Hlavná stránkaVatikánsky rozhlas
Vatikánsky rozhlas   
Iné jazyky  

     Home > Cirkev >  2014-04-19 09:48:33
A+ A- print this page



Text krížovej cesty v Koloseu: „Kristova tvár a tvár človeka“



Na Veľký piatok 18. apríla o 21.15 h predsedal Svätý Otec František tradičnej krížovej ceste v Koloseu. Jednotlivé zastavenia tejto krížovej cesty, ktorá niesla názov „Kristova tvár a tvár človeka“, pripravil Mons. Giancarlo Bregantini, arcibiskup diecézy Campobasso-Boiano. Text krížovej cesty v preklade Mons. Mariána Gavendu publikovala Tlačová kancelária KBS:


Kristova tvár a tvár človeka

Úvod

A ten, ktorý to videl, vydal o tom svedectvo a jeho svedectvo je pravdivé. On vie, že hovorí pravdu, aby ste aj vy uverili. Toto sa stalo, aby sa splnilo Písmo: „Kosť mu nebude zlomená.“ A na inom mieste Písmo hovorí: „Uvidia, koho prebodli.“ (Jn 19, 35-37)

Milovaný Ježišu, vystúpil si bez váhania na Golgotu, naplnenie lásky a bez nariekania si sa nechal ukrižovať.

Pokorný Syn Márie, vzal si na seba ťarchu našej noci, aby si nám ukázal pre koľké svetlo si chcel rozšíriť naše srdce. V tvojich bolestiach je naše vykúpenie, v tvojich slzách sa maľuje „Hodina“ zjavenia nekonečnej Božej lásky.

Ako človek medzi ľuďmi nám sedem krát odpúšťaš a privádzaš všetkých k Otcovmu srdcu, aby si nám vo svojich posledných slovách ukázal do každej našej bolesti cestu spásy.
Ty, vtelené „Všetko“ sa stávaš na kríži ničím. Chápe ťa len Ona, matka, ktorá verne stála pod krížom. Tvoj smäd je žriedlom rozožatej nádeje, vystretou rukou aj pre kajúceho lotra, ktorý dnes, vďaka tebe, milý Ježišu, vstupuje do neba.

Ukrižovaný Pane Ježišu, naplň nás tvojim nekonečným Milosrdenstvom, vôňou Betánie nad naším svetom, dychom života pre celé ľudstvo. A napokon, nám, odovzdaným do rúk tvojho Otca, otvor bránu Života, ktorý nezomiera. Amen.


Prvé zastavenie

Zdvihnutý prst, ktorý odsudzuje

„Pilát k nim znova prehovoril, lebo chcel Ježiša prepustiť. Ale oni vykrikovali: „Ukrižuj! Ukrižuj ho!“ On k nim tretí raz prehovoril: „A čo zlé urobil? Nenašiel som na ňom nič, za čo by si zasluhoval smrť. Potrestám ho teda a prepustím.“ Ale oni veľkým krikom dorážali a žiadali, aby ho dal ukrižovať. Ich krik sa stupňoval a Pilát sa rozhodol vyhovieť ich žiadosti: Prepustil toho, ktorého si žiadali, čo bol uväznený pre vzburu a vraždu, kým Ježiša vydal ich zvoli“ (Lk 23, 20-25).

Ustráchaný Pilát, ktorý nehľadá pravdu, odsudzujúci prst a stupňujúci sa krik rozzúreného davu sú prvými krokmi Ježišovho zomierania. Nevinný ako baránok, ktorého krv zachraňuje jeho ľud. Ten Ježiš, ktorý chodil medzi nami, uzdravoval a žehnal, je teraz odsúdený na trest smrti. Ani slovíčko vďaky nezaznieva spomedzi zástupu, ktorý si radšej vybral Barabáša. Pre Piláta sa stáva nepríjemným prípadom. Vydáva ho zástupu a umýva si ruky, celkom spútaný svojou mocou. Vydáva ho, aby ho ukrižovali. Nechce o ňom viac nič vedieť. Pre neho je to uzatvorený prípad!

