Hlavná stránkaVatikánsky rozhlas
Vatikánsky rozhlas   
Iné jazyky  

     Home > Cirkev >  2014-02-21 14:57:50
A+ A- print this page



Zamyslenie P. Milana Bubáka k 7. nedeli v cezročnom období



RealAudioMP3 Zamyslenie s názvom Ranený zraňuje ďalej, oslobodený oslobodzuje pripravil P. Milan Bubák SVD.


Možno poznáte, milí priatelia, výrok, ktorým sv. apoštol Pavol v liste Rimanom lamentuje sám nad sebou: Ani nechápem, čo robím, lebo nerobím to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím.” (Rim 7, 15) Zaujímavé, tento velikán kresťanstva sa priznal, že často robil, čo nechcel. Ako je to možné? Ako je možné, že človek, ktorý už tak veľmi pokročil v nasledovaní Krista sa dokázal priznať k takejto rozpačitej veci? Urobil to preto, lebo žil v pravde. Apoštol Pavol iba popisuje rozpačitú povahu ľudskej prirodzenosti: že totiž vojnu nemá nikto z nás pokiaľ žije vyhratú a že hriech sa bude – ak s tým čosi neurobíme – vznášať nad každým z nás ako príšera.

Keď tak počúvame ľudí, ktorí sa často už unavení bojom a pretvárkou rozhodnú rovnako ako apoštol Pavol pozrieť sa konečne pravde do očí a priznať sa tomu, čo sa v nich odohráva, počujeme v rozličných variáciách to isté: hovoria o prejedaní a o opíjaní sa, o fajčení a drogovaní, o problémoch v sexualite, o hneve a nenávisti voči iným, a o desiatkach rôznych bizarných správaniach sa, s ktorými nielen že nesúhlasia, ale ktoré im pripadajú hlboko odporné. Ba viac, mnohí so zdesením – ak v hľadaní pravdy pokračujú – prichádzajú k poznaniu, že oni sami na iných páchajú presne tie isté neprávosti, ktoré páchali na nich kedysi dávno v minulosti iní. Napríklad, ak rodičia často zraňujú svoje deti tým istým spôsobom, ako to robili ich rodičia na nich. Tí, ktorí nespravodlivo bez príčiny bijú svoje deti často vyrastali sami ako bité a týrané deti. Alebo ak sú v pozícii autority, často sa správajú dnes voči iným rovnako grobiansky, ako sa správali dôležití nadriadení v minulosti voči nim.

Pýtame sa: prečo je tomu tak? Prečo robíme to, čo nechceme robiť? Prečo sa správame spôsobom, ktorý je odporný nám samým? Prečo sa dokonca sami voči sebe správame spôsobom, ktorý nás samých zraňuje a škodí nám? Ba čo viac, prečo sme akosi automaticky súčasťou akéhosi zakliateho cyklu zla, ktoré plodí ďalšie zlo, bez toho, že by sme to vedeli?
Jednou z odpovedí na tieto otázky je toto: ak sme v minulosti boli zraňovaní a my sme nikdy tieto svoje zranenia nevyniesli na povrch a nesnažili sme sa o ich uzdravenie, oni sa presťahovali do nášho vnútra a začali si tam žiť svojím vlastným životom.
Kde je riešenie? Ponúka nám ho Božie slovo nasledujúcej nedele. Ježiš v evanjeliu hovorí: ...Neodporujte zlému. Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu druhé. Tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať ti šaty, nechaj aj plášť. A keď ťa niekto bude nútiť, aby si s ním šiel jednu míľu, choď s ním dve...” A Kniha Levitikus z prvého čítania tieto slová podporuje: „Nenos vo svojom srdci nenávisť voči svojmu bratovi.”
Logika tohto učenia je takáto: Ak ťa niekto zraní a ty budeš v sebe toto zranenie nosiť, ak budeš naň myslieť alebo ak ho nevyriešené potlačíš kdesi do zákulisia svojho bytia, buď si istý, že toto zranenie bude formovať tvoj život. Toto zranenie bude tým, čo bude určovať, čo budeš vo svojom živote robiť a to aj napriek tomu, že logicky to nebudeš chcieť robiť. Stratíš tak slobodu a staneš sa otrokom podvedomých síl, ktoré si budú hľadať také spôsoby, že budú šokovať i teba samého. Riešením je buď odmietnuť zapájať sa do kontroverzií, o ktorých je už vopred isté, že nemôžu vyústiť do ničoho dobrého iba do nepriateľstva, alebo ak v takomto nepriateľstve už si, čo najskôr ho skončiť a to aj za cenu ujmy a pokorenia. Z ostrých konfrontácií, kde riadia naše správanie emócie a nie rozum, nikdy nemôže vyjsť nič dobrého. Ježiš vo svojom učení stavia na logiku, ktorú počas dejín boli schopní rozpoznať i nekresťania.

