Vatikán 9. septembra – Pútnici z celého sveta dnes opäť v hojnom počte prišli na Námestie sv. Petra, kde sa konala generálna audiencia pápeža Františka. V katechéze  z cyklu o rodine sa dnes Svätý Otec zameral na vzájomné prepojenie medzi rodinou a kresťanským spoločenstvom.

Pred katechézou zaznelo čítanie z Listu Hebrejom (2,16-18): „Veď [Kristus] sa neujíma anjelov, ale ujíma sa Abrahámovho potomstva. Preto sa vo všetkom musel pripodobniť bratom, aby sa stal milosrdným a verným veľkňazom pred Bohom a odčinil hriechy ľudu. A pretože sám prešiel skúškou utrpenia, môže pomáhať tým, ktorí sú skúšaní.“

Ako povedal pápež František, medzi rodinou a cirkevným spoločenstvom existuje prirodzené puto, keďže rodina sa nazýva aj malou cirkvou a cirkev duchovnou rodinou. Aj Ježiš sa učil ľudským dejinám v rodine. Neskôr, keď opustil Nazaret, vytvoril okolo seba spoločenstvo ľudí, ktoré malo formu pohostinnej rodiny. Tou má byť podľa Svätého Otca každé kresťanské spoločenstvo:

„Cirkev, ktorá je skutočne cirkvou podľa Evanjelia, nemôže mať inú formu ako formu pohostinného domu s dverami vždy otvorenými. Cirkvi, farnosti, inštitúcie, ktorých dvere sú zavreté, sa nemôžu nazývať cirkvami, ale múzeami!“

Pápež František označil spojenie medzi rodinou a kresťanským spoločenstvom za kľúčové. Stávajú sa totiž centrami lásky, ktoré sú protikladom k dnešným ideologickým, finančným a politickým centrám moci. „Naša nádej spočíva v týchto centrách lásky, evanjelizačných centrách, bohatých na ľudské teplo, založených na solidarite a spoluúčasti“, povedal Svätý Otec.

Medzi pútnikmi na námestí dnes nechýbali ani Slováci, osobitne veriaci z Martina. V pozdravoch pútnikov po katechéze Svätý Otec spomenul aj dnešnú liturgickú spomienku sv. Petra Clavera, jezuitu a patróna afrických misií. -zk-

Plné znenie katechézy:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes chcem, aby sme sa zastavili nad prepojením medzi rodinou a kresťanským spoločenstvom. Ide o tzv. „prirodzené“ spojenie, pretože Cirkev je duchovnou rodinou a rodina zas predstavuje malú cirkev (porov. Lumen gentium, 9).

Kresťanské spoločenstvo je domovom tých, čo veria v Ježiša ako zdroj bratstva medzi všetkými ľuďmi. Cirkev kráča medzi národmi, kráča dejinami mužov a žien, otcov a matiek, synov a dcér: toto sú dejiny, na ktorých Pánovi záleží. Veľké udalosti svetských mocností sa vpisujú do historických kníh a tam i zostávajú. Ale dejiny ľudských vzťahov sa zapisujú priamo do srdca Boha; a sú to dejiny, ktoré zostávajú naveky. Toto je miesto života a viery. Rodina je miestom neoceniteľného a nezmazateľného uvedenia nás samých do týchto dejín; dejín života v plnosti, ktoré končia v kontemplácii Boha po celú večnosť v nebi, ale začínajú sa už v rodine! Kvôli tomuto je rodina dôležitá.

Boží Syn sa ľudským dejinám učil touto cestou a prešiel ňou absolútne až do podstaty (porov. Heb 2,18; 5,8). Je teda pekné vrátiť sa ku kontemplácii Ježiša a znakov tohto spojenia. Ježiš sa narodil do rodiny a v nej sa „učil spoznávať svet“: dielňa, štyri domčeky, okolitý nič neznamenajúci kraj. A predsa, počas tridsiatich rokov tejto skúsenosti sa Ježiš prispôsobil podmienkam človeka a prijal ich do svojho zjednotenia s Otcom i do svojej vlastnej apoštolskej misie. Neskôr, keď opúšťa Nazaret a začína verejne vystupovať, Ježiš vytvára okolo seba spoločenstvo, „zhromaždenie“, čiže zoskupenie osôb. V tomto tkvie zmysel slova „cirkev“.

V evanjeliách nemá Ježišovo zhromaždenie formu exkluzívnej a uzavretej sekty, ale rodiny, pohostinnej rodiny: tam nachádzame Petra s Jánom, ale aj hladného a vysmädnutého človeka, cudzinca a prenasledovaného, hriešnicu a colníka, farizejov a zástupy. Ježiš ale neprestáva prijímať všetkých ľudí a hovoriť k nim, i k tým, ktorí už viac nečakajú, že vo svojom živote stretnú Boha. Je to silná lekcia pre Cirkev! Samotní učeníci sú vybraní, aby sa starali o toto zhromaždenie, o túto rodinu Božích hostí.

Aby táto skutočnosť Ježišovho zhromaždenia bola živá, je nevyhnutné oživiť spojenectvo medzi rodinou a kresťanským spoločenstvom. Mohli by sme povedať, že rodina a farnosť sú dvoma miestami, kde sa uskutočňuje to spoločenstvo lásky, ktorého konečným zdrojom je sám Boh. Cirkev, ktorá je skutočne cirkvou podľa evanjelia, nemôže mať inú formu ako formu pohostinného domu s dverami vždy otvorenými. Cirkvi, farnosti, inštitúcie, ktorých dvere sú zavreté, sa nemôžu nazývať cirkvami, ale múzeami!

