Hlavná stránkaVatikánsky rozhlas
Vatikánsky rozhlas   
Iné jazyky  

     Home > Cirkev >  2013-08-23 16:24:12
A+ A- print this page



Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 21. nedeľu v cezročnom období



RealAudioMP3 Zamyslenie k liturgickým čítaniam 21. nedele v cezročnom období, ktoré pripravil P. Milan Bubák, má názov Tesná brána.

Často si hovoríme o dôležitosti spoločenstva v živote veriaceho človeka. A aj keď mnohí kresťania sú toho názoru, že veria v Boha, ale neuznávajú Cirkev, pretože ju nepotrebujú, toto je v podstate nezmysel. Platí totiž, že povolanie k nasledovaniu Krista rovná sa povolanie do spoločenstva. Povolanie do spoločenstva má svoje odôvodnenie nielen praktické, ale aj teologické. Praktický dôvod znamená, že človek nemôže byť sám, potrebuje spoludruhov, spolupútnikov, spoločníkov, bratov a sestry. Teologický dôvod je však hlbší: človek potrebuje spoločenstvo, pretože Boh je vo svojej podstate Trojica a to je spoločenstvo. Keď hovoríme, že máme byť ako Boh, tým myslíme na spoločenstvo. Človek ako jedinec nie je schopný byť ako Boh, pretože jeden človek nemôže napodobňovať spoločenstvo. Avšak spoločenstvo – Cirkev, ako veľké spoločenstvo, ale aj spoločenstvá malé, ako napríklad farnosti či rôzne spoločenstvá delenia sa o vieru alebo o Božie slovo – je schopné byť obrazom Boha. Spoločenstvo je teda jedným zo základov kresťanstva a nikdy nie je dosť o tom hovoriť.

Lenže minca má aj druhú stranu. Je možné, že priľneme k spoločenstvu až tak veľmi, že sa naň budeme spoliehať absolútne a úplne a zanedbáme pocit osobnej zodpovednosti za svoj vlastný individuálny život. Staneme sa ľuďmi davu, ktorí budú mať strach rozmýšľať sami za seba, a namiesto toho sa budú riadiť iba pokynmi pochádzajúcimi od niekoho iného. A pred tým nás chce varovať nedeľné evanjelium.

Otázka, ktorú v evanjeliu položil ktosi Ježišovi, akoby sa zdala nezodpovedaná: „Bude veľa tých, ktorí budú spasení?,” pýta sa zvedavec. Ježiš odpovedá: „Vchádzajte tesnou bránou, lebo hovorím vám: Mnohí sa budú pokúšať vojsť, a nebudú môcť.” Máme dojem, že buď Ježiš túto otázku úplne prehliadol, alebo sa na ňu rozhodol neodpovedať. Takéto uvažovanie však nie je pravdivé. Ježiš na otázku odpovedal, a to veľmi presne. Namiesto toho, aby sa sústredil na kvantitu, teda množstvo, zameral sa na kvalitu. Ježišovi nejde o množstvo, ale o kvalitu. Tým chce povedať: „Nepýtaj sa ma na číslo, na počet tých, čo budú spasení. Počet nie je dôležitý. Dôležité je to, či ty – ty osobne – budeš spasený. Nepoviem ti teda počet spasených, ale naznačím ti podmienky, podľa ktorých môžeš vedieť, či budeš i ty spasený.

Aké sú tie podmienky? Je ich samozrejme viac, no dnes Ježiš spomína tú základnú, a to schopnosť robiť osobné rozhodnutia sám a nenechať sa viesť iba v dave a v prúde. Všetci máme totiž sklon k tomu, aby sme sa nechali niesť prúdom.
Je pravda, v živote sú chvíle, kedy na tom, že sa človek môže správať ako všetci ostatní, kedy sa môže nechať viesť davom, skupinou, spoločenstvom, nie je nič zlé. Lenže sú aj situácie, kedy sa človek musí postaviť sám pred seba a pred Boha, a uvedomiť si, že to, čo tu pred ním stojí, je jeho vlastný život, a preto on sám – a nikto iný – si musí urobiť rozhodnutie ohľadom neho, pretože je to on, a nik iný, kto bude za jeho život a za voľby, ktoré počas neho urobil, zodpovedať.
Ježiš teda v nedeľnom Božom slove naráža na schopnosť nájsť rovnováhu medzi dvoma vecami, medzi priľnutím a oddelením sa. Konečne, presne rovnováhou medzi týmito dvoma vecami je to, čo niektorí autori uvádzajú ako definíciu zrelosti a dospelosti.

