Hlavná stránkaVatikánsky rozhlas
Vatikánsky rozhlas   
Iné jazyky  

     Home > Vatikánske dokumenty  >  2013-12-07 11:36:45
A+ A- print this page



Evangelii gaudium – 1. kapitola: Misijná transformácia Cirkvi



Evanjelizácia predstavuje poslušnosť voči Ježišovmu misijnému príkazu: «Choďte a učte všetky národy, krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého, ...» (Mt 28, 19-20)(19). Výzva adresovaná všetkým kresťanom nabáda k novej misijnej aktivite, „vyjsť z vlastnej pohodlnosti a mať odvahu dosiahnuť všetky periférie, ktoré potrebujú svetlo evanjelia“ (20). Predstavuje výzvu všetkým pokrsteným, aby s novým zápalom a „v permanentnom misijnom stave“ prinášali Ježišovu lásku druhým. Ide tu o „pastorálnu a misijnú konverziu, ktorá nemôže nechať veci také aké sú“ (25). Nevyhnutná je „reforma štruktúr“, aby „sa všetky stali viac misijnými“ (27), počnúc farnosťami. Svätý Otec poznamenáva, že výzva k ich obnove „ešte nepriniesla dostatočné plody väčšieho priblíženia sa k ľuďom“ (28). Hovorí ďalej, že potreba konverzie sa vzťahuje aj na jeho samotného ako pápeža: „Keďže som povolaný sám žiť to, čo žiadam od druhých, musím tiež myslieť na konverziu pápežstva. Prislúcha mi ako biskupovi Ríma zostať otvoreným voči návrhom zameraným na vykonávanie mojej služby, aby sa stala vernejšou významu ktorý jej Ježiš Kristus chcel dať, a aktuálnym potrebám evanjelizácie. Pápež Ján Pavol II. žiadal, aby mu pomohli nájsť «takú formu vykonávania primátu, ktorá sa nezriekne podstaty svojho poslania a predsa sa otvorí novej situácii» (Ut unum sint, 95). Málo sme v tomto smere pokročili.“ „II. vatikánsky koncil, ktorý sa vyjadril, že analogickým spôsobom ako starobylé patriarchálne cirkvi môžu biskupské konferencie «mnohorakým a účinným spôsobom prispieť k tomu, aby zmysel pre kolegialitu vyústil do konkrétnych rozhodnutí» (Lumen gentium, 23). Toto želanie sa však plne nezrealizovalo, pretože sa ešte dostatočne neupresnil status biskupských konferencií, ktorý by ich chápal ako subjekty konkrétnych právomocí, zahŕňajúcich aj istú autentickú doktrinálnu autoritu. Prílišná centralizácia nie natoľko pomáha, ako skôr komplikuje život Cirkvi a jej misijnú dynamiku“ (32).

Ako má vyzerať misijný štýl, ku ktorému pápež František vyzýva? „Pastorácia v misijnom štýle nie je kŕčovitým odovzdávaním neusporiadaného množstva náuk ukladaných formou naliehania. Keď sa vytýči pastoračný cieľ a misijný štýl, ktorý zahrnie skutočne každého bez výnimky či vylúčenia, ohlasovanie sa sústreďuje na podstatu, na to, čo je krajšie, väčšie, príťažlivejšie, a zároveň dôležitejšie. Ponuka sa zjednoduší, bez toho aby stratila na hĺbke a pravosti, a takto sa stane presvedčivejšou a účinnejšou“ (35). „To, čo sa najsilnejšie vyníma v rámci tohto základného jadra, je zachraňujúca Božia láska zjavená v Ježišovi Kristovi, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych. V tomto zmysle sa II. vatikánsky koncil vyjadril, že «jestvuje poriadok, čiže „hierarchia“ právd katolíckeho učenia, lebo ich súvis so základom kresťanskej viery je rozličný» (Unitatis redintegratio, 11)(36). „V ohlasovaní evanjelia musí byť primeraná vyváženosť. Táto sa pobadá z frekvencie, s akou sa spomínajú určité témy a z dôrazu, aký sa na ne kladie pri kázaní. Napr. ak farár počas liturgického roka hovorí desať krát o trpezlivosti a iba dva-tri razy o láske alebo spravodlivosti, výsledkom je disproporcia, ktorou sa dostávajú do úzadia tie cnosti, ktoré majú mať v ohlasovaní a v katechéze viac priestoru. To isté sa stáva, keď sa hovorí viac o zákone než o milosti, viac o Cirkvi než o Ježišovi Kristovi, viac o pápežovi než o Božom slove“(38). „Netreba okliešťovať celistvosť posolstva evanjelia“ (39). V prípade „zvyklostí, ktoré nemajú priamy vzťah k jadru evanjelia“, tieto môžu byť síce krásne, no ak dnes už neslúžia pre ohlasovania evanjelia, „nemajme strach ich revidovať“ (43).

Misijný štýl podľa Svätého Otca spočíva v otvorenosti a prijatí: „Cirkev je povolaná byť vždy otvoreným domom Otcovým. Jedným z konkrétnych znakov tejto otvorenosti je to, aby všade mali kostoly dvere otvorené.“ „Všetci môžu mať nejakým spôsobom účasť na cirkevnom živote, všetci môžu byť súčasťou spoločenstva. A ani dvere sviatostí by sa nemali zatvárať z hocakej príčiny.“ „Eucharistia, hoci predstavuje plnosť sviatostného života, nie je odmenou pre dokonalých, ale štedrým liekom a výživou pre slabých. Tieto postoje majú aj pastoračné dôsledky, ktoré sme povolaní posúdiť s rozvážnosťou a odvahou. Často sa správame ako kontrolóri milosti a nie ako jej uľahčovatelia. No Cirkev nie je nejaká colnica, je to otcovský dom, v ktorom je miesto pre každého s jeho neľahkým životom“ (47). „Opakujem tu pre celú Cirkev to, čo som neraz vravel kňazom a laikom v Buenos Aires: dávam prednosť Cirkvi poudieranej, ubolenej a ušpinenej z vychádzania na cesty pred takou Cirkvou, ktorá je chorá uzavretosťou a lipnutím na vlastnom bezpečí. Nechcem Cirkev, ktorá si zakladá na tom, aby bola centrom, a pritom skončí zamotaná do siete manier a procedúr. Ak nás má niečo oprávnene znepokojovať a doliehať na naše svedomie, tak je to skutočnosť, že tak mnoho našich bratov a sestier žije bez sily, svetla a útechy prameniacej z priateľstva s Ježišom Kristom“ (49). –jb–




Zdieľať






Kto sme Frekvencie Čas vysielania Napíšte nám Produkcia RV Linky Iné jazyky Svätá stolica Mestský štát Vatikán Pápežské slávnosti
All the contents on this site are copyrighted ©. Webmaster / Credits / Legal conditions / Advertising