Hlavná stránkaVatikánsky rozhlas
Vatikánsky rozhlas   
Iné jazyky  

     Home > Cirkev >  2013-09-10 19:14:18
A+ A- print this page



45. Koncil o kňazoch a ich formácii



RealAudioMP3 45. časť rubriky o Druhom vatikánskom koncile, ktorú pripravuje Jaroslav Mudroň. Dnes má názov Koncil o kňazoch a ich formácii.
„Vznešenosť kňazského stavu v Cirkvi tento posvätný cirkevný snem pripomenul už viac ráz. Keďže však kňazstvu pripadá nanajvýš dôležitá a čoraz ťažšia úloha pri obnove Kristovej Cirkvi, ukázalo sa ako zvlášť užitočné zaoberať sa kňazmi podrobnejšie a dôkladnejšie... Veď vysviackou a poslaním, ktoré prijímajú od biskupa, sú presbyteri povýšení do služieb Krista Učiteľa, Kňaza a Kráľa a majú účasť na jeho účinkovaní... Práve preto, aby aj v podmienkach, ktoré sú často z pastoračnej a ľudskej stránky od základov zmenené, mali účinnejšiu oporu a bolo lepšie postarané o ich život, tento posvätný cirkevný snem vyhlasuje a ustanovuje to, čo nasleduje.(Presbyterorum ordinis 1)

K takémuto súhrnnému úvodu v Dekréte o účinkovaní a živote kňazov dospel Druhý vatikánsky koncil po dlhej ceste spoločných úvah. Spočiatku prípravná koncilová komisia – označená ako „Komisia pre disciplínu kléru a kresťanského ľudu“ – mala vypracovať odpovede na konkrétne otázky typu: Nakoľko sa môžu a majú prekladať kňazi-farári z jednej farnosti do druhej? Môže sa oblečenie kňazov líšiť podľa miestnych zvyklostí alebo má byť všade rovnaké? Môže sa zmeniť systém financovania kňazov z výnosu cirkevných pozemkov?
Takéto otázky rezonovali v jednotlivých listoch biskupov z celého sveta, prostredníctvom ktorých dávali od roku 1959 podnety pre koncilové pojednávania. Keď však o tri roky neskôr zasadli konciloví otcovia a spoločne diskutovali o obnove Cirkvi, uvedomili si, že k tejto obnove nedôjde, pokiaľ sa o ňu nepričinia aj ich najbližší spolupracovníci – kňazi. Spomenuté otázky preto nemohli byť pohotovo „odbité“, ale mali byť včlenené do širšej koncepcie obnovenej kňazskej identity.

Na koncilových zasadaniach sa zúčastňovalo v priemere vyše dvetisíctristo biskupov a generálnych predstavených mužských reholí. Asi pri nijakej inej téme sa neprejavili natoľko rôznorodé pohľady a postoje týchto koncilových otcov, ako tomu bolo pri debatovaní o živote a poslaní im zverených kňazov.
Na koncile sa vyjadril aj americký kardinál Meyer: Je nanajvýš potrebné dosvedčiť našu úctu, náš záujem, našu starostlivosť o kňazov. Predložená schéma sa však výlučne obmedzuje na výpočet povinností kňazov bez toho, aby sa predstavila reflexia, ktorá by ich povzbudila a posilnila pri vykonávaní ich náročných úloh.“
Na druhej strane, biskupi z tradičných katolíckych krajín, zvlášť z tých spoza železnej opony, sa neuspokojili s jednoduchým povzbudením pre kňazov, ale chceli zdôraznenie nebezpečenstiev, aké im prináša moderná spoločnosť. „Kňaz je denne vystavený nebezpečenstvu laicizmu a nového modernizmu,“ zdvíhal varovný prst Mons. Čekada z Juhoslávie a ďalej povedal: „Ukazuje sa, ako duch sveta preniká do sŕdc kňazov... jedni dovoľujú tancovať v kostole, druhí spochybňujú ušnú spoveď... No a prečo sa v niektorých krajinách kňazi radi obliekajú do civilných šiat a miešajú sa tak s laikmi? Toto sa musí rázne zakázať!
Podobné znepokojenie sa prejavilo aj v písomnej pripomienke slovenského biskupa Róberta Pobožného, apoštolského administrátora Rožňavy. Ten koncom októbra 1965 požiadal koncilovú Komisiu pre disciplínu kléru, aby dokument nezostal len pri povzbudzovaní kňazov, ale aby ich tiež riadne napomenul – predovšetkým za rozširujúcu sa „nedbalosť“ (otium): Sú kňazi, ktorí nemálo času radi trávia pri rádiu, telefóne, televízii alebo s puškou či rybárskym háčikom... Sú aj takí, ktorí obľubujú dvojkolesové či štvorkolesové vozidlá, a ktorým ich rezidencia slúži iba ako letovisko... Čo teda máme robiť? Nech sú všetci kňazi napomenutí od ctihodných koncilových otcov!“
Ctihodní konciloví otcovia si však zvolili empatickejší prístup a v dekréte vyjadrili plné pochopenie pre ťažkosti, ktorým musia kňazi čeliť: „Keďže v dnešnom svete,“ píše sa v dekréte, majú ľudia množstvo povinností a doliehajú na nich rozmanité problémy, ktoré si musia často sami rýchlo riešiť, nezriedka sú vystavení nebezpečenstvu rozptýlenosti. I kňazov viažu a rozptyľujú mnohé služobné povinnosti, takže si nie bez úzkosti môžu klásť otázku, ako uviesť do súladu svoj vnútorný život s vonkajšou činnosťou.“ (14)

