách Vatikánskeho rozhlasu i zabezpecovaním financnej pomoci. Na Slovensku zasa v tichosti a prakticky v ilegalite pracovali další gréckokatolícki jezuiti, páter Juraj Bumbera, ktorý dlhé roky úcinkoval vo verejnej pastorácii v Prešove a páter Michal Fedor, ktorý pôsobil takreceno „v civile“. Najmä posledne menovaný Michal Fedor svojimi historickými prácami, prednáškami i publikacnou cinnostou koncepcne pracoval na budovaní identity našej Cirkvi. Práve páter Fedor bol ideovým otcom Centra spirituality Východ-Západ, ktoré dnes v Košiciach úspešne funguje a ktoré pocas svojho knazského a reholného úcinkovania v Košiciach viedli vtedy najmladší predstavitelia novej generácie slovenských gréckokatolíckych jezuitov, dnes obaja gréckokatolícki biskupi, metropolita Ján Babjak i jeho nedávno vysvätený pomocný biskup Milan Lach. Súcasnost odkrýva neustále nové formy a nové polia možnej spolupráce jezuitov a Gréckokatolíckej cirkvi. Aj v tejto súvislosti by sa dalo povedat, že „žatva je velká, ale robotníkov je málo“. Preto sa aj my pripojme svojimi modlitbami k Pánovej výzve: „Proste teda Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.“ webteam@vaticanradio.org News 00:08:49:75 Sun, 16 Jun 2013 14:12:07 GMT 702068 http://www.radiovaticana.va/SLO/articolo.asp?c=701977 00:14:38:64 Sobotné vysielanie vo zvukovej podobe webteam@vaticanradio.org News 00:14:38:64 Sat, 15 Jun 2013 19:33:12 GMT 701977 http://www.radiovaticana.va/SLO/articolo.asp?c=701976 00:10:06:60 Nestáva tak casto, aby bol hostom v našej rubrike Rozhovor týždna Slovák pracujúci v diplomatických službách Svätej stolice. Medzi študentmi Pápežskej cirkevnej akadémie, ktorých prijal pápež František na audiencii vo štvrtok 6. júna tohto roku, bol aj knaz Žilinskej diecézy Pavol Talapka, cochvíla absolvent akadémie, ktorá pripravuje knazov na túto špecifickú misiu. A tak nám na prahu prvého poslania poodhalí nieco z tohto nám málo známeho sveta. Predstaví nám najprv seba, prezradí, ako prišiel k tomuto smerovaniu, aké sú predpoklady, podmienky, z coho pozostáva odborná príprava budúcich nunciov. Povie, co mu akadémia dala okrem vedomostí, ako aj to, s akou ideou, mottom vstupuje do sveta cirkevnej diplomacie. -jk- webteam@vaticanradio.org News 00:10:06:60 Sat, 15 Jun 2013 19:31:26 GMT 701976 http://www.radiovaticana.va/SLO/articolo.asp?c=701650 00:14:38:95 Piatkové vysielanie vo zvukovej podobe webteam@vaticanradio.org News 00:14:38:95 Fri, 14 Jun 2013 18:26:16 GMT 701650 http://www.radiovaticana.va/SLO/articolo.asp?c=701524 00:06:44:23 Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD: Poznáš svoje zázemie? Je známe, milí priatelia, že to, co sa z filmu v kine pozerá najmenej, to sú záverecné titulky, t.j. mená všetkých tých, ktorí sa na výrobe filmu podielali: hercov, režisérov, kameramanov, strihacov, kulisárov, osvetlovacov a mnohých dalších. Práve sme dopozerali film, zanechal na nás všetkých hlboký dojem, no vo chvíli, ked sa na plátne objavia mená tých, ktorí mali na vzniku filmu zásluhu, zažnú sa svetlá a my všetci zo svojich sedadiel vstávame a odchádzame. A pritom