Urýchlené Ježišovo odsúdenie si slúži lacnými obvineniami a povrchnými názormi medzi ľudom, ohovárkami a predsudkami, ktoré zatvárajú srdce a stávajú sa rasistickou kultúrou vylučovania a likvidovania či anonymnými listami alebo hroznými ohovárkami. Obvinených hneď pretriasajú na prvých stranách, ospravedlnenia bývajú na poslednej.

A my? Dokážeme mať čisté, priehľadné a zodpovedné svedomie, ktoré sa nikdy neobráti chrbtom voči nevinnému a vždy sa odvážne zapojí do obrany slabých, čelí nespravodlivosti a všade šíri potláčanú pravdu?


Druhé zastavenie

Ťažké drevo krízy

„Sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo, aby sme zomreli hriechu a žili pre spravodlivosť. Jeho rany vás uzdravili. Veď ste boli ako blúdiace ovce, ale teraz ste sa vrátili k pastierovi a biskupovi svojich duší“ (1 Pt 2, 24-25).

Drevo kríža tlačí, lebo Ježiš na ňom nesie hriechy nás všetkých. Padá pod touto váhou, priťažkou na jedného človeka (prov. Jn 19, 17).

Je to aj ťarcha všetkých nespravodlivostí, ktoré vyvolala ekonomická kríza svojimi vážnymi sociálnymi dôsledkami: neistota, nezamestnanosť, prepúšťanie z práce, peniaze ktoré vládnu namiesto toho, aby slúžili, finančné špekulácie, samovraždy podnikateľov, korupcia a úžera a podniky, ktoré opúšťajú svoju vlasť.

Toto je ťažký kríž sveta práce, nespravodlivosť, položená na plecia robotníkov. Ježiš ho berie na svoje plecia a učí nás aby sme už nežili v nespravodlivosti ale boli schopní s jeho pomocou vytvárať mosty solidarity a nádeje, aby sme neboli v tejto kríze blúdiacimi a stratenými ovcami. Vráťme sa teda ku Kristovi, Pastierovi a Strážcovi našich duší. Bojujme spolu za primeranú prácu aby sme prekonávali izolovanosť, prinavracali do politiky úctu a spoločne sa snažili nájsť východisko z problémov.

Kríž sa tak stane ľahším, ak ho nesieme s Ježišom a pomáhame si navzájom, lebo jeho ranami sme boli uzdravení (porov. 1 Pt 2, 24).


Tretie zastavenie

Zraniteľnosť, ktorá nás otvára pre prijatie

„Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení“ (Iz 53, 4-5)

Je to Ježiš krehký, nesmierne ľudský, ako ho s obdivom kontemplujeme pri tomto zastavení veľkej bolesti. No je to práve tento jeho pád do prachu zeme, v ktorom nám zjavuje ešte výrečnejšie svoju nesmiernu lásku. Tlačí ho zástup, ohlušuje krik vojakov, pália rany po bičovaní, je naplnený vnútornou trpkosťou z nesmiernej ľudskej nevďačnosti. A padá. Padá na zem!

No v tomto páde, v tomto podľahnutí pod ťarchou starostí sa Ježiš ešte raz stáva Učiteľom života. Učí nás prijímať naše slabosti a nenechať sa znechutiť pre naše pády, aby sme oddane uznali vlastné limity: „Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, nesídli dobro; lebo chcieť dobro, to mi je blízko, ale robiť dobro nie“ (Rim 7, 18).

S touto vnútornou silou, ktorú mu dáva Otec, nám Ježiš pomáha prijať aj krehkosť druhých. Aby sme neboli krutí na toho, kto padol a neboli nevšímaví voči tomu, kto padá. Dáva nám silu otvoriť dvere tomu, kto klope na naše domy a žiada o azyl, ľudskú dôstojnosť a vlasť. Keď sme si vedomí vlastnej krehkosti, prijmeme medzi seba aj krehkosť imigrantov, aby našli istotu a nádej.

