Hlavná stránkaVatikánsky rozhlas
Vatikánsky rozhlas   
Iné jazyky  

     Home > Charita a solidarita  >  2014-07-06 16:14:30
A+ A- print this page



Rubrika pre chorých: Svedectvo kňaza Antona Gotsa



RealAudioMP3 Vážení poslucháči, v roku 1970 založil katolícky kňaz Anton Gots v Rakúsku Katolícke združenie chorých. Jeho členovia si vzájomne pomáhajú, píšu si a stretávajú sa na duchovných obnovách a seminároch. Okrem toho spomínaný kňaz inicioval v Linzi aj založenie zväzu s názvom Dôstojný život, s cieľom prinavrátiť ľudskú dôstojnosť ťažko invalidizovaným občanom. On sám prešiel ťažkým ochorením, ktoré premeditoval na nemocničnom lôžku, výsledkom čoho je jeho kniha Prijímam kríž, ktorá vzbudila veľký čitateľský záujem. Dokonca prispela k otvoreniu centra pre najťažšie postihnutých v krásnom prostredí Horného Rakúska. V nasledujúcej chvíli vám ponúkame výber z autorových cenných myšlienok zo spomínanej publikácie, ktorú v slovenčine vydalo vydavateľstvo Lúč v Bratislave. Nech sú pre vás v pôsobivej interpretácii pani Hildy Michalíkovej skutočným povzbudením:

„Jedného rána, ako blesk z jasného neba, sa mi zdravotný stav náhle zhoršil: takmer nezastaviteľné krvácanie do žalúdka. Lekári potrebovali pol dňa nepretržitej práce, aby zvládli túto nebezpečnú krízu. Ale všetko sa dobre skončilo a po niekoľkých dňoch smiem ísť „domov“, do svojej starej nemocničnej izby na internom oddelení. Len čo som prišiel, sestra berie môj kufrík a ukladá do skrine veci, ktoré som mal so sebou. Z vnútornej priehrady kufríka vypadne akási ošúchaná a zožltnutá obálka. „Čo je to?“ Sestra mi ju podáva. Vyberám z nej dve pohľadnice, na jednej ikona Madony, na druhej vytlačený text. Kto ich vložil do kufríka? Nemám potuchy. Na karte je nadpis Tvoj kríž a pod ním úryvok z textu sv. Františka Saleského:

Keby všetci anjeli, všetci géniovia sveta skúmali,
čo by ti osožilo práve v tejto alebo onej situácii,
či toto alebo ono utrpenie,
či táto skúška alebo táto bolestná strata,
neboli by v stave objaviť niečo, čo by ti zodpovedalo lepšie,
než to, čo ťa postihlo.
Večná Božia Prozreteľnosť si už od začiatku zaumienila
darovať ti tento kríž ako drahocenný poklad svojho srdca.
Ale skôr, ako ti ho poslal,
Boh sa naň pozeral svojím všemohúcim pohľadom,
premyslel ho svojím Božským umom,
vyskúšal svojou múdrou spravodlivosťou,
a zohrial ho svojím láskavým zmilovaním.
Zmeral ho oboma rukami,
aby náhodou nebol ani o milimeter väčší alebo o miligram ťažší.
Potom ho požehnal svojím svätým menom,
pomazal svojou milosťou a vdýchol doň svoju útechu,
no ešte raz pozrel na teba a tvoju statočnosť.
Tak ti on prichádza zo samého neba
ako Božie pozvanie i ako dar jeho milosrdnej lásky,
aby si sa stal tým, čím si, a našiel v Bohu svoje naplnenie.

