Hlavná stránkaVatikánsky rozhlas
Vatikánsky rozhlas   
Iné jazyky  

     Home > Kultúra a spoločnosť  >  2013-06-16 14:26:25
A+ A- print this page



Vysielanie pre gréckokatolíkov: Gréckokatolíci a jezuiti



RealAudioMP3 Autorom príspevku s názvom Gréckokatolíci a jezuiti je Mons. Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi:

Pred dvoma týždňami dostala Gréckokatolícka cirkev na Slovensku nového pomocného biskupa v osobe vladyku Milana Lacha. Pri jeho menovaní, i vysviacke viackrát zaznel dôležitý údaj z jeho životopisu. Nový vladyka Milan, rovnako ako otec metropolita Babjak, patrí k reholi jezuitov. Táto skutočnosť u viacerých veriacich, kňazov i laikov vyvolala otázku: Jezuiti sú predsa rehoľa, ktorá vznikla v latinskej Cirkvi. Čo majú spoločné s východnou, Gréckokatolíckou cirkvou? Keď sa gréckokatolík stane jezuitom, ostáva gréckokatolíkom alebo nie? Na túto otázku by sme mohli veľmi zjednodušene odpovedať uvedením cirkevno-právnej zásady, že pri uskutočňovaní každého rehoľného povolania Cirkev chce rešpektovať osobitosť a cirkevno-obradovú príslušnosť kandidáta. Pri vstupe do rehole jezuitov si tak každý kandidát ponecháva vlastný obrad a cirkevnú príslušnosť. Práca jezuitu pre dobro vlastnej obradovej cirkvi je potom koordinovaná s ostatnými apoštolskými prioritami rehole, v rámci konkrétnej provincie či rehoľného domu, pre ktorý je určený.

Ale okrem všeobecného pravidla sa môže vynoriť aj iná, konkrétnejšia otázka. Má táto rehoľa niečo spoločné s našou cirkvou alebo je to len náhoda, že viacerí biskupi sú jezuitmi, teda, že viacerí východní jezuiti sa stali gréckokatolíckymi biskupmi?
Pokúsme sa teda v tomto dnešnom príspevku priblížiť niekoľko informácií týkajúcich sa histórie vzťahov medzi gréckokatolíkmi na Slovensku a jezuitmi.
Naša cirkev sa okrem svojich cyrilo-metodských koreňov hlási aj k dedičstvu Užhorodskej únie z roku 1646. Pri jej zrode – podobne ako tomu bolo pri Brestskej únii zjednocujúcej kyjevskú metropoliu – stáli priamo alebo nepriamo tiež jezuiti, ktorí na východnom Slovensku začali pracovať už od roku 1608, kedy prišli do Humenného, v ktorom otvorili v roku 1615 kolégium. Toto kolégium bolo v roku 1646 prenesené do Užhorodu. V jedinom dokumente, ktorý nám podáva správu o priebehu Užhorodskej únie, v liste šiestich archidiakonov z 15. januára 1652, sa medzi osobami, ktoré sa o ňu zaslúžili, spomína práve rektor užhorodského kolégia P. Tomáš Jasbereni. Jeden z hlavných organizátorov únie, bazilián Gabriel Kosovický, bol prímasom Lipajom označený ako egregie doctus in Scholis Patrum Jesuitarum, teda ako muž „znamenito vyučený v školách pátrov jezuitov“. Nebolo tomu náhodou. Jeden z najvýraznejších krokov pomoci, ktorú jezuiti poskytovali Gréckokatolíckej cirkvi bola totiž formácia duchovenstva a predovšetkým príprava najsľubnejších kandidátov, ktorí boli neskôr určení k plneniu dôležitých administratívnych a pastoračných úloh. Už zbežný pohľad na životopisy všetkých mukačevských biskupov a popredných cirkevných predstaviteľov 18. storočia potvrdzuje, že prešli jezuitskými školami v Trnave, Viedni, či Košiciach. Na tomto poli zohrala nezastupiteľnú úlohu práve Trnavská univerzita. Zmienku si zasluhuje najmä tzv. Janiano-Leopoldovská fundácia pre kňazov byzantského obradu a zorganizovanie univerzitnej tlačiarne s cyrilskými typmi písma. Tak mohli byť gréckokatolícke deti vyučované z Bukvara (1699), kňazi mohli veriacich vyučovať z Katechizisu (1698) a svoje vlastné teologické vzdelanie mohli dopĺňať z praktickej príručky morálky Kratkoje pripadkov moraľnych ili nravnych sobranije (1727) – aby sme tak menovali aspoň niektoré z cirkevno-slovanských tlačí trnavskej univerzitnej tlačiarne. V roku 1727 bola táto tlačiareň prenesená do Sedmohradska do rumunského Klužu, kde pokračovala tlač gréckokatolíckych kníh v cirkevnej slovančine i rumunčine.

