 |  |
30/01/2011
Benedikt XVI. pred modlitbou Anjel Pána
Vatikán (30. januára, RV) – Na dnešnú nedeľu pripadá Svetový deň chorých na malomocenstvo, ktorého vznik podnietil v 50. rokoch minulého storočia Raoul Follereau a bol oficiálne uznaný OSN. Na Námestí sv. Petra sa pri tejto príležitosti zišla i asociácia priateľov Raoula Follereau. Okrem nich tu boli i chlapci a dievčatá Katolíckej akcie Rímskej diecézy. Dvaja mladí reprezentanti Svätého Otca na záver v mene všetkých i osobitne pozdravili. Pápež Benedikt XVI. pred pravidelnou poludňajšou modlitbou Anjel Pána povedal:
„Drahí bratia a sestry!
Evanjelium tejto štvrtej nedele v Cezročnom období nám predstavuje prvú významnú reč, ktorou sa Pán obracia k ľuďom na malebných vŕškoch okolo Galilejského jazera. „Keď Ježiš videl veľké zástupy,“ píše svätý Matúš, „vystúpil na vrch. A keď sa posadil, pristúpili k nemu jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich“ (Mt. 5, 1-2). Ježiš sa ako nový Mojžiš ujíma „katedry“ na vrchoch (Gesù si Nazaret, Milano 2007, p. 88) a prehlasuje „blahoslavených“ chudobných v duchu, plačúcich, milosrdných, túžiacich po spravodlivosti, čistého srdca a prenasledovaných (porov. Mt 5, 3-10). Nejedná sa o novú ideológiu, ale o učenie, ktoré pochádza zhora, a dotýka sa situácie ľudstva, práve tej, ktorú Pán svojím vtelením vzal na seba, aby ju zachránil. Preto je „Reč na vrchu adresovaná celému svetu, teraz i v budúcnosti ... a tá môže byť pochopená a žitá iba nasledovaním Ježiša, na spoločnej ceste s ním“ (Gesù di Nazaret, p. 92). Blahoslavenstvá sú novým programom života pre zbavenie sa falošných hodnôt sveta a pre otvorenie sa skutočným prítomným a budúcim dobrám. Skutočne, keď Boh utešuje, nasycuje hlad po spravodlivosti, suší slzy zarmútených; znamená to, že okrem toho, že sa každému citlivo odmení, otvorí mu nebeské kráľovstvo. „Blahoslavenstvá sú prenesením kríža a zmŕtvychvstania do každodennej existencie učeníkov“ (tamtiež, p. 97). Oni odrážajú život Božieho Syna, ktorý nechá, aby ho prenasledovali, aby ním pohŕdali až po odsúdenie na smrť, aby bola ľuďom darovaná spása.
Istý staroveký pustovník hovorí: „Blahoslavenstvá sú Božie dary, ktoré máme uskutočniť veľkými nimi samými a odmenami, ktoré z nich vyplývajú, totiž nebeským kráľovstvom v budúcom veku. Terajšia útecha - plnosť každého dobra a milosrdenstvo zo strany Boha vtedy, ... keď sa staneme obrazom Krista na zemi“ (Piero di Damasco, in Filocalia, vol. 3 Teoino 1985, p. 79). Evanjelium o blahoslavenstvách je komentované samotnými dejinami Cirkvi, dejinami kresťanskej svätosti, pretože - ako píše svätý Pavol – „ale čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných; čo je svetu neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh, ba aj to, čoho niet, aby zmaril to, čo je“(1 Kor 1, 27-28). Z tohto dôvodu Cirkev nemá strach z chudoby, z pohŕdania, z prenasledovania v spoločnosti, ktorá je často priťahovaná materiálnymi dobrami a svetskou mocou. Svätý Augustín nám pripomína, že „úžitok nám neprináša trápenie sa týmito neduhmi, ale ich znášanie pre Ježišovo meno, a to nielen s pokojom, ale aj s radosťou“ (De sermone Domini in monte, I, 5,13: CCL 35,13).
