Hlavná stránkaVatikánsky rozhlas
Vatikánsky rozhlas   
Iné jazyky  

     Home > Cirkev >  2013-11-03 11:18:46
A+ A- print this page



P. Peter Dufka SJ: Večné hodnoty



RealAudioMP3 Milí priatelia, v týchto dňoch, kedy navštevujeme cintoríny, nám pri čítaní mien na náhrobných kameňoch neraz preletí hlavou myšlienka o hodnotách, ktoré ten či onen človek za sebou zanechal. Akosi spontánne nám myseľ zablúdi i k otázkam hodnôt, ktoré za sebou zanecháme my. Každý človek akosi prirodzene túži za sebou niečo zanechať. Túži, aby po ňom niečo zostalo. A tak sa snaží vyštudovať, dobre sa zaradiť do života, založiť si rodinu, vychovať deti a zabezpečiť ich. Avšak neraz sa stáva, že nedoštuduje, nenájde si prácu, rodina sa mu rozpadne a u detí sa stretne s nevďačnosťou. Na sklonku života si povie: „Zbytočne som sa namáhal. Načo to všetko?“
Skúsme si všimnúť dve hodnoty, ktoré presahujú do večnosti a ktoré sa nikdy nestratia. Námahu do nich investovanú človek nikdy neoľutuje.

Prvou z týchto hodnôt je postaviť vo svojom živote Boha na prvé miesto.
Počas štúdia som pôsobil v hudobnom telese, ktoré malo i svoju zborovú zložku. V tomto zbore spievalo dievča, ktoré ochorelo na rakovinu. Prekvapilo ma, že táto mladá inžinierka sa rozhodla pokračovať v bežnom živote tak, akoby sa nebolo nič stalo. Absolvovala s nami niekoľko vystúpení a dokonca i zahraničnú cestu. Všetko bolo navonok rovnaké ako pred chorobou, ale jej citlivosť na duchovné hodnoty sa zvýšila. Všimol som si to pri bežných reakciách. Postupne sa jej zdravotný stav zhoršoval. Ja som v tom čase práve odchádzal pracovať do Vatikánskeho rozhlasu, a tak som s ňou stratil kontakt. Niekoľko dní pred jej smrťou sa mi s ňou však podarilo nadviazať telefonický rozhovor. Súhlasila dokonca s tým, aby som ho nahral a podľa uváženia odvysielal. Dodnes si pamätám, akú silu a váhu malo každé jej slovo, ktoré zaznelo v nahrávacom štúdiu. Bol to rozhovor, na ktorý nikdy nezabudnem. Ležala na lôžku a od pása bola už ochrnutá. S obavou som jej položil niekoľko otázok o prežívaní smrteľnej choroby a bol som prekvapený jej triezvym vnímaním všetkého, čo sa okolo nej dialo. Jasne si uvedomovala svoj stav a smrti sa nebála. Považovala ju za prirodzený koniec pozemského života a začiatok iného, večného života. To, čo ma však oslovilo najviac, bola jej veta: „Pán ma takto obmedzil preto, aby som robila to podstatné: Jeho postavila na piedestál“. Slabým hlasom mi v krátkosti priblížila svoje niekoľkomesačné utrpenie, ktoré bolo podľa nej vnútornou očistou. Bol to bolestný proces vytvárania nového systému hodnôt, v ktorom Boha postavila na prvé miesto.
O terminálnom štádiu svojej choroby sa dozvedela práve v čase, keď sa intenzívne zaoberala otázkou svojho povolania. Povedala: „Ja som v modlitbách dlho prosila Pána, aby mi dal jasné znamenie, kde ma chce mať. A On mi odpovedal touto chorobou. Keby ma ňou Boh nenavštívil, ťažko by som Ho postavila na prvé miesto“.
Takto som sa stal svedkom hodnoty, ktorá sa síce tvorila v bolesti, ale ktorá celkom isto nepominie a presahuje do večnosti. Je to prvenstvo Boha v našom živote.

