Hlavná stránkaVatikánsky rozhlas
Vatikánsky rozhlas   
Iné jazyky  

     Home > Cirkev >  2013-10-21 13:54:22
A+ A- print this page



48. Zmierenie



RealAudioMP3 48. časť rubriky o Druhom vatikánskom koncile, ktorú pripravuje Jaroslav Mudroň SJ. Dnes má názov Zmierenie.
Keď sv. Pavol opisoval Korinťanom osobnú skúsenosť apoštolského pôsobenia, priznal sa, že ho „poháňa Kristova láska“ a celé svoje poslanie zhrnul do slov: „To všetko je od Boha, ktorý... nám zveril službu zmierenia.“ (2 Kor 5,18)
V udalosti Druhého vatikánskeho koncilu možno takisto rozpoznať tieto črty apoštolského úsilia. Pápež Pavol VI. pri otváraní posledného koncilového obdobia 14. septembra 1965 uviedol:Nezdá sa byť ťažké vtlačiť nášmu ekumenickému koncilu znak činu lásky... lásky silnej a trojakej: voči Bohu, Cirkvi a ľudskému pokoleniu. O „službe zmierenia“ sa síce v dokumentoch výslovne hovorí len raz –v konštitúcii o Cirkvi pri zmienke o kňazoch (28) – no tento výraz vhodne vystihuje celé smerovanie a vývoj koncilu.

Ešte pred jeho ohlásením pápež Ján XXIII. vo svojom vianočnom rádiovom posolstve položil poslucháčom nasledovnú otázku: „Prečo by jednota Katolíckej cirkvi, zameraná na duchovné dobrá, nemala byť obrátená tiež k pretvoreniu rôznych rás a národov, ktoré sú rovnako zamerané na ciele sociálneho spolunažívania, na spravodlivé zákony a bratstvo?“ Bolo to na Vianoce 1958 a za príklad ako môže Cirkev poslúžiť spoločnosti a zmierovať rôzne skupiny občanov, vzal pápež situáciu na Blízkom východe. Práve tam sa totiž v päťdesiatych rokoch spojili kresťania rozličných obradov s úmyslom napomôcť pokojnému spolunažívaniu. Iniciátorom tohto úsilia bol konštantínopolský patriarcha Atenagoras, ktorý v roku 1952 zvolal tzv. „Všepravoslávny veľký a svätý snem“, teda akýsi koncil pravoslávnych cirkví. Patriarcha súčasne udržiaval priateľské vzťahy aj s pápežom Piom XII. –prostredníctvom príležitostných telegramov – a zvlášť ho potešilo, keď sa nástupcom na Petrovom stolci stal v roku 1958 Angelo Giuseppe Roncalli – Ján XXIII., ktorého osobne poznal ako apoštolského nuncia v Turecku.

Na vianočné posolstvo pápeža Jána odpovedal Atenagoras novoročným posolstvom 1. januára 1959 takto: „Vítame s radosťou každú úprimnú výzvu k pokoju, ale zvlášť sa tešíme, keď prichádza z takého strediska kresťanstva, akým je starobylý Rím. Žalostný obraz dnešného ľudstva, ktoré podstupuje všetky druhy konfliktov zapríčinené nepochopením a zlyhávaním pokojného spolunažívania s druhými, kladie na predstaviteľov cirkví veľmi naliehavú požiadavku.“
Touto požiadavkou je svedectvo kresťanov o Kristovi, čo je však podľa Atenagorasa len ťažko uskutočniteľné, keď samotní veriaci v Krista zostávajú rozdelení. V posolstve preto píše o „vytúženej ideálnej jednote“ kresťanov a všetkých vyzýva ku „konkrétnym činom a k úsiliu, ktoré by... priviedli nás aj členov našich cirkví bližšie ku Kristovi – aspoň v súčasných okolnostiach a v praktickej rovine, no v duchu rovnosti, spravodlivosti a vzájomného rešpektu.“

Pápež Ján XXIII. nezareagoval priamo na patriarchovo posolstvo, ale keď koncom toho istého mesiaca, 25. januára, ohlásil svoj úmysel zvolať ekumenický koncil, bolo jasné, že si zvolil ten najkonkrétnejší možný krok k obnove jednoty Cirkvi. Začala sa koncilová cesta k jednote a k zmiereniu, ktorá mala vyvrcholiť o šesť rokov neskôr v predposledný deň Druhého vatikánskeho koncilu 7. decembra 1965.
V poradí deviate verejné koncilové zasadanie v tento deň bolo najprv venované posledným hlasovaniam o deklaráciách o náboženskej slobode, o misijnej činnosti, o kňazskej službe a o Cirkvi v súčasnom svete. Potom tajomník Sekretariátu pre jednotu kresťanov Willebrands prečítal Spoločné vyhlásenie pápeža Pavla VI. a patriarchu Atenagorasa:

