 |  |
2013/12/13
Program vo Vatikáne 13. decembra
Po dnešnej druhej adventnej kázni pátra Raniera Cantalamessu pre Svätého Otca a Rímsku kúriu, o 9.00 ráno v kaplnke Redemptoris Mater, mal pápež František na programe niekoľko stretnutí s cirkevnými i spoločenskými predstaviteľmi. Napoludnie prijal 350-člennú delegáciu pútnikov z Bavorska, ktorí prišli symbolicky odovzdať svoj dar, vianočný strom pre Námestie sv. Petra. Slávnostné rozsvietenie stromu z bavorsko-českého pohraničia sa uskutoční o 16.30 bez účasti Svätého Otca.
Na súkromnej audiencii u pápeža Františka bol dnes generálny tajomník Organizácie islamskej spolupráce Ekmeleddin Ihsanoglu so sprievodom, ďalej čestný predseda talianskej televíznej spoločnosti Lux Vide Ettore Bernabei. Svätý Otec dnes prijal tiež skupinu kanadských biskupov, na čele s podpredsedom Konferencie katolíckych biskupov Kanady Mons. Davidom Douglasom Crosbym, a prefekta Kongregácie pre náuku viery arcibiskupa Gerharda Ludwiga Müllera.
Vatikánsky štátny sekretár Mons. Pietro Parolin sa dnes dopoludnia stretol s členmi diplomatického zboru. Bolo to jeho prvé stretnutie s diplomatmi akreditovanými pri Svätej stolici od nástupu do jeho funkcie. -jk-
Pápež František sa poďakoval za „medzinárodný“ vianočný strom
Dnes napoludnie prijal Svätý Otec účastníkov púte z Bavorska ktorí mu symbolicky odovzdali svoj dar, vianočný strom pre Námestie sv. Petra. Z Waldmünchenu bol 60-ročný 25-metrový smrek, vážiaci 7 ton privezený do Vatikánu už 6. decembra a dnes popoludní o 16.30 bude „predstavený v plnej kráse“. Na audiencii, ako aj na ceremónii rozsvietenia stromu sa zúčastňuje aj plzenský biskup František Radkovský. Jeho prítomnosť vysvetlil Svätý Otec v príhovore spresnením, že ide o „medzinárodný“ strom, ktorý vyrástol na hranici medzi Nemeckom a Českou republikou. Prítomným biskupom Regensburgu a Plzne, ako aj civilným autoritám a veľvyslancom sa pápež poďakoval slovami: „Týmto vzácnym darom chcete vyjadriť vzájomné priateľstvo a duchovnú blízkosť, ktorá spája celé Nemecko, najmä Bavorsko a Svätú stolicu, v nadväznosti na kresťanskú tradíciu, ktorá obohatila kultúru, literatúru a umenie vášho národa a celej Európy.“
Pápež František 350-člennej delegácii adresoval hlboké prianie k nadchádzajúcim sviatkom Narodenia Pána: „Aj dnes Ježiš pokračuje v odvracaní temnoty omylu a hriechu, aby priniesol ľudstvu radosť zo žiariaceho Božieho svetla, ktorého znamením a pripomienkou je vianočný strom. Obklopme sa svetlom jeho pravdy, aby «radosť evanjelia naplnila srdce a celý život tých, ktorí sa stretnú s Ježišom» (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium,1).“
Svätý Otec v závere stretnutia dodal, že svojou modlitbou je všetkým nablízku a sprevádza cestu kresťanských komunít regensburgskej i plzenskej diecézy. Na slávnostnom rozsvietení vianočného stromu na Námestí sv. Petra v podvečer o 16.30 sa za Vatikán zúčastní kardinál Giuseppe Bertello, predseda vatikánskeho governatorátu. -jk-
Pápež na Twitteri: Spoveď je stretnutím s Ježišom
„Neboj sa pristúpiť k spovedi: v tejto sviatosti stretneš Ježiša, ktorý ti odpúšťa“ (Tvít pápeža Františka z 13. decembra 2013). -jk-
