Vatikán 2. septembra - V rámci dnešnej generálnej audiencie na Námestí sv. Petra pápež František pokračoval v cykle katechéz o rodine. Osobitne upriamil pozornosť na to, ako rodina žije svoju zodpovednosť komunikovať vieru, či už svojom vnútri, alebo i navonok, ako evanjelizuje. Svätý Otec vyšiel paradoxne zo slov z 10. kapitoly Matúšovho evanjelia «Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden». Na prvý pohľad sa z tohto textu zdá, „akoby si rodinné zväzky a nasledovanie Ježiša vzájomne odporovali“, poznamenal Svätý Otec a pokračoval biblickými citáciami, ktoré sú uistením, že Ježiš týmto rozhodne nechce rušiť štvrté prikázanie. Následne sa zameral na otázku vzťahov. Opäť vyšiel z naoko konfrontačnej otázky „Kto je moja matka a moji bratia?” (Mk 3,34). Cez odpoveď - «... kto plní Božiu vôľu, je môj brat i moja sestra, i matka» (Mk 3,35) - vyzdvihol múdru „gramatiku“ vzťahov, ktorej sa učíme v rodine:

„Múdrosť obsiahnutá vo vzťahoch, ktoré nemožno kúpiť ani predať, je tým najlepším venom rodinnej geniality. „Gramatike“ týchto vzťahov sa učíme v rodine, inak sa jej len ťažko učí. A práve toto je reč, ktorou sa Boh dáva porozumieť všetkým.“

Pápež František napokon zopakoval pozvanie, aby sme – počnúc Cirkvou – prinavrátili hlavnú úlohu  rodine, ktorá načúva Božiemu slovu a uskutočňuje ho. Aktuálne povolanie rodiny vyjadril nasledovne:

„V skutočnosti je dnes zmluva rodiny s Bohom povolaná k tomu, aby zabránila vytváraniu spoločenskej púšte z moderného mesta.“

Svätý Otec ukončil katechézu optimistickým konštatovaním: „Poďme ďalej touto cestou, nestrácajme nádej. Kde je jedna rodina s láskou, táto rodina je schopná ohriať srdce celého mesta svojím svedectvom lásky.”

Nasleduje plné znenie katechézy:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň! V tomto poslednom úseku našej cesty katechéz o rodine upriamime zrak na spôsob, ako rodina žije svoju zodpovednosť komunikovať vieru, odovzdávať vieru tak vo svojom vnútri, ako aj navonok.

V prvom okamihu nám môžu prísť na um niektoré evanjeliové výroky, v ktorých sa zdá, akoby si rodinné zväzky a nasledovanie Ježiša vzájomne odporovali. Ide napríklad o silné slová, ktoré všetci poznáme a ktoré sme počuli: «Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden. Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden» (Mt 10,37-38).

Prirodzene, Ježiš týmto nechce rušiť štvrté prikázanie, ktoré je prvým, najväčším prikázaním voči ľuďom. Prvé tri sú vo vzťahu k Bohu, toto je vo vzťahu k ľuďom, je veľké! A ani si nemôžeme myslieť, že by nás Pán po tom, ako vykonal svoj zázrak pre mladomanželov v Káne, ako posvätil manželský zväzok muža a ženy, po tom ako vzkriesením navrátil synov a dcéry späť do rodinného života, žeby nás Pán žiadal, aby sme boli k týmto putám necitlivými!  Toto nie je správne vysvetlenie. Práve naopak. Pre potvrdenie prvoradosti viery v Boha Ježiš nachádza najvýstižnejšie prirovnanie práve v rodinných vzťahoch. A zase z inej strany, tieto rodinné vzťahy uprostred prežívanej viery a Božej lásky podstupujú zmenu, sú naplnené väčším zmyslom a sú tak schopné prekročiť sami seba, aby tak vytvárali otcovstvo a materstvo v širšom meradle a mohli pojať za bratov a sestry i tých, čo sa ocitajú na okraji akéhokoľvek vzťahu. V istý deň, keď Ježiša upozorňujú, že vonku stojí jeho matka a jeho bratia, ktorí ho hľadajú, on odpovedá, ukazujúc na svojich učeníkov: «Hľa, moja matka a moji bratia. Lebo kto plní Božiu vôľu, je môj brat i moja sestra, i matka» (Mk 3,34-35).

Múdrosť obsiahnutá vo vzťahoch, ktoré nemožno kúpiť ani predať, je tým najlepším venom rodinnej geniality. Práve v rodine sa učíme rásť v tejto atmosfére múdrosti citov. „Gramatike“ týchto vzťahov sa učíme v rodine, inak sa jej len ťažko učí. A práve toto je reč, ktorou sa Boh dáva porozumieť všetkým.

