Hlavná stránkaVatikánsky rozhlas
Vatikánsky rozhlas   
Iné jazyky  

     Home > Cirkev >  2013-08-16 13:28:52
A+ A- print this page



41. Koncil o Cirkvi a o biskupoch



RealAudioMP3 41. časť rubriky o Druhom vatikánskom koncile, ktorú pripravuje Jaroslav Mudroň SJ
„Dogmatická konštitúcia o Cirkvi: Svetlom národov je Kristus. Preto tento posvätný koncil, zhromaždený v Duchu Svätom, veľmi túži ohlasovaním evanjelia každému stvoreniu osvietiť ľudí Kristovým jasom, ktorý žiari na tvári Cirkvi. Keďže však Cirkev je v Kristovi akoby sviatosťou, čiže znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva, chce – pokračujúc v diele predchádzajúcich koncilov – jasnejšie vysvetliť svojim veriacim i celému svetu svoju podstatu a svoje univerzálne poslanie. Podmienky našich čias robia túto povinnosť Cirkvi ešte naliehavejšou, aby všetci ľudia, ktorých dnes užšie spájajú rozličné spoločenské, technické a kultúrne zväzky, dosiahli aj úplnú jednotu v Kristovi.“ (Lumen gentium, 1)

Popri dogmatickej konštitúcii o Božom zjavení Dei verbum bola na programe koncilových debát ďalšia a môžeme povedať ešte dôležitejšia dogmatická konštitúcia s latinským názvom Lumen gentium – Svetlo národov. „Dôležitejšia“ preto, že Cirkev mala týmto dokumentom definovať samú seba. Bola to dogmatická konštitúcia o Cirkvi a napriek jej skoro dvetisíc ročnej existencii tak mala Cirkev urobiť po prvýkrát v histórii. Totiž ani jeden z dvadsiatich predchádzajúcich ekumenických koncilov ešte nedefinoval, čím je Cirkev vo svojej podstate.

Po troch rokoch spoločnej diskusie a pojednávania konciloví otcovia schválili túto konštitúciu na záver tretieho obdobia 21. novembra 1964. Jej úvodný odsek prečítal Mons. Pericle Felici a začínal slovami: „Lumen gentium“ – Svetlo národov.

Tieto slová, ktoré predstavujú názov celého dokumentu, sú echom rozhlasového príhovoru pápeža Jána XXIII. z 11. septembra 1962, t.j. mesiac pred začatím koncilu.
„Pripomína sa nám tu“ – hovoril vtedy pápež v rozhlasových prijímačoch – „vhodný a oblažujúci symbol veľkonočnej sviece. V
liturgii zaznieva jeho meno: Lumen Christi – Svetlo Krista. A Kristova Cirkev zo všetkých strán zeme odpovedá: Deo gratias, Deo gratias – Bohu vďaka. Ako to povedať? Áno: lumen Christi – svetlo Krista; lumen Ecclesiae – svetlo Cirkvi; lumen gentium – svetlo národov.“

Pápež Ján XXIII. si veľmi želal, aby Druhý vatikánsky koncil bol akýmsi majákom či fakľou, a teda pozdvihnutým svetlom pre súčasný svet. Svetlom je pravdaže Kristus, ale súčasne je svetlom aj jeho Cirkev, ktorá prináša Krista svetu.

Tento symbol svetla spočiatku, v prvom návrhu konštitúcie, ktorý pripravila komisia kardinála Ottavianiho, chýbal. Po predošlej kritike návrhu dokumentu o prameňoch zjavenia kardinál Ottaviani tušil, že konciloví otcovia si rovnako podajú aj túto jeho druhú schému. Preto ešte pred diskusiou sa obhajoval ironickým tónom: „Hovorím to preto, lebo ma čaká počúvať zvyčajné litánie koncilových otcov: (návrh) nie je ekumenický, nie je scholastický, nie je pastorálny, je negatívny a podobné veci... Skôr než ho odsúdite, aspoň si ho vypočujte!“

Vďaka týmto slovám sa napätie v koncilovej sále uvoľnilo a kardinála Ottavianiho dokonca obdarili potleskom. Po vypočutí jeho schémy dokumentu o Cirkvi začali prví rečníci opatrne a jemne upozorňovať na nedostatky. Avšak keď prišiel rad na belgického biskupa de Smedta, ten kritikou nešetril a tradičnému katolíckemu učeniu o Cirkvi vytkol triumfalizmus, klerikalizmus a
legalizmus. Akoby Cirkev bola dobre usporiadaným vojskom, ktoré úspešne vedie duchovný zápas pod vedením hierarchie, voči ktorej je jedinou povinnosťou veriacich bezvýhradná poslušnosť. „Veď hierarchia je len prechodným elementom v súčasnom stave putujúcej Cirkvi,“ argumentoval biskup de Smetdt. „To, čo zostáva, je Boží ľud, v ktorom všetci máme v podstate rovnaké práva a povinnosti.“