Drahí bratia a sestry, vzývajme Pannu Máriu, blahoslavenú v pravom zmysle slova, prosiac o silu hľadať Pána (porov. Sof 2, 3) a vždy ho s radosťou nasledovať na ceste blahoslavenstiev.“
Preložil Peter Dufka
Kardinál Jozef Tomko: Náboženská sloboda - cesta k pokoju
Príhovor kardinála Jozefa Tomka
Pápež Pavol VI. zaviedol na prvého januára „Svetový deň pokoja“. Na túto príležitosť vydávajú pápeži zvláštne mierové posolstvo, o ktoré majú zvýšený záujem najmä diplomati, politici a novinári. Tieto posolstvá prinášajú vždy nové aktuálne pozorovania a hlbšie rozbory o tom, čo je na osoh a čo škodí pokoju vo svete. V tomto roku pápež Benedikt XVI. rozoberá otázku náboženskej slobody ako cesty k pokoju. Ako sám píše, zvolil si túto tému, lebo „aj rok, ktorý zatvoril svoje brány, bol poznačený prenasledovaním, diskrimináciou, hroznými činmi násilia a náboženskej neznášanlivosti“. Pritom ihneď upozornil, že „kresťania sú v súčasnosti náboženskou skupinou, ktorá je najviac postihnutá prenasledovaním z dôvodu jej vierovyznania“. V silnom prejave k diplomatickému zboru pri Sv. Stolici dňa 10. januára vykreslil svetovú mapu porušovania náboženskej slobody.
Prípady náboženského prenasledovania alebo útlaku sa vyskytujú na každom svetadiele, ale najviac v Ázii a Afrike.
V Iraku sú na dennom poriadku. Koncom roka 2010 vpadla skupina ozbrojených fanatikov do katedrály sýrsko-gréckeho obradu počas omše a v zúrivej streľbe zabila vyše päťdesiat veriacich kresťanov a dvoch slúžiacich kňazov. Útoky bombami na kostoly a na veriacich neprestávajú. Zavraždili aj jedného katolíckeho biskupa. Desiatky tisícov utekajú do cudziny, aby si zachránili životy. Verejná moc ich dostatočne nechráni. V Turecku boli zabití katolícky biskup Padovese a rímsky kňaz Santoro. V Indii vypálili sfanatizovaní hinduisti celé kresťanské dediny v severovýchodnej časti krajiny, zničili kostoly a pozabíjali kresťanov, najmä misionárov. Tieto útoky sa opakujú pod nečinným pohľadom verejnej moci. Zo strany mohamedánov trpia kresťania najmä v Indonézii a Pakistane. Márne sú protesty proti nezmyselnému zákonu o rúhaniu, ktorý je namierený proti kresťanom. Ja sám som už pred rokmi osobne protestoval u pakistánskeho ministra „spravodlivosti a zákona“ (taký titul mal!). Ako svedčí útok na naše kostoly, islamský fanatizmus vyvádza dokonca aj na juhu Filipín, ktoré sú skoro úplne katolícke. Náboženské prenasledovanie z ideologických dôvodov bolo dlhé a tvrdé v komunistickej Číne, útlak proti katolíckej Cirkvi ešte stále trvá, a to aj v severnej Koreji. Ani v republikách strednej Ázie podľa správ nepanuje náboženská sloboda. Pre nedokonalú náboženskú slobodu je mier ohrozený dokonca aj vo Svätej zemi, vlasti Ježiša Krista.
Kresťania trpia útlakom aj vo viacerých krajinách Afriky. Ich náboženská sloboda je obmedzená v severnej časti svetadiela. Nie tak dávno zabili vyše dvadsať Koptov v kostole v Egypte. Napriek tomu, že v niektorých krajoch západnej Afriky jestvuje tradičné pokojné spolunažívanie medzi mohamedánmi a kresťanmi, inde je naša viera prenasledovaná alebo obmedzovaná. Bojovný islam panuje v Somálsku a Sudane, Darfur je už smutne známy vo svete, v severnej Nigérii už viackrát ničil majetok, kostoly aj životy kresťanov.
