Hlavná stránkaVatikánsky rozhlas
Vatikánsky rozhlas   
Iné jazyky  

     Home > Apoštolské cesty >  2014-08-15 20:00:29
A+ A- print this page



Svätý Otec mladým Ázie: Ste povolaní ísť svedčiť o evanjeliu nádeje



Južná Kórea 15. augusta 2014 - Popoludňajší program Svätého Otca sa začal krátko po sedemnástej hodine (o 17. 15) miestneho času príchodom do Sanktuária Solmoe v diecéze Tedžon. Ide o rodné miesto mučeníka sv. Andreja Kima Taegona, prvého kórejského kňaza. Sv. Andrej Kim, ktorý bol pokrstený ako 16-ročný, sa stal kňazom v Macau na juhu Číny. Keď sa ako misionár vrátil do Kórey, bol v roku 1846 zadržaný a obesený. Zomrel vo veku 25 rokov, len 13 mesiacov po kňazskej vysviacke. V roku 1996 pri príležitosti 150. výročia jeho mučeníctva bol jeho rodný dom zrekonštruovaný a premenený na pútnické miesto.

Svätý Otec sa po príchode k rodnému domu mučeníka v priebehu niekoľkých minút stíšil v modlitbe, zapísal sa do pamätnej knihy a zdravil všadeprítomných jasajúcich pútnikov. Následne sa presunul do klimatizovaného megastanu s kapacitou 6-tisíc miest, postaveného pri sanktuáriu pri príležitosti 6. dní ázijskej mládeže. Tam ho už čakali mladí zo všetkých kútov Ázie. Ich program sa začal hudobným pásmom ešte pred príchodom Svätého Otca.

Pápež František sa za zvuku piesne zloženej na jeho počesť presunul stredom megastanu a zdravil jasajúcich mladých pokrikujúcich slogany dokonca aj v taliančine. Na pódium, znázorňujúce krásy kórejskej prírody, Svätý Otec vystúpil za sprievodu biskupa miestnej diecézy Tedžon Mons. Lazara You Heung-sika, ktorý na úvod pripomenul špecifickosť kórejskej Cirkvi, ktorá prijala vieru bez účasti misionárskych kňazov a má veľký počet mučeníkov.

Po hudobno-tanečnom programe mládeže z Indonézie v tradičných kostýmoch zazneli tri svedectvá mladých z Kambodže, Hongkongu a Kórey, v ktorých mladí vyjadrili svoje radosti, obavy a nádeje a Svätému Otcovi položili niekoľko otázok. (Obsah svedectiev je podrobnejšie popísaný nižšie.) Svedectvá na pódiu vystriedalo kórejské muzikálové spracovanie evanjeliového príbehu o Márnotratnom synovi.

Po tomto predstavení sa už mladým prihovoril Svätý Otec. Vo svojom príhovore v angličtine sa zameral na tému 6. dní ázijskej mládeže: „Sláva mučeníkov žiari nad tebou“: Ako dal Pán zažiariť svojej sláve v hrdinskom svedectve týchto mučeníkov, tak isto si želá, aby jeho sláva zažiarila vo vašom živote, a prostredníctvom vás chce prežiariť život tohto rozľahlého kontinentu. Dnes Kristus klope na dvere vášho srdca i môjho srdca. Volá vás i mňa aby sme vstali, aby sme boli celkom pozorní a bdelí a videli veci, ktoré sú v živote skutočne dôležité. A ešte viac, on od vás i mňa žiada, aby sme vykročili na cesty a ulice tohto sveta a klopali na dvere srdca tých druhých, pozývajúc ich, aby ho prijali do svojho života.“

Svätý Otec pripomenul mladým dôležitú úlohu Cirkvi:Cirkev je zárodkom jednoty pre celú ľudskú rodinu. V Kristovi sú všetky národy a každý ľud povolaní do jednoty, ktorá neničí rôznorodosť, ale ju uznáva, harmonizuje a obohacuje.