Pozvaním vložiť rodinné vzťahy do sféry poslušnosti viery a zmluvy s Pánom sa tieto vzťahy neumŕtvujú; naopak, ochraňuje ich to, zbavuje egoizmu, chráni pred znehodnotením, privádza ich bezpečne k životu, ktorý nepodlieha smrti. Neustále pulzovanie rodinného štýlu v ľudských vzťahoch je pre ľudstvo požehnaním: prinavracia zemi nádej. Keď sa rodinné vzťahy nechajú pretvoriť na evanjeliové svedectvo, stávajú sa schopnými i nemysliteľných vecí, ktoré umožňujú rukou sa dotýkať diel, ktoré Boh uskutočňuje v dejinách, tak ako boli napríklad Ježišove konkrétne skutky voči mužom, ženám i deťom, ktoré stretával. Jediný úsmev, ktorý sa uprostred zúfalstva objavil na tvári opusteného dieťaťa, keď sa opäť preberá k životu, nám o Božom konaní vo svete dokáže vysvetliť viac než tisíc teologických traktátov. Muž a žena, ktorí neváhajú riskovať a obetovať sa pre dieťa iných a nielen pre to svoje, nám ukazujú činy lásky, ktoré mnohí vedci už akoby viac nie sú schopní pochopiť. A kde je táto rodinná náklonnosť, tam zo srdca vychádzajú tieto gestá, ktoré hovoria silnejšie ako slová. Gesto lásky, nad tým by sme sa mali zamyslieť. Rodina, ktorá odpovedá na Ježišovo volanie, odovzdáva réžiu tohto sveta zmluve muža a ženy s Bohom. Uvažujte nad rozvíjaním takéhoto svedectva dnes. Predstavme si, že kormidlo dejín (spoločnosti, ekonomiky, politiky) sa – konečne! – zverí zmluve muža a ženy, aby ho ďalej viedli so zreteľom na budúcu generáciu. Záležitosti krajiny a domácnosti, ekonomiky a práce by tak odrazu zneli úplne inou hudbou!

Ak opäť prinavrátime hlavnú úlohu – počnúc Cirkvou – rodine, ktorá načúva Božiemu slovu a uskutočňuje ho, staneme sa takými, ako to dobré víno zo svadobnej hostiny v Káne, prekvasíme okolie ako Boží kvas!

V skutočnosti je dnes zmluva rodiny s Bohom povolaná k tomu, aby zabránila vytváraniu spoločenskej púšte z moderného mesta. Naše mestá sa stali púšťami pre nedostatok lásky, pre nedostatok úsmevu. Existuje mnoho zábavok, veľa vecí na míňanie času, aby sme sa smiali, ale chýba láska. A práve rodina, otec, mama, ktorí sa venujú deťom... úsmev rodiny je schopný zvíťaziť nad premenou našich miest  na púšť. Toto je víťazstvo lásky rodiny.

Nijaké ekonomické či politické inžinierstvo nie je schopné nahradiť tento prínos rodín. Babylonský plán buduje mrakodrapy bez života. Duch Boží však dáva i púšti zakvitnúť (porov. Iz 32,15). Potrebujeme vyjsť von z obrnených veží a komôr elít, aby sme mohli nanovo navštevovať domy a priestory otvorené pre mnohých, otvorené láske rodiny.

Spojenie chariziem – tých, ktoré sú darované vo sviatosti manželstva a tých, ktoré sa udeľujú pri zasvätení sa Božiemu kráľovstvu – je určené na to, aby premenilo Cirkev na miesto, ktoré má plnú rodinnú otvorenosť pre stretnutie s Bohom. Poďme ďalej touto cestou, nestrácajme nádej. Kde je jedna rodina s láskou, táto rodina je schopná ohriať srdce celého mesta svojím svedectvom lásky.

Modlite sa za mňa, modlime sa jedni za druhých, aby sme boli schopní rozpoznať a uniesť Božie navštívenia. Kiež Duch prinesie priaznivý vietor do kresťanských rodín a mesto ľudí sa dostane zo svojej depresie! Ďakujem. (Preklad: Slovenská redakcia VR)

Po skončení katechézy a pozdravoch jednotlivým jazykovým skupinám pútnikov na Námestí sv. Petra, v závere generálnej audiencie, vyslovil pápež František dôrazný apel v súvislosti s dnešným 70. výročím definitívneho ukončenia Druhej svetovej vojny podpísaním bezpodmienečnej kapitulácie Japonska na americkej bitevnej lodi v Tokijskom zálive 2. septembra 1945. Svätý Otec v tejto súvislosti povedal:

