Hlavná stránkaVatikánsky rozhlas
Vatikánsky rozhlas   
Iné jazyky  

     Home > Kultúra a spoločnosť  >  2013-06-11 17:08:21
A+ A- print this page



Porada o odpustkoch



RealAudioMP3 35. časť rubriky o Druhom vatikánskom koncile s názvom Porada o odpustkoch. Pripravil ju Jaroslav Mudroň SJ:

Ďalej vám s radosťou oznamujeme, že bude zriadená Biskupská synoda, ktorá bola tak túžobne žiadaná týmto koncilom. Budú ju tvoriť biskupi menovaní biskupskými konferenciami rôznych národov a nami schválení.“
Popri oznámení o pápežskej ceste do sídla OSN v New Yorku prekvapil Pavol VI. koncilových otcov na úvod posledného obdobia koncilu tiež vyhlásením, že plánuje zvolať Biskupskú synodu. Prekvapil ich v dvojakom zmysle.
O Biskupskej synode hovoril ako o „túžobne žiadanej týmto koncilom“. A naozaj, pred dvoma rokmi, v novembri 1963, viacerí biskupi žiadali, aby obnovené učenie Cirkvi o biskupskej kolegialite našlo svoje praktické uplatnenie v nejakej forme spoločného riadenia Cirkvi. Podľa tohto učenia bola moc spravovať Cirkev zverená nielen apoštolovi Petrovi, a tým aj jeho nástupcom – pápežom, ale rovnako celému zboru apoštolov súčasne, a tým tiež celému zboru biskupov – spoločne s rímskym biskupom. Bola to tzv. náuka o „kolegialite“ biskupov, na ktorú sa kvôli rozličným historickým okolnostiam v Cirkvi tak trochu pozabudlo a na svetlo sveta ju prinavrátil práve Druhý vatikánsky koncil. Už v jeho prvom období pociťovali biskupi spoluzodpovednosť za všetko, čo sa v Cirkvi dialo, a uvedomovali si, že ich schôdze neboli len poradami či delením sa o informácie. Podstata koncilu tkvela v súdržnosti a spoluzodpovednosti biskupov, ktorí túžili preniesť túto mimoriadnu skúsenosť „kolegiality“ aj do bežného fungovania cirkevnej správy.

„Zdá sa mi vhodné,“ vyjadril sa viedenský biskup König „aby sa povedalo niečo o určitej medzinárodnej skupine biskupov, v rámci ktorej by všetci biskupi spoločne s Rímskym veľkňazom spolupracovali na riadení univerzálnej Cirkvi... Raz alebo dvakrát do roka by tak mohol pápež zhromaždiť predsedov biskupských konferencií a ďalších biskupov, aby sa s nimi poradil a aby si vypočul ich názory na problémy všeobecnej Cirkvi. Týmto alebo podobným spôsobom sa vytvorí jednota medzi centrom a perifériami a posilní sa kontakt medzi pápežom a kolégiom biskupov.“
Navyše, sám pápež Pavol VI. už v prvom roku svojho pontifikátu pobádal biskupov k hľadaniu takejto formy spolupráce. Za spôsob vykonávania tejto úlohy si napokon zvolil tzv. „biskupskú synodu“. „Synoda“ je staré grécke označenie lokálneho snemu, na ktorom sa stretávali biskupi patriarchátu či nejakej cirkevnej oblasti a spolu s patriarchom alebo iným metropolitom rozhodovali o riadení svojich diecéz.
Druhým prekvapením však bolo, že pápež Pavol VI. vo svojom otváracom príhovore ani len slovom nespomenul „kolegialitu“ biskupov a vlastne úplne zmenil obsahový význam „synody“: aby tak posvätní pastieri napomohli svojou radou a činom rímskemu biskupovi; tak často, ako on uzná za vhodné a potrebné pre spoločné dobro Cirkvi.
Biskupská synoda tak podľa pápeža nemala byť výrazom kolegiality biskupov s biskupom Ríma na čele, ale mala slúžiť ako jeho poradný orgán, ktorý bude mať len toľko právomoci, koľko jej deleguje pápež zo svojho primátu. Podrobnosti o tejto podriadenej spolupráci pápeža a biskupov opísal Pavol VI. v mottu proprio Apostolica Sollicitudo z druhého dňa po otvorení, 15. septembra 1965.

