Hlavná stránkaVatikánsky rozhlas
Vatikánsky rozhlas   
Iné jazyky  

     Home > Cirkev >  2013-09-13 16:26:04
A+ A- print this page



Zamyslenie P. Bubáka SVD k slávnosti Sedembolestnej Panny Márie



RealAudioMP3 Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD k slávnosti Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska s názvom Sedem bolestí Panny Márie.


Milí priatelia, nasledujúca nedeľa sa v celej Cirkvi slávi ako 24. v období cez rok. Na Slovensku však máme výnimku: slávime našu národnú Patrónku, Sedembolestnú Pannu Máriu, nakoľko deň jej sviatku – 15. september – tento rok spadá práve na nedeľu.
Skúsme dnes preto pouvažovať o nej, o jej siedmych bolestiach – ako ich identifikovala zo Svätého písma stáročná tradícia a ľudová zbožnosť Katolíckej cirkvi – a o tom, ako by sme aj my tieto Máriine bolesti mohli rozpoznať v svojom živote. A aj keď ich pôvod môže byť v našom živote, na rozdiel od nej a od jej Syna Ježiša, iný – napríklad môžu byť výsledkom nášho hriechu, našej slabej viery či našej neschopnosti hľadieť na veci z perspektívy večnosti –, spôsob, ako sa s nimi vyrovnávať by mal byť ten istý, ako u nej. I nám by mali prispieť nie k rozkladu, ale k rastu vo viere.
Prvou bolesťou Panny Márie bola Simeonova predpoveď o Ježišovi, keď ho ako 40-dňového obetovali v chráme. Evanjelista Lukáš píše: „Simeon ich požehnal a Márii, jeho matke, povedal: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, - a tvoju vlastnú dušu prenikne meč -, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc“ (2, 34-35). Túto bolesť by sme mohli nazvať, ako bolesť spôsobenú slovom o milovanom človeku. Mária dostala od Simeona Slovo predpovede o utrpení jej syna. Slovo, ktoré ju zranilo a nedalo jej spávať až dovtedy, kým sa neuskutočnilo. S Máriou sa môžeme identifikovať vtedy, keď počujeme i my slovo, ktoré nás zraní: nevyliečiteľná choroba, alebo že dieťa, ktoré sa nám má narodiť, nebude zdravé, alebo iná zlá správa. Toto sú chvíle zjednotenia sa s našou matkou Máriou.

Druhou bolesťou bol útek do Egypta. Evanjelista Matúš píše: „Po odchode [Mudrcov] sa Jozefovi vo sne zjavil Pánov anjel a povedal: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil.“ On vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta“ (2, 13-14). Toto bola bolesť spôsobená neistým osudom milovaného človeka. Je veľa vecí, ktoré nám alebo našim blízkym spôsobujú neistotu ohľadom budúcnosti: nezamestnanosť, existenčné problémy, vláda alebo vyčíňanie zlých ľudí. Toto sú chvíle, kedy znášame ten istý údel, ako sv. Rodina. Netreba ani tu strácať nádej v obrátenie zla na dobré.

Treťou bolesťou je hľadanie Ježiša v chráme. Evanjelista Lukáš hovorí: „...keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali. Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň cesty a hľadali ho medzi príbuznými a známymi. No nenašli. Vrátili sa teda do Jeruzalema a tam ho hľadali. Po troch dňoch ho našli v chráme“ (2, 42-46). Toto bola bolesť spôsobená stratou milovaného človeka. Vždy, keď sa nám deti alebo iní blízki stratia, či už mravným spustnutím, stratou viery alebo jednoducho tým, že idú ako Ježiš cestou, ktorej my nerozumieme, prežívame bolesti, ktoré prežívala Mária a Jozef. Ani tu netreba byť pasívnym, ale uvažovať, čo je ešte možné urobiť, aby sa veci – alebo aby sme sa my sami – zmenili.

Štvrtou bolesťou bolo stretnutie sa s Ježišom na krížovej ceste. Evanjelista Lukáš píše: „Šiel za ním veľký zástup ľudu aj žien, ktoré nad ním kvílili a nariekali“ (23, 27-31). Medzi týmito ženami bola zaiste i Mária, Ježišova matka. Toto bola pre ňu bolesť spôsobená ponižovaním a zahanbovaním milovaného človeka. Niet na svete väčšej bolesti, ako strata cti, ktorá sa prejavuje tým, že ľudia si z nás alebo z našich blízkych robia posmech, pohŕdajú nami, majú nás či ich za nič. Toto sa môže stať, keď nás spravodlivo či nespravodlivo obvinia z niečoho, alebo keď človek ochorie na psychickú chorobu, ktorá celkom zmení podstatu jeho osobnosti. Ťažko nám je prizerať na človeka, ktorý takto trpí.