Od viacerých koncilových otcov zaznela požiadavka, aby bola Cirkev v prvom rade definovaná ako Boží ľud, a preto sa za kapitolou O hierarchii pridala kapitola O Božom ľude a zvlášť o laikoch (De populo Dei et speciatim de laicis). Na podnet kardinálov Suenensa a Montiniho sa ešte pred tým v prvej kapitole predstavila Cirkev ako tajomstvo samotného Krista.

O rok neskôr v roku 1963 sa pokračovalo v rozvíjaní tohto poňatia Cirkvi a brazílsky biskup Padin v mene ďalších biskupov Brazílie žiadal, aby sa kapitola O Božom ľude umiestnila pred kapitolu O hierarchii. Predsa i cirkevná hierarchia patrí do Božieho ľudu a laici by sa nemali viac hádzať do jedného vreca s tými, ktorí k nej jednoducho nepatria. Ukázala sa potreba reflektovať postavenie a úlohu laikov v Cirkvi. O ich jedinečnej charizme a význame pre Cirkev hovorí ďalšia, štvrtá kapitola a nepriamo aj piata, ktorá nesie názov O všeobecnom povolaní k svätosti v Cirkvi. Svätosť tak nie je výsadou či požiadavkou len pre zasvätené osoby, ktorým je venovaná až šiesta kapitola, ale stanoví cieľ pre každého kresťana a pre celú Cirkev. Už tu na zemi sme v úzkom spojení s oslávenou Cirkvou svätých, čo nám pripomína siedma kapitola, a osobitné miesto v tejto nebesko-pozemskej sfére Cirkvi zastáva Panna Mária. Ona „má v Cirkvi po Kristovi najvyššie, a pritom nám najbližšie miesto“, ako to vyjadril pápež Pavol VI. a ako to predstavuje celá ôsma a posledná kapitola dogmatickej konštitúcie Lumen gentium.

„Dokument o Cirkvi je najdôležitejším textom koncilu a má doplniť učenie Prvého vatikánskeho koncilu osobitne ohľadom biskupov, aby sa tak pápežský primát a neomylnosť ukázali pri všeobecnom pohľade na dušpastiersku právomoc hierarchie a na neomylnosť univerzálnej Cirkvi. Týmito slovami antiochijský patriarcha Maximos IV. zhrnul problematiku vzťahov medzi pápežom a ostatnými biskupmi, ktorej konštitúcia venuje zvláštnu pozornosť a k jej rozsiahlemu výkladu je pripojená ešte tzv. Predbežná vysvetlivka na záver dokumentu.

Biskupi nie sú viac vnímaní ako nejakí zástupcovia Svätého Otca pre partikulárnu Cirkev, ale mocou biskupskej vysviacky a v spoločenstve s nástupcom sv. Petra sa stávajú „arcipastiermi zvereného ľudu“. Ich autorita a moc nie sú vyjadrením zvrchovanosti, ale slúžia „iba na to, aby vzdelávali svoje stádo v pravde a vo svätosti“. Ako od veriacich laikov a kňazov sa vyžaduje poslušnosť voči ich pastierom, tak rovnako od biskupov sa vyžaduje „priateľský vzťah“,
„nadprirodzená láska“ a citlivosť na potreby a zmýšľanie ich „podriadených“.

Tento nový koncilový pohľad na biskupov v Cirkvi bol predstavený ešte raz, avšak menej dogmaticky a viac prakticky, a to v Dekréte o pastierskom úrade biskupov v Cirkvi. Po jeho schválení 28. októbra 1965 z neho Mons. Felici prečítal úvodnú vetu:

„Kristus Pán, Syn živého Boha, ktorý prišiel vyslobodiť ľud z hriechov a posvätiť všetkých ľudí, vyslal svojich apoštolov, ako jeho poslal Otec, a preto ich posvätil, dal im Ducha Svätého, aby aj sami oslávili Otca na zemi a spasili ľudí „na budovanie Kristovho tela“ (Ef 4, 12), to jest Cirkvi.“ (Christus Dominus, 1)




Zdieľať






Kto sme Frekvencie Čas vysielania Napíšte nám Produkcia RV Linky Iné jazyky Svätá stolica Mestský štát Vatikán Pápežské slávnosti
All the contents on this site are copyrighted ©. Webmaster / Credits / Legal conditions / Advertising