Ako takýto model má fungovať si mohli biskupi odskúšať priamo ešte počas koncilu.
Od 28. októbra konciloví otcovia už nepojednávali ani nediskutovali o jednotlivých témach, ale výlučne sa venovali hlasovaniu o konečných verziách dokumentov. Avšak od 9. novembra sa medzi hlasovaniami mali zaoberať tiež otázkou upraveného dokumentu o odpustkoch. Vyjadrenia a odporúčania koncilových otcov mali mať len poradný charakter, lebo „odpustky“ neboli súčasťou koncilového rokovania. Od mnohých biskupov síce ešte v čase prípravnej fázy koncilu prišli žiadosti upraviť cirkevnú prax získavania odpustkov, no túto problematiku si pre seba rezervovala Svätá Stolica – pápež spolu s jeho úradom Apoštolskej penitenciárie. Konciloví otcovia preto nemali o pozmenenom dokumente hlasovať, čím by uplatňovali svoju zákonodárnu moc. Pápež si chcel jednoducho vypočuť ich radu.
„Podľa súčasnej praxe,“ písalo sa v novom dokumente: „kto obetuje svoju prácu prostredníctvom akejkoľvek zbožnej modlitby, získa každý jeden raz päťsto dní odpustkov. Pritom na získanie takéhoto odpustenia časných trestov nemá vplyv, či sa práca obetuje s väčším alebo menším odovzdaním sa, či s väčšou alebo menšou horlivosťou... S novými predpismi, naopak, odovzdanosť a horlivosť budú mať vplyv na kvalitu odpustenia, ktoré veriaci získava – či už ako zásluhu za jeho čin alebo ako dar z pokladu Cirkvi.“

Autori tohto návrhu zamýšľali odstrániť numerické počítanie odpustkov na dni a roky. Popri požiadavke vykonať nejaký čin, resp. uctievať nejaký nábožný predmet chceli položiť dôraz na srdce – na odovzdanosť a nábožnosť veriaceho, aby sa tak predchádzalo poverčivosti.
S týmto novým prístupom súhlasili rovnako konciloví otcovia. Viacerí vytýkali vtedajšej praxi „automatické uistenie“ o odpustení – neraz podávané istejšie než sila rozhrešenia pri svätej spovedi – a „kvantitatívne meranie“ – akoby sa Božia láska a odpustenie dali vážiť či počítať. Na tieto skutočnosti v mene biskupov Nemecka a v prítomnosti protestantských pozorovateľov poukázal kardinál Döpfner: „Ponímanie „pokladu Cirkvi“ môže vyvolávať predstavu obchodu, pri ktorom človek „získava“ odpustenie trestov... Zadosťučinenie však nie je nejakou materiálnou vecou... Pokladom je sám Boh, ktorý – v miere, v akej prijíma modlitbu Cirkvi a úsilie človeka – odpovedá tým, že berie do úvahy Kristove zásluhy.“
Výsledkom „porady“ koncilových otcov a odporúčaní, ktoré v ďalších dňoch zaslali Svätej stolici, bola požiadavka hlbšieho teologického prepracovania. Pavol VI. podľa týchto pripomienok vydal o dva roky neskôr apoštolskú konštitúciu Indulgentiarum doctrina, v ktorej otvorene hovoril o „pokroku v náuke a v disciplíne“ ohľadom odpustkov: Používanie odpustkov nám hovorí, na koľko dôverne sme zjednotení v Kristovi – jedni s druhými – a nakoľko nadprirodzený život každého môže poslúžiť pre druhých, aby aj tí mohli byť ľahšie a dôvernejšie zjednotení s Otcom. Namiesto privátneho a vypočítavého prístupu k odpustkom sa predstavil komunitný rozmer Cirkvi, v ktorej sa veriaci delia o bohatstvo Božej milosti a Kristových zásluh.
Okrem prehĺbenia tejto témy sa týmto procesom súčasne načrtol pokoncilový model spravovania Cirkvi. Nebude to bežne „kolégium biskupov“, ktoré by spoločne rozhodovalo a hlasovalo o cirkevných záležitostiach, ale naďalej bude túto úlohu zohrávať pápež z moci svojho primátu. No tento Rímsky veľkňaz dá na radu svojich spolubratov v biskupskej službe, ktorých bude pravidelne pozývať na „poradu“. Hoci Biskupská synoda nebude slúžiť ako výkonný orgán „kolegiality“ v Cirkvi, predsa len vo svetle koncilových dokumentov sa o nej hovorí ako o vynikajúcom uplatňovaní affectus collegialis – „pocitu kolegiality“.




Zdieľať






Kto sme Frekvencie Čas vysielania Napíšte nám Produkcia RV Linky Iné jazyky Svätá stolica Mestský štát Vatikán Pápežské slávnosti
All the contents on this site are copyrighted ©. Webmaster / Credits / Legal conditions / Advertising