Veď práve v špinavej vode umývadla vo Večeradle, teda v našej krehkosti, sa odráža pravá tvár nášho Boha! Preto „každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha“ (1 Jn 4, 2)


Štvrté zastavenie

Súcitné slzy

„Simeon ich požehnal a Márii, jeho matke, povedal: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, a tvoju vlastnú dušu prenikne meč“ (Lk 2, 34-35; „Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi! Navzájom rovnako zmýšľajte; a nezmýšľajte vysoko, ale prikláňajte sa k nízkym“ (Rim 12, 15-16).

Ježišovo stretnutie s Matkou je plné emócií a skľúčenosti. Vyjadruje neprekonateľnú silu materinskej lásky, ktorá prekonáva každú prekážku a dokáže objaviť každú cestu. Ale ešte súcitnejší je pohľad Márie, ktorá trpí spolu so svojím Synom a dodáva mu síl. Naše srdce sa napĺňa obdivom, keď kontemplujeme veľkosť Márie, ktorá sa stáva ona, stvorenie „blízka“ svojmu Bohu a Pánovi.

Zahŕňa všetky slzy každej matky nad svojimi ďalekými deťmi, nad mladými, odsúdenými na smrť, zavraždenými alebo stratenými kvôli vojne, a najmä deťmi-vojakmi. Cítime tu mučivý plač matiek nad ich deťmi, zomierajúcimi na nádory, spôsobené škodlivým odpadom.

Pretrpké slzy! Súcitné zdieľanie utrpenia vlastných detí! Matky, bdejúce v noci so zažatými lampami, chvejúce sa úzkosťou o mladých, pohltených drogou a alkoholom, najmä v sobotné večery!

Okolo Márie nebudeme nikdy sirotami! Nikdy nebudeme zabudnutí. Ako sv. Juanovi Diegovi, aj nám Mária ponúka nežnosť svojej materinskej potechy a hovorí: „Nech vaše srdce nevzrušuje ... či tu nie som ja, ktorá som tvojou Matkou?“ (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 286).


Piate zastavenie

Zdvíha ťa ruka priateľa

Tu prinútili istého Šimona z Cyrény, Alexandrovho a Rúfovho otca, ktorý sa tade vracal z poľa, aby mu niesol kríž“ (Mk 15, 21).

Šimon z Cyrény prechádza okolo náhodou. No stáva sa to rozhodujúce stretnutie jeho života. Vracal sa z poľa. Človek námahy a sily. Preto ho prinútili, aby niesol kríž Ježišovi, odsúdenému na ohavnú srmť (porov. Flp 2, 8).
Náhodné stretnutie sa však stáva rozhodné a životné nasledovanie Ježia, nesúc každý deň svoj kríž v zapieraní seba samého (porov. Mt 16, 24-25). Šimona totiž Marek spomína ako otca dvoch kresťanov, dobre známych v rímskom spoločenstve: Alexandra a Rúfa. Otec, ktorý isto vtlačil do srdca svojich synov silu Ježišovho kríža. Pretože život, ak sa ho držíš príliš kŕčovito, zatuchne a vysychá. Ak ho však obetuješ, mení sa na klas zrna pre teba a pre celé spoločenstvo!

V tomto spočíva opravdivé uzdravenie z nášho egoizmu, ktorý číha na každom kroku. Vzťah s druhými nás uzdravuje a rodí mystické, kontemplatívne bratstvo, ktoré vie pozerať na posvätnú veľkosť blížneho, ktoré vie objaviť Boha v každom ľudskom bytí, ktoré dokáže znášať ťažkosti života a ktoré sa dokáže primknúť k Božej láske. Len ak budeme otvárať srdce božskej láske, ona nás bude podnecovať aby sme hľadali šťastie druhých v toľkých formách dobrovoľníckej služby: noc pri chorých v nemocnici, pôžička bez úžery, potecha utrápenej rodine, úprimná ochota, angažovanosť za spoločné dobro, delenie sa o chlieb a prácu. To nám pomôže premáhať každú formu žiarlivosti a závisti.

„Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40)


Šieste zastavenie

Rodinná nežnosť

„V srdci mi znejú tvoje slová: „Hľadajte moju tvár!“ Pane, ja hľadám tvoju tvár. Neodvracaj svoju tvár odo mňa, neodkláňaj sa v hneve od svojho služobníka. Ty si moja pomoc, neodvrhuj ma, ani ma neopúšťaj, Bože, moja spása“ (Ž 27, 8-9)

Ježiš sa vlečie z posledných síl a namáhavo dýcha. Avšak žiara jeho tváre zostáva nedotknutá. Niet urážky, ktorá by mohla narušiť jeho krásu. Pľuvance ju nezatemnili. Facky ju nedokázali zatvrdiť. Táto tvár je ako horiaci ker, ktorý čím viac je potupovaný, tým viac svetla spásy vyžaruje. Z očí Učiteľa stekajú tiché slzy. Nesie ťarchu opustenosti. Napriek tomu Ježiš kráča ďalej, nezastaví sa, necúvne. Čelí skľúčenosti. Dolieha na neho krutosť, ale on vie, že jeho zomieranie nebude márne!

Vtedy sa Ježiš zastavuje pri žene, ktorá mu ide bez rozpakov v ústrety. Je to Veronika, pravý obraz ženskej nežnosti! Ježiš v tejto situácii stelesňuje našu potrebu nezištnej lásky, potrebu cítiť sa milovaní a chránení gestami pozornosti a starostlivosti. Prejavy nežnosti tejto ženy obmýva cenná Ježišova krv a zdá sa, že z jeho tváre snímajú znaky poníženia, ktorého sa mu dostalo v týchto hodinách mučenia. Veronika sa dokáže dotknúť drahého Ježiša a prejaviť súcit. Nielen preto, aby uľahčila jeho utrpenie, ale aj aby mala na ňom účasť. V Ježišovi spoznáva každého blížneho, ktorý potrebuje potechu dotykom nežnosti a zachytáva bolestné vzdychanie tých, ktorým sa dnes nedostáva pomoci ani tepla súcitu. A zomierajú pre samotu.


Siedme zastavenie

Úzkosť väzenia a mučenia

„Obkľúčili ma zovšadiaľ (...) Obkľúčili ma ako roj včiel a vzbĺkli ako plameň z raždia, ale v mene Pánovom som ich porazil. Prudko dorážali na mňa, aby som sa zrútil, no Pán mi pomohol. Prísne ma Pán potrestal, no nevydal ma smrti napospas“ (Ž 118, 11.12-13.18).

Na Ježišovi sa skutočne napĺňajú dávne proroctvá o pokornom a poslušnom Služobníkovi, ktorý berie na svoje plecia celé naše bolestné dejiny. A tak Ježiš, hnaný nasilu dopredu, padá obklopený násilím, už takmer bez síl. Čoraz viac sám, v stále hlbších temnotách! Trýznený na tele, zoslabnutý.

V Ježišovi môžeme rozpoznať trpkú skúsenosť všetkých, čo sú zadržiavaní vo väzeniach so všetkými ich neľudskými podmienkami. Obkľúčení, bití... Väzenie je aj dnes držané príliš v odlúčenosti od ľudí, zabudnuté, odvrhnuté ľudskou spoločnosťou. Sú tu absurdity byrokracie, pomalosť justície. Dvojnásobné tresty a preplnené priestory. Je to zbytočne priťažujúca bolesť, nespravodlivý útlak, ktorý stravuje telo a kosti. Niektorí – a je ich príliš veľa – to nevydržia... A keď aj náš brat z väzenia vyjde, považujeme ho za „bývalého väzňa“, čím mu zatvárame dvere pracovného a spoločenského začlenenia.

Ešte horšie je mučenie, žiaľ stále rozšírené v mnohých častiach zeme a praktizované mnohorakým spôsobom. Osud, podobný Ježišovmu: aj on bol ponižovaný vojakmi, mučený tŕňovou korunou, kruto bičovaný.

