Vatikán 17. septembra - Dnes v Ríme pokračovalo stretnutie mladých zasvätených druhým dňom programu. Cez 5-tisíc zasvätených sa dopoludnia stretlo so Svätým Otcom Františkom a on spontánne odpovedal na otázky, ktoré si pre neho pripravili. V Aule Pavla VI. o 9. hodine predstavil mladých Svätému Otcovi kardinál Joao Braz de Aviz, prefekt Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života. Ako povedal, v Ríme sa zhromaždili členovia vyše 500 inštitútov zo 125 krajín.

V rámci prebiehajúceho Roka zasväteného života sa už takto v Ríme stretli v marci formátori mladých a v januári sa konalo ekumenické stretnutie zasvätených. Tentoraz patrí stretnutie dorastu inštitútov najrozličnejších chariziem a nesie motto: „Prebuďte svet! Evanjelium, proroctvo, nádej.“ Medzi účastníkmi je zastúpené aj Slovensko, najmä rehoľnými sestrami z viacerých kongregácií.

Pápež František sa hneď na začiatku osobitne prihovoril prítomným mladým zo Sýrie a Iraku. Hovoril o mučeníkoch dneška, ktorých mnohí z nich poznali osobne. Priznal sa, že pred niekoľkými dňami mu mladý kňaz z Iraku odovzdal počas stretnutia na Námestí sv. Petra malý krížik, ktorý odvtedy nosí. Je to krížik, ktorý nosil kňaz surovo zavraždený teroristami. Bol podrezaný za to, že bol kresťanom. Po slovách o mučeníkoch súčasnosti, ktorí prevyšujú počty obetí prenasledovania prvých storočí, začal Svätý Otec dialóg s mladými touto myšlienkou:

„Ďakujme Pánovi, že jeho Cirkev napĺňa na svojom tele to, čo chýba Kristovmu utrpeniu, ešte i dnes. A prosme si o milosť toho maličkého mučeníctva v každodennosti, každý deň v Ježišovej službe v našom zasvätenom živote“.

Nasledovali tri otázky mladých. Prvú položil rehoľník Pierre zo sýrskeho Aleppa. „Čo vás nadchlo na Ježišovi a na evanjeliu? Prečo ste sa stali rehoľníkom, kňazom?“

Ďalšie otázky položili rehoľné sestry z Indie a zo Španielska. Svätý Otec odpovedal spontánne. Hovoril o úlohe zasvätených byť prorokmi, vedieť snívať a byť slobodnými. Opravdivá poslušnosť nemá nič spoločné so strnulým lipnutím na vonkajšej formálnej dokonalosti. Pápež František pritom poukázal na skúsenosť dvoch veľkých karmelitánok, sv. Terézie Avilskej a sv. Terézie z Lisieux. Zmienil sa aj o deštruktívnych dôsledkoch klebiet v komunitách, a prirovnal to ku vrhaniu bômb teroristami. Reagoval aj na otázku o nestálosti v povolaní a problém kultúry provizória dnešnej doby a hovoril o povolaní zasväteného, ktorý má dať Bohu odpoveď na celý život. Prvú otázku položenú Sýrčanom Pierrom zodpovedal až na záver, keď hovoril o dôležitosti pamäte pre rast v povolaní:

„Ďalším kľúčovým slovom je pamäť. Myslím si, že Jakub a Ján nikdy nezabudli na svoje stretnutie s Ježišom. A tak isto aj ostatní apoštoli. Peter - „Ty si Peter“, Nikodém, Natanael..., prvé stretnutie s Ježišom, pamäť. Pamäť o vlastnom povolaní. V temných chvíľach, vo chvíľach pokušenia, v ťažkých chvíľach nášho zasväteného života, sa treba vrátiť ku zdrojom, oživiť pamäť a spomenúť si na úžas, ktorý sme cítili, keď na nás hľadel Pán. Pán sa na mňa pozrel... Pamäť.

A ty si ma poprosil, aby som sa podelil o moju pamäť – o to, aké bolo to prvé volanie 21. septembra 1953. Ale neviem, ako sa to stalo. Viem, že som náhodou vošiel do kostola, videl som spovednicu a vyšiel som z nej inakší, vyšiel som iným spôsobom. Život sa v nej zmenil. A čo ma očarilo na Ježišovi a na evanjeliu? Neviem, jeho blízkosť voči mne: Pán ma nikdy nenechal samého, ani v nepekných a temných chvíľach, dokonca ani vo chvíľach hriechu. Lebo toto musíme povedať – všetci sme hriešnikmi. Hovoríme to teoreticky... Avšak v praxi? Spomeniem si na mojich rodičov a hanbím sa. Ale ani v tých chvíľach, Pán ma nikdy nenechal samého. A nielen mňa, všetkých, ani jedného Pán nikdy nenechá osamote. Cítil som toto volanie stať sa kňazom a rehoľníkom.