Pápež František ďalej spomenul problémy a pokušenia, s ktorými sa mladí často potýkajú. Nevyhol sa pri tom ani téme samovrážd, ktoré sú tak početné u mladých v Kórei ako aj iných ázijských krajinách: „Pozorujeme prejavy idolatrie bohatstva, moci a pôžitkov, ktoré si v životoch ľudí vyberajú vysokú daň. Blízko nás, mnohí naši priatelia a súčasníci, hoci sú obklopení nesmiernym materiálnym bohatstvom, trpia duchovnou chudobou, osamelosťou a tichým zúfalstvom. Zdá sa takmer, akoby sa Boh stiahol zo scény. Je to akoby sa po celom svete rozpínala akási duchovná púšť. Zasahuje i mladých, oberá ich o nádej, a v mnohých prípadoch dokonca i o samotný život.

A jednako, toto je svet, v ktorom ste povolaní ísť svedčiť o evanjeliu nádeje, o evanjeliu Ježiša Krista a o prísľube jeho Kráľovstva. ... Evanjelium nás učí, že Ježišov Duch môže priniesť nový život do srdca každého človeka a môže premeniť každú situáciu, aj takú, v ktorej sa zdá, že už niet nádeje. Ježiš môže premeniť každú situáciu! Toto je posolstvo, o ktoré ste povolaní podeliť sa s vašimi rovesníkmi v škole, na pracoviskách, vo vašich rodinách, na univerzitách a vo vašich spoločenstvách. A keďže Ježiš vstal z mŕtvych, vieme, že on má «slová večného života» (Jn 6,68) a jeho Slovo má moc dotknúť sa každého srdca, premôcť zlo dobrom, zmeniť a vykúpiť svet.

Pápež František mladých vyzval týmito slovami: Drahí mladí priatelia, v týchto našich časoch Pán počíta s vami! ... Ste pripravení povedať mu «áno»? Ste pripravení?

Následne sa Svätý Otec rozhodol nepokračovať v pripravenom príhovore, ktorý mal vytlačený na papieri, ale spontánne odpovedal na otázky a podnety z troch svedectiev, ktoré si vypočul počas programu. Ani jazyková bariéra ho nezastavila od spontánneho zdieľania trápení mladých. Ďalej už hovoril v taliančine, za pomoci prekladateľa. Odpovedal na otázku o voľbe životného povolania, prisľúbil, že sa bude informovať o kauze mučeníkov z Kambodže a odpovedal aj na bolestnú otázku o rozdelení Severnej a Južnej Kórey. Plné znenie príhovoru Svätého Otca mladým uvádzame nižšie. Na záver, po spievanej modlitbe Otče náš v kórejčine, Svätý Otec udelil mladým svoje apoštolské požehnanie.

Pri návrate zo Solmoe do Soulu pápež František mimo programu navštívil Univerzitu Sogang, vedenú Spoločnosťou Ježišovou. -zk-


Plné znenie príhovoru pápeža Františka na stretnutí s mládežou Ázie 15. augusta 2014 vo Svätyni kórejských mučeníkov v Solmoe

Drahí mladí priatelia, «Dobre je nám tu!» (Mt 17,4). Myslím, že tieto slová vyslovil sv. Peter na hore Tábor, keď sa ocitol v prítomnosti Ježiša premeneného v sláve. Je naozaj dobre aj nám, spoločne, tu vo svätyni kórejských mučeníkov, v ktorých sa Pánova sláva zjavila na úsvite života Cirkvi v tejto krajine. V tomto veľkom zhromaždení, ktoré v sebe vedno spája mladých kresťanov z celej Ázie, môžeme určitým spôsobom preciťovať slávu Ježiša, prítomného uprostred nás, prítomného vo svojej Cirkvi, ktorá zahŕňa každý národ, jazyk a ľud, prítomného v moci svojho Ducha Svätého, ktorý robí všetky veci nové, omladzuje ich a oživuje.
Ďakujem vám za vaše vrelé prijatie, veľmi, veľmi vrelé! A ďakujem za dar vášho entuziazmu, za piesne plné radosti, svedectvá viery a nádherné vyjadrenia rôznorodosti a bohatstva vašich rozličných kultúr. Osobitným spôsobom ďakujem trojici mladých, Mai, Jánovi a Maríne, ktorí sa so mnou podelili o vaše nádeje, ťažkosti a obavy. Pozorne som si ich vypočul a budem ich mať na mysli. Ďakujem biskupovi Lazarovi You Heung-sikovi za jeho úvodné slová a všetkých vás zo srdca pozdravujem.

