Hlavná stránkaVatikánsky rozhlas
Vatikánsky rozhlas   
Iné jazyky  

     Home > Cirkev >  2013-06-18 15:02:53
A+ A- print this page



Príliš pozitívny svet



RealAudioMP3 36. časť rubriky o Druhom vatikánskom koncile s názvom Príliš pozitívny svet. Pripravil ju Jaroslav Mudroň SJ.

„Ekumenický koncil okrem iného poskytuje Cirkvi, a predovšetkým aj každému z nás, pohľad na celý svet: Vari môžeme spoločne v Cirkvi nehľadieť na tento svet s láskou? Práve takémuto nazeraniu na svet bude venovať toto začínajúce sa koncilové obdobie najviac pozornosti. Ešte raz a nadovšetko: láska; láska k človeku dneška, akýkoľvek je a kdekoľvek sa nachádza. Láska ku všetkým ľuďom. Hoci iným sa zdá, že na budovanie ľudskej kultúry sú potrebné všelijaké základy, ako napr.: moc, bohatstvo, doktrína, vojna či súkromná spotreba, no Cirkev hlása nevyhnutnosť lásky. Tento koncil je preto skutočným, verejným a slávnostným znakom lásky voči ľudskej spoločnosti.
Štyri jesene po sebe, od roku 1962 až do 1965, boli oči verejnosti – a môžeme povedať aj celého sveta – upriamené na udalosti vôkol svätopeterskej baziliky, v ktorej prebiehali plenárne zasadania Druhého vatikánskeho koncilu. Každý deň počas zasadaní prinášalo Tlačové stredisko koncilu zhrnutia príspevkov na diskutované témy a podrobne informovalo o výsledkoch hlasovania ako aj o ďalších činnostiach. Prostredníctvom dennej tlače, rozhlasu a televízie tieto informácie vzápätí obletovali celý svet, aj keď nechýbali miesta, kde im bránila cenzúra v službách proticirkevného svetonázoru. Na druhej strane i takáto vládna kontrola nad prístupom k informáciám svedčila o starostlivej pozornosti „cenzorov“ voči všetkému, čo sa na koncile dialo. To, že katolícky koncil nebol nikde vnímaný ľahkovážne, sa ukázalo tiež na živej reakcií arabských krajín, keď konciloví otcovia rokovali o vydaní deklarácie O vzťahu so Židmi. Asi najvýraznejším prejavom svetového záujmu o koncil bolo pozvanie pre pápeža Pavla VI. navštíviť sídlo Organizácie Spojených národov v októbri 1965.
Napriek tejto obrovskej pocte, ktorá v dejinách Cirkvi a pápežstva nemala zatiaľ obdobu, pápež Pavol VI. sa ani vtedy v New Yorku ani nikdy potom nenechal strhnúť akýmsi triumfalizmom alebo povýšeneckým postojom „v mene Cirkvi“. Ako sme počuli z jeho slov, ktoré povedal pri otvorení poslednej koncilovej fázy 14. septembra 1965, Cirkev chce „hľadieť na tento svet s láskou“. Ba tento láskyplný pohľad Cirkvi má slúžiť za príklad pre spolunažívanie celej ľudskej spoločnosti.

Keď pápež hovoril o „koncilovom nazeraní na svet“, mal na mysli pojednávanie o koncilovom dokumente s názvom O Cirkvi v dnešnom svete, od schválenia ktorého záviselo úspešné ukončenie posledného koncilového obdobia.
Najväčším problémom tohto dokumentu bol jeho tematický rozsah: od ľudskej dôstojnosti, cez manželstvo a rodinu až po otázky ohľadom sociálnej spravodlivosti, svetového mieru atď. Moderátori koncilových rozpráv mali preto obavy, či krátkosť času dovolí dostatočne prehĺbiť jednotlivé témy.
Diskusia, ktorá prebehla nad schémou tohto dokumentu v roku 1964, dala viaceré teologické a praktické podnety, ktoré mali v priebehu necelého roka spracovať členovia príslušnej komisie. Jedným z nich bol štyridsaťpäť ročný krakovský arcibiskup Karol Wojtyła, ktorému sa nepozdávalo, akým spôsobom sa v texte predstavuje „svet“. Podľa jeho názoru bola schéma O Cirkvi v dnešnom svete príliš optimistická voči modernej spoločnosti. Veď v niektorých častiach sveta ľudia trpia pod útlakom materiálneho konzumizmu a na iných miestach sužuje ľudí komunizmus a jeho ateistická propaganda. Tieto negatívne skutočnosti by mali byť takisto zahrnuté do posolstva Cirkvi pre súčasný svet.

