Hlavná stránkaVatikánsky rozhlas
Vatikánsky rozhlas   
Iné jazyky  

     Home > Cirkev >  2014-04-06 11:01:34
A+ A- print this page



Peter Dufka SJ: Duchovná kultivácia



RealAudioMP3 Dodnes si pamätám stretnutie s viac ako osemdesiatročnou ženou, ktorá mi spontánne začala hovoriť o hriechu svojej mladosti. I napriek tomu, že sa z abortu vyspovedala už niekoľkokrát, pocitu viny sa nezbavila. Boh nám vždy odpustí, keď ho prosíme o odpustenie, ľudia niekedy áno a niekedy nie. Ale príroda nám nikdy neodpustí. Každý hriech totiž hlboko zraní prirodzenosť človeka a to spôsobuje, že sa cítime vinní i napriek vyslúženej sviatosti zmierenia. Pokánie, pôst a obety ozdravujú práve túto zranenú prirodzenosť, ktorej rany čas automaticky nelieči.
Pôstne obdobie nie je však len o očisťovaní minulosti, ale je i o nadobúdaní duchovných dobier, o duchovnom kultivovaní nášho vnútra. Už od prvých storočí jestvovali majstri duchovného života, ktorí sa o nadobudnutie duchovných dobier usilovali s mimoriadnou intenzitou. Podarilo sa im ho dosiahnuť prostredníctvom troch aspektov, ktoré vyjadrujú tri grécke výrazy: amerimnia, nepsis a prosoche. Skúsme si ich preložiť a bližšie všimnúť.

1. Amerimnia - znamená vnútorné ticho, vnútorný pokoj. Najdôležitejšie rozhodnutia v živote človeka sa dejú v tichosti. V tichosti človek uvažuje, reflektuje a robí rozhodnutia. Takéto ticho má však i svojich neprajníkov, ktorí prichádzajú zvonka ale i z vnútra človeka. Zvonka na nás denne dolieha nemálo povinností, starostí a podnetov, ktoré súvisia s naším spoločenským a profesionálnym životom. Zvnútra sa v nás zasa ozývajú rôzne náklonnosti a zlé návyky. Ustrážiť si preto vnútorné ticho, amerimniu, nie je ľahké i preto, lebo sa ľahko zamieňa s iným gréckym slovom, ktoré poznáme aj v slovenčine – s apatheou. Je to istý druh ľahostajnosti, nedbanlivosti a apatie. Avšak amerimnia, vnútorné ticho, je ľahostajnosť, odstup od zbytočných, zavádzajúcich a duchovne škodlivých vecí. Podľa Ján Klimaka sa vzťahuje na veci materiálne i nemateriálne. Hovorí, že nepatrný vlások niečoho dokáže človeka úplne rozrušiť. Minimálna starostlivosť ho úplne oberie o vnútorný pokoj. Podľa neho je potrebné odstrániť všetky zbytočné uvažovania a reči. Toto je vnútorná ozdoba srdca, k akej sv. Peter vo svojom prvom liste povzbudzuje hlavne ženy, keď ich vyzýva, aby si osvojili nezničiteľné atribúty ducha, ktorými sú miernosť a pokoj (1 Pt 3,4): „Vaša ozdoba nech nie je vonkajšia: zapletené vlasy, navešané zlato, preobliekanie šiat, ale človek skrytý v srdci a čo je neporušiteľné: tichý a pokojný duch; to je vzácne pred Bohom.“

Ján Klimak hovorí o tom, ako je potrebné v hĺbke svojho vnútra vytvoriť priestor, v ktorom sa človek cíti dobre. Ide o hlboký, stály pocit človeka, ktorý prežíva tichú radosť z povolania i napriek ťažkostiam, ktoré každodenný život so sebou prináša. Cítiť sa dobre podľa Jána Klimaka znamená v akomkoľvek povolaní kráčať cestou života s vedomím plnenia Božej vôle, v pokoji a tichosti vlastného vnútra zachytávať jeho prítomnosť. Tento pocit nemá nič spoločné s krátkodobým príjemný pocitom, v ktorom sa niektorí ľudia usilujú na chvíľu zabudnúť na svoje povinnosti a starosti. Nemá nič spoločné ani s pocitom, ktorý človek zažíva po dobrom obede alebo po pohári vína.

2. Nepsis - znamená bdelosť, bedlivosť pri bráne nášho srdca. Ide o realizáciu výzvy, ktorou sv. Peter vo svojom prvom liste vyzýva veriacich týmito slovami: „Buďte triezvi a bdejte! Váš protivník, diabol obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral“ (1 Pt 5,8). Pri strážení vnútorného pokoja človek nenaráža len na prirodzené ťažkosti svojho okolia, starosti a povinnosti, na vnútorné rezonancie, ktoré sa práve vo chvíľach ticha ozývajú s väčšou intenzitou. Cíti i nepriateľa našej duše, ktorý chce človeka obrať o vnútorný pokoj.

