Hlavná stránkaVatikánsky rozhlas
Vatikánsky rozhlas   
Iné jazyky  

     Home > Charita a solidarita  >  2013-10-13 20:01:10
A+ A- print this page



Príhovor k chorým: Svedectvo Anežky Lajčinovej



RealAudioMP3 Milí poslucháči, pani Anežka Lajčinová je spolupracovníčka rehole jezuitov. Pracuje na provincialáte. Život tejto tichej ženy v zrelom veku je dláždený rôznymi krížmi. Posúďte sami: niekoľko rokov pracovala na gynekologicko-pôrodníckom oddelení a svoju prácu pôrodnej asistentky milovala. Po roku práce sa vydala, no s manželom už zanedlho zistili, že nikdy nebudú môcť mať deti. Viete si predstaviť trápenie ženy, ktorá v nemocnici asistuje mamičkám pri príchode ratolestí na svet a v duchu musí spracovať ono strašné zistenie, že ona nikdy nebude mamou, hoci po tom túžila? „Prežila som strašné trápenie a možno to bolo aj spúšťačom ťažkej choroby,“ povedala o tejto situácii Anežka. Musela ju spracovať a s manželom celkom prirodzene začali uvažovať o adopcii. Zámery im prekazilo smutné zistenie: u pani Anežky sa objavili veľké bolesti hrudníka. Rontgenový snímok však neodhalil nič. No prešlo trištvrte roka a jej bolo zdravotne stále horšie. Po objavení hrčky na krku už nasledovalo vyšetrenie na onkológii. Svoju diagnózu- rakovina- sa dozvedela tesne pred Vianocami. Manželovi sa zdôverila, ale rodine to oznámila až po sviatkoch. Po Vianociach podstúpila operáciu, pri ktorej prišla aj o slezinu a rok prijímala chemoterapiu. V závere tejto liečby však dostala zápal pľúc. Verili by ste, že so štyridsaťstupňovými horúčkami ju lekári poslali domov? Anežka má nato jediné vysvetlenie: „Zrejme si mysleli, že je to môj koniec,“ povedala mi. No, Boh konal. Poslal k nej priateľku, ktorá sa o ňu dva týždne intenzívne starala. „Nikdy nezabudnem, ako ma pri kŕmení jedlom neustále povzbudzovala slovami: túto lyžičku zješ za mamu, túto za otca a tak ďalej...A ja som sa za tie dva týždne z choroby dostala, čo považujem za Boží zázrak. No vždy budem tvrdiť, že v tom zohrala veľkú úlohu Panna Mária, lebo v tom čase mi moja mama zohnala odniekiaľ lurdskú vodu, čo v socializme nebolo až také jednoduché- a som presvedčená, že tá ma zachránila,“ povedala mi Anežka v rámci prípravy svedectva pre toto vysielanie.

A čo nasledovalo v jej živote ďalej, milí poslucháči? Takmer desať rokov strávila na invalidnom dôchodku, potom jej však lekári už neodporúčali vrátiť sa do práce v zdravotníctve- a tak si urobila počítačový i účtovnícky kurz a niekoľko rokov pracovala ako účtovníčka. Keď ju po rokoch jedna z firiem už nepotrebovala, ozval sa jej kamarát, ktorý pracuje pre rehoľu jezuitov, s ponukou, že rehoľa hľadá účtovníčku. Anežka sa pri spomienke na toto obdobie usmeje s vysvetlením: „Všetci v rodine mi vraveli, aby som to bez zaváhania prijala, ale ja som sa nato necítila.“ A tak prijala miesto v inej účtovníckej spoločnosti, ale už po mesiaci prišiel nečakaný zlom: na preventívnej prehliadke jej objavili nádor na maternici. Vo firme nemali zľutovania a navrhli jej, aby si podala výpoveď, no keď ju skutočne doniesla, šéf ju zrazu začal presviedčať, aby si to rozmyslela. Už necúvla. Pochopila, že sa musí vrátiť k predošlej ponuke rehole. Jezuiti ju dokonca prijali do zamestnania ešte pred operáciou, čo si Anežka dodnes nesmierne váži. Tvrdí, že ju podržali v jednom z najťažších období. Stále pre nich pracuje, aj keď sa učí momentálne niesť ďalší kríž: tým je starostlivosť o imobilného manžela, ktorému predčasom diagnostikovali zriedkavé neurologické ochorenie, na ktoré nie sú lieky a má progredujúci charakter. Anežkin manžel chodí iba pomocou chodítka, tzv. G aparátu, zle artikuluje a vyžaduje si jej stálu starostlivosť. A tak ona každé ráno skoro vstáva, aby mu urobila hygienu, pripravila raňajky, pomohla s toaletou, zariadila, aby mal všetko poruke. Potom odchádza do práce a po nej zasa beží domov k manželovi, aby navarila a pripravila veci na ďalší deň. Anežka sa nebúri, nerebeluje, tvrdí, že dnes už má v sebe hlboký pokoj, lebo cíti, že náš Pán si ju cez tieto skúšky vedie. Zároveň vážne dodáva, že mu pred rokmi sama dala súhlas s krížom- keď totiž zistili s manželom, že nemôžu mať deti, veľa cestovali, využívali dovolenky na pekný život vo dvojici. No pamätá si, že vtedy priateľke povedala: „Bojím sa, že nebudem môcť prísť do neba, lebo mi je tak dobre.“ Dnes do starostlivosti o manžela vkladá toľko lásky, že, ako vraví, niekedy jej pripadá, akoby bol jej dieťaťom. Napriek tomu všetkému, čo ste počuli, pani Anežka má aj pre vás, milí chorí, ktorí sa boríte so všakovakými starosťami, svoje povzbudzujúce slová. Vypočujte si ich teraz priamo od nej:

Pred rokmi, keď sa utrpenie stalo bežnou súčasťou môjho života som hľadala duchovné vedenie. Potrebovala som dostať odpovede na mnohé otázky, potrebovala som niekoho, kto by ma viedol. Modlila som sa za to, aby som našla dobrého duchovného vodcu. Keď sa mi zdalo, že už to trvá príliš dlho, povedala som: „Ježišu, keď mi nechceš poslať duchovného vodcu, potom ma musíš viesť Ty sám.“ Dnes s istotou viem, že ma vedie. Postupne som dostávala odpovede na moje otázky. Pochopila som, že nemá zmysel šomrať a búriť sa, lebo tým aj tak nič nezmením. Raz, keď som sa opäť pýtala „prečo,“ mi jeden kňaz - jezuita povedal: „ My vidíme len priamo pred seba, ale Pán Boh vidí aj za roh.“ Odvtedy si túto vetu často opakujem. Už sa nepýtam prečo, ale – čo mi chceš Bože týmto povedať? V tichu svojho vnútra sa snažím zachytiť Boží hlas a nájsť odpoveď. Vlastne ju už poznám. Pochopila som, že keď utrpenie prijmem, stáva sa ľahším a posúva ma to bližšie k Ježišovi. Keď ho obetujem, môžem pomôcť iným. Nie som dokonalá, aj ja mám občas pocit, že už to neunesiem. Vtedy mi najviac pomáhajú modlitby ľudí, ktorí ma poznajú a vedia že potrebujem pomoc. V modlitbe je úžasná sila. Niekedy žasnem, ako ľahko sa vyriešia zložité veci, ako ľahko sa vyrieši niečo, čo sa zdalo nemožným. Toto je ovocie modlitby. Ďakujem všetkým, čo na mňa pamätajú v modlitbách. Modlime sa za seba navzájom.“

V modlitbe krížovej cesty chvály, ktorú vydalo Združenie Jas vo Zvolene v tomto roku z pera Viery Nemcovej a kňaza Václava Kociana sú aj tieto slová: „Chválim ťa, Pane, že ma cez každodenné kríže učíš zanechať seba a ísť za tebou. Chválim ťa, že si svojím krížom posvätil utrpenie. Odvtedy už žiadne utrpenie nie je zbytočné, ale stalo sa výkupné.“ Keď vám bude ťažko pri nesení vašich starostí, chorôb, spomeňte si na svedectvo Anežky Lajčinovej z Bratislavy, ktorej tichosť a pokora sú istou cestou k svätosti, hoci pri pohľade na ňu mnohí netušia, aké obety denne kladie pred Kristov kríž...Nie v reptaní, ale v úplnej odovzdanosti do Božej vôle...
Andrea Eliášová




Zdieľať






Kto sme Frekvencie Čas vysielania Napíšte nám Produkcia RV Linky Iné jazyky Svätá stolica Mestský štát Vatikán Pápežské slávnosti
All the contents on this site are copyrighted ©. Webmaster / Credits / Legal conditions / Advertising