Foto: Päťdesiat provizórnych spovedníc v parku Boa Vista v Riu de Janeiro, kde pápež František vysluhoval sviatosť zmierenia počas SDM 26. júla 2013
Pápež v piatkovej homílii: Nebuďme kresťanmi uväznenými v klietke
Vatikán 13. decembra 2013 - Kresťania alergickí na kazateľov majú vždy čo kritizovať, ale v skutočnosti sa boja otvoriť dvere Duchu Svätému a robí ich to smutnými. Toto dnes ráno poznamenal pápež František v homílii svätej omše v Dome sv. Marty. Vyšiel z evanjelia dňa (Mt 11, 16-19), v ktorom Ježiš prirovnáva generáciu svojho času k stále nespokojným deťom, ktoré „nevedia, ako sa spokojne hrať, ktoré vždy odmietajú pozvanie druhých. Keď hrajú, netancujú a keď sa spieva pieseň náreku, neplačú. Nič im nie je dobré.“ Pápež František vysvetľuje, že títo ľudia „neboli otvorení Božiemu slovu“. Ich odmietnutie „nie je odmietnutím správy, ale posla“. Odmietajú Jána Krstiteľa, ktorý „ani neje, ani nepije“, ale hovoria, že „je posadnutý“! Odmietajú Ježiša, pretože – ako hovoria – ‚je pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov!‘ Vždy majú dôvod na kritiku kazateľa:
„Ľudia tej doby sa uchyľovali radšej k náboženstvu viac zadefinovanému: v morálnych zásadách, ako napríklad skupina farizejov; v politickom kompromise, ako saduceji; v sociálnej revolúcii, ako zelóti, v gnostickej spiritualite, ako eséni. Držali si svoj pekný čistý systém, dobre vypracovaný. S kazateľom však mali problém. A Ježiš im pripomína: ‚Vaši otcovia robili to isté s prorokmi.‘ Boží ľud má akúsi alergiu na kazateľov Slova, na prorokov, ktorých prenasledovali, zabíjali.“
Títo ľudia totiž hovoria – pokračoval Svätý Otec –, že prijímajú pravdu o zjavení, ale kazateľa, kázanie neprijímajú. „Dávajú prednosť životu v klietke svojich prikázaní, svojich kompromisov, svojich revolučných plánov alebo svojej spirituality bez tela“. Sú to kresťania, ktorí sú vždy nespokojní s tým, čo kazatelia hovoria:
„Títo kresťania, zatvorení v klietke, títo smutní kresťania nie sú slobodní. Prečo? Pretože sa boja slobody Ducha Svätého, ktorý prichádza prostredníctvom kázania. To je to pohoršenie kázania, o ktorom hovoril svätý Pavol: pohoršenie kázania, ktoré končí v pohoršení kríža. Je pohoršujúce, že Boh k nám hovorí skrze ľudí s ohraničeniami, hriešnych ľudí. Toto pohoršuje! A ešte viac pohoršuje, že Boh k nám hovorí a zachraňuje nás skrze človeka, ktorý hovorí, že je Boží Syn, ale skončí ako zločinec. Toto pohoršuje.“
„Títo smutní kresťania – povedal ďalej pápež – neveria v Ducha Svätého, neveria v slobodu, ktorá prichádza cez kázanie, ktoré upozorňuje, učí, aj dáva facku“, ale prináša skutočne „slobodu, ktorá dáva Cirkvi rásť“:
„Vidiac tieto deti, ktoré sa boja tancovať, plakať, majú strach zo všetkého, ktoré chcú mať istotu vo všetkom, myslím na týchto smutných kresťanov, ktorí vždy kritizujú kazateľov pravdy, pretože sa boja otvoriť dvere Duchu Svätému. Modlime sa za nich a modlite sa aj za nás, aby sme sa nestali kresťanmi smutnými, upierajúcimi Duchu Svätému slobodu prichádzať k nám prostredníctvom pohoršenia kázne.“ -jk-
