Hlavná stránkaVatikánsky rozhlas
Vatikánsky rozhlas   
Iné jazyky  

     Home > Charita a solidarita  >  2013-08-14 20:00:05
A+ A- print this page



Duševné „poryvy“ pred operáciou a spomienka na svätú Kláru



RealAudioMP3 Rubriku pre chorých autorsky pripravila MUDr. Klára Soláriková, primárka Interného oddelenia na Geriatrickej klinike v bratislavskej Nemocnici Milosrdných bratov, spolupracovníčka Milosrdných bratov. Prednáša Andrea Eliášová.

Vážení poslucháči, nedávno som mala možnosť pozorovať pacientov, ktorí sa pripravovali na operáciu na Klinike jednodňovej chirurgie a zároveň sledovať prácu môjho kolegu, významného odborníka v danej oblasti.

Ráno, v deň operácie pacienti prišli - niektorí v sprievode svojich blízkych- na kliniku. Vybavili vstupné formality, príbuzní odišli a tí, ktorí mali byť operovaní, zostali odrazu sami. Boli tichí a v napätom, ochromujúcom očakávaní. Sestrička ich odviedla do šatne, kde sa prezliekli a potom v miestnosti pred operačnou sálou ich usadila do pohodlných kresiel a položila pred nich pohár minerálky. Začala sa príprava na operáciu.

Tichý a cieľavedomý pohyb sestier v svetlom zaliatej miestnosti, biely nábytok a vkusná ozdoba na stole pred pacientmi uvoľňovali rozbúrenú myseľ a pomáhali sústrediť sa na cieľ.

Po usadení a chvíli ticha sa medzi pacientmi rozprúdila debata. Tí, ktorí už absolvovali podobnú operáciu v minulosti, hovorili o zlepšení života a upokojovali tých, ktorí sa obávali bolesti. Uvedomila som si, že napriek tomu, že okolo stola sa zišli ľudia rôzneho veku, pohlavia, vzdelania, v danej chvíli si boli všetci rovní. Čas vyhradený na prípravu uplynul a sestrička odprevadila prvého pacienta na operačnú sálu. Opäť nastalo ticho. Niektorí sa pozreli na hodiny, aby vedeli, ako dlho operácia trvala, napínali uši, aby zachytili nejaký zvuk z operačnej sály. Nebolo však počuť nič. Opäť sa upokojili a začali sa rozprávať. Len tak, o ničom, aby „umlčali“ obavy. Vtom spoza dverí prenikli slabé zvuky, objavili sa tiene postáv a napokon stál vo dverách prvý odoperovaný pacient. Kým do operačnej sály odchádzal ďalší človek, tí čo mali výkon ešte pred sebou, zahrnuli „navrátilca“ otázkami. Odpovede boli uspokojujúce. Odrazu sa však ten, čo to už mal za sebou zamyslel a ticho povedal: „ Asi sa na mňa pán doktor nahneval.“ Medzi ostatnými nastalo oživenie- všetci hneď chceli vedieť, prečo. „Pohol som sa a on mi hlasno povedal, nech to nerobím.“ Veta zarezonovala a všetci sa zamýšľali nad tým, či sa im to v nevhodnú chvíľu tiež „nepritrafí.“ Chmúrne úvahy ukončila sestrička. Vysvetlila, prečo je dôležité nehýbať sa počas výkonu a ubezpečila pacienta, že pán doktor sa určite nehnevá, ale chce, aby operácia prebehla bez komplikácií.

Medzitým sa vrátil z operačnej sály druhý pacient a iný tam odchádzal. Prvý už bol po výkone oddýchnutý, ešte ho pán doktor skontroloval a mohol sa pripraviť na odchod domov. Pre nezainteresovaného človeka tento výjav mohol budiť dojem priateľského stretnutia starých známych pri šálke čaju. V zákulisí tohto príbehu však stál chirurg so zdravotnými sestrami, ktorí s pravidelnosťou dobre idúcich hodín venovali svoju zručnosť a um vždy ďalšiemu a ďalšiemu pacientovi, aby pomohli vrátiť zdravie.