„V týchto dňoch si aj Ďaleký východ pripomína koniec Druhej svetovej vojny. Obnovujem svoju vrúcnu modlitbu k Pánovi všetkých, aby na príhovor Panny Márie dnešný svet nezažíval viac hrôzy a strašné utrpenie podobných tragédií. Ale zažíva ich. Toto je tiež stála túžba národov, najmä tých, ktoré sú obeťami rôznych aktuálnych krvavých konfliktov. Prenasledované menšiny, prenasledovaní kresťania, šialenstvo ničenia, a potom tí, ktorí vyrábajú a predávajú zbrane, skrvavené, zbrane zmáčané v krvi toľkých nevinných ľudí. Už nikdy viac vojnu! To je to úzkostné volanie, ktoré stúpa z našich sŕdc a sŕdc všetkých mužov a žien dobrej vôle ku Kniežaťu pokoja.“

Na dnešnej generálnej auduencii boli medzi pútnikmi na Námestí sv. Petra prítomní aj Slováci. Okrem iných veriaci prešovskej farnosti sv. Mikuláša a veriaci farnosti sv. Ondreja z Košíc-Podhradovej. -jk-

Vatikán 2. septembra - V závere generálnej audiencie vyslovil pápež František dôrazný apel v súvislosti s dnešným 70. výročím definitívneho ukončenia Druhej svetovej vojny podpísaním bezpodmienečnej kapitulácie Japonska na americkej bitevnej lodi v Tokijskom zálive 2. septembra 1945. Svätý Otec v tejto súvislosti povedal:

„V týchto dňoch si aj Ďaleký východ pripomína koniec Druhej svetovej vojny. Obnovujem svoju vrúcnu modlitbu k Pánovi všetkých, aby na príhovor Panny Márie dnešný svet nezažíval viac hrôzy a strašné utrpenie podobných tragédií. Ale zažíva ich. Toto je tiež stála túžba národov, najmä tých, ktoré sú obeťami rôznych aktuálnych krvavých konfliktov. Prenasledované menšiny, prenasledovaní kresťania, šialenstvo ničenia, a potom tí, ktorí vyrábajú a predávajú zbrane, skrvavené, zbrane zmáčané v krvi toľkých nevinných ľudí. Už nikdy viac vojnu! To je to úzkostné volanie, ktoré stúpa z našich sŕdc a sŕdc všetkých mužov a žien dobrej vôle ku Kniežaťu pokoja.“ -jk-

Vatikán 2. septembra - V spoločenstve a súčasne s bratmi pravoslávnymi, ale aj so všetkými ľuďmi dobrej vôle, sa Katolícka cirkev podľa vôle pápeža Františka zjednotila  včera večer pri slávení Dňa modlitieb za starostlivosť o stvorenie. Na historicky prvom slávení Liturgie slova tohto druhu, ktorému predsedal Svätý Otec v Bazilike sv. Petra, sa zúčastnili pútnici i zástupcovia Rímskej kúrie. Avšak na pozvanie Svätého Otca obnoviť svoje povolanie ako „správcov Božieho diela“ reagovali v Európe a vo svete mnohé cirkevné spoločenstvá modlitbami a inými iniciatívami. 

Po čítaní z knihy Genezis o stvorení sveta zaznel krátky úryvok z encykliky Laudato si‘ a následne úryvok z Evanjelia podľa sv. Matúša o tom, že nemôžeme slúžiť Bohu aj mamone a že sa nemáme strachovať o zajtrajšok. O stvorení, vzájomnej závislosti a zodpovednosti človeka za vesmír hovoril v homílii pápežský kazateľ páter Raniero Cantalamessa OFM Cap. Zdôraznil, že na počiatku súčasnej ekologickej krízy je nesprávny výklad slov z prvej kapitoly knihy Genezis o podmanení si zeme človekom. Poukázal pritom na zaujímavé skutočnosti, vyplývajúce z etymológie slova «pán», z istej hierarchie života v prírode, či z geografických údajov o znečistení planéty:

„To, že zneužívanie moci človekom nad stvorenstvom nie je biblickou víziou, dokazuje mapa znečistených miest planéty. Miesta, kde je rozšírené náboženstvo vycházajúce z Biblie či iné náboženstvá totiž nie sú miestami surovej, na zisk orientovanej industrializácie či korupcie, ktorá umlčiava všetky protesty a vzdoruje akejkoľvek moci.“

V nadväznosti na  úryvok z evanjelia, ktorý hovorí o tom, že nemáme byť ustarostení nad zajtrajškom, pápežský kazateľ vysvetlil našu povinnosť byť ustarostení o zajtrajšok tých, čo prídu po nás:

„Adolph von Harnack, veľký učenec kresťanského staroveku, napísal, že pokiaľ ide o nás samých evanjelium nás chce mať odpútaných od pozemských dobier; no keď ide o nášho blížneho, evanjelium nedovoľuje ani len pomyslieť na prípadný nezáujem a žitie z ruky do úst. Klamlivý princíp ‚slobodnej hry síl’, ‚ži a nechaj žiť’ – lepšie povedané: ži a nechaj umrieť – je v otvorenej opozícii k evanjeliu.“