Druhá adventná kázeň P. Cantalamessu: František z Assisi ako muž pokory
Vatikán 13. decembra – Pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa dnes ráno vo svojej druhej adventnej kázni ukázal sv. Františka z Assisi vo svetle cnosti pokory. Pokora v skutočnosti zodpovedá pravde o nás samých a prejavuje sa ako služba lásky. Svätému Otcovi a členom Rímskej kúrie na príklade svätca z Assisi ukázal, že cnosť pokory má skutočne mimoriadny charakter: „Má ju ten, kto si nemyslí, že ju má, a nemá ju ten, kto si myslí, že ju má.“ Pokora nespočíva v nejakom čisto subjektívnom uznaní vlastnej malosti. Ide o vedomie objektívnej malosti, vysvetlil pápežský kazateľ. Takto sa modlila Panna Mária vo svojom Magnifikate, keď chválila Pána za to, že „zhliadol na poníženosť svojej služobnice“. Na viacerých príbehoch z Kvietkov sv. Františka (Fioretti) potom ilustroval svätcovu pokoru, prejavujúcu sa v jeho vedomí vlastnej hriešnosti, ktoré sa zakladalo na uvedomovaní si toho, kto je Boh, pred ktorým stojí. Páter Cantalamessa to prirovnal k Petrovmu vyznaniu pri stretnutí s Ježišom: „Odíď odo mňa, lebo som človek hriešny!“ (Lk 5,8).
Pri pokore ide o opravdivé sebapoznanie, tak ako si ho vyprosoval sv. Augustín: „Kiež by som poznal seba, kiež by som poznal teba; poznal seba, aby som sa stal pokorným, a poznal teba, aby som ťa miloval“ (Solilokviá, I,1,3). Františkova pokora vstupuje do reality života ako služba, vteľuje sa do služby druhým podľa príkladu Krista, ktorý sa stal jedným z nás a „uponížil sa až na smrť“ (porov. Flp 2). Pokora teda podľa P. Cantalamessu nespočíva ani v tom, že sme malí, ani v tom, že sa cítime byť malými alebo sa za malých vyhlasujeme. Pokora spočíva v tom, že sa naozaj „stávame malými, a to nie z nejakej nevyhnutnosti či pre osobný úžitok, ale z lásky, aby sme pozdvihli druhých.“
Po vysvetlení pravej podstaty pokory pápežský kazateľ pripomenul nikdy neustávajúce ohrozenie tejto cnosti: pokušenie márnomyseľnosti, hľadania vlastnej slávy. Je to povestný osteň, o ktorom hovorí sv. Pavol: „Bol mi daný do tela osteň, satanov posol, ktorý ma bije po tvári, aby som sa nevyvyšoval“ (2 Kor 12,7).
Nielen jednotlivci sa majú vyznačovať pokorou, ale aj Cirkev ako taká, upozornil v poslednom bode svojej kázne: „Pokora nie je iba súkromná cnosť. Jestvuje taká pokora, ktorá musí zažiariť v Cirkvi ako inštitúcii a Božom ľude. Ak je Boh pokora, aj Cirkev musí byť pokorou. Ak Kristus slúžil, aj Cirkev musí slúžiť, a slúžiť z lásky. Príliš dlhý čas Cirkev ako celok predstavovala pred svetom Kristovu pravdu, no azda nie dostatočne Kristovu pokoru. A pritom práve ňou, lepšie než akoukoľvek apologetikou, sa uhášajú nepriateľstvá a predsudky voči nej a urovnáva sa cesta pre prijatie evanjelia.“
Pokora dokáže robiť aj zázraky, povedal kapucínsky páter, a uviedol scénu z Manzoniho románu Snúbenci, v ktorej brat Cristoforo prichádza prosiť o odpustenie rodičov človeka, ktorého kedysi zabil v súboji, ešte pred svojím vstupom do rehole. Rodičia a brat obete, pred ktorými sa skláňa a úprimne prosí o odpustenie, sú najprv zmätení, no nakoniec s pohnutím prosia brata Cristofora o modlitbu.