Piata bolesť bol pohľad na zomieranie Ježišovo na kríži. Evanjelista Ján píše: „Pri Ježišovom kríži stála jeho Matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna. ... Potom Ježiš vo vedomí, že je už všetko dokonané, povedal, aby sa splnilo Písmo: «Žíznim.» Bola tam nádoba plná octu. Nastokli teda na yzop špongiu naplnenú octom a podali mu ju k ústam. Keď Ježiš okúsil ocot, povedal: «Je dokonané.» Naklonil hlavu a odovzdal ducha (19, 25-30). Toto bola bolesť z utrpenia milovaného človeka. Ježiš trpel enormne, a Mária nemohla, čo ako by bola chcela, urobiť úplne nič. Toto utrpenie sa v našom živote odohráva, keď vidíme trpieť svojho blízkeho: telesne, duševne i duchovne. Vidíme jeho bolesť, trápenie, bezsenné noci, a nemôžeme pomôcť; iba sa prizerať. Čo však pomôže, je aj obyčajná prítomnosť, ako v prípade Márie a Ježiša.

Šiesta bolesť bolo prijatie mŕtveho Ježiša z kríža do lona. Evanjelista Lukáš píše: „Tu istý muž menom Jozef, člen rady, dobrý a spravodlivý človek judejského mesta Arimatey, ktorý nesúhlasil s ich rozhodnutím ani činmi a očakával Božie kráľovstvo, zašiel k Pilátovi a poprosil o Ježišovo telo. Keď ho sňal, zavinul ho do plátna...“ (23, 50-53). Toto bola bolesť zo smrti milovaného človeka. Mária prežívala najväčšiu stratu svojho života. Ježiš ležal mŕtvy v lone, z ktorého sa narodil. Je veľa foriem smrti, z ktorých sa skladá náš život, kým nepríde smrť definitívna. Musíme odumierať veciam, vzťahom, závislostiam, naviazanostiam, sebe samým, svojmu vlastnému egu. A to preto, aby sa v nás mohol lepšie a v plnšej miere rozvinúť život.

A konečne siedmou bolesťou Panny Márie bolo uloženie Ježišovho tela do hrobu. Apoštol a evanjelista Ján píše: „V tých miestach, kde bol ukrižovaný, bola záhrada a v záhrade nový hrob, v ktorom ešte nik neležal. Tam teda uložili Ježiša, lebo bol židovský Prípravný deň a hrob bol blízko. (19, 41-42). A prorok Izaiáš k tomu dodáva: „Z úzkosti a súdu ho vyrvali a kto pomyslí na jeho pokolenie? Veď bol vyťatý z krajiny živých, pre hriech svojho ľudu dostal úder smrteľný. So zločincami mu dali hrob, jednako s boháčom bol v smrti, lebo nerobil násilie ani podvod nemal v ústach.“ (53, 8) Toto je bolesť z odlúčenia od milovaného človeka. I v našom živote sú bolestné odlúčenia; niektoré sú časné, niektoré definitívne, napríklad smrť. Je vecou viery prijať fakt, že ani smrťou sa život, a teda ani naše vzťahy nekončia, ale iba sa mení ich podoba. A my sa raz znova stretneme. Mária o tejto skutočnosti bola pevne presvedčená. Preto ani pri zapečatenom hrobe nestrácala nádej. Ba mohli by sme povedať, že bola snáď jediná, ktorá neverila, že hrob má v živote jej Syna posledné slovo. Preto správa o zmŕtvychvstaní ju sotva prekvapila. Toto je lekcia aj pre nás: smrť nie je koniec, smrť je začiatok. A preto žijeme náš život v nádeji.

Želám vám, milí priatelia, požehnaný sviatok!




Zdieľať






Kto sme Frekvencie Čas vysielania Napíšte nám Produkcia RV Linky Iné jazyky Svätá stolica Mestský štát Vatikán Pápežské slávnosti
All the contents on this site are copyrighted ©. Webmaster / Credits / Legal conditions / Advertising