Následne páter Cantalamessa položil otázku, čomu nás učí sv. František z Assisi:

„Sv. František nám ukazuje cestu radikálnej zmeny nášho vzťahu k stvorenstvu: spočíva v tom, že sa od vlastníctva prejde ku kontemplácii. Objavil odlišný spôsob ako sa dá tešiť z vecí – namiesto zmocnenia sa ich, kontemplovať ich.(...) Isteže, vízia sv. Františka nebola víziou ekologického problému globálneho a celoplanetárneho charakteru, ale skôr víziou lokálnou a bezprostrednou. Myslel skôr na to, čo môže urobiť on sám, či eventuálne jeho spolubratia. Aj v tomto smere nás však môže niečomu naučiť. Jeden zo súčasných moderných sloganov znie: „Think globally, act locally“ čo v preklade znamená „Mysli globálne, ale konaj lokálne“.

Plné znenie homílie pátra Raniera Cantalamessu

1. Naplňte zem a podmaňte si ju

„Boh ich požehnal a povedal im: ‚Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe po zemi!‘” (Gn 1,28)

Tieto slová vyvolali v súčasnosti silnú kritiku. Pripisujú totiž človeku, ako ktosi napísal, neobmedzenú vládu nad zvyškom prírody a stoja tak na pozadí aktuálnej ekologickej krízy. Vzťah človeka a vesmíru podľa starovekého uvažovania, najmä toho gréckeho, kde je človek v službe kozmu, a nie kozmos v službe človeku, sa tak obrátil úplne hore nohami.

Myslím si, že táto kritika, ako mnohé iné podobné prechmaty s biblickým textom, vyplýva zo skutočnosti, že sa slová Biblie často vysvetľujú vo svetle svetských, pre Bibliu cudzích kategórií. Nariadenie „panujte“ nemá v Biblii ten istý význam, ako mimo nej. Konečným vzorom dominus,  pána, je pre Bibliu Boh sám, Pán a otec, a nie politický vladár, ktorý vykorisťuje svojich podriadených.

Božia vláda nad stvoreniami nie je zameraná na vlastné záujmy, ale na záujmy samotného stvorenstva, ktoré Boh tvorí a opatruje. Vidieť tu jasný paralelizmus: tak ako je Boh dominus (pánom) človeka, tak má byť človek dominus (pánom) zvyšku stvorenstva, t. j. má byť zaň zodpovedný a má ho opatrovať. Človek bol stvorený, aby bol „na obraz a podobu Boha“, nie na podobu ľudských pánov. Zmysel panovania človeka je vysvetlený v Písme krátko nato: „I vzal Pán, Boh, človeka a umiestnil ho v raji Edenu, by ho obrábal a strážil [= opatroval; pozn. prekl.]“ (Gn 2,15). Veľmi dobre to vyjadruje štvrtá Eucharistická modlitba, obracajúc sa na Boha slovami:

„Človeka si stvoril na svoj obraz a dal si mu na starosť celý svet, aby vládol nad všetkým tvorstvom a slúžil iba tebe, svojmu Stvoriteľovi.“

Viera v Boha, Stvoriteľa, a v človeka utvoreného na obraz Boží, teda nepredstavuje pre stvorenstvo nijakú hrozbu, ale je tou najsilnejšou zárukou. Človek totiž nie je absolútnym pánom nad ostatným stvorenstvom; musí si zodpovedne uvedomovať, čo dostal. Ide tu teda o prehistorickú aplikáciu podobenstva o talentoch: talentom je zem, ktorú sme všetci spoločne dostali a za ktorú musíme i spoločne niesť zodpovednosť.

Mimobiblická myšlienka idylického vzťahu medzi človekom a kozmom je literárnou invenciou. Podľa prevládajúceho názoru pohanských filozofov gréckeho obdobia, v nadväznosti na Platónovo učenie, sa stvorenie materiálneho sveta pripisovalo druhostupňovému božstvu (Deuteros theos, alebo Demiurg), alebo, priamo, ako hovorieval Marcion, zlému božstvu, odlišnému od Boha zjaveného Ježišom Kristom. Túžbou bolo oslobodiť sa od matérie (hmoty), nie matériu oslobodiť. Ide o víziu, ktorá v čase Františka z Assisi ožívala v heretickom učení katarov.

To, že zneužívanie moci človekom nad stvorenstvom nie je biblickou víziou dokazuje mapa znečistených miest planéty. Miesta, kde je rozšírené náboženstvo vycházajúce z Biblie či iné náboženstvá, totiž nie sú miestami surovej, na zisk orientovanej industrializácie či korupcie, ktorá umlčiava všetky protesty a vzdoruje akejkoľvek moci.