Misionári sú prvým terčom prenasledovateľov. Počas môjho pôsobenia sme počítali priemerne dvadsaťpäť zabitých každý rok. Teraz sa počet vrážd misionárov ešte zvýšil. Istý vysoký úradník Spojených národov v Ázii mi prezradil svoje riešenie: zakázať misijnú činnosť. Odpovedal som mu, že to je najradikálnejšie popretie náboženskej slobody, lebo Cirkev nenanucuje, neukladá, ale predkladá svoju vieru.
V západnom svete sa náboženská sloboda obmedzuje rafinovanejšími spôsobmi. Také spôsoby nového mučeníctva používajú často média nepriateľské viere, Cirkvi, pápežovi, biskupom a kňazom, ale aj veriacim vôbec. Iné formy boja proti viere „sa prejavujú popieraním dejín a náboženských symbolov, ktoré odrážajú identitu a kultúru väčšiny obyvateľov; často ide o podnecovanie nenávisti a predsudkov, čo nie je v súlade s jasnou a vyrovnanou predstavou o pluralizme a laicite inštitúcií“ (č.13). Stačí spomenúť veľmi čudnú úlohu orgánov Spojenej Európy v boji proti zmienke o kresťanských koreňoch, tiež proti krížom, v odporúčaní, aby pápež bol odsúdený, lebo nedovolí svätiť ženy za kňazov. Na šťastie Rada Spojenej Európy neschválila v októbri 2010 návrh anglickej socialistky proti námietke svedomia katolíckych lekárov a nemocníc. Ešte prefíkanejšie sú nové pokusy vytlačiť náboženstvo a teda aj etiku a mravnosť z verejného života do čisto súkromnej oblasti a v školách uložiť štátnu morálku.
Benedikt XVI. v posolstve aj v citovanom prejave diplomatom naširoko rozvádza a zdôvodňuje náboženskú slobodu ako základné, ba jedno z najzákladnejších práv ľudskej osoby. Človek ako telesná a duchovná bytosť má právo na život tak fyzický ako aj duchovný a teda náboženský. Taká je jeho prirodzenosť a dôstojnosť, ktorú nijaká spoločnosť nesmie porušovať ani poškodzovať. „Náboženská sloboda je nielen ochranou pred donucovaním, ale ešte prv možnosť vyberať si v súlade s pravdou.“ (č.3). Náboženská sloboda je teda právom každého človeka, nielen veriacich, tak to prehlasuje aj medzinárodná Všeobecná deklarácia o právach človeka z roku 1948. „Fanatizmus, fundamentalizmus a praktiky poškodzujúce ľudskú dôstojnosť nemožno nikdy ospravedlniť, tým skôr ak sú konané v mene náboženstva. Vyznávanie nejakého náboženstva nemožno manipulovať ani vnucovať násilím. Štáty a iné ľudské spoločenstvá nesmú nikdy zabúdať na to, že náboženská sloboda je podmienkou hľadania pravdy a pravda sa nevnucuje násilím, ale „silou samotnej pravdy“ („Dignitatis humanae“,1). V tomto zmysle je náboženstvo pozitívnou a hnacou silou pri budovaní občianskej a politickej spoločnosti“ (č.7).
Benedikt XVI. rázne odmieta zásahy štátu do náboženskej slobody: štát a spoločnosť nestvorili náboženský rozmer občanov, preto ho nemôžu obmedzovať, manipulovať a zakazovať, ani prekážať náboženstvu pôsobenie vo verejnom živote.
Na Slovensku máme náboženskú slobodu. Ale občas sa objavia názory a pokusy vytlačiť pôsobenie náboženstva z verejného života do úplného súkromia a do sakristie. Ani média sa nevyhnú občasným závanom tohto druhu. K pozostatkom starej ideológie sa pridáva radikálny liberalizmus západného razenia. Také smery narušujú spoločenský pokoj a vyvážené postoje. Preto je dokument Benedikta XVI. ako aj jeho prejav k diplomatom aktuálny aj pre nás.
Jozef kard. Tomko
Vysielanie vo formáte podcast: 30. január 2011
Nedeľné vysielanie vo zvukovej podobe
© Vatican Radio 2011 - All rights reserved