Evagrio Pontico sa zaoberal sériou účinkov zlých duchov, proti ktorým je potrebné strážiť naše vnútro. Hovoril o duchu chamtivosti, zmyselnosti, hnevu, smútku, lenivosti, márnej slávy a duchu pýchy. Nie sú to len naše prirodzené zlé náklonnosti. Evagrio hovorí o duchovných mocnostiach, ktoré na nás útočia zvonku a chcú nás obrať o duchovné ticho a pokoj. Keď popisuje napríklad ducha lenivosti a nestálosti, hovorí: „Tento nepriateľ našej duše útočí na človeka hneď ráno, často ho vedie k aktivite, ktorá nestojí nijakú námahu a nemá nijaký zmysel. Vedie ho k neužitočným a dlhým rozhovorom, ktoré človeka oberú o vôľové vlastnosti. Dlhé a zbytočné rozhovory hromadia rad iných démonov, z ktorých na prvom mieste je hnev, smilstvo a smútok.“

Exupéry vo svojej knižočke Malý princ popisuje planéty, ktoré táto rozprávková postava spoznávala. Dozvedela sa o planéte prerastenej veľkými stromami, ktorých veľkosť bola ako kostoly a ani stádo slonov ich už nebolo schopné vykoreniť. Tieto stromy, ktoré sa volajú baobaby, však na začiatku mali podobu malého, nenápadného semiačka. Keď začali rásť, jasne sa líšili od iných kvetov a užitočných rastlín. Vtedy ich bolo možné ľahko vykoreniť, ale obyvateľ tej planéty to neurobil. I na planéte Malého princa sa nachádzali semená agresívnych stromov, on ich však vykorenil hneď, ako ich rozoznal od užitočných rastlín. A tak vďaka jeho usilovnosti a bdelosti sa na jeho planéte nachádzali len dobré rastliny.

3. Prosoche – pozornosť, proseuché – modlitba. Už i samotná podobnosť týchto dvoch gréckych slov naznačuje súvislosť. Evagrio bol presvedčený o tom, že pozornosť a vnímavosť človeka veľmi úzko súvisí s modlitbou. Iba vo vnútornom tichu, ktoré si strážime, sa zrodia myšlienky, ktorými sa nám prihovára Boh a ktoré priťahujú dušu človeka. Už len samotné vnímanie myšlienok, ktoré sa rodia v takto pripravenom vnútri, je modlitbou.

Je však niekoľko úrovní tejto pozornosti. Na najnižšej z nich sú recitované slová modlitby, ktoré by mala sledovať sústredená myseľ. Ján Chryzostom hovorí: „Mnohí vkročia do chrámu a recitujú časti modlitieb neužitočne. Nevedia totiž, čo hovoria. Ich ústa sa síce pohybujú, ale ich ucho a srdce nič nepočuje. A dodáva: Ty sám nepočúvaš svoju modlitbu a chcel by si, aby ťa Boh vypočul?“

Druhá úroveň modlitby je známa meditácia a kontemplácia. I tu je rozhodujúcim aspektom pozornosť a vnímavosť človeka. Intelekt sa však necíti nútený sledovať všetko, čo recitujú ústa, ale vyberá si to, čo cíti ako užitočné pre dušu. Celkom prakticky ide o známu zásadu, podľa ktorej sa má človek zastaviť pri tých slovách a pri tých myšlienkach, ktoré ho oslovujú a pri ktorých cíti, že v ňom rezonujú viac ako iné. Podľa duchovných autorov táto rezonancia totiž nevzniká náhodou, ale je to duch Boží, ktorý sa nás dotýka a ktorý sa k nám prihovára osobitným spôsobom.

Tretia úroveň modlitby je stav neustáleho vedomia Božej prítomnosti. Pocit neustálej prítomnosti Boha bolo niečo, po čom túžili mnohí autori a je vyjadrený i v žalmoch. Žalm 16 to napríklad vyjadruje slovami: „Pána mám vždy pred očami; a pretože je po mojej pravici, nezakolíšem sa“.
Milí priatelia, vnútorným tichom (amerimnia), bdelosťou pri bráne nášho srdca (nepsis) a vnímavou pozornosťou (prosoche) sa skúsme pripraviť na prijatie duchovnych dobier, ktoré nám tajomstvo Veľkej noci ponúka.




Zdieľať






Kto sme Frekvencie Čas vysielania Napíšte nám Produkcia RV Linky Iné jazyky Svätá stolica Mestský štát Vatikán Pápežské slávnosti
All the contents on this site are copyrighted ©. Webmaster / Credits / Legal conditions / Advertising