Hlavná stránkaVatikánsky rozhlas
Vatikánsky rozhlas   
Iné jazyky  

     Home > Cirkev >  2013-11-15 19:22:11
A+ A- print this page



Zamyslenie P. Milana Bubáka: Chrám a jeho zmysel



Zamyslenie pátra Milana Bubáka zo Spoločnosti Božieho Slova nad liturgickými čítaniami 33. nedele obdobia Cez rok, cyklu C (Lk 21, 5-19). Pre rozhlas načítal Ján Heriban.

RealAudioMP3 Hovorí sa, že dejiny sú učiteľkou života. A je to pravda. Nie je to síce automatické: učiť sa môže iba ten, je schopný, ale hlavne ochotný sa učiť, a to nie je každý, ale i napriek tomu dejiny túto schopnosť majú. Dejiny však treba vedieť správne čítať. Niekedy k tomu, aby sme isté udalosti pochopili, treba správny kľúč. A ten treba nájsť.
Vecou, ktorá stále ľudí fascinuje a myslím, že stále i fascinovať bude, sú dejiny židovského národa. Je to národ, ktorý si Boh vyvolil, ktorý trpel ako máloktorý, kde boli toľkokrát pokusy o jeho totálne vyhladenie, a on predsa pretrváva. Národ, ktorého členovia majú schopnosti ako málokto, ktoré používa k dobru ľudstva, no žiaľ aj k jeho zlu.

Aký je kľúč k pochopeniu tohto národa? Čo je za tým, cez čo prechádza, a je vari v jeho dejinách niečo, čo stále ešte čaká na naplnenie? Mám dojem, že odpoveď nám dáva nedeľné evanjelium.
Máme v ňom ľudí, ktorí sú pyšní na najvýraznejší symbol identity svojho národa – na chrám – a oni sa pred Ježišom ním hrdia. Ježišova reakcia je však zdrvujúca: všetko bude zničené. A natrvalo! „Keď niektorí hovorili o chráme, že je vyzdobený krásnymi kameňmi a pamätnými darmi, Ježiš povedal: „Prídu dni, keď z toho, čo vidíte, nezostane kameň na kameni; všetko bude zborené.”

Toto muselo byť pre jeho poslucháčov, zvlášť pre tých, ktorí jeho slová brali vážne, zdrvujúce. Zvlášť, keď si uvedomíme, že tento chrám bol jedným z divov vtedajšieho sveta. Bol perfektným výtvorom ľudského umu a zručnosti. Stál na chrámovej plošine, o rozlohe 480 x 470 m. Túto museli postaviť ako prvú a vôbec to nebolo ľahké, pretože terén tvoria kopce a prudké údolia. Samotný Jeruzalem je vysoko v horách, 800 m nad Stredozemným morom a 1200 m nad Mŕtvym morom. Používali na jeho stavbu kamenné kvádre veľkosti našej dodávky. Tieto kamene boli tak starostlivo a na seba navzájom bez použitia malty tak dokonale pokladené, že takmer nebolo vidieť spoje.
Chrám samotný bol postavený z bieleho mramoru a zo zlata, čo spôsobovalo, že pri žiare slnka žiaril a bolo ho vidieť z veľkej diaľky. Bol vyzdobený vzácnym nábytkom, náčiním a votívnymi darmi. Niet čudo, že Židia boli na tento výtvor svojho umu právom hrdí, a že sa pri pohľade na ich chrám, v nich začalo nafukovať ego.

Ježiš však trvá na svojom: všetko bude zničené, nezostane kameň na kameni. Toto „nezostane kameň na kameni“, čo je inými slovami „bude to tak natrvalo“, muselo Židom, pokiaľ Ježišovi verili, znieť zvlášť tvrdo. Totiž jeho poslucháči vedeli, že ich chrám bol zničený niekoľkokrát, ale vždy sa im ho podarilo znova postaviť. Ba vždy ten nasledujúci chrám bol ešte krajší, ako ten predchádzajúci.
Chrám, ktorý mali pred sebou, bol už štvrtý v ich dejinách a bol najkrajší. Prečo by teda nemohli postaviť ešte i piaty? Skôr, než si na túto otázku zodpovieme, pozrime sa, milí priatelia, na tie predchádzajúce chrámy.
Prvý chrám postavil kráľ Šalamún okolo roku 930 pr. Kr. Stavali ho 30 rokov a bola to naozajstná pýcha vyvoleného národa. Tento chrám však kompletne zničili Babylončania vyše 430 rokov po jeho postavení, v r. 586. Židia, alebo aspoň ich najvyššia vrstva, boli následne odvlečení do Babylonského otroctva.