Dnes popoludní by som sa chcel spolu s vami zamyslieť nad jedným z aspektov témy týchto Šiestych dní ázijskej mládeže: «Sláva mučeníkov žiari nad tebou». Ako dal Pán zažiariť svojej sláve v hrdinskom svedectve týchto mučeníkov, tak isto si želá, aby jeho sláva zažiarila vo vašom živote a prostredníctvom vás chce prežiariť život tohto rozľahlého kontinentu. Dnes Kristus klope na dvere vášho srdca, môjho srdca. Volá vás i mňa, aby sme vstali, aby sme boli plne pozorní a bdelí a videli veci, ktoré sú v tomto živote skutočne dôležité. A ešte viac, on od vás i od mňa žiada, aby sme vykročili na cesty a ulice tohto sveta a klopali na dvere srdca tých druhých, pozývajúc ich, aby ho prijali do svojho života.

Toto veľké stretnutie mladých Ázie nám rovnako umožňuje všimnúť si niečo, k čomu je povolaná samotná Cirkev, aby sa takou stala vo večnom Božom pláne. Spolu s mladými zovšadiaľ, chcete sa nasadiť za budovanie sveta, v ktorom všetci spoločne nažívajú v mieri a priateľstve, prekonávajúc bariéry, zaceľujúc rozdelenia, odmietajúc násilie a predsudky. A presne toto pre nás chce Boh, kvôli nám samým. Cirkev je zárodkom jednoty pre celú ľudskú rodinu. V Kristovi sú všetky národy a každý ľud povolaní do jednoty, ktorá neničí rôznorodosť, ale ju uznáva, harmonizuje a obohacuje.

Aký vzdialený sa zdá byť duch sveta od tejto obdivuhodnej vízie a od tohto plánu! Koľkokrát sa zdá, že zrnká pokoja a nádeje, ktoré sa usilujeme zasiať, sú udusené krovím egoizmu, nevraživosti a nespravodlivosti, nie iba okolo nás, ale aj v našich vlastných srdciach. Znepokojujú nás rastúce rozdiely medzi bohatými a chudobnými v našich krajinách. Pozorujeme prejavy idolatrie bohatstva, moci a pôžitkov, ktoré si v životoch ľudí vyberajú vysokú daň. Blízko nás, mnohí naši priatelia a súčasníci, hoci sú obklopení nesmiernym materiálnym bohatstvom, trpia duchovnou chudobou, osamelosťou a tichým zúfalstvom. Zdá sa takmer, akoby sa Boh stiahol zo scény. Je to akoby sa po celom svete rozpínala akási duchovná púšť. Zasahuje i mladých, oberá ich o nádej, a v mnohých prípadoch dokonca i o samotný život.

A jednako, toto je svet, v ktorom ste povolaní ísť svedčiť o evanjeliu nádeje, o evanjeliu Ježiša Krista a o prísľube jeho Kráľovstva. Toto bola tvoja otázka, Marína. Budeme o tom hovoriť. V podobenstvách nám Ježiš hovorí, že Kráľovstvo vstupuje do sveta nenápadne, potichu, no s istotou sa rozvíja všade, kde je prijaté do srdca otvoreného jeho posolstvu nádeje a spásy. Evanjelium nás učí, že Ježišov Duch môže priniesť nový život do srdca každého človeka a môže premeniť každú situáciu, aj takú, v ktorej sa zdá, že už niet nádeje. Ježiš môže zmeniť, dokáže zmeniť každú situáciu! Toto je posolstvo, o ktoré ste povolaní podeliť sa s vašimi rovesníkmi v škole, na pracoviskách, vo vašich rodinách, na univerzitách a vo vašich spoločenstvách. A keďže Ježiš vstal z mŕtvych, vieme, že on má «slová večného života» (Jn 6,68) a jeho Slovo má moc dotknúť sa každého srdca, premôcť zlo dobrom, zmeniť a vykúpiť svet.