Biblické rozprávanie popri silnom tvrdení, že ľudia a veci pochádzajú z jedného jediného princípu, osvetľuje i hierarchiu dôležitosti, ktorá je hierarchiou samotného života a ktorú vidíme vpísanú do celej prírody. Neživá príroda slúži tej živej, nakoľko ju živí, rastlinstvo slúži živočíšstvu (vôl požiera trávu, nie opačne!), a všetky tri sú v službe človeku ako stvoreniu obdarenému rozumom.

Uvedená hierarchia je v prospech života, nie proti nemu. Násilie sa pácha na živote, napr. vtedy, keď sa za nehorázne peniaze kupujú zvieratá (no nie tie, ktorým hrozí vyhynutie!), zatiaľčo sa pred vlastným zrakom nechávajú hladom a chorobami umierať malé deti. Kde-kto by chcel hrierarchiu bytia, tak ako ju hlása Biblia a ktorá je vlastná prírode, úplne zrušiť. Došlo sa dokonca tak ďaleko, že sa už špekuluje a predpovedá svet, v ktorom v budúcnosti už viac nebude existovať ľudský druh, považovaný za škodlivý pre zvyšok stvorenstva. Nazýva sa to „hĺbková ekológia“.  Avšak ide o nezmysel. Bolo by to akoby bol jeden obrovský orchester zredukovaný len na hranie nádhernej symfónie, ale v úplnom prázdne, kde niet nikoho, kto by ju mohol počúvať a i samotní hráči orchestra boli dokonca hluchí.

Ako oblažujúco v tomto kontexte zaznievajú slová Žalmu 8, ktoré si pri dnešnej modlitbovej vigílii chceme osvojiť:

„Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril: čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk. Všetko si mu položil pod nohy: ovce a všetok domáci statok aj všetku poľnú zver, vtáctvo pod oblohou a ryby v mori i všetko, čo sa hýbe po dne morskom. Pane, váš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi!

2. Byť ustarostení nad zajtrajškom, ale nie?

Prejdime teraz k úryvku z Evanjelia, ktorý sme počuli: „Preto vám hovorím: Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť, ani o svoje telo, čím sa zaodejete. Či život nie je viac ako jedlo a telo viac ako odev? Pozrite sa na nebeské vtáky... Pozrite sa na poľné ľalie, ako rastú. ... Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: ‚Čo budeme jest?’ alebo ‚Čo budeme piť?’ alebo ‚Čo si oblečieme?’ ... Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajšok sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia“ (Mt 6,25-34).

V tomto prípade sa ľudské námietky stávajú chórom protestujúcich hlasov. Ako si nerobiť starosti nad zajtrajškom? Nie je to práve to, čo navrhuje sám ekologizmus a pápež František vo svojej encyklike Laudato si’? Je dobré, že niekedy reagujeme na Ježišove slová týmto spôsobom; je to totiž vždy príležitosť objaviť v jeho slovách niečo nové.

Predovšetkým je tu potrebné upresnenie. Ježiš sa danými slovami neobracia na všetkých bez rozdielu, ale na tých, ktorých volá k radikálnemu nasledovaniu stať sa jeho spolupracovníkmi pri hlásaní Kráľovstva, stať sa podobní jemu, ktorý nemá kde hlavu skloniť. Tých, čo v tomto aspekte dôverujú prozreteľnosti nebeského Otca a nerobia si starosti nad zajtrajškom, Ježiš ubezpečuje (a dvojtisícročné dejiny to dosvedčujú), že síce na poslednú chvíľu, no predsa len dostanú všetko nevyhnutné.

Avšak tieto Ježišove slová sú určené aj všetkým nám. Hovoria totiž: nebuďte ustarostení o váš zajtrajšok, ale buďte ustarostení o zajtrajšok tých, čo prídu po vás! Nepýtajte sa: „Čo budeme jesť? Čo budeme piť? Čo si oblečieme?. Ale skôr sa pýtajte: „Čo budú jesť? Čo budú piť? Čo si oblečú naše deti, budúci obyvatelia tejto planéty?“.

Adolph von Harnack, veľký učenec kresťanského staroveku, napísal, že pokiaľ ide o nás samých evanjelium nás chce mať odpútaných od pozemských dobier; no keď ide o nášho blížneho, evanjelium nedovoľuje ani len pomyslieť na prípadný nezáujem a žitie z ruky do úst. „Klamlivý princíp ‚slobodnej hry síl’, ‚ži a nechaj žiť’ – lepšie povedané: ži a nechaj umrieť – je v otvorenej opozícii k evanjeliu“ . Nanešťastie však o tomto princípe „ži a nechaj umrieť“ nikto nahlas nehovorí, no mnohí ho v skutočnosti praktizujú. V mnohých prípadoch si sám Ježiš robil starosti o to, aby dal ľuďom jesť a preto rozmnožuje chlieb a ryby a nakoniec nariaďuje pozbierať odrobinky „aby nič nevyšlo nazmar“ (Jn 6,12). Slová, ktoré by si bolo treba osvojiť ako motto proti plytvaniu, predovšetkým plytvaniu potravou.