Druhý chrám vybudoval po návrate z Babylonského zajatia vládca Zorobábel r. 515. Aj tento bol však zničený za Antiocha IV. Epifanesa r. 169. Tretí chrám vybudovali za Machabejcov r. 167. I tento potom neskôr ťažko poškodili a znesvätili rímske vojská pod vedením Pompea r. 63. Okolo r. 20 sa kráľ Herodes Veľký pustil do jeho obnovy, ktorá trvala, ako spomína aj evanjelista Lukáš, 46 rokov.
Chrám však dlho netrval, celkove možno nejakých 55 rokov. V roku 72, 46 rokov po Ježišovej predpovedi o jeho zničení, napochodovali do okolia mesta Jeruzalema rímske vojská na čele s veliteľom Titom. Bola to odpoveď na židovskú tvrdohlavosť. Titus mal vtedy 30 rokov a jeho armáda mala okolo 60 až 80 000 mužov. Jeho prvou výzvou bolo, aby sa Židia vzdali a svoje mesto Jeruzalem odovzdali Rimanom. Židia odmietli. A tak sa Titus rozhodol nechať obyvateľov mesta vyhladovať. Jeho vojská mesto obkľúčili a čakali. Bol mesiac máj. Ako výsmech, nastavali okolo mestských hradieb kopy jedla, aby hladujúcich obyvateľov mesta provokovali.
Pomaly začali z mesta vychádzať k smrti vyhladovaní ľudia s bruchami napuchnutými od hladu. Rimania ich nechali prechádzať. No časom ktosi zahlásil, že ich bruchá sú veľké preto, lebo poprehĺtali svoje zlato, aby si ho tak zachránili. Rimania začali týchto ľudí chytať a párať im bruchá. Na začiatku júla Rimania boli schopní preniknúť do niektorých častí mesta. To, čo videli, bol horor. Ľudia boli držaní nacionalistickými bandami vo svojich domoch. Keď ich otvorili, dnu bolo viac mŕtvych než živých. Ľudia sa vraj, ako to píše vtedajší historik Jozef Flávius pojedali navzájom. Rimania živých pochytali a zabávali sa tým, že ich križovali. Ich domy potom vypaľovali a takto ničili jednu štvrť mesta za druhou.
Titus si uvedomoval hodnotu, akú mal chrám. Preto sa ho snažil najprv pred svojimi vojakmi zachrániť. No nakoľko sa v ňom zhromaždili a uzavreli posledné zvyšky židovských rebelov a žiadne vyjednávanie s nimi nepomohlo, rozhodol sa nechať ho napospas krutosti svojich vojakov. A vojaci to všetko vraj vychutnávali. Zničili všetko, čo im prišlo do cesty. Keď vošli do Stánku Svätých, podpálili ho a tak definitívne zničili.

Túto udalosť je možné vidieť ešte i dnes: je vyobrazená na Titovom víťaznom oblúku v Ríme, neďaleko Kolosea. Vidieť na ňom, ako sa vojaci vracajú so zničeného chrámu s korisťou: so zlatými svietnikmi, so zlatým stolíkom, slúžiacim na obete a s množstvom iných posvätných nádob zo zlata.
Židia, tí ktorí prežili, sa potom rozutekali po celom svete. Je síce pravda, že majú už svoj štát, ale chrám sa im postaviť nepodarilo a sotva sa im to podarí. Za zmienku stojí ešte perlička z dejín. Cisár Julián Apostata, ktorý – aj keď kresťanstvo bolo v tej dobe už slobodné – bol naladený silne protikresťansky, si povedal, že dokáže, že Ježiš nemal s chrámom pravdu. A preto sa rozhodol jeruzalemský chrám postaviť. Jeho robotníci začali odpratávať kamene, ktoré ešte zostali na sebe. Keď to urobili, padol r. 361 vo vojne s Peržanmi. Takto dopomohol k naplneniu Ježišovej predpovede. Vraj keď umieral, zvolal: „Zvíťazil si, Nazaretský!“

Po tomto exkurze do histórie sa dostávame naspäť k svojej otázke: Prečo sa Židom nedarí si ich chrám znova postaviť? Preto, lebo stratil zmysel. Zmyslom vyvoleného národa bolo pripraviť svet na príchod Mesiáša. K tomu slúžil aj ich chrám. Mesiáš prišiel. Oni ho neprijali. Bez ohľadu na to, ich chrám aj s jeho obeťami stratil zmysel.
Čo z toho vyplýva pre nás? To, že aj my máme vo svojom živote veci, ktoré nám slúžia len do času. Ich zmyslom je pripraviť nás na veľké stretnutie. Ak to nepostrehneme a neuznáme, naša chyba. Boh nám ich obyčajne berie, keď pre nás prestanú mať zmysel.

Brat, sestra, vedel by si menovať niektoré z týchto vecí?

Želám vám všetkým požehnanú nedeľu.




Zdieľať






Kto sme Frekvencie Čas vysielania Napíšte nám Produkcia RV Linky Iné jazyky Svätá stolica Mestský štát Vatikán Pápežské slávnosti
All the contents on this site are copyrighted ©. Webmaster / Credits / Legal conditions / Advertising