Drahí mladí priatelia, v týchto našich časoch Pán počíta s vami! On s vami ráta! On vstúpil do vašich sŕdc v deň vášho krstu, dal vám svojho Ducha v deň vašej birmovky, neprestajne vás posilňuje svojou prítomnosťou v Eucharistii tak, že môžete byť jeho svedkami pred svetom. Ste pripravení povedať «áno»? Ste pripravení? Nie ste unavení? [...] Naozaj? [...] Môj drahý priateľ mi včera povedal, že sa nemôžem mladým prihovárať z papiera. Musíš hovoriť, osloviť mladých spontánne, zo srdca. Mám však veľký problém: moja angličtina je slabá [...] Áno! Áno! Ale ak si to želáte, môžem povedať niekoľko vecí spontánne. Nie ste unavení? [...] Môžem pokračovať? [...] Ale urobím tak v taliančine. Preložíte to? Ďakujem! Tak ideme!

Mocne sa ma dotklo to, čo povedala Marína, o jej konflikte, rozpore, v jej živote. Ako to urobiť? Vybrať sa cestou zasväteného života, rehoľného života, alebo študovať a
dosiahnuť lepšiu schopnosť pomáhať druhým.
Je to zdanlivý konflikt, zdanlivý rozpor, pretože, keď Pán volá, povoláva vždy konať dobro v prospech druhých, či už v rehoľnom živote, v zasvätenom živote, v živote laika ako otca či matky rodiny. Cieľ je však ten istý: chváliť Boha a konať dobro pre druhých. Čo má urobiť Marína a mnohí z vás, ktorí si kladú tú istú otázku? Aj ja som si ju kládol pred časom: akú cestu si zvoliť? Ty si však nemáš vyberať nijakú cestu! Cestu musí vybrať Pán! Ježiš ju vybral! Ty ho máš počúvať a pýtať sa: Pane, čo mám urobiť?

Toto je modlitba, ktorú sa má modliť mladý človek: «Pane, čo chceš odo mňa?». A s modlitbou a s radou niekoľkých pravých priateľov – laikov, kňazov, sestier, biskupov, pápežov; aj pápež môže dať dobrú radu – s pomocou týchto všetkých objaviť cestu, ktorú chce Pán pre mňa.

Modlime sa spoločne! Zopakuj po kórejsky: Pane, čo chceš od môjho života? Trikrát. Modlime sa!

Som presvedčený, že Pán vás vypočuje. Aj teba, Marína, istotne. Vďaka za tvoje svedectvo. ... Prepáč mi, zmýlil som si meno! Túto otázku položila Mai, nie Marína. ... Mai hovorila o inej veci: o mučeníkoch, svätých, o svedkoch. A prihovárala sa k nám s trochou bolesti, s trochou smútku, že v jej zemi, v Kambodži, ešte nie sú svätí, ale dúfajme... Svätí sú tu a toľkí! Ale Cirkev ešte neuznala, nevyhlásila za blahoslaveného a nekanonizovala žiadneho z nich. No ja ti za to veľmi ďakujem, Mai. Sľubujem ti, že sa tým budem zaoberať, keď sa vrátim domov, porozprávam sa o týchto veciach s tým, kto má tieto veci na starosti, je to jeden vynikajúci človek a volá sa Angelo – dobrý človek je ten Angelo – a požiadam ho, aby preskúmal túto vec, aby sa mohla pohnúť dopredu. Vďaka! Veľká vďaka!