Dnes je toto spojenectvo kľúčové. „Máme vkladať naše nádeje do ideologických, finančných a politických ‘centier moci’? Nie! Vkladajme ich do centier lásky! Naša nádej spočíva v týchto centrách lásky, evanjelizačných centrách, bohatých na ľudské teplo, založených na solidarite a spoluúčasti” (Gli insegnamenti di J.M. Bergoglio - Papa Francesco sulla famiglia e sulla vita 1999-2014, LEV 2014, 189), podobne i na vzájomnom odpúšťaní si jedni druhým.

Posilňovať spojenie medzi rodinou a kresťanským spoločenstvom je dnes nevyhnutné a neodkladné. Isteže, potrebujeme veľkodušnú vieru, aby sme dospeli k múdrosti pre obnovenie tohto spojenectva. Niekedy sa rodiny stiahnu do ústrania tvrdiac, že nemajú nie sú na dostatočnej úrovni: ‚Otče, naša rodina je chudobná a tiež trochu rozbitá‛, ‚Nie sme schopní‛, ‚ Už teraz máme doma veľa problémov‛, ‚Nemáme silu‛. Toto je pravda, avšak nikto nie je hodný, nikto nie je na dostatočnej úrovni, nikto nemá silu! Lebo bez Božej milosti nemôžeme nič urobiť. Všetko je nám dané, zadarmo dané! Pán nikdy nepríde do novej rodiny bez toho, že by neučinil nejaký zázrak. Len si pripomeňme, čo urobil na svadobnej hostine v Káne! Áno, ak sa odovzdáme do rúk Pána, on dá, aby sme činili zázraky – tie každodenné zázraky! – keď je tam, v tej rodine Pán.

Prirodzene, i kresťanské spoločenstvo musí vykonať svoju časť práce. Napríklad, snažiť sa prekonávať príliš direktívne a funkcionálne postoje; uprednostňovať medziľudský dialóg spolu so vzájomným poznávaním sa a vzájomnou úctou. Nech rodiny prevezmú iniciatívu a cítia zodpovednosť prinášať ich vzácne dary do spoločenstva. Všetci si musíme uvedomiť, že kresťanská viera sa žije na otvorenom poli života zdieľaného so všetkými; rodina a farnosť majú pre celú spoločnosť uskutočňovať zázrak života, ktorý bude životom viac komunitným, s väčším prínosom pre celú spoločnosť.

V Káne bola prítomná Ježišova Matka, „matka dobrej rady“. Počúvajme jej slová: «Urobte všetko, čo vám povie» (porov. Jn 2,5). Drahé rodiny, drahé farské spoločenstvá, nechajme sa inšpirovať touto Matkou, urobme všetko, čo nám Ježiš povie a ocitneme sa zoči-voči zázraku; zázraku každého jedného dňa! Ďakujem.

(Preklad: slovenská redakcia VR)

Slovensko 9. septembra - Jubileum 60. výročia biskupskej vysviacky dnes oslávil v kruhu rehoľných spolubratov Mons. Dominik Kaľata SJ. V Senioráte Spoločnosti Ježišovej v Ivanke pri Dunaji mu pri ďakovnej svätej omši v mene Slovenskej provincie jezuitov zablahoželal páter provinciál Rudolf Uher SJ spolu s členmi vedenia provincie.

Biskup Dominik Kaľata, ktorý nedávno oslávil aj svoje 90. narodeniny, pochádza zo zamagurskej obce Nová Belá (dnes v Poľsku), kde sa narodil 19. mája 1925. Po maturite na Gymnáziu v Levoči ako 18-ročný vstúpil k jezuitom a od roku 1950 zdieľal osudy prenasledovaných rehoľníkov v pracovných táboroch PTP. V roku 1951 bol tajne vysvätený za kňaza biskupom Pavlom Hnilicom SJ a o štyri roky neskôr, 9. septembra 1955, ho vtedajší tajný biskup Ján Chryzostom Korec v Bratislave tajne vysvätil za biskupa. Mons. Kaľata sa venoval skrytým formám apoštolátu najmä na východe Slovenska a vykonával tajné svätenia kňazov. V roku 1961 vysvätil za biskupa Mons. Petra Dubovského SJ.

Počas 60. rokov bol dvakrát zatknutý a odsúdený na dlhoročné tresty. Po návrate z väzenia v roku 1968 a nemožnosti získať štátny súhlas na pastoračnú činnosť emigroval v marci 1969 do Rakúska. Na jezuitskej teologickej fakulte v Innsbrucku v roku 1974 obhájil doktorskú prácu s témou „Kresťanský humanizmus a marxistická ideológia“. V roku 1976 bol menovaný za pomocného biskupa arcidiecézy Freiburg na juhu Nemecka a viac rokov bol predstaveným rehoľného domu jezuitov v Staufene-Grunerne. Aktívne sa venoval pastorácii slovenských emigrantov, najmä organizovaním pravidelných formačných podujatí pre slovenskú mládež. Okrem Nemecka navštevoval krajanov v Belgicku, Holandsku, Švédsku či Taliansku.

Po novembri 1989 sa jeho pôsobenie rozšírilo aj na Slovensko, kde sa venoval akademickej činnosti. Najprv na Spišskej Kapitule a neskôr viac rokov na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity v Bratislave (Aloisianum) prednášal filozofické a teologické disciplíny, najmä teodíceu a hermeneutiku. Po odchode do dôchodku žije emeritný biskup Mons. Dominik Kaľata v komunite Seniorátu Spoločnosti Ježišovej v Ivanke pri Dunaji. -jb-

Otec biskup Dominik Kaľata pri príležitosti jubilea poskytol pre Vatikánsky rozhlas rozhovor:  

Stredajšie vysielanie vo zvukovej podobe