Možno si spomínate na film spred pár rokov s názvom Gándhí, o otcovi Indie Mahátma Gándhím. Keď sa Briti na základe zjednoteného nenásilného protestu Indov proti nim pod jeho vedením končene rozhodli v r. 1947 opustiť Indiu, zdalo sa, že India má vyhraté. Lenže to najhoršie Indiu ešte len čakalo. Začali proti sebe bojovať moslimovia a hinduisti. Boje boli hrozné a krv tiekla potokom. Gándhí, tento otec nenásilia a uznávaná autorita na oboch stranách, bol zúfalý. Začal sa postiť a zaprisahal všetkých, že sa bude postiť až k smrti, ak boje neprestanú.
Uprostred jeho pôstu zrazu príde za ním jeden napoly šialený muž, hinduista, a úpenlivo ho prosí, aby mu pomohol, pretože je celkom určite „na ceste do pekla”. Gádhí mu hovorí: „Ako vieš, že ideš do pekla? Iba Boh môže odsúdiť človeka do pekla, prečo by si sa ty mal sám odsudzovať a posielať do pekla.” Hinduista sa zachvel od zlosti a zreval: „Moslimovia zabili môjho malého synčeka a ja som na oplátku schmatol prvé moslimské dieťa, ktoré som videl a hodil som ho celou silou o stenu a zabil som ho. Som si teda úplne istý, že idem rovno do pekla.“
Gandí sa mu pozrel do očí a hovorí: „Existuje spôsob, ako sa dostať von z tvojho pekla. Veľa detí stratilo svojich rodičov počas tohto násilia. Adoptuj si dieťa bez domova vo veku tvojho mŕtveho synčeka. Jediná vec, na ktorú však dbaj je, aby to bol moslim a aby si ho po moslimsky vychovával.” Zarmútený otec sa pred Gadhím od bolesti zvíjal až sa nakoniec pred jeho zrakom zosypal k jeho nohám. Súhlasne prikývol. Cítil sa odhodlaný cestu von z pekla skrze odpustenie prijať.
O niekoľko týždňov neskôr sa aj hinduisti aj moslimovia inšpirovaní Gadhím poschádzali každý vo svojich vlastných chrámoch a zaprisahávali sa, že si navzájom odpustia. A násilie skončilo cez noc. Gandhí vedel, že odpustenie uzdravuje rany nielen jedincov, ale aj národov.

Gandhi nebol kresťanom, avšak ako hovoria jemu blízki bol veľmi silno inšpirovaný Kristovým učením. Pod jeho vplyvom pochopil, že Ježišovo učenie je logické, a že je to učenie, ktoré človeku pomáha dostať sa von z pekla, nielen toho ozajstného, večného, ale aj, a hlavne, z toho terajšieho, časného. Veď vlastne či tieto peklá spolu nesúvisia: ako môže žiť v slobode vo večnosti človek, ktorý sa rozhodol v tomto živote žiť v pekle?

Pozrime sa teraz, brat, sestra, do svojho vlastného života, konkrétne na to, s čím sme začali. Či aj my nerobíme to, čo nechceme? Nejde tu len o tie viac či menej otvorené nepriateľstvá s istými ľuďmi, v ktorých sa správame spôsobom, ktorý nám ako kresťanom pripadá nedôstojným. Ide tu o veci ďaleko tajomnejšie, s ktorými sme vlastne začali: či napríklad moje závislosti v rôznych formách, alebo neschopnosť prijať sa takých, akými sme nie je výsledkom niečoho nevyriešeného, neuzdraveného alebo neodpusteného z mojej minulosti? Ak áno, bolo by na čase, aby si Slovo Ježišovo, slovo o odpustení, konečne našlo cestu do môjho srdca a aby tam splnilo poslanie, ktoré len ono samo je schopné splniť a to darovať mi slobodu a spôsobiť, aby som konečne začal robiť a aj robil iba tie veci, ktoré robiť chcem.
Pane Ježišu, buď mi v tom inšpiráciou, pomocníkom a sprievodcom.




Zdieľať






Kto sme Frekvencie Čas vysielania Napíšte nám Produkcia RV Linky Iné jazyky Svätá stolica Mestský štát Vatikán Pápežské slávnosti
All the contents on this site are copyrighted ©. Webmaster / Credits / Legal conditions / Advertising