V závere svojej druhej adventnej kázne P. Cantalamessa pripomenul slovo proroka Sofoniáša: „Nechám však v tvojom strede ľud chudobný a biedny. Oni budú dôverovať v Pánovo meno“ (Sof 3,12). Dodal, že „azda aj od tohto slova bude závisieť úspech evanjelizácie, v ktorej sa Cirkev angažuje.“ –jb–
Mons. Parolin: Úlohou diplomatov je urobiť svet šťastnejším
„Musíme dokázať, že mier je možný a nie je nejakou utópiou.“ Uviedol to dnes vatikánsky štátny sekretár Mons. Pietro Parolin počas stretnutia s diplomatickým zborom akreditovaným pri Svätej stolici. Zdôraznil, že Cirkev sa podľa želania pápeža Františka zaviazala spoločne so všetkými budovať ľudstvo, ktoré by bolo skutočnou rodinou, a v ktorom by dialóg víťazil nad vojnou a konfliktami. Nový vatikánsky sekretár sa dnes chcel veľvyslancom poďakovať aj za ich blahoželania, ktoré od nich obdržal pri príležitosti jeho vymenovania do tejto funkcie. „V čase, keď mnohé oblasti sveta čelia rôznym formám násilia a pretrvávajúcim sociálnym nerovnostiam, by som vás chcel znova uistiť o mojej ochote spolupracovať pri hľadaní pokoja a pri rešpektovaní dôstojnosti každej ľudskej bytosti,“ uviedol Mons. Parolin.
Práve zo slova „spolupráca“ vychádzal vo svojom príhovore, v ktorom sa vrátil aj k téme bratstva, naznačenej v
Posolstve pápeža Františka k Svetovému dňu pokoja. Rovnako varoval, že „nemožno ostať ľahostajnými voči utrpeniu, ktoré sa tak dramatickým spôsobom dotýka ľudských bytostí“: „Musíme ukázať, že mier je možný, že to nie je len nejaká utópia, ale konkrétne dobro, ktoré pochádza od Boha a na ktorého budovaní sa môžeme podieľať našim osobným a solidárnym angažovaním sa. (...) Z tohto dôvodu je nevyhnutné pracovať spoločne na budovaní skutočnej kultúry pokoja, odpovedajúc s odvahou na výzvy, ktoré ohrozujú skutočné spolužitie medzi ľuďmi a národmi.“
Mons. Parolin potom venoval niekoľko myšlienok šťastiu, ktoré označil za „jednu z najhlbších túžob človeka“. Položil si tak otázku, či úlohou diplomatov nie je práve toto: urobiť svet šťastnejším prostredníctvom čoraz bratskejších vzťahov. „Ako to už niekoľkokrát dobre vysvetlil pápež František, každý človek, každý muž a každá žena v našom súčasnom svete, bol stvorený pre radosť a je v neustálom hľadaní tejto radosti, skutočnej radosti,“ povedal vatikánsky štátny sekretár. Pripomenul však, že v mnohých okolnostiach života býva táto radosť často zahalená. Možno ju však nájsť v napredovaní „k pokoju a harmónii medzi národmi“. Je to radosť zo stretnutia a delenia sa, dialógu a zmierenia. Práve také je to ľudstvo, ktoré sa podľa Mons. Parolina snažíme vybudovať spoločne: „Ľudstvo, ktoré by bolo skutočnou rodinou, ľudstvo, kde by mal dialóg pri urovnávaní sporov prednosť pred vojnou, ľudstvo, kde by sila mocných podoprela slabosť najmenších, ľudstvo, kde by sila slabých podoprela slabosť silných. Vieme, ako veľmi muži a ženy dnešnej doby potrebujú nájsť na svojej vlastnej ceste ľudí hlboko humánnych a bratských, ktorí by im mohli darovať nádej pre budúcnosť. Pápež František si želá, aby kresťania boli presne takýmito osobami. Chce, aby Cirkev ohlasovala, svedčila a prinášala radosť.“
