Hlavná stránkaVatikánsky rozhlas
Vatikánsky rozhlas   
Iné jazyky  

     Home > Cirkev >  2013-07-10 13:58:19
A+ A- print this page



Pápež František o celoživotnej voľbe života s Kristom



Seminaristom, kňazom, rehoľníkom a rehoľným sestrám by nemala chýbať radosť, priateľstvo a bratstvo, ako aj pastoračné otcovstvo a materstvo. Povedal to pápež František počas stretnutia s tými, ktorí sú na ceste povolania, v sobotu 6. júla v Aule Pavla VI. Rím navštívili pri príležitosti Dňa seminaristov, novicov, noviciek, stretnutia, ktoré bolo zorganizované pri príležitosti Roku viery. Začalo sa vo štvrtok 4. júla a vyvrcholilo nedeľnou svätou omšou v Bazilike sv. Petra, ktorej predsedal Svätý Otec. Sobotné stretnutie s pápežom bolo plné emócií, nadšenia, ale predovšetkým úprimnosti, s akou Svätý Otec hovoril prítomným o ich poslaní, ale aj o vlastných skúsenostiach. Nechýbal však ani humor vlastný pápežovi Františkovi.

Svätý Otec sa v úvode stretnutia poďakoval Mons. Fisichellovi, predsedovi Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie, za jeho činnosť, a to osobitne počas Roku viery. Hneď potom hovoril o živote s Kristom na celý život, o túžbe odovzdať sa mu nielen na určitú dobu, ale navždy.

„Teraz tlieskate, oslavujete, pretože je tu čas svadby... Ale keď sa medové týždne skončia, čo sa stane? Počul som jedného seminaristu, bol to dobrý seminarista, ktorý povedal, že chce slúžiť Kristovi, ale len na desať rokov a potom pouvažuje nad začatím iného života... Toto je nebezpečné! Počúvajte ma však dobre: všetci my, aj my starší, aj my, sme pod tlakom tejto kultúry provizória. Je to nebezpečné, pretože nikto nevsadí svoj život jedinýkrát a navždy.. Budem ženatý len dovtedy, kým potrvá láska; stanem sa sestrou len na «kratučkú chvíľu», «krátky čas» a potom uvidím. Stanem sa seminaristom, aby som sa potom stal kňazom, ale neviem, ako to celé dopadne. Toto nemá nič spoločné s Ježišom! Nevyčítam to vám, vyčítam to tejto kultúre provizória, ktorá bije nás všetkých, pretože nám nerobí dobre: pretože dnes je definitívna voľba veľmi ťažká.

Kým v minulosti bola definitívna voľba pre manželský život či pre zasvätený alebo kňazský život podporovaná, dnes sa všetci stávame obeťami kultúry provizória, akejsi kultúry dočasnej voľby. Pápež hovorí o nasledovnom riešení:

„Musíme sa naučiť zatvoriť bránu našej cely v nás samých zvnútra! A ak si nie som istá, ak si nie som istý, pouvažujem, nechám si na to čas, a keď sa už cítim istý, v Ježišovi, pochopím, pretože bez Ježiša si nie je istý nikto. Keď cítim istotu, zatvorím bránu.“

Všade tam, kde sú zasvätení, seminaristi, rehoľné sestry a rehoľníci, ako aj mladí, by podľa pápeža Františka mala byť radosť: „radosť zo sviežosti“; „radosť z nasledovania Ježiša“; „radosť, ktorú nám dáva Duch Svätý“. Ďalej sa však pýta: Odkiaľ sa rodí radosť? Odkiaľ pramení?

„Niektorí povedia: radosť sa rodí z vecí, ktoré vlastníme. A tak sa snažíme o posledný model smartfónu, najrýchlejší skúter, auto, ktoré vynikne... Ale ja vám hovorím, naozaj je mi zle, keď vidím kňaza alebo sestru s najnovším modelom auta: to sa predsa nesmie! Nesmie! Teraz možno uvažujete takto: «Teda, Otče, musíme chodiť na bicykli?» Bicykel je v poriadku. Verím, že aj auto je potrebné, pretože je nevyhnutné popri mnohej práci a tiež pre premiestnenie sa... ale vyberte si skromnejšie auto! Ak sa ti páči to pekné, pomysli si na to, koľko detí zomiera hladom. Iba na toto!“

Svätý Otec Ďalej upozorňuje, že radosť sa nerodí ani zo samotných pocitov:

