Hlavná stránkaVatikánsky rozhlas
Vatikánsky rozhlas   
Iné jazyky  

     Home > Ekumenizmus  >  2013-08-18 14:49:31
A+ A- print this page



Mons. Cyril Vasiľ SJ: K jubileu krstu Kyjevskej Rusi



RealAudioMP3 V predchádzajúcich mesiacoch sa medzi správami z východných cirkví objavilo aj viacero zmienok o tom, že tohto roku si kresťania na Ukrajine, v Rusku i Bielorusku pripomínajú 1025. výročie krstu Kyjevskej Rusi. V niektorých pravoslávnych cirkvách prebehli tieto oslavy už pred niekoľkými týždňami a v týchto dňoch vrcholia v Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi zasadaním synody biskupov, a posviackou nového katedrálneho chrámu Zmŕtvychvstania Pána v Kyjeve. Tieto súvislosti sú pre nás vhodnou príležitosťou, aby sme si pripomenuli základné údaje o zrode a rozvoji kresťanstva medzi východoslovanskými národmi, ktoré odvodzujú svoju kresťanskú tradíciu práve od onej historickej udalosti pred 1025 rokmi.

Na Slovensku sme akosi zvyknutí považovať za apoštolov Slovanov výlučne sv. Cyrila a Metoda, avšak v liturgickom kalendári východnej cirkvi popri nich objavujú aj mená inej dvojice svätcov, ktorí sa rovnako považujú za prvých apoštolov kresťanstva pre viaceré východoslovanské národy. 11. júla je totiž spomienka sv. Oľgy, ruskej kňažnej a 15. júla si pripomíname jej vnuka, knieža Vladimíra Kyjevského, ktorého liturgia nazýva „ravnoapostoľnym“ - teda „čo do hodnosti, rovným apoštolom“.

Obaja títo svätci pochádzajú z dynastie staroruských kniežat Rurikovcov, prvých vládcov nad jednotlivými východoslovanskými kmeňmi. Podľa rozšírenej filologickej interpretácie, samotné meno Rus pochádza zo škandinávskeho slova Ros, ktorým sa nazýval kmeň normanských bojovníkov, kontrolujúcich kupecké cesty spájajúce Baltik s Čiernym morom. Slovania nazývali týchto Normanov aj Varjagmi. Z ich radov sa začali formovať prvé kniežacie rodiny, ktoré si podriadili slovanské obyvateľstvo a postupne s ním splynuli. Týmto spôsobom aj Slovania obývajúci tieto územia a žijúci v týchto politických štruktúrach sa začali stotožňovať s pojmom Rusi. Pôvodne sa ním označovali predovšetkým obyvatelia dnešnej Ukrajiny, teda tzv. Kyjevskej Rusi, ale podobne sa pužívali teritoriálne označenia aj ako Červená Rus, či Biela Rus. Dnešné centrálne Rusko vtedy ešte nebolo súčasťou prvého centralizovaného slovanského štátu, samotná Moskva bola založená až o 150 rokov neskôr a toto územie nadobudlo na význame najmä po tom, čo v roku 1240 tatárske nájazdy rozvrátili Kyjevé kniežatstvo.

