 |  |
01/08/2010
Príhovor Benedikta XVI. pred modlitbou Anjel Pána
Vatikán (1. augusta, RV) - I dnes sa nádvorie Apoštolského paláca v Castel Gandolfe zaplnilo veriacimi z rôznych kútov sveta, aby sa so Svätým Otcom pomodlili poludňajšiu modlitbu Anjel Pána a vypočuli si jeho príhovor. Pápež im adresoval tieto slová:
Milí bratia a sestry,
v týchto dňoch máme liturgické spomienky na niektorých svätých. Včera sme si pripomenuli svätého Ignáca z Loyoly, zakladateľa Spoločnosti Ježišovej. Žil v 16. storočí, prežil konverziu čítaním životopisu Ježiša a ďalších svätých počas dlhej hospitalizácie kvôli zraneniu, ktoré utrpel pri boji. Tieto stránky urobili na neho taký dojem, že sa rozhodol nasledovať Pána. Dnes si pripomíname sv. Alfonza Máriu de Liguori, zakladateľa redemptoristov. Žil v 18. storočí a bol vyhlásený za patróna spovedníkov ctihodným pápežom Piom XII. Bol presvedčený o tom, že Boh chce, aby boli všetci ľudia svätí, každý podľa svojho stavu. Potom nám tento týždeň liturgia pripomína svätého Euzébia, prvého biskupa oblasti Piemontu, spoľahlivého obrancu Kristovho božstva, a nakoniec, postavu sv. Jána Máriu Viannea, farára z Arsu, ktorý svojím príkladom viedol práve ukončený Rok kňazov. Jeho príhovoru zverujem opäť všetkých pastierov Cirkvi. Spoločným úsilím týchto svätých bolo zachrániť duše a slúžiť Cirkvi s príslušnými charizmami prispievajúc k jej obnove a obohateniu. Títo muži si nadobudli "múdre srdce" (Ž 89,12) hromadením toho, čo nepodlieha skaze a čo sa nemení v priebehu času ako moc, bohatstvo a pominuteľné radosti. Tým, že si vybrali Boha, získali všetko potrebné zakusujúc večnosť už v tomto živote.
V evanjeliu dnešnej nedele sa Ježišovo vyučovanie týka pravej múdrosti a začína žiadosťou jedného zo zástupu: „Učiteľ, povedz môjmu bratovi, aby sa so mnou podelil o dedičstvo.“ (Lk 12,13) Ježiš, odpovedajúc na túto žiadosť, varuje poslucháčov pred túžbou po pozemských dobrách podobenstvom o bohatom hlupákovi, ktorý potom, čo nahromadil bohatú úrodu, prestane pracovať, užíva si svoj majetok zabávajúc sa mysliac si dokonca, že môže oddialiť smrť. Ale Boh mu povedal: „Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?“ (Lk 12,20) Hlúpy človek v Biblii je ten, kto si nechce uvedomiť zo skúseností viditeľných vecí, že nič netrvá večne, ale všetko sa pominie: mladosť, ako i fyzická sila, komfort, ako aj moc. Urobiť závislým náš život od takto prechodnej reality je teda bláznovstvo. Človek, ktorý sa spolieha na Pána, naopak, nebojí sa nepriazne života, dokonca ani nevyhnutnej reality smrti: je človekom, ktorý nadobudol "múdre srdce" ako svätí.
Pri obrátení našej modlitby k Najsvätejšej Márii by som chcel spomenúť ďalšie významné spomienky: zajtra je možné získať takzvané odpustky Porciunculy alebo "Odpustenie z Assisi“, ktoré svätý František získal v roku 1216 od pápeža Honoria III. Vo štvrtok 5. augusta je spomienka na posvätenie baziliky Santa Maria Maggiore, na počesť Matky Božej nazvanej týmto titulom na koncile v Efeze v roku 431 a budúci piatok, na výročie smrti pápeža Pavla VI., slávime sviatok Premenenie Pána, ktorý sa objavil na Východe v 5. storočí a o tisíc rokov neskôr ho pápež Callistus III. rozšíril na celú Cirkev. Dátum 6. august, ktorý je považovaný za vyvrcholenie letného svetla, bol vybratý ako znamenie toho, že jas Kristovej tváre osvetľuje celý svet.
