Hlavná stránkaVatikánsky rozhlas
Vatikánsky rozhlas   
Iné jazyky  

     Home > Kultúra a spoločnosť  >  2013-07-09 17:27:26
A+ A- print this page



Biskupi z Československa o neslobode



RealAudioMP3 38. časť rubriky o Druhom vatikánskom koncile, ktorú pripravuje Jaroslav Mudroň, SJ:

Nie málo spomedzi tých, ktorí tu mali byť prítomní spolu s vami, drahí bratia, chýbajú, pretože im bolo nespravodlivo zabránené prijať naše pozvanie. Jasne to dokazuje, že vo viacerých národoch je Katolícka cirkev vystavená prenasledovaniu, že jej sloboda je obmedzovaná a že sa podnikajú kroky, aby bola celkom vykynožená. Zmocňuje sa nás smútok, keď si pomyslíme, ako ďaleko je ešte svet od pravdy, spravodlivosti, slobody a lásky, t.j. od mieru – použijúc vyjadrenie nášho predchodcu Jána XXIII.“
Prívetivý a povzbudivý tón príhovoru pápeža Pavla VI. pri otvorení poslednej fázy koncilu bol prerušený trpkou spomienkou na biskupov, ktorí nemohli zaujať svoje miesto v Bazilike sv. Petra. Počas úvodnej ceremónie 14. septembra 1965 hovoril pápež o koncile ako o nástroji lásky – trojakej lásky: k Bohu, k Cirkvi a k svetu. Táto láska pritom nie je zahriaknutým ústupkom či všetko tolerujúcou ľahostajnosťou, pretože ona má svoj originálny prístup aj k jej protivníkom. Podľa slov Pavla VI.:
Prečo by mal tento koncil jasne a pevne chrániť správnosť učenia voči tým, ktorých ženú protináboženské či proticirkevné názory? Veď títo tak veľmi sužujú Cirkev! No so zreteľom na nich hovoríme, že koncil, radšej než by niekoho odsúdil, vyjadrí v zmysle dobroty a pokoja želanie, svedectvo a modlitbu za týchto prenasledovateľov... Napriek všetkému láska napokon zvíťazí!

Právom môžeme predpokladať, že pri týchto slovách mal pápež na mysli taktiež Cirkev v Československu. Totiž v roku 1965 venoval situácii tejto Cirkvi za železnou oponou osobitnú pozornosť. V januári vymenoval za kardinála pražského arcibiskupa Josefa Berana, ktorý tak vymenil domáce väzenie v Radvanove za nútený exil v Ríme. Začiatkom apríla prijal Pavol VI. na audiencii nitrianskeho biskupa Eduarda Nécseya. Vláda mu vtedy dovolila zúčastniť sa na prácach koncilovej komisie pre laický apoštolát. Podobne koncom apríla navštívil pápeža biskup František Tomášek, ktorý po rokoch na fare v Moravskej Huzovej mohol konečne pôsobiť ako biskup v Prahe, hoci len v úlohe apoštolského administrátora. Aj on pricestoval do Ríma na zasadnutie koncilovej komisie pre semináre. V častom styku s Pavlom VI. bol biskup Pavol Hnilica SJ. Práve jeho poverili biskupi z Československa, aby referoval Svätej stolici o nábožensko-politickej situácií v ich vlasti. Páter Hnilica sa so zápalom zmocnil tejto úlohy a stal sa živým hlasom československej Cirkvi v emigrácií.

V septembri 1965 prileteli na koncilové zasadania štyria biskupi, rovnako ako tomu bolo v rokoch 1963 aj 1964: František Tomášek z Prahy, Eduard Nécsey z Nitry, Ambróz Lazík z Trnavy a Róbert Pobožný z Rožňavy. K nim možno pripočítať troch biskupov z emigrácie: kardinála Josefa Berana, biskupa Pavla Hnilicu SJ a vladyku Michala Rusnáka CSsR. Na koncile zaznelo meno aj ďalšieho slovenského biskupa – Jána Vojtašáka. Koncom októbra ho spomenuli v rámci zoznamu nedávno zosnulých biskupov. Keďže jeho osobu možno označiť za ikonu prenasledovanej Cirkvi na Slovensku, pietna spomienka na jeho úmrtie názorne dopĺňala osobné svedectvá, ktoré zazneli z úst troch československých biskupov v exile: Berana, Hnilicu a Rusnáka.
Dovolím si tu so všetkou pokorou uviezť moju vlastnú skúsenosť. Povedal na koncile Josef Beran 20. septembra: „Od okamihu, keď bola sloboda v mojej vlasti radikálne obmedzená, bol som svedkom ťažkých pokušení. V celom mojom ovčinci, ale tiež medzi kňazmi, pozoroval som nielen veľké nebezpečenstvo pre vieru, ale tiež veľké pokúšanie ku klamstvu, k pokrytectvu a k ďalším mravným vadám, ktoré ľahko podrývajú národ zbavený práva na slobodu svedomia.
Kardinál Beran touto analýzou prežitej totality apeloval na koncilové zhromaždenie, aby neváhalo prijať Deklaráciu o náboženskej slobode. Biskupi Hnilica a Rusnák zasa prehovorili pri diskusii o ateizme a predstavili svoju skúsenosť z barbarskej noci, keď štát likvidoval kláštory a rehoľné domy: „Ja a so mnou sedemsto kňazov a rehoľníkov,“ uviedol páter Hnilica: „nasilu zhromaždení v sústreďovacom a pracovnom tábore sme v ateizme rozpoznali akési pseudo-mystické telo Satana a pochopili sme, proti nemu treba postaviť pravé Kristovo mystické telo.“