Ide o úsilie pápeža Františka, ktoré naliehavo opakuje aj v Apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium. „Od prvých riadkov hovorí o Cirkvi, ktorej dvere sú otvorené, o symbole svetla, priateľstva, radosti, slobody a dôvery. Uzatvorením Roku viery a napísaním listu univerzálnej Cirkvi pápež František zopakoval svoje želanie, že si praje takú Cirkev, ktorá by sa menej zaujímala o posilňovanie svojich hraníc, ale ktorá by vytvárala stretnutie a ohlasovala radosť evanjelia.“
Pri príležitosti blížiacich sa Vianoc vatikánsky štátny sekretár Mons. Parolin zaprial veľvyslancom v závere stretnutia pokoj a radosť, aby ich národy „mohli napredovať smerom k lepšej budúcnosti“. –mf–
Svätý Otec dnes oslavuje 44 rokov kňazstva
Presne pred 44 rokmi, 13. decembra 1969, bol Jorge Mario Bergoglio vysvätený za kňaza Spoločnosti Ježišovej. Pápež František sa dnes postave kňaza a jeho službe venuje často vo svojich homíliách, či prejavoch. Ako kňaza ho v 70-tych a začiatkom 80-tych rokov 20. stor. mohol lepšie spoznať aj páter Miguel Yanez, argentínsky jezuita, v súčasnosti riaditeľ odboru Morálnej teológie na Pápežskej Gregorovej univerzite. Páter Yanez v tom čase študoval v Kolégiu sv. Jozefa v argentínskom meste San Miguel, kde bol páter Bergoglio provinciálom jezuitov. Stretol sa s ním aj o pár rokov neskôr, keď už Bergoglio pôsobil ako riaditeľ spomínaného kolégia. P. Yaneza tak neprekvapila ani voľba amerického magazínu Time, ktorú ocenil: „Prajem si, aby to skutočne slúžilo jeho službe. Poznal som pátra Bergoglia, ktorý unikal pred médiami, pred vyhláseniami. Jeho služba bola veľmi skrytá a teraz, bez toho, aby to vyhľadával, je konfrontovaný so svetom, ktorý, ako si myslím, potrebuje postavu tohto typu, posolstvo tak jasné a radikálne, ktorým je evanjelium.“
Vďaka spoločným svätým omšiam, každodennému životu v škole, štúdiu, si P. Yanez spomína na Bergogliovu blízkosť, ale aj neustále poháňanie k vážnemu duchovnému životu v spoločenstve bratov, k ohlasovaniu evanjelia predovšetkým najchudobnejším a k prevzatiu zodpovednosti za nich. Čo mu v súvislosti s dnes už pápežom Františkom utkvelo v pamäti najviac? „Sú to mnohé chvíle, počas ktorých sme si po stretnutiach s ľuďmi niesli problémy, s ktorými sme si niekedy nevedeli poradiť a nachádzali sme v ňom niekoho, s kým sa o ne možno podeliť. Podporoval nás v tomto úsilí a ponúkal nám pomoc, ako tomuto všetkému čeliť,“ tvrdí argentínsky jezuita. –mf–
Hospodárske zoskupenie západnej Afriky bude mať vatikánskeho pozorovateľa
Svätý Otec dnes vymenoval stáleho pozorovateľa pre Hospodárske spoločenstvo západoafrických štátov (ECOWAS), ktorým je Mons. Augustine Kasujja, apoštolský nuncius v Nigérii. –mf–
P. Milan Bubák SVD: Jánove otázniky
3. nedeľa adventná – A (Mt 11, 22-11)
Aj túto nedeľu budeme, milí priatelia, už po druhý krát, pri Jánovi Krstiteľovi. Minulú nedeľu sme sa zamýšľali nad rozpakmi, ktoré pociťovali ľudia pri styku s ním. Teraz sa máme možnosť zamýšľať nad jeho vlastnými rozpakmi nad Ježišom a z toho plynúcimi pochybnosťami a vnútornými bojmi, ktoré tento velikán Starého zákona prežíval v ťažkých chvíľach svojho života.