Dokument sa viackrát odvoláva na Ježišovu modlitbu za apoštolov v Jánovom evanjeliu, v ktorej Ježiš opisuje paradox, že jeho učeníci „sú vo svete“, ale „nie sú zo sveta“. Podobne aj kňazi „žijú s ostatnými ľuďmi ako s bratmi... a nemohli by slúžiť ľuďom, keby sa odcudzili ich životu a prostrediu“ (3) a súčasne mocou sviatostnej milosti kňaz zastáva „vznešenú a potrebnú úlohu otca a učiteľa pre Boží ľud“ (9).
Aby sa táto „odlišnosť“ kňaza, čo však neznamená „oddelenosť ani nevšímavosť“, dala plne uskutočniť, je nevyhnutné stavať identitu kňaza na tzv. „pastoračnej láske“ podľa príkladu Dobrého Pastiera. (14)

Pre slovo „kňaz“ vybrali tvorcovia dekrétu novozákonný výraz „presbyter“ – doslova „starejší“ –, aby rozšírili pohľad na kňazov, ktorí aj v Cirkvi boli často vnímaní len v perspektíve vykonávania bohoslužobných obradov – čomu odpovedalo latinské „sacerdos“ – doslova „obradník“. V tomto duchu dekrét uvádza: „I keď sa zaoberajú rozličnými úlohami, predsa konajú jedinú kňazskú službu v prospech ľudí... či už konajú farskú, alebo mimofarskú službu, či sa venujú vedeckému výskumu, alebo vyučovaniu, dokonca aj keď pracujú vlastnými rukami... Veď všetci sledujú ten istý cieľ, to jest budovanie Kristovho tela.“ (8)
Táto upravená a teologicky obohatená koncepcia poslania a života kňazov pravdaže nemala zostať len pri povzbudzovaní. Dekrét naznačil aj konkrétne spôsoby reformovania pastoračnej činnosti, spravodlivejšieho financovania - s výzvou žiť evanjeliovú chudobu, vrúcnejších vzťahov k biskupovi, k laikom a aj medzi kňazmi navzájom, ktorí majú spoločne vytvárať komunitné zväzky, atď.
Koncilové obrodenie kňazského stavu muselo začať už pri jeho koreňoch, tzn. v seminároch a rehoľných inštitútoch, kde sa na kňazské pôsobenie pripravujú mladí bohoslovci. Im je venovaný ďalší dekrét O kňazskej formácii:

„Posvätný koncil si jasne uvedomuje, že želaná obnova celej Cirkvi závisí vo veľkej miere od služby kňazov, preniknutých Kristovým duchom, a preto uznáva veľkú dôležitosť kňazskej formácie a určuje niektoré jej základné princípy, ktorými sa potvrdzujú predpisy overené stáročnou praxou a pridávajú sa k nim nové, súhlasne s konštitúciami a dekrétmi tohto posvätného koncilu a so zmenenými okolnosťami doby. Táto kňazská výchova, vychádzajúca z vnútornej jednoty samotného kňazstva, je potrebná pre všetkých kňazov – diecéznych i rehoľných, a to každého obradu.“ (Optatam totius 1)




Zdieľať






Kto sme Frekvencie Čas vysielania Napíšte nám Produkcia RV Linky Iné jazyky Svätá stolica Mestský štát Vatikán Pápežské slávnosti
All the contents on this site are copyrighted ©. Webmaster / Credits / Legal conditions / Advertising