Preložil Peter Dufka
P. Milan Bubák: Pravda a Príbeh
P. Milan Bubák SVD sa vo svojom cykle Spiritualita súčasného človeka venuje významu rozprávania v príbehoch.
Kedysi dávno sa pýtali jedného rabína, prečo nerozpráva ľuďom priamo, čo je dobré, a čo je zlé, čo by mali robiť a čomu by sa mali vyhýbať, ale rozpráva im to v príbehoch. Veď lepšie by snáď bolo, keby sa im to povedalo priamo, bez okrás. Rabín sa na chvíľu zamyslel a hovorí: Kde bolo tam bolo, bol raz čas, keď Pravda zvykla chodiť po svete nahá. Bola taká holá, aká bola v deň, keď sa narodila. Ľudia sa jej však vyhýbali. Vždy, keď ju videli, prenikla ich hrôza a panika. Nech robili čo robili, v momente, ako zazreli pravdu, vbeli do svojich príbytkov a poriadne sa pozamykali. Na ulici nezostal nikto, ani živá duša. Nechceli mať nič spoločné s touto chodiacou nahotinou. Keď toto trvalo dlho, pravda sa začala zamýšľať: „Prečo sa mi ľudia vyhýbajú? Prečo sú, keď ma vidia, tak hrozne zo mňa vystrašení. Veď ja predsa nikomu neubližujem. Naopak, každému chcem priniesť do jeho života len svetlo a jasnosť.“ Nech rozmýšľala ako vládala, na túto otázku si odpovedať nevedela. Tak ju to zmorilo, že upadla do hlbokej depresie.
Ako tak kráča po lesnom chodníčku, zrazu pred sebou vidí pekného šviháka. Bol to Príbeh. Kráča si veselým krokom, pospevuje si, a už na prvý pohľad vidno, že mu je na svete dobre. Je pekne vyobliekaný, hýri farbami, no najkrajší je jeho klobúčik z krásnym veľkým pierkom. Najkrajší bol Príbeh vtedy, keď sa smial: ako keby sa rozžiarilo slnko. Príbeh si – ako správny gentleman – Pravdu prichádzajúcu mu v ústrety hneď všimol a srdečne ju pozdravil. Odpoveď bola slušná no ťažká. Príbehovi bolo jasné, že s Pravdou nie je čosi v poriadku: „Čo je s tebou, Pravda?“ hovorí. „Vyzeráš veľmi smutná! Čo ťa trápi?“ „Ale vieš,“ hovorí Pravda, „nikto ma nechce, každý sa mi vyhýba, ľudia, keď ma zbadajú, predomnou utekajú a zamykajú sa vo svojich domoch.“ „No to je naozaj nepríjemné,“ hovorí Príbeh. „Ja takéto skúsenosti nemám. Mňa ľudia radi prijímajú, pozvú si ma do svojich domovov, usadia ku krbu, pohostia a vypytujú sa ma. Takmer ani odísť nemôžem, toľko otázok majú.“ „No vidíš! Prečo sa títo istí ľudia vyhýbajú mne? Veď sa zdajú byť dobrými a pohostinnými ľuďmi. Ako vidím, k pocestným sa správajú dobre. Iba ku mne jedinej sú takíto nehostinní? Prečo tomu tak je, neviem!“
„Vieš, Pravda, budeš sa hnevať na mňa, keď ti poviem pravdu?“
„Nie, prosím ťa, povedz mi, čo si o tom myslíš!“
„Vieš, každý sa ti vyhýba preto, lebo si taká nahá. Ľudia majú dnes strach pred holou pravdou. A tak je jasné, že keď ťa vidia, že sa spakujú a zmiznú tak rýchlo, ako je to len možné. Je mi to veľmi ľúto, Pravda, ale ver mi, takáto je pravda. Ty si žiješ zatvorená akoby v nedobytnej pevnosti jasnosti, z ktorej sa svojím neschvaľujúcim pohľadom pozeráš von na všetko, čo zapácha čo len troška ľudskou slabosťou. V pravom momente sa vždy vynoríš z tohto svojho hradu von, aby si povedala svoje jasné stanovisko, a aby si ukázala ľuďom, kde je sever a kde juh a ako veľmi sa mýlia. No nikdy ťa ani len nenapadlo, aby si z tohto svojho hradu čo len na chvíľu vyšla a vošla do tohto sveta mnohoznačnosti, zmätku a rozbitosti. Vieš, život je niekedy neusporiadaný, vrtošivý, a jestvujú i veci, na ktoré sa nedá dlho pozerať, musíš ich zakryť alebo zamaskovať. Vieš, od čias, čo Adam a Eva zhrešili, ľudia sa snažia veci radšej skrývať ako odkrývať a ty si chodíš po svete ako nejaká vznešená výnimka, ktorá nič z tohto nerešpektuje. Vieš, Adam a Eva si po tom, čo spáchali, dali na seba – na svoje intímne miesta – aspoň list, a ty toto všetko ignoruješ. Prečo nesiahneš po aspoň trochu fantázie? Vieš čo, urobím ti pekné šaty a uvidíš, ako začnú ľudia reagovať.