Ján je vo väzení. A hoci mal len niečo cez tridsať rokov, vedel, že jeho život sa končí. Stáva sa obeťou nenávisti a ľsti mocných ľudí, ktorým vstupoval príliš do svedomia: hlavne Herodesa a jeho milenky Herodias so svojou dcérou.
Ján sa nachádza v ťažkom položení telesne, duševne i duchovne. Je síce plný odhodlanosti, ale aj strachu. A hlavne je plný otázok pátrajúcich po zmysle: „Mali všetky tie moje snahy zmysel? Malo nejaký zmysel to moje odriekanie? Mali zmysel moje kázne a moje postoje? Robil som to, čo som robil správne?“ A hlavne – tá najťažšia otázka: „Je ten, ktorému som pripravoval cestu naozaj tým, ktorý mal prísť?“ Ján totiž cíti, že Ježiš, ktorému pripravoval cestu, vyzerá celkom inak, než si to on prestavoval.
Ján sa teda, hoci celý svoj život zasvätil dobru, na jeho konci nachádza v ťažkom zmätku. A veru to nie ten najlepší stav, v akom by mal človek opustiť tento svet. Ján ale nie je jediný dobrý človek, ktorý takýto stav prežíva. Preto skúsme identifikovať Jánove problémy. Čo by ste Jánovi, keby ste ho mali na konci jeho života utešiť, povedali?
1. Prvý problém, ktorý je živote Jána možné identifikovať, je problém limitov v chápaní. Ján si vytvoril obraz Mesiáša, ktorý sa ale presne podľa jeho predstáv nesplnil. Na prekvapenia a zmeny svojho obrazu však nebol pripravený. A možno ani nešlo tak veľmi o nepripravenosť, ako skorej o neschopnosť isté veci pochopiť a prijať. Mal totiž šablónu, vzorec, podľa ktorého sa nedalo to, čo videl vypočítať. Mal rámec, do ktorého to, čo počul nezapadalo.
V živote každého z nás sú veci, na ktoré jednoducho nemáme. Naše poznanie, chápanie, prijatie istých vecí majú svoje hranice, poza ktoré my nie sme schopní ísť. Jednoducho, ako keby sme neboli vybavení schopnosťou isté veci chápať a pochopiť. Toto nie je chyba. Mať limity chápania je celkom v poriadku. To vôbec neznamená, že človek zlyhal. Znamená to iba to, že prišiel po bod, ktorý mu je vlastný, na ktorý je on ako osobnosť stavaný. Prišiel po hranice svojej únosnosti. Samozrejme je dôležité, aby si človek svoje hranice rozširoval. Rozširovanie vedomia a schopností je pre nás veľmi dôležitou vecou. Konečne podľa tejto schopnosti človeka rozširovať hranice svojho poznávania a prijímania nových vecí sa posudzuje aj jeho zrelosť. Lenže aj rozširovanie má svoje limity. Sú také, poza ktoré človek jednoducho nie je schopný ísť nech by robil čokoľvek. Čo je ale dôležité v tomto momente je to, aby si to uznal a aby s pokojom v svojom srdci povedal: narazil som na prah svojich schopností. Ďalej nie som schopný ísť. Presahuje ma to. No to nevadí. Hlavné je aby sa rozvíjala dobrá vec.
A tak Jánovi by možno dobre padli nasledujúce slová: To, čo si ty, Ján, vykonal bolo nezastupiteľné. Ľudí si pripravil na príchod Mesiáša. A svoju rolu si si splnil dobre. No teraz v tvojom diele pokračuje On. Je ti možno aj ľúto, že to, čo on hlása a ako žije sa ti nie celkom páči a nie celkom ti imponuje. No nič to. Ty buď pokojný. Tvoje dielo sa nerozpadá, iba sa vyvíja. Inak síce než si ty očakával, no predsa.