„Niektorí hovoria, že pochádza z najextrémnejších zážitkov, aby sme pocítili chvenie najsilnejších pocitov: mladým sa páči ísť na hranu noža, skutočne sa im to páči! Iní majú radosť z najmodernejšieho oblečenia, zo zábavy v najobľúbenejších lokáloch – ale tým nechcem povedať, že rehoľné sestry navštevujú tieto miesta, hovorím o mladých vo všeobecnosti. Iní majú radosť z úspechu u dievčat alebo u chlapcov, striedajúc jednu za druhou alebo jedného za druhým. Táto neistota lásky, ktorá láskou určite nie je, je len akousi láskou na skúšku. A mohli by sme takto pokračovať... Aj vy prichádzate do kontaktu s touto realitou, ktorú nemôžete ignorovať. (...) Skutočná radosť nepochádza z vecí, z vlastníctva, nie! Rodí sa zo stretnutia, zo vzťahu s inými. Rodí sa z pocitu, že sme prijatí, pochopení, milovaní a z prijatia, pochopenia a lásky; (...) radosť sa rodí zo štedrosti stretnutia.

Boh nám umožňuje pochopiť, že sme pre neho dôležití. Nejde len nevyhnutne o slová. „Keď vás Boh volá, hovorí: «Si pre mňa dôležitý, mám ťa rád, spolieham sa na teba.»,“ dodáva pápež František. Práve z tohto pozvania, z toho momentu, keď sa na mňa Ježiš pozrie, sa rodí radosť. „Pochopiť to a cítiť to, je tajomstvom našej radosti. Cítiť sa milovaní Bohom, cítiť, že pre neho nie sme číslami, ale ľuďmi; a cítiť, že on nás volá.“ - Stať sa kňazom, rehoľníkom či rehoľníčkou podľa Svätého Otca ale nie je primárne našou voľbou:

„Neverím seminaristovi, nováčikovi, ktorý hovorí: «Vybral som si túto cestu.» Nepáči sa mi to! Nie je to v poriadku! Naopak, ide o odpoveď na volanie, ktoré nás volá k láske. Cítim niečo vo vnútri, čo ma znepokojuje, a odpovedám „áno“. Pán nám v modlitbe dáva pociťovať túto lásku, ale tiež prostredníctvom mnohých znamení, ktoré môžeme čítať v našom živote, prostredníctvom mnohých ľudí, ktorých nám kladie do cesty. Radosť zo stretnutia s Ním a z jeho volania nevedie k tomu, aby sme sa zatvorili, ale aby sme sa otvorili: vedie k službe v Cirkvi. Svätý Tomáš hovoril «bonum est diffusivum sui» - nie je to príliš ťažká latinčina! – Dobro má vlastnosť šíriť sa. Rovnako aj radosť sa šíri. Nebojte sa ukázať radosť z toho, že ste odpovedali na volanie Pána, na jeho voľbu lásky a svedectva o jeho evanjeliu v službe Cirkvi. Radosť, tá skutočná, je nákazlivá; infikuje... umožňuje kráčať vpred. A však naopak, ak sa stretneš so seminaristom, ktorý je príliš vážny, príliš smutný, alebo s takou novickou, pomyslíš si: niečo nie je v poriadku! Chýba radosť z Pána, radosť, ktorá ťa privedie k službe, radosť zo stretnutia s Ježišom, ktorá ťa vedie k stretnutiu s inými pre ohlasovanie Ježiša. Chýba tu toto!

Svätý Otec opakuje slová sv. Terézie z Ávily: „Svätec, ktorý je smutný, je smutným svätcom!“ Želá si, aby tváre sestier a kňazov neboli ako „papriky naložené v octe“, ale naopak, plné radosti, ktorá pochádza z Ježiša. Ako hovorí, ak niekomu z nich táto radosť chýba, mnohí si myslia, že ide o psychický problém. Môže dokonca ísť o nespokojnosť, ale tým skutočným problémom je podľa pápeža Františka celibát:

Vy, seminaristi, rehoľné sestry, zasväcujete vašu lásku Ježišovi, veľkú lásku; srdce patrí Ježišovi a toto nás vedie k sľubu čistoty, sľubu celibátu. Ale sľub čistoty a sľub celibátu nekončí v momente skladania sľubu, ale napreduje... Ide o cestu, ktorá dozrieva, dozrieva a dozrieva smerom k pastoračnému otcovstvu, smerom k pastoračnému materstvu. Ak kňaz nie je otcom svojej komunite, a keď sestra nie je matkou všetkých tých, s ktorými pracuje, stávajú sa smutnými. Toto je problém. Preto vám hovorím: koreň smútku v pastoračnom živote spočíva v dôsledku nedostatku otcovstva a materstva, ktoré pramení v nesprávnom žití tohto zasvätenia, a ktoré by nás, naopak, malo viesť k plodnosti. Nesmieme si o kňazovi alebo rehoľnej sestre myslieť, že nie sú plodní: toto nie je katolícke! Toto nie je katolícke! V tomto spočíva krása zasvätenia: v radosti.

„Aby sme sa stali radostnými svedkami evanjelia, musíme byť autentickými a rýdzymi,“ hovorí pápež František. A práve toto je ďalšie slovo, o ktorom rozpráva: autentickosť.

„Hovoriť o autentickosti mladým nič nestojí, pretože mladí – všetci – túžia byť autentickými, byť vnútorne rýdzymi. A vám všetkým sa protiví, keď medzi nami nachádzate kňazov, ktorí nie sú autentickí alebo rehoľné sestry, ktoré nie sú autentické! Táto zodpovednosť spočíva predovšetkým na rodičoch, formátoroch. A na vás formátoroch, ktorí ste tu: dávajte mladým príklad rýdzosti. Chceme, aby boli mladí vnútorne rýdzymi? Aj my buďme rýdzymi! Pán nám hovorí to, čo povedal o farizejoch Božiemu ľudu: «Robte to, čo vám povedia, ale podľa ich skutkov nerobte.» Vnútorná rýdzosť a autentickosť!“

Svätý František z Assisi povedal: „Stále ohlasujte evanjelium. A ak je to nutné, použite aj slová.“ Pápež hovorí o nasledovaní cesty, ktorú naznačil Kristus, ohlasovaní evanjelia „hodnovernosťou života, rýdzosťou života“:

„V tomto svete, ktorému bohatstvá tak ubližujú, je potrebné, aby sme my kňazi, my sestry, my všetci, boli stotožnení s našou chudobou. Ak zistíš, že prvoradým záujmom vzdelávacej alebo farskej inštitúcie alebo akejkoľvek inej sú peniaze, nie je to s ňou v poriadku. Toto nie je v poriadku! Ide o nesúlad! Musíme byť jednoznační, autentickí. Aby sme sa vydali touto cestou, konajme tak, ako hovorí svätý František: ohlasujme evanjelium najprv príkladom, potom slovami. V prvom rade ale záleží na našom živote, aby iní mohli byť schopní čítať evanjelium! Bez strachu, s našimi chybami, ktoré sa snažíme napraviť, s našimi limitmi, ktoré Pán pozná, ale tiež s našou veľkodušnosťou, keď ho nechávame, aby v nás pôsobil. S chybami, obmedzeniami, a – pridávam ešte viac – s hriechmi.“

Svätý Otec vyzýva prítomných v aule: Kto je tu bez viny, kto sa nepovažuje za hriešnika, nech zdvihne ruku. Taký podľa neho nie je nikto. Žiada ich preto, aby boli voči spovedníkovi otvorení, priam transparentní. „Povedzte všetko, nemajte strach,“ radí.

„Hovorte spovedníkovi vždy pravdu. Takáto transparentnosť je pre nás dobrá, pretože nás robí pokornými, všetkých... Nech je to čokoľvek. Povedzte pravdu, bez ukrývania, bez toho, aby ste hovorili polovičato, pretože hovoríte s Ježišom v osobe spovedníka. A Ježiš pozná pravdu. Iba On ti vždy odpustí! Pán chce iba to, aby si mu povedal to, čo On už vie. Transparentnosť! (...) Je to Ježiš, ktorý ťa počúva. Majte vždy túto transparentnosť pred Ježišom pri spovedi! Toto je milosť! Povedzte: Otče, zhrešil som, spravil som to, toto a iné... a to celými slovami. Pán ťa objíme, pobozká ťa! Choď a viac nehreš! A ak sa vrátiš? Znovu to isté. Hovorím vám to z vlastnej skúsenosti. Stretol som mnoho zasvätených ľudí, ktorí sa chytajú na túto pokryteckú pascu nedostatku transparentnosti. (...) Povedzte pokorne: «Urobil som toto..» (...) Z vlastného hriechu potečie milosť! Otvorte bránu milosti práve touto transparentnosťou! Svätí a majstri duchovného života nám hovoria, že na pomoc rastu v autentickosti nášho života je veľmi užitočné, priam nevyhnutné, každodenné praktizovanie spytovania si svedomia.