Ako pravdivé sa pri pohľade na tento pád javia Ježišove slová: „bol som vo väzení a navštívili ste ma“ (Mt 25, 36). V každom väzení, pri každom mučenom je vždy on, trpiaci, uväznený a mučený Kristus. Aj keď sme tvrdo skúšaní, on je našou pomocou, aby nás nepohltil strach. Povstať možno len spoločne, sprevádzaný spolupracovníkmi, podopieraný bratskou rukou dobrovoľníkov a podporovaný ľudskou spoločnosťou, ktorá si uvedomí toľké nespravodlivosti za bránami väzení.


Ôsme zastavenie

Zdieľanie a nie iba súcit

„Ježiš sa k nim obrátil a povedal: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi“ (Lk 23, 28).

Ako žiariace fakle sa nám na ceste bolesti predstavujú ženské postavy. Ženy verné a odvážne, ktoré sa nenechajú zastrašiť strážami ani pohoršiť ranami dobrého Učiteľa. Sú pohotové vyjsť k nemu a potešiť ho. Ježiš stojí pred nimi. Niekto po ňom šliapal, keď ležal zničený na zemi. Avšak ženy sú tu, pripravené preukázať teplý dotyk, ktorý srdce nemôže zastaviť. Najskôr sa na neho pozerajú z diaľky, avšak potom sa priblížia ako to robí každý priateľ, každý brat alebo sestra keď si uvedomí ťažkosti, ktoré prežíva milovaný človek.

Ježiš je dojatý ich trpkým plačom, no povzbudzuje ich aby si nezaťažovali srdce pohľadom na jeho muky, aby neboli plačúcimi ženami, ale veriacimi! Chce, aby s ním bolesť zdieľali a nie iba mali s ňou uplakaný ale sterilný súcit. Už nie plač, ale vôľa po znovuzrodení, pohľad upriamený dopredu aby s vierou a nádejou kráčali k zore, ktorá oslnivo zažiari tým, čo napredujú s tvárou, obrátenou k Bohu. Ak neveríme tomu Ježišovi, ktorý nám zvestoval Kráľovstvo spásy, plačme samy nad sebou. Plačme nad našimi nevyznanými hriechmi.

Plačeme aj nad tými, čo na ženy kladú násilie, ktorého sú plní. Plačme nad ženami, zotročenými strachom a zneužívaním. Avšak nestačí len biť sa v prsia a zakúšať súcit. Ježiš je náročnejší. Ženám treba dať istou, akú im on dal, treba ich milovať ako nedotknuteľný dar pre celé ľudstvo. Aby naše deti mohli rásť ľudsky dôstojne a v nádeji.


Deviate zastavenie

Premôcť zlú nostalgiu

„Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč? Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje“ (Rim 8, 35-37).

Svätý Pavol vymenúva svoje skúšky ale vie, že prv ako on nimi prešiel Ježiš, ktorý cestou na Golgotu padol jeden, dva, tri razy... Zničený mučením, prenasledovaním, mečom, pod ťarchou kríža. Úplne vysilený! Zdá sa, že podobne ako my v toľkých temných chvíľach, aj on si hovorí: viac už nevládzem!
Je to volanie prenasledovaných, zomierajúcich, ťažko chorých, utláčaných.

No na Ježišovi vidno aj jeho silu: „Zmilúva sa, hoci zarmucuje“ (Nár 3, 32). Ukazuje nám, že v zármutku je aj jeho potecha, ono „za“ horizontom možností, čo možno vidieť v nádeji. Tak ako strihanie stromov, ktoré nebeský Otec vo svojej múdrosti robí práve na konároch, ktoré prinášajú ovocie (porov. Jn 15, 8). Nie, aby ich lámal, ale aby prinášali ešte viac ovocia. Ako matka, keď príde jej hodina: je smutná, vzdychá a trpí v pôrodných bolestiach. No vie, že sú to bolesti nového života, kvitnúcej jari, práve vďaka onomu strihaniu.