Wojtyłov hlas nebol ojedinelý. Aj známi nemeckí poradcovia koncilu Karl Rahner a Jozef Ratzinger v lete 1965 publikovali články, v ktorých vytýkali tvorcom dokumentu, že výraz „svet“ sa používa v nejednoznačných významoch a že na svet sa nehľadí konštruktívne a kriticky. V mnohých ohľadoch sa opakoval scenár z predošlého roku, keď sa diskutovalo, či na svet treba hľadieť v perspektíve tajomstva vtelenia Božieho Syna, alebo v rozmere Kristovho kríža. V tom prvom sa svet javí ako priestor, do ktorého slobodne vstupuje Boh a prináša spásu, a v tom druhom je svet skôr miestom záhuby a skazy, za ktorý Boží Syn prináša zmiernu obetu, aby ho vykúpil.
Nová diskusia nad celým dokumentom začala 21. septembra 1965 a trvala prekvapujúco iba dva týždne – z toho prvé tri dni boli venované otázke, nakoľko pozitívne sa má Cirkev dívať na ľudský pokrok, rozvoj v oblasti vedy, techniky a kultúry... a nakoľko má vyčítať svetu jeho „profánnosť“ a hriešnosť.
Predložená schéma upraveného dokumentu O Cirkvi v dnešnom svete oplývala optimizmom – a to až do takej miery, že v jej prvých kapitolách chýbalo slovíčko „hriech“, ako na to ihneď poukázal kardinál Siri. Ďalšiemu talianskemu kardinálovi – Ruffinimu – zase chýbala téma utrpenia a bolesti, ktoré svet so sebou prináša. Rovnako nemecky hovoriaci biskupi sa ohradili voči poňatiu človeka, aké prináša návrh dokumentu bez toho, aby zvážil dôsledky dedičného hriechu.

Spomedzi 26-tich rečníkov chválili prílišný optimistický tón len dvaja biskupi – obidvaja z Kanady. Prvým bol Mons. Jordan z Edmontonu: „S uspokojením pozorujeme, že text nie je cudzí duchu optimizmu a dôvery v človeka, ktoré prebudil Ján XXIII... Schéma konečne neprestavuje ten mýtus, podľa ktorého Cirkev a jej služobníci majú pohotovú odpoveď na akýkoľvek problém. Cirkev naopak sa tu vykresľuje v postoji pokornej bádateľky, ktorá hľadá pravdu a na toto hľadanie vynaloží všetky sily, aby zjednotila pramene božského a ľudského poznania.“ K tomuto pozitívnemu hodnoteniu sa pridal aj Mons. Hermaniuk, biskup Ukrajincov žijúcich v Kanade, ktorý podobne ocenil láskavý prístup Cirkvi k ideám a názorom súčasného sveta, ktoré náleží skúmať vo svetle viery a nie vopred zavrhovať ako „svetácke“ a škodlivé.
Po dvojtýždňových diskusiách sa členovia Komisie pre dokument O Cirkvi v dnešnom svete, rozdelení do desiatich podkomisií, pustili do vypracovania konečnej verzie tejto veľmi dôležitej koncilovej konštitúcie. V priebehu necelého mesiaca mali spracovať vyše stošesťdesiat pripomienok, podľa ktorých bolo potrebné opraviť alebo doplniť text. K tejto práci boli tiež pripojení spomínaní nemeckí poradcovia Rahner a Ratzinger, jedni z najvýraznejších kritikov celej schémy. Pre koncil táto intenzívna práca znamenala úspešné dobehnutie do žiadaného cieľa. K dokumentu, ktorého prvé slová zneli: „Radosti a nádeje“ – Gaudium et spes –, bolo potrebné doplniť menej optimistický pohľad na realitu hriechu, ateizmu, materializmu a podobných negatívnych „-izmov“, v ktorých sa Cirkev so svetom dneška neidentifikuje, hoci pristupuje ku všetkému „svetskému“ – ako jej božský zakladateľ – s porozumením a láskou. Jej vzťah so svetom je napokon otvorenosťou pre dialóg: Cirkev je „znamením spásy vo svete“ a zároveň „Cirkev takisto vie, že na základe stáročných skúseností sa musí stávať čoraz zrelšou pri rozvíjaní svojich stykov so svetom“ (GS 43).




Zdieľať






Kto sme Frekvencie Čas vysielania Napíšte nám Produkcia RV Linky Iné jazyky Svätá stolica Mestský štát Vatikán Pápežské slávnosti
All the contents on this site are copyrighted ©. Webmaster / Credits / Legal conditions / Advertising