Druhou z trvalých hodnôt sú naše pekné vzťahy.
Vždy ma zaujalo to, ako si človek postupným štúdiom nehromadí len vedomosti z danej oblasti, ale si k študovanej matérii postupne vytvára vzťah. Zdá sa, že i v oblasti ľudských vzťahov je to podobne. Človeka poznávame až vtedy pravdivo a hlboko, keď si k nemu vytvoríme vzťah, keď ho začneme nosiť vo svojom srdci. Takéto poznanie môže i prekročiť priestorové obmedzenia.
Nikdy nezabudnem, ako mi viackrát zatelefonovala moja matka práve vtedy, keď som to najviac potreboval. Bol som vzdialený od domova stovky kilometrov, a zrazu mi zazvonil telefón: „Ako sa máš? Cítim, že sa s tebou niečo deje, preto som ti zavolala“. Takéto a podobné zážitky mi priam vyrážajú dych, pretože opakovane sa presviedčam o tom, že som neustále vnímaný tými, ktorí ma nosia vo svojom srdci.
Jeden zo silných zážitkov, ktorý sme spolu prežili, bolo stretnutie s blahoslaveným pápežom Jánom Pavlom II. Pri príležitosti svojich narodenín si naša mama urobila púť do Ríma. Keďže bola matkou troch kňazov, podarilo sa nám všetkým vybaviť súkromnú sv. omšu s pápežom Jánom Pavlom II. Bolo to ráno v jeho súkromnej kaplnke. Po sv. omši sa pápež krátko stretol s každým prítomným. Prekvapilo nás, ako dlho pri ňom zostala naša mama. Keď sme sa jej na to pýtali, hovorila len o zvláštnom pocite, ktorý v nej zostal po tom, čo sa stretli ich pohľady. Pápež zomrel o necelý rok v predvečer nedele Božieho milosrdenstva. Vtedy sme netušili, že naša mama odíde do večnosti o rok neskôr v tú istú nedeľu - v nedeľu Božieho milosrdenstva.
Mama mala niečo z toho, čo duchovní autori nazývajú vliate – intuitívne poznanie. Svoje telefonáty, keď bola medzi nami, odôvodnila slovami: „Mala som taký zvláštny pocit, a tak som ti zavolala“. Myslím však, že tento jej pocit ma dodnes sprevádza, i keď ubehlo už sedem rokov od jej smrti. Už mi síce nezavolá, ale cítim, že so mnou komunikuje. Nemálo vecí, na ktorých jej v živote záležalo, sa po jej smrti takmer zázračne, skoro samé od seba zariadilo. Veľmi jasne si pamätám posledné stretnutie s ňou. Musel som odcestovať na krátky čas do Ríma a ona sa so mnou lúčila. Ležala na lôžku a napriek dávkam morfia vnímala všetko veľmi jasne. Znakom kríža na čelo mi s námahou dala požehnanie. Nevedel som, že je to posledné stretnutie, ale ona to asi tušila. Stále som váhal, či odcestovať. Nakoniec som sa jej opýtal, či na mňa počká, kým sa nevrátim. Povedala, že áno, ale dodala: „A keď nie, pošlem ti sms-ku.“ Zomrela hneď na druhý deň - v nedeľu Božieho milosrdenstva počas sv. omše, ktorú slúžili pri jej lôžku moji dvaja bratia kňazi. Ja som práve v tom istom čase slúžil sv. omšu v Ríme. Nepočkala ma, ale „sms-ky“ mi posiela dodnes. V podobe udalostí, ktoré ma denne stretajú, mi tieto jej slová prichádzajú na myseľ. Viaceré udalosti dňa pre mňa prestali byť iba náhodami, ale stali sa sms-kami, ktoré mi posiela tá, ktorá ma má stále rada. Možno si ich niekedy nevšimnem, ale ony neprestávajú prichádzať.
Keď sme spoločne hľadali na jej náhrobný kameň biblický citát, ktorý by ju najlepšie vystihoval, zhodli sme sa na krátkej vete z prvého listu sv. Pavla Korinťanom (13, 8): „Láska nikdy nezanikne.“
Milí priatelia, oplatí sa investovať námahu do trvalých, večných hodnôt, ktoré presahujú do večnosti a ktoré človek nikdy neoľutuje. Oplatí sa postaviť Boha na prvé miesto v našom živote a nosiť v srdci ľudí, ktorí sú nám zverení.




Zdieľať






Kto sme Frekvencie Čas vysielania Napíšte nám Produkcia RV Linky Iné jazyky Svätá stolica Mestský štát Vatikán Pápežské slávnosti
All the contents on this site are copyrighted ©. Webmaster / Credits / Legal conditions / Advertising