Nech nám pomáha kontemplácia vyčerpaného ale znova povstávajúceho Ježiša aby sme dokázali premáhať uzatváranie sa do strachu pred budúcnosťou, ktorý sa vtláča do našich sŕdc, najmä v tomto čase krízy. Prekonajme zlú nostalgiu za minulosťou, pohodlnosť vychodených ciest, odvolávania sa že „vždy to bolo tak“. Ten Ježiš, ktorý sa potáca a padá, no potom znova vstáva, je istotou nádeje, ktorá keď je živená intenzívnou modlitbou sa rodí práve uprostred skúšky a nie po nej ani bez nej!
V sile jeho lásky budeme viac víťaziť!


Desiate zastavenie

Jednota a dôstojnosť

„Keď vojaci Ježiša ukrižovali, vzali jeho šaty a rozdelili ich na štyri časti, pre každého vojaka jednu. Vzali aj spodný odev. Ale tento odev bol nezošívaný, odhora v celku utkaný. Preto si medzi sebou povedali: „Netrhajme ho, ale losujme oň, čí bude!“ Aby sa splnilo Písmo: Rozdelili si moje šaty a o môj odev hodili lós.“ A vojaci to tak urobili“ (Jn 19, 23-24).

Nenechali ani kúsok látky, aby pokrývala Ježišovo telo. Obnažili ho. Nezostal mu plášť ani tunika ani iný odev. Obnažili ho ako akt krajného poníženia. Čo ho pokrývalo už bola len krv, ktorá vytekala z jeho veľkých rán.

Tunika zostala nedotknutá, symbol jednoty Cirkvi, jednoty, ktorú treba po dlhej trpezlivej ceste znova nájsť, originálny pokoj, tvorený deň čo deň, odev tkaný zo zlatých nití bratstva, v zmierení a vzájomnom odpustení.
V nevinnom, obnaženom a mučenom Ježišovi spoznávame pošliapanú dôstojnosť všetkých nevinných, zvlášť detí. Boh nezabránil, aby jeho obnažené telo vystreli na kríž. Urobil to, aby tak vykúpil každé zneužívanie, nespravodlivo skrývané, a dal najavo, že on, Boh, je neodvolateľne a v plnom zmysle slova na strane obetí.


Jedenáste zastavenie

Pri lôžku chorých

„Potom ho ukrižovali a rozdelili si jeho šaty – hodili o ne lós, kto si má čo vziať. Keď ho ukrižovali, bolo deväť hodín. Jeho vinu označili nápisom: „Židovský kráľ.“ Vedno s ním ukrižovali aj dvoch zločincov: jedného napravo od neho, druhého naľavo. Tak sa splnilo ako hovorí Písmo: „Medzi zločincov ho započítali“ (Mt 15, 24-28).

A ukrižovali ho! Trest pre ničomníkov, zradcov a rebelujúcich otrokov. Toto je odsúdenie, vyhradené nášmu Pánu Ježišovi: hrubé klince, hrozná bolesť, trýzeň matky, hanba že je pripočítaný k zločincom, oblek roztratený ako korisť medzi vojakmi, krutý výsmech okoloidúcich: „Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť. Je kráľom Izraela; nech teraz zostúpi z kríža a uveríme v neho“ (Mt 27, 42).
A ukrižovali ho! Ježiš nezostupuje, neopúšťa kríž. Zostáva, poslušný až do konca vôli Otca. Miluje a odpúšťa.
Aj dnes, tak ako Ježiš aj mnohí našu bratia a sestry sú priklincovaní na lôžko bolesti v nemocniciach, ústavoch, v našich rodinách. Je to čas skúšky, trpké dni samoty ako aj beznádeje: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27, 46).