Prvé slovanské kniežatá, ktorých meno sa spája so šírením kresťanstva, sú teda Oľga a Vladimír. Sv. Oľga sa narodila okolo roku 890 neďaleko Pskova. Jej meno, ktoré v staroškandinávskom jazyku znie Helga, teda svätá (podobne ako nemecké heilig), bolo akoby predzvesťou pre jej budúce osudy. Roku 913 sa stáva manželkou kyjevského kniežaťa Igora. Keď tento roku 945, na jednej vojenskej výprave zomiera, Oľga preberá na seba vládu v kniežatstve namiesto maloletého následníka trónu Svjatoslava. Stará ruská kronika Povesť vremennych let, pri spomienke na jej vladárenie v časoch keď bola ešte pohankou, osobitne spomína jej múdrosť, ale aj tvrdosť a neústupčivosť voči nepriateľom. Podľa tradičnej legendy bola pokrstená v Konštantinopole roku 955 počas svojej návštevy u cisára Konštantína Porfyrogeneta VII. Historicky je však toto tvrdenie ťažko overiteľné. Pravdepodobnejším sa zdá byť názor niektorých historikov, ktorí uvádzajú, že v Kyjeve už od roku 941 existovala kresťanská komunita pri chráme sv. Eliáša. Bol to pravdepodobne kňaz miestnej komunity, ktorý pokrstil kňažnú Oľgu okolo roku 954. Neskôr sa v jej sprievode spomína domáci kaplán, kňaz Gregor. Oľga udržiavala čulé styky s kresťanským Západom, ba práve zo Západu očakávala impulz na rozšírenie kresťanstva medzi svojim ľudom. Roku 959 vyslala napríklad posolstvo k nemeckému cisárovi Otovi I. so žiadosťou o vyslanie biskupa a kňazov. Cisár preto nechal vysvätiť za „biskupa Rusov“ trevírskeho mnícha Adalberta. Jeho misia sa ale v Rusku nestretla s veľkým úspechom a tak sa čoskoro vrátil do Nemecka a neskôr sa stal arcibiskupom v Magdeburgu.

Oľga sa samozrejme snažila získať na kresťanskú vieru nielen svojich poddaných, ale predovšetkým členov svojej rodiny. Jej syn Svjatoslav sa však zdráhal prijať krst z obavy, že by sa mu vysmiala družina jeho bojovníkov. V tomto smere bol zmierlivejší jej vnuk Jaropolk, za vlády ktorého už v kniežatstve začal značne narastať počet kresťanov a ktorý na svojom dvore roku 977 prijal aj pápežských vyslancov, ale on sám sa nestal kresťanom.

Oľga zomrela roku 969 a ruský kronikár hodnotí jej život takto: „Bola zvestovateľkou kresťanskej zemi, tak ako zornička predchádza slnku a žiara svetlu. Tak ako luna v noci, aj ona žiarila uprostred pohanov, ako perla v blate, pretože ľudia boli ušpinení a zablatení hriechmi a neobmytí svätým krstom. Ona sa ale umyla v svätom kúpeli a zhodiac zo seba hriešny šat prvého človeka, Adama, obliekla sa v nového Adama, teda Krista. Aj my k nej voláme: «Raduj sa ruské poznanie Boha a začiatok nášho zmierenia sa s ním».“

Ak možno nazvať Oľgu zorničkou kresťanstva u východných Slovanov, rozžiarilo sa slnce kresťanského učenia nad týmito národmi za čias panovania jej vnuka Vladimíra. Vladimír, syn Svjatoslava, sa narodil okolo roku 956 a strávil svoje detské roky práve pri sv. Oľge v Kyjeve a ňou bol aj vychovávaný. Po rozličných domácich rozbrojoch a dvojročnom exile v Škandinávii sa ujal roku 980 vlády nad Kyjevom. Prvé roky panovania ostáva Vladimír pohanom, čomu zodpovedá aj jeho správanie, spôsob života a vojenské výboje voči okolitým susedom. O jeho krste sa tiež zachovali rozličné legendy, ktoré sa stali súčasťou kultúry východoslovanských národov a donedávna boli považované za historické. Podľa nich Vladimír vyslal svojich poslov do rozličných krajín, aby skúmali rozličné náboženstvá a podali mu o nich správu. Po ich návrate a vypočutí poslov si zvolil pre seba a pre svoj ľud grécku formu kresťanstva, ktorá bola podľa mienky poslov najkrajšia. Krása a okázalosť byzantských bohoslužieb očarili poslov, ktorí odporúčali toto náboženstvo Vladimírovi aj slovami: „Keby nebolo grécke náboženstvo najlepšie, nikdy by tvojej babičke Oľge, ktorá je predsa najrozumnejšia zo všetkých smrteľníkov, nebolo ani prišlo na um, aby sa k nemu priklonila.“ Podľa tejto legendy prijal Vladimír krst v Chorsune, kde sa roku 988 zosobášil s princeznou Annou, dcérou byzantského cisára. Neskôr vo vlnách Dnepra pri Kyjeve vraj dával hromadne pokrstiť svojich poddaných a členov družiny.