V skutočnosti triafa evanjeliový úsek do živého – presne tak isto ako to robí pápež František vo svojej encyklike – keď začína slovami: „Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone“. Nikto nemôže slúžiť záležitosti ochrany stvorenstva, ak mu chýba odvaha prstom ukazovať na hromadenie prehnaného bohatstva v rukách niekoľkých a na peniaze ako jeho mierku.

Aby bolo jasné: Ježiš nikdy neodsúdil bohatstvo ako také. Zachejovi dovolil ponechať si polovicu z jeho značného majetku; medzi jeho priateľmi bol Jozef z Arimatei opísaný ako „zámožný človek“ (Mt 27,57). To, čo Ježiš odsudzuje, je „nespravodlivá mamona“ (Lk 16,9), nadobudnutá na úkor druhých, ovocie korupcie a špekulácií, mamona hluchá k potrebám chudobných: ako napr. majetok bohatého zhýralca z podobenstva, ktorým už dnes, mimochodom, nie je jednotlivec, ale celá pologuľa.

3. Čo nás učí sv. Franišek z Assisi

Teraz trochu pozornosti venujeme aj sv. Františkovi z Assisi a jeho oslavnej piesni na stvorenstvo, ktorú si pápež František šťastným vnuknutím zvolil za duchovný rámec pre svoju encykliku. Čo sa môžeme my, ľudia dneška od sv. Františka naučiť?

František je živým dôkazom toho, že viera v Boha môže viesť k spoločnému úsiliu o ochranu stvorenstva. Jeho láska k tvorom je priamym dôsledkom jeho viery vo všeobecné otcovstvo Boha. Nemá ešte praktické dôvody na to, aby si robil starosti o budúcnosť planéty, ako my dnes: znečistenie ovzdušia, nedostupnosť čistej vody. Jeho ekologizmus je zbavený utilitarististickej účelovosti, hoci oprávnenej, akú máme my dnes. Stačia mu Ježišove slová „len jeden je váš Otec, ten nebeský; vy všetci ste bratia“ (porov. Mt 23,8-9). Nie sú pre neho abstraktným princípom, ale nemenným horizontom jeho žitia a myslenia. Posilnení touto istotou chcel uviesť celý svet do „stavu bratstva a chvály“.

Františkánske pramene nám referujú o pocitoch sv. Františka pred tým, ako začal písať svoju oslavnú pieseň: „Na chválu Boha i na moje vlastné uspokojenie a pre budovanie blížneho chcem skomponovať nový Chválospev Pána na jeho stvorenia. Každý deň používame stvorenstvo, nemôžeme žiť bez neho, no v ňom človek veľmi uráža Stvoriteľa. Každý deň sa totiž ukazujeme ako nevďační za toto veľké dobrodenie, keď nášmu Stvoriteľovi a darcovi všetkého dobrého nevzdávame zaň chválu, akoby sme mali“. Potom si sadne, pohrúži sa do úvah a povie: „Najvyšší, všemohúci, dobrý Pane...“ 

Svätcove slová, podľa ktorých sú slnko a brat oheň dobrými, hviezdy jasnými a krásnymi, sú ozvenou slov „A Boh videl, že všetko je dobré“ z biblického rozprávania o stvorení.

Veľkým hriechom proti stvorenstvu, ktorý predčí všetky ostatné, je nepočúvať na jeho hlas, nenapraviteľne ho tak odsudzujúc, slovami sv. Pavla, k márnosti, k bezvýznamnosti (porov. Rim 8,18n). Apoštol Pavol hovorí o zásadnom hriechu, ktorý nazýva bezbožnosťou alebo „umlčaním pravdy“. Hovorí, že sa ho dopúšťa ten, čo „hoci pozná Boha, mu nevzdáva slávu a neďakuje“ tak, ako treba vzhľadom na Boha. Nejde tu teda len o hriech ateistov, ktorí popierajú existenciu Boha; je to tiež hriech veriacich, zo sŕdc ktorých nikdy nevyšlo oduševnené „Sláva Bohu na výsostiach“, ani dojaté „Vďaka ti, Pane“. Cirkev nám ale tieto slová vkladá do úst pri hymne Glória (Sláva Bohu) počas sv. omše: „Chválime ťa, velebíme ťa, klaniame sa ti, oslavujeme ťa, vzdávame ti vďaky, lebo veľká je sláva tvoja“.