Na druhý deň ráno sa všetci opäť stretli na klinike. Pozdravili sa ako starí známi. Tváre im žiarili spokojnosťou, keď vzorne sediac pred ambulanciou sa vzájomne zverovali so zážitkami z predchádzajúcich hodín. S pooperačným priebehom bol lekár spokojný a pacienti s receptom v rukách a odporúčaniami, ako sa správať v nasledujúcich dňoch, opúšťali kliniku. Medzitým sa vo vstupnej hale formovala nová skupinka ľudí, ktorí s nádejou, dôverou a možno aj so strachom vchádzali do priestorov kliniky. Pre chirurga a jeho tím sa začínal nový pracovný deň...

S chorobami, rôznymi poruchami orgánov a úrazmi sa človek stretáva od narodenia. Ich vývoj môžeme niekedy ovplyvniť vlastným konaním alebo pomocou lekára. Inokedy sa so skutočnosťou, že už nikdy my alebo naši blízki nebudú úplne zdraví, musíme vyrovnať. Príkladom a posilou pre tých, ktorých na lôžko pripútala chronická choroba, môže byť aj svätá Klára, od ktorej skonu uplynie 12. augusta 760 rokov. Pochádzala z bohatého rodu, jej matka Ortolana bola v Assisi známa ako žena hlbokej viery a vytrvalej modlitby. Klára sa už v rodičovskom dome pripravovala na budúce povolanie, delila sa o jedlo s chudobnými a pod drahými šatami nosila kajúce rúcho. Zapôsobilo na ňu učenie sv. Františka a túžila ho nasledovať. Ako 18-ročná na Kvetnú nedeľu v roku 1211 opustila rodný dom, aby prijala od Františka sivý odev a tmavý závoj a dočasne žila v kláštore benediktínok. Jej túžbou však bolo žiť podľa františkánskej reguly v chudobe, modlitbe, práci a ochotne slúžiť. Po niekoľkých týždňoch získal František pre Kláru kláštor s kostolíkom v San Damiane. Tieto priestory spĺňali podmienky pre život v chudobe, ktorý si vyvolila. Boli studené, bez ozdôb, v zime tam bol chlad a v lete teplo, chór aj stoly v refektári boli hrubo otesané a napadnuté červotočou. Nad refektárom boli malé izbičky pre choré sestry. Klára a sestry zostávali žiť uzavreté v kláštore, modlili sa za potreby rehole, Cirkvi a všetkých kresťanov v núdzi, priadli, šili a vyšívali pre chudobné kostoly. Jedli to, čo im vyžobrali menší bratia. Tam Klára žila až do svojej smrti. Dodržiavala taký prísny pôst, že sa sestry báli o jej zdravie. K zmierneniu došlo až keď jej assiský biskup nariadil, že musí denne zjesť aspoň päťdesiat gramov chleba. Spala na vreci naplnenom prútmi z
viniča a pod hlavou mala kameň. Napriek tvrdému životu pokánia sa s veľkou láskavosťou starala o svoje spolusestry, najmä, ak boli slabé alebo choré. Prísny kajúcny spôsob života, ktorý viedla, sa po niekoľkých rokoch podpísal na jej zdravotnom stave. Keď mala 31 rokov ochorela, mohla sa pohybovať len s pomocou palice. Postupne sa jej stav zhoršoval a posledný rok života bola pripútaná na lôžko. Jej choroba trvala 29 rokov. Počas tohto obdobia si zachovávala veselú myseľ, nikdy nereptala, neprestala viesť komunitu a aj keď už bola na lôžku, nechcela byť nečinná: dala sa na posteli posadiť a priadla alebo vyšívala.

Vážení poslucháči, každý človek má povinnosť starať sa o svoje zdravie, má právo uchádzať sa o pomoc pri zdravotných ťažkostiach a aj pri vážnych a dlhotrvajúcich chorobách môže mnohokrát byť pomocou pre druhých ľudí.




Zdieľať






Kto sme Frekvencie Čas vysielania Napíšte nám Produkcia RV Linky Iné jazyky Svätá stolica Mestský štát Vatikán Pápežské slávnosti
All the contents on this site are copyrighted ©. Webmaster / Credits / Legal conditions / Advertising