V ten istý deň 28. septembra po Hnilicovi požiadal o slovo aj biskup Rusnák, pôsobiaci medzi Ukrajincami a Slovákmi v Toronte. „Hovorí k vám ten,“ rečnícky začal svoje spomienky: čo z vlastnej skúsenosti mohol okúsiť príklad ich skutočného prenasledovania. Pretože on spolu so všetkými mužmi z Československa, ktorí patrili k rehoľným rádom, bol odvlečený štátnymi úradmi do sústreďovacieho tábora za jedinú noc 13. apríla 1950, z ktorého ho Božia prozreteľnosť vyviedla až do Kanady. Všetky rehoľné rády a kongregácie v Československu boli za jedinú noc zničené a ani dnes im nie je dovolené existovať. Kto o tom vie na západe?“
Biskup Rusnák prehovoril v mene gréckokatolíckych biskupov Československa, z ktorých nažive zostal len Vasiľ Hopko a ktorý samozrejme nemohol pricestovať na koncil: „Celá Prešovská diecéza na Slovensku byzantínsko-slovanského obradu, ktorá rátala viac než tristotisíc duší, bola jediným administratívnym úkonom vlády v roku 1950 vyhlásená za neexistujúcu a doteraz je tak chápaná.“ – predstavil koncilovým otcom tragický osud slovenských gréckokatolíkov vladyka Rusnák.
Odvážne svedectvá troch biskupov na koncile vyvolali ihneď tvrdú reakciu komunistických úradov Československa a prostredníctvom rozhlasu Praha ich vyhlásili za vlastizradcov. Ba ostatní štyria biskupi – Tomášek, Nécsey, Lazík a Pobožný – boli nútení podpísať na Československom veľvyslanectve v Ríme vyhlásenie, že sa od týchto prejavov dištancujú.

O ich veľkej opatrnosti svedčí tiež písomná pripomienka biskupa Nécseya k dokumentu O náboženskej slobode. Už v úvode tejto pripomienky nitriansky biskup žiadal o diskrétnosť, aby sa obsah jeho listu nedostal na verejnosť: (len) pre komisiu a nie preto, aby to bolo čítané v (koncilovej) aule“. Nécsey tu nevyjadruje protest či nejaké výčitky voči totalitnému zriadeniu, jednoducho ako účastník koncilu si všíma právnicky nedostatok vo vyjadrení: „zneužitie práva z titulu náboženskej slobody“ (invocato titulo libertas religiosae). Veď ak sa náboženská sloboda skutočne zachováva, nemôže len tak dôjsť k jej zneužitiu. Biskup Nécsey pokračuje: „Občianska spoločnosť má právo bdieť, aby náboženská sloboda bola zachovávaná v rámci spravodlivých zákonov, lebo zachovávanie spravodlivých zákonov vyžaduje spoločné dobro a spravodlivý verejný poriadok.“

Na základe tejto písomnej pripomienky, v ktorej je cítiť nostalgiu za slobodnou a spravodlivou spoločnosťou, tvorcovia dokumentu O náboženskej slobode zmenili výraz – „z titulu“ na viac výstižné – „pod zámienkou“ (sub praetextu). Kardinál Beran a biskupi Hnilica a Rusnák využili pôdu koncilu na otvorený protest proti socialistickému zriadeniu. No bola to nakoniec Nécseyova taktná poznámka a tichá námietka, ktoré našli zvečnenie v koncilovom vyjadrení: „chrániť proti zneužitiam, ktoré by sa mohli vyskytnúť pod zámienkou náboženskej slobody“ (DH 7).




Zdieľať






Kto sme Frekvencie Čas vysielania Napíšte nám Produkcia RV Linky Iné jazyky Svätá stolica Mestský štát Vatikán Pápežské slávnosti
All the contents on this site are copyrighted ©. Webmaster / Credits / Legal conditions / Advertising