Hlavná stránkaVatikánsky rozhlas
Vatikánsky rozhlas   
Iné jazyky  

     Home > Cirkev >  2014-03-14 17:25:58
A+ A- print this page



Štvrtkový komentár Mons. Mariána Gavendu



RealAudioMP3 Štvrtkový komentár Mons. Mariána Gavendu má názov František, oprav môj dom!.

Keď nadšenému mladému konvertitovi Františkovi zazneli pred ôsmymi storočiami tieto slová z kríža v assiskom kostolíku sv. Damiána, František začal zháňať stavebné náčinie, materiál a opravovať kostolík, v ktorom sa modlil. Až neskôr spoznal, že „chiesa“ znamená kostol, ale aj cirkev, a že opraviť treba tú druhú a nie zvonka, ale znútra. Bez pastoračných analýz a teologicky fundovaných vízií vzal do rúk evanjelium a bez stáročného nánosu predsudkov sa začal pýtať, čo by v tejto chvíli robil Ježiš. Spustil tak revolúciu...!
Menovec assiského Františka cez tieto dni sedáva v štvrtej rade medzi kardinálmi a biskupmi z rímskej kúrie, ktorí si v kláštore neďaleko Ríma spolu s pápežom konajú tradičné pôstne duchovné cvičenia. Spolu s ostatnými sem pricestoval autobusom. Je to len jeden z postojov, ktorými pápež vedome odpovedá na tú istú výzvu: „František, oprav môj dom!“ Kritici, ktorí sú väčšinou z radov tých, čo sa lepšie cítia na výslní popredných miest, vyberanej stravy a luxusného prostredia, hovoria o lacnom pápežskom populizme. „František často hovorí o prednostnom rozhodnutí sa Cirkvi pre chudobných, dáva ich do stredu pozornosti a vnáša do Cirkvi významné zmeny. To vyvoláva nutne vlnu sympatie ale aj odporu, máloktorý pápež ho mal toľko ako súčasný“, konštatuje cirkevný historik Andrea Riccardi. Keď sa pred dvadsiatimi rokmi arcibiskup Buenos Aires Antonio Quarracino vyjadroval: „Ja vždy viem, kde je môj auxiliár, v poslednej rade“, konštatoval tak len holý fakt, rukopis svojho pomocného biskupa. Nebolo tomu inak aj keď sa z neho stal arcibiskup a kardinál. „Práve miesto v poslednej rade, tento postoj, ktorý bol jeho štýlom, ale aj podstatou, ho urobil blízkym, prístupným a známym“, konštatuje vatikanista Andrea Tornielli. Hovorí o tom rozhodnutie bývať vo vatikánskom Dome sv. Marty a celý rukopis výkonu pápežskej služby. Treba však zdôrazniť, že nie úplne nový. Aj v
približovaní sa ľuďom je vo Vatikáne viac než šesťdesiatročná kontinuita, počnúc „dobrým pápežom“ Jánom XXIII., cez tichého a skromného Pavla VI., usmievavého Jána Pavla I., nehovoriac o Jánovi Pavlovi II., ale aj pokornom a múdrom Benediktovi XVI.
Prvé výročie pontifikátu „papu Francesca“ hodnotia médiá všetkých orientácií. Odrážajú, ale aj vytvárajú verejnú mienku. Pár vecí stojí za povšimnutie a najmä nasledovanie. Absolútna zhoda panuje v názore, že si získal veriacich, ale nielen ich, svojim ľudským prístupom, srdečnosťou, zdôrazňovaním Božej dobroty a milosrdenstva. Podľa kritikov je to obyčajný humanizmus a horizontalizmus, podľa evanjelia základný štýl Ježiša, a teda aj jeho nasledovníkov. Je to podstata najväčšieho teologického tajomstva, tajomstva Božieho vtelenia. Boh nás dvíha k sebe, na jednu rovinu so sebou tým, že sa skláňa k nám. Z povahy veci vyplýva, že jeho vikár na zemi by nemal robiť opačne.
Na významnej konferencii o novej evanjelizácii sa v Bratislave pred dvomi rokmi kardinál Rino Fisichella vyjadril: „Nová evanjelizácia? Štatistiky hovoria jasne, že väčšina tých, čo zanechávajú náboženskú prax tak robia preto, že kňazi nevedia kázať a správajú sa k
ľuďom arogantne. Naučme ich to, a budeme mať novú evanjelizáciu!“. Medzitým bol zvolený nový pápež a ten nás to učí svojím príkladom i svojím pravidelným magistériom. Príkladom sú ranné sväté omše v Dome svätej Marty, kde pápež zrozumiteľným spôsobom rozoberá evanjelium dňa asi päťdesiatčlennej skupinke zástupcov niektorej z rímskych farností. „Posvätnosť pápežstva“ sa mení na osobnú blízkosť. Kardinál Francesco Coccopalmiero vidí dva zdroje opozície: „tí, čo krútia nosom nad pápežovou jednoduchosťou, lebo smútia za niekdajšou slávou alebo sú radi v paľbe guľometov zo strany nepriateľov cirkvi, čím seba automaticky považujú za jej priateľov“.
Blízkosť k ľuďom a ich problémom vyžaduje pápež od biskupov a kňazov. Má sa stať štýlom Cirkvi. To však neznamená pápeža lacno kopírovať. Boh stvoril rozličné povahy, aby sa navzájom dopĺňali. Aj v búrlivej žoviálnosti môže človek hľadať len seba a tichým porozumením zas byť blízky ľuďom v ich ťažkostiach. Evanjeliový postoj treba vyjadrovať v rámci svojej povahy, postavenia, okolností. Práve pestrosťou sa formuje úplná tvár Krista medzi nami.
Ak by sme chceli prvý rok pontifikátu pápeža Františka synteticky vyjadriť dvoma slovami, nebolo by to ťažké: život podľa evanjelia. Okrem iného je to aj recept na viaceré slovenské cirkevné špecifiká. Ak ja som od evanjelia vzdialený na kilometer jedným smerom a druhý opačným, môže sa stať, že sme od seba na dva kilometre ďaleko. Ak na dôvažok vyhlásim seba za toho správneho, druhý je zrazu zatúlaný pekne ďaleko. Návratom k evanjeliovému metru sme na tom vlastne rovnako, len každý iným spôsobom. Netreba riešiť kto viac a kto menej, ale každý sa v tom svojom čím viac približovať k evanjeliu. Je to pápežsky jednoduché: čím častejšie si klásť elementárnu otázku, čo by teraz na mojom mieste a v tejto situácii robil Kristus? Pri kom by sa zastavil, na čo by sa ho spýtal, čo by si obliekol, ako by cestoval, kde by jedol?... Netreba sa snažiť byť pápežskejší ako pápež, stačí byť nakoľko sa len dá Kristov. To je súčasné staronové smerovanie Cirkvi. Udáva ho pápež František. Taký aký je, lebo takého, aký je ho pred rokom zvolila väčšina kardinálov zo všetkých kútov sveta, pretože oni všetci po starostlivom skúmaní Božej vôle videli, že je to takto potrebné.




Zdieľať






Kto sme Frekvencie Čas vysielania Napíšte nám Produkcia RV Linky Iné jazyky Svätá stolica Mestský štát Vatikán Pápežské slávnosti
All the contents on this site are copyrighted ©. Webmaster / Credits / Legal conditions / Advertising