„Nebesia i zem – často hovorí Písmo – sú plné tvojej slávy“. Mohli by sme povedať, že sú ňou nebesia i zem tehotné. No sami nie sú schopné túto slávu „porodiť“. Ako žena v druhom stave, aj oni potrebujú schopné ruky pôrodnej asistentky, aby mohli priviesť na svet to, čím sú „tehotné“. „Pôrodnými asistentkami“ Božej slávy máme byť my sami. Ako dlho len musel svet čakať a aký dlhý rozbeh potreboval, kým došiel k tomuto bodu! Boli to milióny a miliardy rokov, počas ktorých hmota namáhavo napredovala cez svoju temnosť smerom k svetlu uvedomenia, ako keď miazga vystupuje spopod zeme smerom nahor ku korune stromu, aby sa mohla rozšíriť do kvetov a plodov. K tomuto uvedomeniu sa konečne dospelo vtedy, keď sa vo vesmíre objavuje „fenomén človeka“. Avšak teraz, keď už vesmír dosiahol svoj cieľ, sa vyžaduje, aby človek naplnil svoju povinnosť, prevzal vedenie chóru a pre všetkých zaintonoval „Sláva Bohu na výsostiach!“.

Sv. František nám ukazuje cestu radikálnej zmeny nášho vzťahu k stvorenstvu: spočíva v tom, že sa od vlastníctva prejde ku kontemplácii. Objavil odlišný spôsob ako sa dá tešiť z vecí – namiesto zmocnenia sa ich, kontemplovať ich. To, že sa zriekol vlastnenia akejkoľvek veci, mu umožňuje radovať sa zo všetkých. Františkánske pramene nám takto opisujú Františkov stav, keď skladal svoj Chvlálospev na stvorenstvo:

„Pretože nevládal znášať prirodzené svetlo dňa, ani svetlo ohňa počas noci, bol vždy v prítmí domu a cely. A nielen to. Noc a deň trpel tiež takou príšernou bolesťou očí, že takmer vôbec nemohol oddychovať a spať; to ešte znásobovalo a zhoršovalo samotnú chorobu zraku i jeho ďalšie nemoci“  Sv. František teda ospevuje nádheru stvorenstva vtedy, keď už nie je schopný vidieť a keď i jednoduché svetlo slnka či ohňa mu spôsobuje príšerné bolesti! Vlastnenie vylučuje, kontemplácia pojíma; vlastnenie rozdeľuje, kontemplácia znásobuje. Jeden jediný človek môže vlastniť jazero, park, a zabrániť tak ostatným mať prístup k nim; no to isté jazero alebo park môžu kontemplovať a radovať sa z nich milióny ľudí bez toho, že by boli niekomu odcudzené. Ide o oveľa skutočnejšie a hlbšie vlastnenie, vlastníctvo smerom dovnútra, nie navonok, vlastnenie dušou, nielen telom. Koľkí veľkostatkári sa kedy zastavili, aby poobdivovali kvietok na svojich poliach alebo aby pohladili klások svojho obilia? Kontemplácia umožňuje vlastniť veci bez toho, aby sme sa ich museli zmocniť.

Príklad sv. Františka z Assisi ukazuje, že náboženský postoj chvály k stvorenstvu nezostáva bez praktických a účinných následkov; nejde o nič vymyslené. Ženie ku konkrétnemu konaniu. Pozrime sa, ako prvý životopisec svätca zaznamenáva niektoré z takýchto konkrétnych prejavov chudobného Františka:

„Objíma všetko stvorené s takou láskou a odovzdanosťou, o akých nebolo nikdy počuť […] Keď spolubratia režú drevo, zakazuje im odťať celý strom, aby ešte mohol vyhnať nové výhonky. Nariaďuje tiež, aby záhradník nechal okraje záhrady neobrobené, aby vo svojom čase zeleň rastlín a nádhera kvetov ospievali nádheru Otca všetkého stvorenstva. Chce tiež, aby bol v záhrade jeden záhon vyhradený pre voňavé rastliny a pestovanie kvetov, aby tým, čo ich budú obdivovať, pripomínali sladkosť večnosti. Z okrajov ciest zbieral dokonca červy, aby neboli zašliapnuté, a pre včely počas treskúcej zimy vyžadoval zadováženie medu a výborného vína, aby neumreli hladom“ .

Niektoré z jeho odporúčaní sa zdajú ako by boli napísané dnes pod tlakom ochranárov. Jedného dňa povedal: „Nechcem byť zlodejom almužien“ , t. j., nechcem viac než potrebujem, aby som tak o ne neuberal tých, ktorí ich potrebujú viac ako ja. Dnes by sa takéto pravidlo hodilo omnoho viac vzhľadom na to, čo sa na zemi deje. Aj my by sme mali urobiť predsavzatie: nechcem byť zlodejom zdrojov tým, že ich budem používať viac než je potrebné a nebudem o ne oberať tých, čo prídu po mne.