Nech naša ruka nikdy neslúži tomu, aby prebodávala, ale aby sa vždy približovala, potešovala a sprevádzala chorých, zdvíhala ich z ich lôžka bolesti. Choroba si nepýta dovolenie. Prichádza vždy nečakane. Niekedy šokuje, obmedzuje horizonty, nádej vystavuje tvrdej skúške. Jej žlč je trpká. Len ak vedľa nás nájdeme niekoho, kto nás počúva, kto nám stojí nablízku, sadne si na naše lôžko... potom sa choroba môže stať veľkou školou múdrosti, stretnutia s trpezlivým Bohom. Keď niekto vezme na seba naše slabosti, z lásky, aj noc bolesti sa otvára veľkonočnému svetlu ukrižovaného a vzkrieseného Krista. To, čo je v ľudských očiach odsúdenie, sa môže premeniť na výkupnú obetu pre dobro našich spoločenstiev a rodín. Podľa vzoru svätých.


Dvanáste zastavenie

Vzdychy siedmich slov

„Potom Ježiš vo vedomí, že je už všetko dokonané, povedal, aby sa splnilo Písmo: „Žíznim.“ Bola tam nádoba plná octu. Nastokli teda na yzop špongiu naplnenú octom a podali mu ju k ústam. Keď Ježiš okúsil ocot, povedal: „Je dokonané.“ Naklonil hlavu a odovzdal ducha! (Jn 19, 28-30).
Sedem Ježišových slov z kríža je vrcholným dielom nádeje. Ježiš pomaly, krokmi, ktoré sú aj našimi, prechádza celou temnotou noci, aby sa odovzdal v dôvere do Otcovho náručia. Je to vzdychanie zomierajúcich, volanie beznádejných, hlas stratených. Je to Ježiš!

„Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27, 46). Je to volanie Jóba, každého človeka, postihnutého nešťastím. A Boh mlčí. Mlčí, lebo jeho odpoveď je tam, na kríži: On, Ježiš, Božia odpoveď, Večné slovo, ktoré si z lásky vzalo telo.

„Spomeň si na mňa...“ (Lk 23, 42). Bratské zvolanie zločinca, ktorý sa stal spoločníkom v bolesti, preniká Ježišovým srdcom, v ktorom vidí ozvenu vlastnej bolesti. A Ježiš vypočuje túto prosbu: „Ešte dnes budeš so mnou v raji“. Utrpenie druhého nás vždy zachraňuje, lebo nás núti vyjsť zo seba samých.

„Žena, hľa, tvoj syn...“ (Jn 19, 26). Veď je to jeho matka, Mária, ktorá s Jánom stála pod krížom, a ktorú Ježiš chce zbaviť strachu. Zahŕňa ju nežnosťou a nádejou. Ježiš sa necíti viac sám. Ako pre nás, keď je pri našom bolestnom lôžku niekto, kto nás má rád! Verne. Až do konca.

Žíznim“ (Jn 19, 28). Ako dieťa, ktoré si pýta od matky piť: chorý, spaľovaný horúčkou... Ježišov smäd je smädom všetkých žízniacich po živote, slobode, spravodlivosti. A je to smäd toho, kto najviac žízni, Boha, ktorý má nekonečne viac než my smäd po našej spáse.

„Je dokonané“ (Jn 19, 30). Všetko: každé slovo, každé gesto, proroctvo, každý okamih Ježišovho života. Životná mozaika je úplná. Tisíce farieb lásky teraz žiaria v plnej kráse. Nič nevyšlo nazmar. Nič nebolo vyhodené. Všetko sa stalo láskou. Všetko strávené pre mňa a pre teba! A teraz, aj zomieranie má svoj zmysel!

„Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ (Lk 23, 34). Teraz Ježiš hrdinsky opúšťa strach zo smrti. Lebo ak žijeme v nezištnej láske, všetko je život. Odpustenie obnovuje, uzdravuje, premieňa a potešuje! Vytvára nový ľud. Zastavuje vojny.

„Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Mt 23, 46). Tu už nie je beznádej ničoty. Je tu plná dôvera v rukách Otca, uloženie sa v jeho srdci. Lebo v Bohu sa každá trhlina sceľuje, konečne v jednote!