Život človeka by sme mohli opísať jednou skúsenosťou. Ktorí ste boli v Banskej Štiavnici v banskom múzeu asi ste ju zažili. Prídu návštevníci, vyrojí sa skupina z autobusa, dostanú prilby, plášte a iné potrebné veci a uberajú sa k šachte Bartolomej. Všetci veselo debatujú, žartujú a rozprávajú sa. Keď prídu pred šachtu, zrazu sprievodca zahlási: „Vstupujte iba po jednom, dávajte si pozor na hlavu, lebo šachta je miestami veľmi nízka a je tam tma. Zbytočne sa jeden druhým nerozptyľujte!“ A tak sa aj stane, vrava zrazu zamĺkne a návštevníci sa stanú doslova pohrúženými každý do seba.

Táto skúsenosť nám hovorí, že v živote sú chvíle, keď je dobre byť s inými, ale sú aj chvíle, keď človek musí byť sám. Sám sa musí utiahnuť do samoty a uvažovať, modliť sa, hľadať súvislosti. Je možné pýtať si rady od iných, ba vo vážnejších prípadoch je to dokonca aj nutné, preto máme v Cirkvi ustanovenú inštitúciu duchovného vedenia, ale konečné rozhodnutie musí urobiť človek sám. Odborníci na duševný rast tento koncept plne podporujú a označujú ho za základnú vec v procese rastu a dozrievania. A majú preň aj názov: ide o proces tzv. individuácie. Človek sa oddelí od skupiny a prevezme zodpovednosť za svoj vlastný život bez toho, že by sa prestal starať aj o skupinu. Niektorí to prirovnávajú k pupočnej šnúre, ktorú novorodenec hneď krátko po narodení musí mať preťatú. Nemôže byť predsa živený z tela matky celý život. Má predsa svoj vlastný zdroj obživy, ktorý ho je schopný nasýtiť a dodať mu všetko, čo k životu potrebuje.
Niektorí z nás, keď toto počujeme, nie sme nadšení. Sú takí, ktorí robenie rozhodnutí nemajú radi. A majú pravdu, robenie rozhodnutí naozaj nie je ľahké, pretože pri ňom preberáme plnú zodpovednosť za to, čo príde, za to, ako to dopadne. Keď to dopadne dobre, sme radi, no keď nie, vtedy sme nešťastní. A hľadáme niekoho, kto by bol za nesprávne rozhodnutie zodpovedný. Robenie rozhodnutí a prebranie plnej zodpovednosti za ne teda bolí. Ale keď sa to človek nenaučí jednak nikdy ako osoba nedozreje a jednak riskuje, že nebude kráčať cestou, ktorá nie je v zhode s tým, čo od neho požaduje Boh.
Preto Ježiš hovorí v nedeľnom evanjeliu o súde. Pri súde na konci budeme každý jeden konfrontovaní za to, čo sme my – len my sami – urobili. Budú tam brané do úvahy naše vlastné okolnosti a situácie, v ktorých sme žili svoj život, naša výchova, stupeň poznania, ktorého sa nám dostalo a pod. Nebude možné sa vyhovárať na iného: „Prečo si urobil toto rozhodnutie takto?,“ bude sa ma na konci vekov pýtať Pán a sudca. „Preto, lebo to predsa urobili aj iní. Ja som urobil to, čo urobili oni,” – mohol by som Bohu odpovedať. „To ma nezaujíma”, povie Boh. „Ty hovor za seba samého!”
– „Prečo si sa riadila takýmito a takýmito mravnými zásadami?” – „Robila to aj moja priateľka,” odpoviem mu. „Jej sa opýtam na to jej samej. Ty mi odpovedz za seba,” povie Ježiš. Tak to bude, milí priatelia, každý sa bude zodpovedať z toho, čo dostal. A každého skutky sa budú posudzovať na základe jeho osobného pozadia.

Modlime sa, milí priatelia, na záver: Pane, nepýtame sa ťa, či bude veľa tých, ktorí vstupujú do kráľovstva. Skôr sa zameriavame na seba samých, čo sme my urobili všetko pre to, aby sme my – každý jeden z nás osobne – mohli vstúpiť do tvojho kráľovstva a byť tak spasení.




Zdieľať






Kto sme Frekvencie Čas vysielania Napíšte nám Produkcia RV Linky Iné jazyky Svätá stolica Mestský štát Vatikán Pápežské slávnosti
All the contents on this site are copyrighted ©. Webmaster / Credits / Legal conditions / Advertising