Staršie historické pramene však opisujú priebeh Vladimírovho obrátenia oveľa pravdepodobnejšie. Podľa nich prijal Vladimír kresťanstvo z vlastného popudu a po zrelej úvahe. Impulzom mu bolo aj osobné svedectvo nórskeho kráľa sv. Olafa Tryggvissona, ktorého spoznal počas už spomínaného exilu a ktorý ho navštívil v Kyjeve pri svojom návrate z Konštantinopolu. Podľa týchto prameňov bol Vladimír vyučený vo viere a pokrstený kňazmi z kmeňa Varjagov roku 987 v Rusku a nie v Chersone.

Nech je už pravdivou v jednotlivých detailoch tá či oná tradícia, všetky pramene sa zhodujú v tom, že Vladimírov život sa krstom zásadne zmenil, a to ako na úrovni jeho vladárskeho a politického rozhodovania, tak aj v osobnej rovine. Jeho zásluhou sa kresťanstvo začalo šíriť a upevňovať na celej vtedajšej Rusi. V prvých desaťročiach sa tu stretali obe formy kresťanstva, latinská aj grécka. Vladimír udržiaval prostredníctvom vyslancov kontakty s pápežmi i s misionármi prichádzajúcimi zo západnej Európy. Až neskôr prevládol v živote ruskej cirkvi byzantsko-bulharský vplyv. Nasledovníci sv. Vladimíra sa snažili udržiavať kontakty s Byzanciou, ale rozvíjali pritom aj myšlienku istej cirkevnej nezávislosti miestnej Cirkvi. Cirkevné spoločenstvo, ktoré sa zrodilo v Kyjevskej Rusi a neskôr rozšírilo svoje štruktúry aj do ostatných východoslovanských národov, prešlo v histórii rôznymi krízami a deleniami, ktoré neraz boli a aj dodnes sú poznačené politickým kontextom.

Kresťanstvo položilo svoje základy medzi východnými Slovanmi v časoch, keď bola východná, byzantská cirkev v plnej jednote s Rímom. Po neblahom rozdelení boli postupne vtiahnutú do následkov tejto vnútrocirkevnej krízy aj východoslovanské národy. Unijné pokusy Florentského koncilu priniesli novú nádej na obnovenie cirkevnej jednoty, formálne však k nej došlo až prostredníctvom tzv. Brest-Litovskej únie v roku 1596. S tou sa však väčšina východných Slovanov plne nestotožnila predovšetkým z politicko-nacionálnych dôvodov. Toto malo za následok rozdelenie východných kresťanov na pravoslávnych a gréckokatolíkov. V nedávnej minulosti aj v rámci pravoslávnej cirkvi na Ukrajine došlo k ďalšiemu rozdeleniu na základe etnicko-politickej orientácie. Všetky tieto kresťanské spoločenstvá sa však hlásia k historicky významnej udalosti krstu Kyjevskej Rusi, ktorú si teraz pripomíname, spolu so spomienkou na jej protagonistov.

Tak sv. Oľga, ako aj sv. Vladimír svojimi životnými osudmi dosvedčili túžbu človeka po poznaní a prijatí pravdy. K tejto pravde viedli svojich blízkych a aj národ im zverený. Nech sa teda pre každého z nás stane spomienka na týchto panovníkov a svätcov výzvou k väčšej zodpovednosti za hľadanie a odhodlané šírenie pravdy v našom osobnom živote i pri riadení „vecí spoločných“ a súčasne nech nás vedie k úprimnej práci na prekonaní rozdelenia kresťanov, k realizácii Kristovej výzvy, „aby všetci boli jedno“.

Mons. Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi




Zdieľať






Kto sme Frekvencie Čas vysielania Napíšte nám Produkcia RV Linky Iné jazyky Svätá stolica Mestský štát Vatikán Pápežské slávnosti
All the contents on this site are copyrighted ©. Webmaster / Credits / Legal conditions / Advertising