bez týchto ludí tam na konci uvádzaných by film nebol vznikol. Zapamätáme si ešte tak meno hlavného hrdinu alebo režiséra, no ostatní nám bud uniknú alebo ich nepokladáme za až tak dôležitých. Na konci evanjelia nasledujúcej nedele, ktoré pochádza od sv. Lukáša, nám tiež pred ocami prebiehajú titulky: sú tam mená tých, bez ktorých by Ježišova služba nebola bývala možná. Po silnom príbehu o farizejovi Šimonovi a jeho nedostatocnej pohostinnosti, o žene hriešnici, ktorá Ježišovi alabastrovým olejom mazala nohy a umývala mu ich vlastnými slzami nám evanjelista Lukáš hovorí: „Potom Ježiš chodil po mestách a dedinách, kázal a hlásal evanjelium o Božom královstve a s ním Dvanásti a niektoré ženy, ktoré uzdravil od zlých duchov a z chorôb: Mária, zvaná Magdaléna, z ktorej vyšlo sedem zlých duchov, Jana, žena Herodesovho správcu Chúzu, Zuzana a mnohé iné, ktoré im vypomáhali zo svojich prostriedkov.“ Tieto slová, aj ked Lukáš ich nezaradil do svojho evanjelia len tak náhodou, sú pre väcšinu z nás len iba akýmsi doplnkom, pri ktorom sa možno ani velmi nezastavíme. Nakoniec svedcí o tom i to, že táto cast v nedelu nemusí ani cítat; kazatel má možnost cítat i kratšiu verziu bez tohto doplnku. A predsa, ide naozaj iba o bezvýznamný doplnok, pri ktorom sa nestojí za to zastavit a nad ním meditovat? Je to naozaj miesto, ktoré je možné prehliadnut bez toho, že by sme to pocítili na svojom živote? Odpoved je jednoduchá a jasná: toto miesto je dôležitejšie, než by sme si to mysleli a to presne preto, lebo nás upriamuje na vec, ktorú máme pokušenie prehliadat ba priam ignorovat, a na co potom tažko doplácame. O co tu ide? Evanjelisti nám popísali vela o velkých, významných a casto zázracných cinoch Ježišových. Predstavovali nám ho ako konal, kázal, cestoval, modlil sa, zhováral sa s ludmi. Ježiš bol velmi aktívny. No snád máloktorého z nás pri cítaní tohto všetkého napadne, že Ježiš a apoštoli, ktorí s ním chodili a Ježišova jeho služba mali aj svoje potreby. A o tieto potreby sa musel ktosi starat. Niekto im musel varit a prispievat na jedlo, niekto im musel prat a prispievat im na ich ošatenie, nakupovat. A to aj v prípade, že by žili naozaj jednoducho a svoje potreby by zredukovali úplne len na to najzákladnejšie. Nejaké potreby však vždy mali. Nemohli žit zo vzduchu. Kto to boli títo ludia? Mnohých mená sa nikdy nedozvieme. Vieme, že Ježiš rád chodieval do Betánie do domu súrodencov Márie, Marty a Lazára. Ježiš sa u nich dobre cítil a urcite si v ich dome dobre oddýchol, hlavne ked bol unavený. Nedelné evanjelium nám dvere pootvára trocha viac. Sú v nom spomínané tri ženy s dodatkom „a mnohé iné“, ktoré sa Ježiša a jeho uceníkov starali a vypomáhali im, podla všetkého i penažne. Lukáš hovorí doslova: „Mária, zvaná Magdaléna, z ktorej vyšlo sedem zlých duchov, Jana, žena Herodesovho správcu Chúzu, Zuzana a mnohé iné, ktoré im vypomáhali zo svojich prostriedkov.