“ Pravda nebola šťastná z tohto návrhu priateľa Príbehu, no z odmietania ľudí a bezprizorného potulovania sa po svete bola už tak unavená, že nakoniec súhlasila. O dva týždne sa znova objavila v dedinke, kde už bola toľkokrát pred tým. Tento raz však pekne vyobliekaná do šiat, ktoré jej vlastnoručne ušil príbeh. Keď si ich na seba po prvý raz obliekala, cítila sa zvláštne a nepohodlne. Lepšie jej bolo nahej. No keď zistila, ako ľudia ohromne reagujú, zapáčilo sa jej to. Všade bola prijímaná, ľudia pred ňou neutekali, pozývali do svojich príbytkov, srdečne ju usádzali k stolu, a načúvali jej. Od toho času Pravda a Príbeh sa stali dobrými priateľmi. A nielen to. Začala medzi nimi rásť láska. Až sa jedného dňa zobrali a stali sa manželmi. Bolo to šťastné manželstvo. A narodilo sa im päť detí: mýtus, bájka, román, satira a podobenstvo.
Milí priatelia, tento príbeh o Pravde a Príbehu má veľa vyústení. V prvom rade nás učí, že v našej vzájomnej komunikácii potrebujeme príbeh. Často sú totiž chvíle, kedy potrebujeme jeden druhému dať najavo, ako sa veci majú. Potrebujeme sa – inak povedané – navzájom učiť pravdám a hodnotám. Alebo sa potrebujeme navzájom napomenúť. Ak to urobíme priamo, ten druhý to môže zobrať ako mentorovanie a naše dobre mienené rady odmietnuť. A nielen to, môže to prispieť i k ochladnutie nášho vzťahu. A tiež často vystúpi do popredia otázka: „Odkiaľ si ty zobral patent na pravdu? Ako si môžem namýšľať, že práve ty máš pravdu?“ Tomuto všetkému sa dá vyhnúť, ako použijeme príbeh. Príbeh má niekoľko silných stránok: nie je ponižujúci. Dáva možnosť širšieho výkladu. Vyburcováva, či zapája emócie. Dáva materiál na uvažovanie na dlhší čas. Príbeh sa nedá sa odmietnuť. Spomeňme si na proroka Nátana, ako Dávidovi po jeho zločine na manželoch Uriašových porozpráva príbeh o ovečke (2 Sam 12, 1-12). Dávid pred silou príbehu nedokázal ujsť a ako dôsledok konal pokánie. No je tu i ďalšie vyústenie: príbeh nám pomôže pochopiť Bibliu. Bez poznania teórie o príbehu nám Biblia ostane úplne nezrozumiteľnou knihou. Istý rabín hovorí, že jemu sa príbehy rozprávajú ľahšie židovskému ako pohanskému spoločenstvu. Pohanskí ľudia (agnostici, ateisti) sa ho pýtajú: Je to pravda? A „Stalo sa to?“ Na prvú otázku im vždy odpoviem, hovorí: „Áno, je to pravda!“ Na druhú: „Možno sa to stalo, možno nie!“ Moja židovská komunita,“ pokračuje rabín ďalej, „sa ma však vždy pýta: „Čo to, čo si povedal, znamená?“ A toto je kľúčová otázka v príbehu. Keď čítame napríklad príbeh o Adamovi a Eve, alebo o Márnotratnom synovi, alebo o putovaní Židov z Egypta do zasľúbenej zeme, alebo o potope sveta za čias Noema... základná otázka nebude, či sa to stalo ale: čo mi tento príbeh hovorí: mne, dnes, v situácii, v ktorej sa nachádzam. Želám nám všetkým, milí priatelia, hravosť, kreativitu a odvahu pri načúvaní príbehom nielen Biblie, ale nášho každodenného života.
Milan Bubák, SVD
1. august 2010
Vysielanie vo formáte podcast: 1. august 2010
Nedeľné vysielanie vo zvukovej podobe
© Vatican Radio 2007 - All rights reserved