Je načase skončiť. Ste unavení? [...] Ešte chvíľu?

Poďme teraz k Maríne. Marína položila dve otázky, alebo, ani nie otázky, skôr dve reflexie a jednu otázku o šťastí. Povedala nám: naozaj, šťastie sa nedá kúpiť, a ak si kúpiš šťastie, po chvíli zistíš, že to šťastie sa kamsi stratilo. Kupované šťastie nemá trvácnosť. Iba šťastie z lásky je to, ktoré trvá.

A cesta lásky je jednoduchá: miluj Boha, miluj blížneho, tvojho brata, toho, ktorý je blízko teba, toho, ktorý potrebuje lásku a potrebuje toľko vecí. «Ale otče, ako mám vedieť, či milujem Boha?». Jednoducho. Ak miluješ blížneho, ak neprechovávaš nenávisť, ak nenávisť neprebýva v tvojom srdci, miluješ Boha. Toto je istý dôkaz.

A potom Marína položila jednu otázku – ktorej rozumiem – bolestnú otázku, a ďakujem jej za to, že tak urobila: o rozdelení medzi bratmi v Kóreách. Sú azda dve Kórey? Nie, je iba jedna, ale je rozdelená. Rodina je rozdelená. A táto bolesť... Ako napomôcť, aby sa táto rodina zjednotila? Poviem dve veci: najprv pôjde o radu a potom o nádej.

Najprv rada: modliť sa, modliť sa za našich bratov na severe. «Pane, sme jedna rodina, pomôž nám, dopomôž nám k jednote, ty to môžeš urobiť, nech tu už nie sú ani víťazi, ani porazení, ale jedna rodina, nech sú tu iba bratia». Teraz vás pozývam, aby sme sa spoločne pomodlili, po preklade tlmočníka, za jednotu oboch Kóreí.

V tichu sa modlime...

A teraz, nádej. Aká je to nádej? Je mnoho nádejí, avšak je tu jedna nádherná nádej: jedna Kórea, jedna rodina. Vy rozprávate jednou rečou, rečou rodiny; ste bratia, keď hovoríte tým istým jazykom. Keď Jozefovi bratia odišli do Egypta, aby nakúpili jedlo, pretože boli hladní, mali síce peniaze, ale nemali čo jesť. Išli tam nakúpiť. Išli, aby nakúpili jedlo, a našli brata. Ako to? Tak, že Jozef si všimol, že hovorili tým istým jazykom. Pomyslite si na vašich bratov na severe; hovoria tým istým jazykom a keď sa v rodine hovorí rovnakou rečou, je tu i ľudská nádej.

Pred chvíľou sme videli niečo pekné, príbeh o márnotratnom synovi, ktorý odišiel, premárnil peniaze, všetko, zradil svojho otca, rodinu, zradil všetko. A v istej chvíli, z núdze, avšak s hlbokým zahanbením, sa rozhodol vrátiť. A rozmýšľa, ako požiada svojho otca o odpustenie. Pomyslel si: «Otče, zhrešil som, narobil som zlo, a chcem byť jedným z tvojich nádenníkov, a nie tvojím synom», a iné pekné veci.

Evanjelium nám však hovorí, že otec ho už z diaľky videl. A prečo ho videl? Pretože denne vystupoval na terasu vyzerať, či sa syn nevracia. A objal ho; nenechal ho hovoriť, nedal mu vysloviť tie slová a ani požiadať o odpustenie ho nenechal, a pripravil oslavu. Nachystal oslavu. A toto je oslava, ktorá sa páči Bohu: keď sa vraciame domov, vraciame sa k nemu. «Ale, otče, veď ja som hriešnik, hriešnica». No tým lepšie, očakáva ťa! Ešte lepšie, pripraví oslavu! Pretože sám Ježiš nám hovorí, že v nebi je väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý sa vracia, ako nad sto spravodlivými, ktorí ostávajú doma.