“ Pýtame sa teda ešte raz: preco je táto myšlienka dôležitá? Je dôležitá kvôli uvažovaniu o Ježišovom živote a je dôležitá aj pre náš život. Rozprávanie evanjelií o Ježišovi by bez týchto žien boli neúplné. Táto myšlienka nám hovorí o tom, že Ježiš potreboval a mal svoje zázemie. Potreboval ho pre svoju službu, ale potreboval ho aj ako jedinec. Kedysi som cítal jednu zaujímavú myšlienku: „Za každým velkým mužom hladaj ženu!“ Táto myšlienka nemusí byt nevyhnutne provokatívna, ako by si to niektorí mohli mysliet. Ženy sú naozaj tou castou ludskej rodiny, ktorá vie byt velmi nápomocná, úcinná a hlavne nenápadná. A to nielen pre svojich manželov, otcov a synov, ale aj pre nás knazov, ktorí pracujeme vo farnostiach na evanjelizacných projektoch. Bez týchto tichých no velmi usilovných pomocnícok by sme si nepomohli a neporadili. Každé dobré dielo, potrebuje svoje zázemie. Potrebuje hlavných protagonistov, ktorí sú viditelní, no potrebuje i ludí v zákulisí, ktorí viditelní nie sú. Nemusia to byt samozrejme len ženy, no ženy sú dost casto tou výraznejšou a spolahlivejšou castou. Zázemie ale potrebuje nielen dielo. Potrebuje ho aj clovek ako jedinec. Clovek, ktorý nemá zázemie sa nikdy naplno nevyvinie. Predstavme si cloveka, ktorý by vyrástol kdesi na pustom ostrove. Nikdy by nemal nikoho, kto by ho naozaj miloval, kto by sa o neho staral, kto by mu poskytoval spätnú väzbu ohladom toho, ako vyzerá, ako navonok pôsobí, ako sa správa. Nikdy by nemal nikoho, kto by ho pokarhal, ani pochválil, povzbudil ani varoval, kto by naplnal jeho potreby a aj naopak prijímal naplnanie svojich potrieb od neho. Každý z nás sme tým, cím sme zásluhou ludí, ktorí boli naším zázemím pocas rokov nášho rastu a dozrievania. Avšak nielen vtedy, sú ním i dnes. V živote cloveka nemôže nastat chvíla, kedy by bol schopný jestvovat bez zázemia. Potrebujeme ho a budeme ho potrebovat stále, nielen k tomu, aby sme boli naplno výkonní a efektívni, ale aj k tomu, aby sme si zachovali pocit sebaúcty a vlastnej hodnoty. Sú ludia, ktorí zázemie nemajú. Sú to napríklad bezdomovci. Bezdomovec je clovek bez zázemia, bez opory, bez istoty. Je sám. Nikto za ním nestojí. V mnohých prípadoch je tomu tak preto, že svoje zázemie predal obrazne povedané „za misu šošovice“. Vo svojom živote dal prednost iným veciam pred svojím vlastným zázemím, napríklad alkoholu, droge, hazardným hrám ci nekalému vztahu. A preto ostal sám a na ulici. Tie iné veci mu ako zázemie v konecnom dôsledku neposlúžili. Myslím na všetkých tých, ktorí boli pocas celého môjho života mojím zázemím? Kto to boli títo ludia? Myslím na nich konkrétne? Som im za to vdacný? Poviem im to? Modlím sa za nich? Kto, ktorí ludia sú mojím zázemím dnes? Je to moja rodina? Moja reholná komunita? Moja farnost, moji priatelia? Mám dnes vôbec nejaké zázemie? A naopak, som ja zázemím pre niekoho? A ak, tak pre koho? Viem stát kdesi v úzadí diania na scéne života niekoho iného? Som pre niekoho oporou? Viem sa nenápadne postavit do úzadia a odtial dávat najavo, že som stále k dispozícii pre niekoho, že som tu, že sa môže na mna kedykolvek spolahnút? Želám vám všetkým, milí priatelia, aby ste vo svojom živote nikdy neostali bez zázemia. webteam@vaticanradio.org News 00:06:44:23 Fri, 14 Jun 2013 14:51:52 GMT 701524