Ako historickú perličku vzťahov medzi jezuitmi a gréckokatolíkmi môžeme uviesť, že zo spišskej obce Olšavica, z rodiny Židzikových, používajúcich aj meno Olšavský, pochádzali nielen dvaja mukačevskí biskupi, ale aj prvý známy gréckokatolícky jezuita z našich končín Juraj Olšavský (1709-1781). Do spoločnosti Ježišovej vstúpil v roku 1728, stal sa profesorom teológie, morálky a filozofie a prednášal na univerzitách a kolégiách v Košiciach, Trnave, Budíne a Egeri. Keďže pastoračne pôsobil v latinskom prostredí, nedá sa povedať či slúžieval aj v byzantskom obrade, ale je rozhodne sympatické, že počas celého života sa v dotazníkoch uvádzal ako Rutheunus, teda Rusín, resp. Rusnák a na otázku, či niekedy v živote vyznával nejaké heretické učenie s hrdosťou vždy uvádza: Semper catholicus ritus graeci, „Vždy som bol katolíkom gréckeho obradu“.
V roku 1701 uhorský prímas kardinál Kolonič sa obrátil na Svätú stolicu s oficiálnou žiadosťou o vyslanie jezuitov, ktorí by v Uhorsku, najmä v Sedmohradsku, pracovali vo východnom obrade. Generálny predstavený jezuitov bol tomuto plánu naklonený a vyzval v tomto smere provinčných predstavených Rakúska, Čiech, Litvy a Nemecka, aby našli vhodných kandidátov. Celý plán ale nakoniec stroskotal na prekážkach, ktoré mu začalo klásť rímske Posvätné ofícium. Napriek tomu však v rumunskej Gréckokatolíckej cirkvi pôsobil vždy jeden jezuitský teológ ako causarum generalis auditor, teda ako akýsi najvyšší teologický poradca. Jezuiti sa u gréckokatolíkov tešili úcte najmä pre ich odbornú teologickú pripravenosť a pre ich pastoračnú horlivosť. Nie náhodou aj prvý prešovský gréckokatolícky biskup Gregor Tarkovič, ktorý v mladosti vstúpil do jezuitského noviciátu práve v čase, keď došlo k rozpusteniu rehole, po rokoch spomínal na túto udalosť takto: „Keď som bol prijatý do jezuitského rádu, bol som najšťastnejším človekom na svete, pretože podľa mojej mienky, byť jezuitom prekonávalo akúkoľvek cirkevnú hodnosť a kariéru.“

Aj po dočasnom zrušení jezuitského rádu v roku 1773 ostala história jezuitov spätá s gréckokatolíkmi. V roku 1775 sa cisárovná Mária Terézia totiž rozhodla odovzdať mukačevskému biskupovi jezuitský chrám a kolégium v Užhorode, ktoré sa tak odvtedy stali novou katedrálou a eparchiálnou kúriou mukačevského obnoveného biskupstva.
V dvadsiatych rokoch minulého storočia, v obnovenej Spoločnosti Ježišovej sa začala budovať aj byzantská vetva jezuitov, predovšetkým s perspektívou misijnej práce v Rusku. Ako prvý spomedzi slovenských jezuitov prijal byzantský obrad páter Vendelín Javorka. Pred svojím nástupom na miesto prvého rektora Pápežského ruského kolégia – Rusika pobudol istý čas práve medzi gréckokatolíkmi na východnom Slovensku, aby sa tu lepšie v praxi oboznámil s východným obradom. Jeho príklad potom nasledovali ďalší slovenskí jezuiti, niektorí z nich po likvidácii gréckokatolíckej cirkvi a rehoľného života na Slovensku potom pastoračne viedli slovenských gréckokatolíkov v diaspóre v Spojených štátoch a v
Kanade. V našej gréckokatolíckej pospolitosti je iste najznámejšie meno pátra Michala Lacka, profesora Pápežského východného inštitútu a veľkého presadzovateľa práv slovenských gréckokatolíkov. Páter Lacko pomáhal slovenským gréckokatolíkom všetkými dostupnými prostriedkami, osobnými kontaktmi, zasielaním náboženskej literatúry, prípravou liturgických a modlitebných kníh, formačnými vysielaniami na vlnách Vatikánskeho rozhlasu i zabezpečovaním finančnej pomoci. Na Slovensku zasa v tichosti a prakticky v ilegalite pracovali ďalší gréckokatolícki jezuiti, páter Juraj Bumbera, ktorý dlhé roky účinkoval vo verejnej pastorácii v Prešove a páter Michal Fedor, ktorý pôsobil takrečeno „v civile“. Najmä posledne menovaný Michal Fedor svojimi historickými prácami, prednáškami i publikačnou činnosťou koncepčne pracoval na budovaní identity našej Cirkvi. Práve páter Fedor bol ideovým otcom Centra spirituality Východ-Západ, ktoré dnes v Košiciach úspešne funguje a ktoré počas svojho kňazského a rehoľného účinkovania v Košiciach viedli vtedy najmladší predstavitelia novej generácie slovenských gréckokatolíckych jezuitov, dnes obaja gréckokatolícki biskupi, metropolita Ján Babjak i jeho nedávno vysvätený pomocný biskup Milan Lach.

Súčasnosť odkrýva neustále nové formy a nové polia možnej spolupráce jezuitov a Gréckokatolíckej cirkvi. Aj v tejto súvislosti by sa dalo povedať, že „žatva je veľká, ale robotníkov je málo“. Preto sa aj my pripojme svojimi modlitbami k Pánovej výzve: „Proste teda Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.“




Zdieľať






Kto sme Frekvencie Čas vysielania Napíšte nám Produkcia RV Linky Iné jazyky Svätá stolica Mestský štát Vatikán Pápežské slávnosti
All the contents on this site are copyrighted ©. Webmaster / Credits / Legal conditions / Advertising