Nik z nás nevie, čo nás v živote čaká. A vy mladí sa pýtate: «Čo ma čaká?» Môžeme porobiť nepekné, nízke veci, ale prosím vás, nezúfajte, pretože je tu Otec, ktorý nás očakáva! Treba sa vrátiť! Vrátiť sa! To je to slovo. Prísť naspäť! Vrátiť sa domov, kde ma očakáva Otec. A ak som veľký hriešnik, pripraví veľkú oslavu. A vás, kňazov, prosím, aby ste objali hriešnikov a boli milosrdní.

A toto zakusovať je nádherné! Napĺňa ma to šťastím, pretože viem, že Boh sa nikdy neunaví v odpúšťaní, nikdy sa neunaví v čakaní na nás.

Napísal som tri podnety, o tomto som však už hovoril (...): modlitba, Eucharistia a práca pre iných, pre chudobných, skutky pre druhých.

Teraz je už pre mňa čas ísť. Budem veľmi rád, ak vás počas týchto dní uvidím a budem sa môcť s vami ešte porozprávať, keď sa zhromaždíme na nedeľnej svätej omši. Poďakujme sa teda Pánovi za dary, ktoré nám udelil počas týchto spoločne strávených chvíľ a poprosme ho o silu, aby sme boli vernými a radostnými svedkami, vernými a radostnými svedkami jeho lásky v celej Ázii i po celom svete.

Mária, naša Matka, nech vás ochraňuje a udržiava vás vždy blízko Ježiša, svojho Syna. Nech vás z neba neustále sprevádza aj sv. Ján Pavol II., iniciátor svetových dní mládeže. S veľkou láskou vám udeľujem svoje požehnanie.

A prosím, modlite sa za mňa, nezabudnite na to, modliť sa za mňa! Veľmi vám ďakujem!

Preklad: sr. Agnes Jenčíková CJ


Obsah svedectiev troch mladých účastníkov Ázijských dní mládeže pri stretnutí so Svätým Otcom v Solmoe

Mladé dievča Mai z Kambodže vo svojom svedectve rozprávalo o mnohých materiálnych a duchovných daroch, ktorých sa jej dostalo vďaka svojej farnosti a misijným sestrám, ktoré pôsobia v jej meste. Vďaka ich podpore mohla chodiť do školy, vďaka nim spoznala Sväté písmo a s nimi navštevovala núdznych ľudí zo vzdialených dedín. Ako 12-ročná spolu s otcom začala prichádzať na sväté omše. Už odmala pociťovala pomoc Pána Boha aj v ťažkých situáciách:
„Najmä, keď som sa kvôli ekonomickým ťažkostiam musela zriecť univerzity, Boh mi pomohol prostredníctvom dobrodincov, ktorí mi pomohli prihlásiť sa na univerzitu tu v Kórei.“

Mai sa potom na Svätého Otca obrátila aj so svojou veľkou obavou, ktorou je voľba životného povolania. Už odmalička chcela nasledovať Pána, ak by ju povolal do zasväteného života, no v Kórei sa naučila mnoho nových vecí. Hovorí: „Prichádza mi na myseľ, že čím viac študujem, tým väčšiemu množstvu ľudí budem môcť pomôcť. Myslím, že budem môcť pomôcť mojim rodičom a ľuďom z mojej dediny, ktorí žijú v chudobe. Mám teda nasledovať cestu povolania zrieknutím sa tohto všetkého, čo mi Boh dal, aby som mu odpovedala? Alebo mám pokračovať v štúdiu, aby som pomohla mnohým ľuďom? Toto je moja najväčšia starosť. Cítim to ako pokušenie - nevybrať si cestu povolania.“

