Hlavná stránkaVatikánsky rozhlas
Vatikánsky rozhlas   
Iné jazyky  

     Home > Kultúra a spoločnosť  >  2013-05-02 18:58:09
A+ A- print this page



Komentár sr. Agnes Jenčíkovej CJ: Iný pohľad



RealAudioMP3 Komentár s názvom Iný pohľad pripravila sr. Agnes Jenčíková z Congregatio Jesu:

Milí poslucháči, predpokladám, že neušlo vašej pozornosti, čo sa uplynulú nedeľu udialo v Ríme. Je to ťažká téma, myslím si však, že sa jej fenomén objavuje príliš často aj u nás a vyvoláva toľko otázok, že si žiada, aby sa pri nej človek zastavil a pokúšal sa s
ňou vyrovnať. V spomenutú nedeľu krátko predpoludním na jednom z najrušnejších rímskych námestí strieľal muž a zranil dvoch ľudí, zatiaľ čo, presne v tej chvíli, členovia novovymenovanej talianskej vlády skladali prísahu. Kompetentní vyšetrovatelia, ktorí ho hneď po incidente vypočúvali, ho charakterizovali ako „človeka, plného problémov, ktorý stratil prácu, stratil všetko, bol úplne zúfalý.“ Jeho úmyslom bolo strieľať do politikov, ale keďže videl, že je to nemožné, strieľal do karabinierov. Všetko priznal. Podľa odborníkov sa nezdá, žeby bol psychicky labilný. Nešťastná až apatická tvár toho človeka na fotografii urobenej po zadržaní viac-menej odráža uvedenú charakteristiku.
Pred pár týždňami sa tiež v Taliansku odohrala iná dráma. Traja ľudia si siahli na život kvôli neschopnosti ekonomicky udržať svoju existenciu.
Príkladov z čiernej kroniky je stále dosť. Do uvažovania nad týmito skutočnosťami ľudskej drámy môžu snáď až neuveriteľne zaznievať slová o túžbe nedovoliť znechuteniu, aby ovládlo život. Napriek všetkému si myslím, že takáto túžba je alebo aspoň drieme v hĺbke každého človeka a neprestajne sa prebíja na povrch.

Znechutenie je realitou, ktorá dnes značne prevláda, až sa môže zdať neprekonateľnou. Znechutenie, s ktorým sa nič nerobí, vedie do ničoty. Jeho následkami, okrem zúfalstva, môžu byť i úplná strata identity a záujmu o život, ocitnutie sa na prahu spoločnosti, dokonca i vraždy, samovraždy a nenávisť. Je evidentné, že mnohé z týchto skutkov sa nedajú ospravedlniť. Na druhej strane však ľudia, ktorí skratovo konajú, či sa v skľúčenosti ocitnú úplne na okraji, nemusia byť vyslovene bezcharakterní, chladnokrvní zločinci či darebáci. Často nesú následky nefungujúcej rodiny, chorého nasmerovania politiky, a tiež zdeformovaného charakteru spoločnosti, ktorá sa k svojim členom správa ako macocha. Ich konanie je výrazom zraneného vnútra, výkrikom beznádeje v hraničných situáciách, a sú veľakrát omnoho úbohejší ako tí, ktorým ublížili. Sebe vlastným, nepochopiteľným spôsobom, ktorý potrebuje byť dešifrovaný, volajú o pomoc.

Pár príkladov: Spomínam si na udalosť, keď som raz v jednom našom meste spolu s mojimi spolusestrami kráčala večer popri zimnom štadióne, v ktorom sa práve hral hokejový zápas. Vonku stálo pár podnapitých fanúšikov a ušlo sa nám aj zopár šťavnatých poznámok. Zrazu jeden z nich na nás silno zvolal, aby sme sa zaňho modlili, pretože je veľký hriešnik. Zastavili sme sa. Táto reč bola úplne iná ako nechutné poznámky predtým. Celé zranené srdce. Človek zablokovaný v bludisku svojej vlastnej existencie, s priduseným hrdlom, ktorý nemôže dýchať.

Alebo iný prípad: vo vstupnej hale jednej vlakovej stanice sa ku mne blíži mladší človek s výzorom bezdomovca. Uvedomujem si svoj postoj, ako sa vo mne všetko ježí a mám chuť ho odbiť, veď čo iné bude pýtať ak nie peniaze. Našťastie som sa premohla a počúvala, čo chce. Pýtal sa, či poznám kňaza XY. Nepoznám. Pýtam sa ho, či má kde spávať a odkiaľ je. Rozpráva prívetivo, s dôverou. Stále spomína svojho známeho kňaza. Pravdepodobne mu podal pomocnú ruku a teraz je možno preložený na iné miesto. Nemôže ho nájsť. Pýtam sa ho ďalej, koľko má rokov. Zaráža ma, keď zisťujem, aký je mladý. Vyzerá starší. Tvár má červenú a pokožku suchú a popraskanú. Znaky fetovania. Hovorí o svojej rodine, ktorá ho odvrhla. Za týmto zovňajškom sa skrýva životom doráňaný človek.

Posledný prípad: na bratislavskom Primaciálnom námestí, po ktorom sa práve prechádza skupina postarších solventných rakúskych turistov, sedí na lavičke trojica bezdomovcov. Sú veľmi zanedbaní. Jeden starší a dvaja mladší. Sýtia sa suchým chlebom, ktorý im niekto dal. Vo vzduchu ohromne cítiť spoločenský rozdiel chudoby a bohatstva, umocnený pohľadmi okoloidúcich. Sadám si k nim a dáme si spoločne štyri porcie guláša s chlebom z neďalekej jedálne. Dostávam ozajstnú lekciu do života, počúvajúc o ich osudoch, keď statočne prežúvajú chlieb bezzubými ústami.
Je pravda, že jednorazové podanie pomocnej ruky týmto ľuďom ich ťažkosti nevyrieši. Realita života je rôznofarebná, nie čierno-biela. Človek si za veľa problémov môže sám, ak je nedbalý. A zasa, mnohí poctivo pracujúci majú málo, nemajú nič, alebo sú nespravodlivo okradnutí vlastným zamestnávateľom. Mnohým sa nepomôže a ani sa o nich nevie, ako trpia. Táto skutočnosť však, ktorú je možné stretnúť úplne všade, je živou výzvou pre Cirkev a jej novú evanjelizáciu. Pápež František opakovane zdôrazňuje nutnosť, aby sa Cirkev stala plodnou matkou, lebo je „povolaná vychádzať zo seba a ísť na periférie, nielen zemepisne, ale tiež existenciálne: na perifériu hriechu, bolesti, nespravodlivosti, náboženskej nevedomosti a ľahostajnosti, na periférie myslenia, a vôbec, na periférie akejkoľvek biedy“. Ak si matematicky dáme dohromady biedu človeka a duchovný potenciál Cirkvi, ktorý je darom oživujúceho Ducha, ktoré sa stretnú a navzájom na seba zareagujú, vyjde nám výsledok - povedané slovami Svätého Otca - „sladkej a potešujúcej radosti z evanjelizácie“, ktorá – hľadajúc tvorivo rôzne spôsoby „ako“ - prinesie viac spravodlivosti, dobra a milosti do sveta, ktorý by chcel človeka obrať o nádej ťažkosťami, ale možno najviac práve znechutením.




Zdieľať






Kto sme Frekvencie Čas vysielania Napíšte nám Produkcia RV Linky Iné jazyky Svätá stolica Mestský štát Vatikán Pápežské slávnosti
All the contents on this site are copyrighted ©. Webmaster / Credits / Legal conditions / Advertising