Naplnení vďačnosťou voči Bohu za milosť, že vo svojom milosrdenstve im umožnil stretnúť sa v bratskom duchu na svätých miestach... kde sa zrodila Cirkev, pápež Pavol VI. a patriarcha Atenagoras nestratili zo zreteľa úmysel... nevzdať sa žiadneho gesta inšpirovaného láskou, čím by sa mohol uľahčiť rozvoj bratských vzťahov takto začatých medzi Rímskokatolíckou cirkvou a Pravoslávnou cirkvou Carihradu.

Úvod spoločného vyhlásenia pripomína stretnutie pápeža a patriarchu vo Svätej zemi v januári 1964 a kladie ho do ostrého kontrastu s osudovým stretnutím patriarchu Michala Kerullaria s pápežskými legátmi pod vedením kardinála Umberta pred deviatimi storočiami v roku 1054, ktoré sa skončilo vzájomnou exkomunikáciou.

„Ale dnes, keď je nad týmito udalosťami vynášaný pokojnejší a vyrovnanejší úsudok, je vhodné rozpoznať prepiatosť... ktorá viedla k následkom prekračujúcim úmysly ich autorov... Ich rázne opatrenia sa týkali osôb a nie cirkví a nechceli narušiť cirkevné spoločenstvo medzi stolicou Ríma a Konštantínopolu. Preto pápež Pavol VI. a patriarcha Atenagoras I. ... vyhlasujú spoločný súhlas a) zavrhnúť urážlivé slová a neopodstatnené výčitky... b) zavrhnúť a vymazať z pamäti a z lona Cirkvi výroky exkomunikácie... c) zavrhnúť bolestnú minulosť a následné udalosti... ktoré viedli k narušeniu cirkevného spoločenstva.

Spoločné vyhlásenie bolo ihneď spečatené na obidvoch stranách starobylých centier kresťanstva. Pápež Pavol VI. vydal breve Ambulate in dilectione, ktorým slávnostne odvolal exkomunikáciu carihradského patriarchu. Prečítal ho kardinál Bea:

„Radujeme sa, že nám bolo dané splniť túto povinnosť bratskej lásky tu v Ríme, v blízkosti hrobu apoštola Petra a v rovnaký deň, keď sa odohráva to isté v Konštantínopole, zvanom nový Rím.“

V carihradskom patriarchálnom chráme v časti Istanbulu Fanar sa konal podobný obrad pozostávajúci z liturgie ku cti sv. Ambróza a z čítania spoločného vyhlásenia v gréckom jazyku. Patriarcha Atenagoras spolu so synodou patriarchátu potvrdili vyhlásenie dokumentom tomos, ktorý sa rovnako odvoláva na kresťanskú lásku už vo svojom úvode: Boh je láska a láska je znakom Kristových učeníkov, daná od Boha ako jednotiaca sila jeho Cirkvi...“
Pápežským vyslancom v Konštantínopole bol kardinál Shehan a obdobne zástupcom patriarchu Atenagorasa v Ríme bol metropolita Meliton, ktorého srdečné objatie s pápežom Pavlom VI. sa stalo obrazom tohto historického aktu zmierenia. Metropolita Meliton pred tým, než opustil Rím, zašiel ešte k hrobu pápeža Jána XXIII. a taktiež k hrobu pápeža Leva IX., v mene ktorého bola dávna exkomunikácia vydaná. Na hrob Leva IX. položil deväť ruží, čo malo symbolizovať deväť storočí rozkolu. Podľa slov Melitona, ktoré adresoval Pavlovi VI., až teraz po tomto veľkom zmierení a „prvýkrát po dlhých stáročiach“ sa môžu dvaja poprední biskupi kresťanstva – Ríma a Konštantínopolu – oprávnene obrátiť v mene Cirkvi k celému svetu s pozdravom: „Pokoj ľuďom dobrej vôle!“




Zdieľať






Kto sme Frekvencie Čas vysielania Napíšte nám Produkcia RV Linky Iné jazyky Svätá stolica Mestský štát Vatikán Pápežské slávnosti
All the contents on this site are copyrighted ©. Webmaster / Credits / Legal conditions / Advertising