Ján mohol začať bojovať, alebo z väzenia mohol začať organizovať odboj proti Ježišovi, lebo nezapadal do jeho rámca. No Ján to neurobil. V pokore si nakoniec uznal: „Nechápem. No nevadí. Vzdám sa snahy o pochopenie toho, na čo nemám výbavu.“
2. Ďalším problémom Jána by mohol byť aj problém ustúpenia zo scény. Tento problém sa veľmi podobá tomu prvému. Každý máme svoju rolu, ktorú máme splniť. Keď sme ju splnili, treba vo všetkej počestnosti odísť a stiahnuť sa zo scény a tešiť sa, že niekto má osoh z toho, na začiatku čoho sme stáli my alebo že v tom, čo sme my začali pokračuje niekto iný, hoci my sme teraz už v úzadí. Toto je veľmi častý ba logický jav, ktorý je zárukou napredovania ľudí. Ľudský rod je ako štafeta. Jeden začína, iný pokračuje a ďalší pokračuje po ňom. Sú to fázy, ktoré na seba nadväzujú, aj keď sú veľmi odlišné.
Zo športu je známe, že keď sa chce napríklad v behu stanoviť nejaký nový svetový rekord, používajú sa k tomu bežci, ktorí bežia rýchlo na začiatku, no neskôr sa z trate stratia. Títo bežci sa nazývajú „rozbiehači“ a ich úlohou je stanoviť rýchlosť behu, vyprovokovať riadnych pretekárov k rýchlosti. Ale nakoľko ich energia sa všetka vyčerpá v začiatkoch, neskôr už nestačia a tak musia z hry vypadnúť. A tak to má byť. Svoju úlohu tým dobre splnili. Hoci pri odmene za rekord alebo publicite, nie sú prítomní – sú v úzadí, v zabudnutí – bez nich však rekord nebol.
Toto je vec veľkorysosti a pokory. Vedieť odchádzať zo scény je veľkou čnosťou veľkých ľudí. To je tá tzv. spiritualita prsta, ktorej veľkým predstaviteľom bol i sv. Ján: bol prst, ktorý ukazoval nie na seba, ale na iného (na Ježiša). A svojich učeníkov postupne poslal za ním. A on ostal sám. Vo väzení, v trápení, v otázkach. Nebolo to kruté? Jeho vnútro bolo na toto pripravené, ibaže možno i on, ako každý smrteľník, potreboval niekoho, kto by mu to v jeho ťažkej chvíli pripomenul.
3. Konečným problémom Jána by mohol byť problém orientácie na výsledky. Ján zaiste očakával, že bude vidieť plody svojej práce, že všetko to jeho snaženie prinesie už pre neho samého viditeľné ovocie. Toto je problém všeľudský: čakáme, že po nás ostanú výsledky, že budeme vidieť ovocie a plody svojho snaženia. A keď nie sú, sme zdevastovaní. Zabúdame, že čo má skutočnú hodnotu, to je vernosť procesu. Plody prídu vtedy, keď bude na ne čas. Hlavne to platí v účasti na Božom diele. Semenom, ktoré sejeme, sa nestráca a len Boh vie, kedy a ako sa použije. Treba mať dôveru v neho, vzdať sa kontroly nad procesom a nechať to, ako to dopadne, len na neho. Ján toto určite vedel, len v tej ťažkej chvíli to potreboval znova počuť.
Toto mohli byť problémy Jánove. No nielen jeho – sú to problémy mnohých dobrých ľudí, ktoré ich môžu deptať v najnepríhodnejšej chvíli ich života. V tomto zmysle sú oni vlastne pokušeniami, ktorými ich zlý v slabých chvíľach ich života oberá o pokoj. Ak aj my patríme medzi nich nech sú nám útechou slová sv. Pavla, ktorý sa tiež tomuto boju nevyhol: „...nastáva čas môjho odchodu. Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca; a nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod.“ (2Tim, 4,6-8)
Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu.
Vysielanie z 13. decembra 2013
Piatkové vysielanie vo zvukovej podobe
© Vatican Radio 2013 - All rights reserved