Často čítam tento text, najmä v dňoch, keď sa zdá, že aj samo nebo je zatvorené. To, čo čítam, je akoby odpoveď na moju situáciu. Nie je to čudné, že neraz dlho nosíme so sebou takéto odpovede a vôbec ich nevidíme a nepočujeme?! Boh k nám v pravý čas usmerňuje svoju reč. Potrebujeme len oči viery pre jeho skrytú prítomnosť. Kríž sa takto stáva pochopiteľnejší a znesiteľnejší, keď v ňom nevidíme kliatbu, ale znak Božej lásky. Ako som už rozprával, v mojej izbe sa nevysvetliteľným spôsobom objavil obrázok Madony. Sestra ho položila na viditeľné miesto. V listoch, pri návštevách i odovzdávaní pozdravov mi ľudia často hovoria, že prosia Matku Božiu za mňa na púťach či pri modlitbách v kostole. Dôvodom toľkej dôvery je práve chvíľa, keď stála pod krížom svojho Syna. Človek ktorý sa k nej modlí a chce byť celkom blízko pri nej, vrastá do sféry Boha, ktorý je s ňou, a v tejto blízkosti je chránený Bohom. Pre toto všetko cez deň i v bezsenných nociach často siahnem po ruženci. A potom, jedného dňa po dlhých a ťažkých mesiacoch si uvedomujem, že nepríjemné, nebezpečné záchvaty sa už neobjavujú a celkom zjavne sa mi vracajú telesné sily. Po šiestich mesiacoch sa môžem opäť zúčastniť na svätej omši. O tri mesiace sa dožívam ďalšej radosti: ležiac na posteli smiem po prvý raz koncelebrovať. Moja nemocničná izba sa stáva dvoranou Pánovej večere. Lebo on aj môj život na nemocničnej posteli kladie na paténu a do kalicha, aby ho obetoval nebeskému Otcovi za mnohých. Zavše prídu chorí zo susedných izieb, ba aj zvonka a slávia so mnou svätú obetu. Na svätej omši som živo pocítil, ako je nám Kristus blízko! ... Kto je dlho pripútaný na nemocničnú posteľ, ten po istom čase začne mať zvláštny vplyv na svoje okolie, hoci vôbec po tom netúži. Pozorujem i to, že čím viac cudzích bremien preberám, tým ľahšie zabúdam na svoje vlastné... Človek z choroby nikdy nevychádza taký, aký bol predtým.

Dobrým ovocím mojej choroby bude predsavzatie, že ostanem bdelý nad vecami a nedovolím, aby ma celkom pohltili. Z poznatku, že Boh je prítomný, musím si odniesť postoj radosti a dôvery. Z celej skúsenosti spásonosného času choroby musí po celý môj ďalší život ako najdôležitejšia aktivita ostať zjednocovanie sa s Kristovým krížom. A napokon, musím v budúcnosti neprestajne spievať chválospev o dobrom človeku. Veľa dobrého som zažil a spoznal mnoho dobrých ľudí. To ma zaväzuje. Každý deň musím svojmu svedomiu adresovať apel, aby sa zaradilo do radu dobrých a medzi nimi ostalo. Boh je medzi nami vo všetkých dobrých ľuďoch, ktorí zabúdajúc na seba, slúžia iným, hlavne trpiacim. To všetko mi prichádza na myseľ, keď radostne a vzrušene myslím na zajtrajší deň. Mnoho spásy videli moje oči a verím, že som sa v istom zmysle pripravil na službu ľuďom. Uprostred tejto radosti dostávam peknú pohľadnicu. Je na nej verš speváka Bergengruena, ktorý krásnym spôsobom zhŕňa celú minulosť do programu pre budúcnosť: „Bolesti trvajú len krátky záblesk. Všetko, čo čuje ucho, bol iba chválospev.“

Pre Vatikánsky rozhlas pripravila Andrea Eliášová




Zdieľať






Kto sme Frekvencie Čas vysielania Napíšte nám Produkcia RV Linky Iné jazyky Svätá stolica Mestský štát Vatikán Pápežské slávnosti
All the contents on this site are copyrighted ©. Webmaster / Credits / Legal conditions / Advertising