Mai sa vo svojom svedectve Svätému Otcovi zdôverila aj s tým, že vo svojej krajine, ktorá nie je katolícka, sa veriacim častokrát dostáva výsmechu, pričom katolicizmus považujú za európske náboženstvo, ktoré konkuruje tomu tradičnému kambodžskému. Nakoniec spomenula mnohých kambodžských mučeníkov: „Na začiatku roku 1970 v našom národe zahynulo mnoho osôb kvôli vyhladzovacím táborom (killing fields) Pol Potovho režimu. V tom čase mnoho kňazov a rehoľných sestier, ktorí boli v Kambodži, ale aj ostatných veriacich prišlo o život. Aj prvý biskup Kambodže Mons. Joseph Chhmar Sala v tom čase prišiel o život.“ Mai teda Svätému Otcovi položila otázku, či by mohol prísť aj do Kambodže a zaradiť medzi svätých aj kambodžských mučeníkov.

Ďalšie zo svedectiev patrilo Giovannimu z Hongkongu, ktorý pracuje v oblasti žurnalistiky. Hovoril o ťažkosti života v jeho rodnom veľkomeste medzinárodného charakteru, kde mladí čelia mnohým kultúram a mentalitám, pričom častokrát strácajú morálne princípy. Trápi ho situácia veriacich v kontinentálnej Číne: Medzi kontinentálnou Čínou a Hongkongom je veľmi silné puto. Naše Cirkvi sú ako bratia. To, čo nám spôsobuje bolesť je, že čím viac sa rozvíjajú cirkvi v kontinentálnej Číne, tým viac sa zvyšuje kontrola a utláčanie. Ale aj v tejto ťažkej situácii naši bratia a sestry kontinentálnej Číny zachovávajú svoju vieru. Preto veríme, že Cirkev v kontinentálnej Číne má pevnú vieru a všetci dúfame v Boží prísľub.“
Okrem toho Giovanni hovoril o ťažkosti ľudí, ktorých život je poznačený škvrnou, ale oni už konali pokánie, nájsť prijatie v spoločenstve veriacich.

Tretím svedectvom bola skúsenosť Maríny z Južnej Kórey, ktorá hovorila o kórejskej spoločnosti silne ovplyvnenej kapitalizmom, kde mladí zakúšajú zmätok v oblasti hodnôt. Hovorí: „Za dôležitejšie sa považujú peniaze a kvôli ich získaniu sa ľahko porušujú tie najzákladnejšie morálne princípy. Kvôli tomu prichádzame o členov rodín a o vzácnych priateľov. Osoby, ktoré by mali mať vzájomný vzťah priateľstva, sa stávajú rivalmi, aby sa stali váženým subjektom spoločnosti. ... Ako výsledok, mnohí mladí prežívajú frustráciu a blúdia životom ako porazení kvôli nízkemu sebavedomiu a táto situácia spôsobuje rast sociálnych problémov, ako sú zločiny a samovraždy.“ Svätému Otcovi a prítomným mladým povedala aj o svojej reakcii na túto situáciu, o svojom malom podniku. Vytvorila priestor, kde sa ľudia môžu stretnúť, porozprávať a venovať sa umeleckej činnosti.

Svedectvo Maríny sa tu však nekončí. Na Svätého Otca sa obrátila s bolestnou zmienkou o rozdelení Kórey, ktorá trvá už 60 rokov a o nenávisti, ktorá sa medzi týmito dvoma krajinami prechováva: „Po roku 1950 je Kórea rozdeleným národom, jediným na svete. Žijeme vo vzájomnej nenávisti. Odmalička som počúvala hovoriť o Severnej Kórei len negatívne veci. Ale ak sme posledných 60 rokov prežili vo vzájomnej nenávisti, myslím, že vina nebude len na jednej strane. Chcem sa spýtať, ako máme hľadieť na Severnú Kóreu a ako máme hľadieť na to, čo môžeme urobiť pre Severnú Kóreu my mladí kórejskí katolíci?“ -zk-





Zdieľať






Kto sme Frekvencie Čas vysielania Napíšte nám Produkcia RV Linky Iné jazyky Svätá stolica Mestský štát Vatikán Pápežské slávnosti
All the contents on this site are copyrighted ©. Webmaster / Credits / Legal conditions / Advertising