Isteže, vízia sv. Františka nebola víziou ekologického problému globálneho a celoplanetárneho charakteru, ale skôr víziou lokálnou a bezprostrednou. Myslel skôr na to, čo môže urobiť on sám, či eventuálne jeho spolubratia. Aj v tomto smere nás však môže niečomu naučiť. Jeden zo súčasných moderných sloganov znie: „Think globally, act locally“ čo v preklade znamená „Mysli globálne, ale konaj lokálne“. Aký zmysel má napr. to, že sa budeme hnevať na toho, kto znečisťuje ovzdušie, oceány a lesy, ak ja sám neváham odhodiť na breh rieky či pobrežie mora plastové vrecko, ktoré tam zostane po stáročia, ak ho niekto iný nezdvihne; ak odhadzujem to, čoho sa chcem zbaviť, kde príde – na ulicu alebo v lese, alebo ak počmáram múry svojho mesta?

Ochranu stvorenstva, tak ako mier, treba začať robiť najskôr od nás samých, Svätý Otec František by povedal „z domu“. Často sa v odkazoch pre Svetový deň pokoja opakuje, že mier začína od teba; podobne i ochrana stvorenstva začína od teba. Je to presne to, čo už na ekumenickom zhromaždení v Basilei v roku 1989 prehlásil jeden zástupca ortodoxnej Cirkvi: „Bez premeny srdca človeka, sa ekológia nemôže nádejať na úspech“.

Zakončím svoje zamyslenie. Niekoľko týždňov pred svojou smrťou sv. František pridal k svojej oslavnej piesni jednu strofu, ktorá začína slovami: „Buď pochválený [Laudato sii], môj Pane, za tých, čo kvôli láske k tebe, odpúšťajú” . Myslím si, že keby sv. František teraz žil, pridal by k svojej Piesni ešte jednu strofu: „Buď pochválený [Laudato sii], môj Pane, za všetkých tých, čo pracujú na ochrane našej sestry matky Zem, za vedcov, politikov, predstaviteľov všetkých náboženstiev a za ľudí dobrej vôle. Buď pochválený [Laudato sii], môj Pane, za toho, čo spoločne s mojím menom, prijal i môj odkaz a dnes ho prináša do celého sveta!“

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jk-

Vatikán/Španielsko 2. septembra - V španielskej Girone bude ako zástupca pápeža Františka kardinál Angelo Amato SDB predsedať v sobotu 5. septembra svätej omši s obradom blahorečenia Fidelie Oller Angelatsovej a dvoch spoločníčok. Ide o rehoľné sestry Inštitútu sestier sv. Jozefa, ktoré zomreli v roku 1936 mučeníckou smrťou. Ich život a dôvod mučeníckej smrti približuje prefekt Kongregácie pre kauzy svätých nasledovane:

„Slúžili Pánovi a slúžili ľuďom v núdzi. Zmierňovali utrpenie chorých láskou, akú majú matky ku svojim chorým deťom. Pomáhali blížnym doma alebo v nemocnici. Robili to s obetavosťou a radosťou. Neboli hrozbou pre nikoho. V auguste 1936 nepriateľ Boha a ľudstva vstúpil do myslí a sŕdc zlých mužov s jedom nenávisti a ničenia, aby potlačili a zlikvidovali tých, ktorí v španielskej Cirkvi a v spoločnosti robili dobro. Otcov a matky rodín, mladých i starých, ale predovšetkým rehoľné sestry, seminaristov, kňazov a biskupov. Tieto tri sestry boli medzi prvými obeťami krvavého náboženského prenasledovania v lete roku 1936. Ako svedkovia večnej pravdy kresťanstva boli budúce blahoslavené príkladom modlitby za pokoj a odpustenia svojim katom.” -jk-

Vatikán 2. septembra - „Pápež František smerom k Svätému roku milosrdenstva“ je názov mimoriadneho filatelistického foldera (obálky),  ktorou si Vatikánsky filatelistický a numizmatický úrad pripomenie Jubilejný rok milosrdenstva, ktorý sa začne 8. decembra na slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Dnes úrad vydáva tiež sériu známok, ktorú venuje cestám pápeža Františka v roku 2014, nadchádzajúcemu Svetovému stretnutiu rodín vo Filadelfii, biskupskej synode, stému výročiu úmrtia bl.  mučeníka Ignatia Maloyan a vyhláseniu sv. Gregora z Nareku za učiteľa Cirkvi. -jk-

Stredajšie vysielanie vo zvukovej podobe