Hlavná stránkaVatikánsky rozhlas
Vatikánsky rozhlas   
Iné jazyky  

     Home > Cirkev >  2013-08-20 17:47:13
A+ A- print this page



42. Koncil o Cirkvi v súčasnom svete a o misiách



RealAudioMP3 42.časť rubriky o Druhom vatikánskom koncile, ktorú pripravuje Jaroslav Mudroň SJ. Dnes má názov: Koncil o Cirkvi v súčasnom svete a o misiách.
Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete: Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešných čias, najmä chudobných a všetkých, ktorí trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudské, čo by nenašlo ozvenu v ich srdciach. Veď ich spoločenstvo utvárajú ľudia zjednotení v Kristovi, ktorých vedie Duch Svätý na ich púti do Otcovho kráľovstva, a ktorí prijali posolstvo spásy, aby ho zvestovali všetkým. Preto sa toto spoločenstvo cíti úzko späté s ľudstvom a jeho dejinami. (GS 1)

Štvrtou a poslednou konštitúciou Druhého vatikánskeho koncilu bol dokument o Cirkvi v súčasnom svete s latinským názvom Gaudium et spes (Radosť a nádej). Spomedzi šestnástich koncilových dokumentov sú totiž štyri označené ako „konštitúcie“ – tzn. že podávajú podrobný a súvislý výklad stanoviska Cirkvi k určitému problému. Ak sa toto stanovisko týka nejakej vieroučnej témy, konštitúcia sa nazýva „dogmatická“. Ak však súvisí skôr s nejakým disciplinárnym či praktickým nariadením, konštitúcia nesie označenie „pastorálna“. Prvá schválená konštitúcia koncilu Sacrosanctum concilium v sebe zahŕňa obidva aspekty, a preto býva označovaná jednoducho ako „konštitúcia o posvätnej liturgii“. Ďalšie dve konštitúcie sú „dogmatické“: Dei verbum predstavuje vieroučnú náuku o Božom zjavení a Lumen gentium o povahe a poslaní Cirkvi.

Na pôvodnom programe koncilu nebola ďalšia konštitúcia, no vývoj koncilových debát vyústil do potreby napísať ďalší a najrozsiahlejší dokument týkajúci sa pohľadu Cirkvi na pálčivé otázky modernej doby. Nová konštitúcia sa tak stala „pastorálnou“ a Cirkev sa ňou priblížila k svetu v jeho aktuálnych podmienkach. A hoci hlavne kvôli tomuto dokumentu koncil predĺžil svoje zasadania a musel takmer zdvojnásobiť svoje úsilie, konciloví otcovia si uvedomovali jeho nesmiernu dôležitosť a kardinál Lercaro nazval túto konštitúciu „skutočným korunovaním koncilu“.

„Odpovedá koncil naozaj dnešným časom?“ Pýtal sa indický biskup D´Souza pri rokovaní o konštitúcii o Cirkvi v súčasnom svete a pokračoval: „Veď na akom medzinárodnom kongrese sú účastníci oblečení v ceremoniálnom šate, počúvajú nekončiaci sa rad monológov a hovoria pri tom mŕtvym jazykom bez možnosti otvorenej či panelovej diskusie, atď.? Irónia indického biskupa upozorňovala na istý anachronizmus medzi úmyslom koncilu priblížiť sa k súčasnej spoločnosti a pritom si zachovať svoj imidž formálne nemennej a tradičnej inštitúcie. Táto otázka „anachronizmu“ – prehlbujúcej sa časovej priepasti medzi rýchlo sa meniacou spoločnosťou a „skalou Cirkvi“ – bola veľkou výzvou pre koncilových otcov a viedla k slobodnejšiemu prístupu Cirkvi k jej dávnym tradíciám. Práve konštitúcia Gaudium et spes hľadala vyváženú odpoveď aj na tento problém. Čítame v nej: „Cirkev je v tom istom čase poslaná k všetkým národom každého veku a každej krajiny, a preto sa neviaže výlučným a nerozlučným spôsobom na nijakú rasu, na nijaký národ, na nijaký osobitný životný štýl, na nijaké dávne ani nové obyčaje. Verná svojim vlastným tradíciám a zároveň vedomá si svojho univerzálneho poslania, môže sa spájať s rozličnými formami kultúry, čím získava aj Cirkev, aj jednotlivé kultúry.