Naše svedectvo bude iba vtedy vierohodné, ak nebude chýbať rýdzosť. Potrebné je však aj „kultúrne vzdelanie“, ktoré má slúžiť na to, aby „sme dali za pravdu viere a nádeji“. V súvislosti s formáciou seminaristov, rehoľných sestier a rehoľníkov, hovorí o štyroch základných pilieroch: duchovnej formácii a teda duchovnom živote, ako aj o intelektuálnom a apoštolskom živote a o živote v komunite. Čo sa týka posledného z nich, Svätý Otec sa pozastavil pri nevyhnutnosti priateľských a bratských vzťahov, bez závisti, neprajnosti, ohovárania. Ide o bežný jav v seminári a priznáva sa: „Aj ja som do toho padol. Toľkokrát som to urobil! Hanbím sa za to!“

„Preto je dôležitý priateľský a bratský vzťah. Priateľov je málo. Biblia hovorí toto: priateľov máš jedného, dvoch... Ale bratstvo je medzi všetkými. Ak mám niečo proti sestre alebo bratovi, poviem mu to do očí, alebo to poviem tomu alebo tej, ktorá mu môže pomôcť. Nepoviem to iným, aby som ho očiernil. (...) Povedz mi, hovoril by si zle o svojej mame, o svojom otcovi či bratovi? Nikdy. Tak prečo tak robíš v zasvätenom živote, v seminári, v kňazskom živote?

Priateľstvo a bratstvo nedovolí upadnúť do dvoch extrémov: izolovania sa a roztratenia sa. Pestovanie priateľstva je cennosťou, nesmie však viesť k uzavretiu sa, ale k vyjdeniu zo seba samých, otvorenosti stretnutiu.

„Chcel by som vám povedať: vyjdite zo seba samých, aby ste ohlasovali evanjelium, ale aby ste tak urobili, musíte vyjsť zo seba samých, aby ste sa stretli s Ježišom. Existujú dva východy: jeden vedúci k stretnutiu s Ježišom, smerom k transcendencii a
ďalší, vedúci k ostatným, aby sme ohlasovali Ježiša. Oba patria k sebe. Ak sa vydáš len jedným z nich, nepôjde to! Mám na mysli Matku Teréziu z Kalkaty. Bola to dobrá sestra... Nemala strach z ničoho, vychádzala do ulíc... Táto žena nemala strach ani z dvojhodinového kľačania pred Pánom. Nemajte strach vyjsť zo seba samých v modlitbe a v pastoračnej činnosti. Majte odvahu modliť sa a vydať sa ohlasovať evanjelium. Prajem si, aby Cirkev bola oveľa viac misijná, nie v prílišnom upokojení. Takú peknú Cirkev si prajem, ktorá napreduje.“

V závere Svätý Otec povzbudil všetkých prítomných ku kultivácii duchovného života, k stretnutiu s ľuďmi, zvlášť opovrhovanými a najviac znevýhodňovanými a k misijnému poslaniu. Vyzval ich, aby nezabúdali na modlitbu svätého ruženca, modlitbu k Panne Márii, ktorá ich sprevádza a chráni. „Modlite sa aj za mňa, aj ja potrebujem modlitby, pretože som úbohým hriešnikom,“ dodal pápež František.

Vykročme s radosťou, statočne, vždy s tou odvahou povedať pravdu, odvahou vyjsť zo seba samých, aby sme sa stretli s Ježišom v modlitbe a vyjsť zo seba samých, aby sme stretávali iných a odovzdávali im evanjelium. S pastoračnou plodnosťou! Nebuďte, prosím, «starými dievkami» alebo «starými mládencami».“
Po príhovore sa všetci prítomní v aule pomodlili spolu so Svätým Otcom modlitbu Otče náš a Zdravas Mária, a to každý vo vlastnom jazyku.

Spracovala Mária Fábryová




Zdieľať






Kto sme Frekvencie Čas vysielania Napíšte nám Produkcia RV Linky Iné jazyky Svätá stolica Mestský štát Vatikán Pápežské slávnosti
All the contents on this site are copyrighted ©. Webmaster / Credits / Legal conditions / Advertising