Trináste zastavenie

Láska, mocnejšia ako smrť

„Keď sa zvečerilo, prišiel zámožný človek z Arimatey, menom Jozef, ktorý bol tiež Ježišovým učeníkom. Zašiel k Pilátovi a poprosil o Ježišovo telo. Pilát rozkázal, aby mu ho dali.“ (Mt 27, 57-58).

Prv než Ježiša pochovajú do hrobu, Ježiša konečne odovzdávajú jeho matke. Je ikonou prebodnutého srdca, ktoré nám hovorí, že ani smrť nezabráni matke dať posledný bozk svojmu dieťaťu. S Ježišom v náručí sa Mária spája so Synom v totálnom objatí. Táto ikona sa jednoducho nazýva „Pieta“. Je bolestná, ale ukazuje, že ani smrť nepretrhne vzájomnú lásku. Lebo láska je mocnejšia ako smrť! Čistá láska je trvalá. Nadišiel večer. Boj je vyhratý. Láska nebola pretrhnutá. Kto je ochotný obetovať svoj život za Krista, znova ju nájde. Pretvorenú, za bránami smrti.

Pieta teda znamená stať sa blízkymi tým bratom, ktorí žalostia a nenachádzajú pokoj. Je to veľký prejav lásky starať sa o toho, kto trpí na tele, pokrytom ranami, na depresívnej mysli, v beznádejnej duši. Milovať až dokonca je najcennejšie učenie, ktoré nám zanechal Ježiš a Mária. Je to každodenné bratské poslanie prinášať potechu, ktorej sa aj nám dostáva v tomto vernom objatí medzi mŕtvym Ježišom a jeho bolestnou Matkou.


Štrnáste zastavenie

Nová záhrada

„V tých miestach, kde bol ukrižovaný, bola záhrada a v záhrade nový hrob, v ktorom ešte nik neležal. Tam teda uložili Ježiša, lebo bol židovský Prípravný deň a hrob bol blízko“ (Jn 19, 41-42).

Záhrada, v ktorej sa nachádza hrob, do ktorého bol Ježiš pochovaný nám pripomína inú záhradu: rajskú záhradu Edenu. Záhradu, ktorá pre neposlušnosť stratila svoju krásu a stala sa spúšťou, miestom smrti, nie života.

Divé konáre, ktoré nám bránia dýchať Božiu vôľu – spútanosť peniazmi, pýchou, márnivým životom treba odseknúť a naštepiť na drevo kríža. Toto je nová záhrada: kríž, zasadený do zeme!
Odtiaľ zhora bude môcť Ježiš znova všetko priviesť k životu. Len čo sa vráti z pekelných priepastí, kde Satan väznil veľa duší, začne obnova všetkých vecí. Tento hrob predstavuje koniec starého človeka. Ako Ježišovi, ani nám Boh nedovolí, aby jeho deti boli potrestané večnou smrťou. V Kristovej smrti padajú všetky tróny zla, vystavené na dravosti a tvrdosti srdca.

Smrť nás odzbrojuje, núti nás uvedomiť si, že podliehame pozemskému životu, ktorý má obmedzené trvanie. Ale pri pohľade na Ježišovo telo, uložené do hrobu si uvedomujeme, kým sme. Stvorenia, ktoré aby nezomreli, potrebujú svojho Stvoriteľa.

Ticho, ktoré zahaľuje onú záhradu nám umožňuje začuť šum jemného vánku: „Ja som Žijúci a som s vami“ (porov. Ex 3, 14).

Chrámová opona sa roztrhla. Konečne vidíme tvár nášho Pána. A v plnosti poznáme jeho meno: milosrdenstvo a vernosť, aby sme neboli nikdy zmätení, ani tvárou v tvár smrti, lebo Boží Syn bol slobodný aj uprostred mŕtvych (porov. Ž 88, 6).

Preklad: Marián Gavenda




Zdieľať






Kto sme Frekvencie Čas vysielania Napíšte nám Produkcia RV Linky Iné jazyky Svätá stolica Mestský štát Vatikán Pápežské slávnosti
All the contents on this site are copyrighted ©. Webmaster / Credits / Legal conditions / Advertising