Pre rovnováhu medzi tradíciou a zmenou bolo potrebné rozlíšiť, ktoré skutočnosti v Cirkvi sú nemenné a podstatné, a naopak, čo v jej tradícii sa môže a má prispôsobovať aktuálnej ľudskej kultúre. Boli to hlavne dvaja kardináli, ktorí udali koncilu smer v tomto rozlišovaní. Prvým bol belgický kardinál Suenens. Tento kardinál a moderátor koncilu navrhol, aby sa na Cirkev hľadelo z dvoch strán: Najprv ako na Cirkev, ktorá vníma samú seba – ad intra (dovnútra) – a objavuje v sebe pôsobenie a prítomnosť Ježiša Krista. Následne sa Cirkev obracia na svoje okolie – ad extra (smerom von) – a volí si za základný prostriedok komunikácie „dialóg so svetom“.
Suenensov návrh dal začiatok novej konštitúcii o Cirkvi v súčasnom svete a inšpiroval aj ďalšieho kardinála Montiniho, ktorý podobne rozlišoval medzi otázkou „čím je Cirkev“ a „čo robí Cirkev“. Na prvú otázku odpovedal výstižne kardinál Montini 5. decembra 1962: Cirkev je „pokračovaním Krista“ (continuatio Iesu Christi). Táto definícia bola rozvinutá v prvej kapitole konštitúcie Lumen gentium. Na druhú otázku – „čo robí Cirkev“ – Montini nedal odpoveď ihneď, ale až po roku, keď predsedal koncilu ako nový pápež s menom Pavol VI. Ako kardinál Suenens, aj on si zvolil dialóg za základný bod vo vzťahu medzi Cirkvou a svetom. V januári 1964 navštívil Svätú zem, kde otvoril cestu dialógu a zmierenia s východnými cirkvami a s moslimami. V decembri toho istého roku poputoval do Indie, kde sa mu partnermi dialógu stali predstavitelia východných náboženstiev, ako aj tí najchudobnejší spomedzi chudobných. V októbri 1965 zase nadväzoval dialóg s najvplyvnejšími osobami sveta v newyorskom sídle OSN.

Jeho prvá encyklika Ecclesiam suam bola skutočným rozvinutím teológie dialógu: Boh začína dialóg s človekom už len tým, že mu dáva život a komunikuje mu seba samého v zjavení. Rovnako Ježišovo poslanie možno chápať vo svetle dialógu a komunikovania dobrej zvesti. Pre Cirkev z toho vyplýva jasná úloha a podľa pápeža Pavla VI. má Cirkev viesť úprimný a láskavý dialóg dokonca aj s ateistami.

Súčasne sa dialóg, otvorenosť a komunikácia stali základom Pastorálnej konštitúcie o Cirkvi v dnešnom svete. Cirkev ponúkla spoločnosti v hrubých rysoch smernice pre niektoré naliehavé problémy, akými sú: dôstojnosť človeka, manželstva a rodiny, rozvoj kultúry, hospodársko-spoločenského a politického života, mieru a solidarity.
Dialóg ako základný predpoklad bol spomenutý aj v iných koncilových dokumentoch a našiel svoje pevné miesto tiež v Dekréte o misijnej činnosti Cirkvi. Dialogická povaha Cirkvi a úloha každého veriaceho komunikovať, deliť sa o svoju vieru vytvára priestor pre misiu Cirkvi. Misionári prenikajú do myslenia a kultúry rôznych národov a zasievajú tam slovo evanjelia. Takisto každý kresťan príkladom a slovom napĺňa svoje domáce a pracovné prostredie duchom Ježišovej dobrej zvesti a dialógu s Bohom. To je posolstvo dekrétu Ad gentes (K národom), ktorého prvý odsek znie:

„Cirkev, ktorú Boh poslal k národom, aby bola «všeobecnou sviatosťou spásy», vedená najhlbšími požiadavkami svojej katolíckosti a poslušná príkazu svojho Zakladateľa, usiluje sa ohlasovať evanjelium všetkým ľuďom. Veď sami apoštoli, na ktorých je Cirkev postavená, kráčajúc v Kristových šľapajach, «hlásali slovo pravdy a zrodili cirkvi». Povinnosťou ich nástupcov je nepretržite pokračovať v tomto diele, «aby sa Pánovo slovo šírilo a oslávilo» (2 Sol 3, 1) a «aby sa všade na svete zvestovalo a nastolilo Božie kráľovstvo».“ (AG 1)




Zdieľať






Kto sme Frekvencie Čas vysielania Napíšte nám Produkcia RV Linky Iné jazyky Svätá stolica Mestský štát Vatikán Pápežské slávnosti
All the contents on this site are copyrighted ©. Webmaster / Credits / Legal conditions / Advertising