Kňaz, ktorý ma v ten deň spovedal, kňaz, ktorého som nepoznal, tam bol náhodou, lebo mal leukémiu, liečil sa, umrel o rok neskôr. A potom ma viedol jeden salezián, ako ty, salezián, ktorý ma pokrstil. Šiel som za ním a on ma priviedol k jezuitom... Rehoľný ekumenizmus! V tých najťažších chvíľach mi veľmi pomohla spomienka na to prvé stretnutie, lebo Pán nás vždy stretáva definitívne, Pán nemá nič spoločné s kultúrou provizórnosti. On nás miluje navždy, sprevádza nás navždy.“

Stretnutie s mladými zasvätenými, ktorí v Aule Pavla VI. pozorne počúvali za pomoci simultánnych tlmočníkov do svetových jazykov a spontánne reagovali potleskom, pápež František ukončil slovami nasledovnej výzvy:

„Chcem skončiť dvoma slovami. Jedno je symbolom, neviem či tým najhorším, ale je jedným z najhorších postojov rehoľníka: odzrkadľovanie seba samých, narcizmus. Tohto sa stráňte. Žijeme v narcistickej kultúre, vždy máme v sebe toto napätie, aby sme odzrkadľovali seba samých. ‚Nie‛ narcizmu, hľadeniu na seba samého. ‚Áno‛ naopak tomu, čo úplne zbavuje všetkého narcizmu, ‚áno‛ adorácii. Verím, že toto je jeden z bodov, v ktorých musíme napredovať. My všetci sa modlíme. Vzdávame Pánovi vďaky, prosíme o pomoc, chválime Pána... Avšak pýtam sa: ‚Adorujeme Pána? Ty, rehoľník, rehoľníčka, si schopná adorovať Pána?‛ Tichá modlitba adorácie: ‚Ty si Pánom‛ - to je opakom tohto odzrkadľovania seba samých, narcizmu. Adorácia. Chcem skončiť týmto slovom: buďte ženami a mužmi adorácie. A modlite sa za mňa. Ďakujem.“

Ako druhá v poradí sa na Svätého Otca obrátila rehoľná sestra Mary Jacinta z Indie, z Kongregácie „Sisters of Chartity of Maria Bambina“. Začala odkazom na exhortáciu Evangelii gaudium, v ktorej pápež František pripomína, že všetci pokrstení sú aktívnymi činiteľmi evanjelizácie, ktorá sa má uskutočňovať s duchom a zápalom a nie ako nejaká uložená povinnosť. „Aké je poslanie mladých zasvätených v Cirkvi dnes? Kam máme ísť? Na koho sa máme obrátiť o pomoc a ako? Kam nás Cirkev posiela?“ – opýtala sa Svätého Otca indická rehoľníčka.

Tretiu otázku predniesla členka mníšskej kongregácie Guanilianas zo Španielska, menom Sára. Vysvetlila, že ju sformulovala iná klauzúrna sestra, ktorá nemohla opustiť kláštor. Konštatovala, že súčasná generácia je akoby „tekutá“, nestabilná, bez trvalých záväzkov, „light“, často so štýlom „použi a odhoď“. Ako sa v takomto kontexte vyhnúť priemernosti? „Môžete nám pomôcť nejakými radami, aby sa z nás nestali takí, ktorých sv. Terézia z Ávily nazýva „sebaistými dušami“ (dosl. „almas concertadas“), teda tými, ktorí sa usilujú nadobudnúť svoju istotu spoliehaním sa na rigídnu a štruktúrnu poslušnosť?“

Svätý Otec začal svoju odpoveď od tejto poslednej otázky. Ako povedal, „poslušnosť, ktorá je strnulá a štruktúrna, oberá o slobodu“. (Ďalšie citácie z odpovedí Svätého Otca budú doplnené) -zk, jb-

Vatikán 17. septembra – Svätý Otec dnes prijal na audiencii účastníkov Medzinárodného sympózia o pastorácii na cestách, ktoré organizovala Pápežská rada pre migrantov a cestujúcich. Účastníci podujatia sa zaoberali vážnym sociálnym problémom detí a žien odkázaných na život na ulici, pričom sa snažili vytvoriť akčný plán ako odpoveď na túto situáciu.

Pápež František účastníkov sympózia opakovane povzbudil v tejto snahe. Medzi príčinami závažného fenoménu v príhovore označil ľahostajnosť, chudobu, rodinné a spoločenské násilie, či obchodovanie s ľuďmi. Spomenul aj rozdelené manželstvá a mimomanželské deti, ktoré sú častokrát odsúdené na život na ulici. V tejto súvislosti povedal:

„Deti a ženy ulice nie sú číslami, nie sú výmennými balíkmi: sú to ľudské bytosti s vlastným menom a s vlastnou tvárou, s identitou, ktorú každému z nich daroval Boh. Sú Božími deťmi tak, ako my, sú rovnakí ako my, majú rovnaké práva. Žiadne dieťa si samo o sebe nevyberie žiť na ulici. Žiaľ, aj v modernom a globalizovanom svete je mnoho detí okradnutých o svoje detstvo, o svoje práva, o svoju budúcnosť. Nedostatok zákonov a adekvátnych štruktúr prispieva k zhoršovaniu ich stavu núdze: chýba im skutočná rodina, chýba im vzdelávanie a zdravotná starostlivosť.“

Následne Svätý Otec obrátil pozornosť na vzrastajúci fenomén žien ulice:

„Je znepokojivé vidieť nárast počtu mladých dievčat a žien, ktoré sú nútené zarábať si na živobytie na ulici, predávajúc vlastné telo, žien vykorisťovaných zločineckými organizáciami a niekedy aj príbuznými a rodinami. Táto skutočnosť je hanbou našich spoločností, ktoré sa pýšia tým, že sú moderné a že dosiahli vysokú úroveň kultúry a rozvoja. Rozšírená korupcia a hľadanie zárobku za každú cenu oberajú nevinných a tých najslabších o možnosti dôstojného života, podporujú kriminalitu obchodovania s ľuďmi, ako aj ďalšie nespravodlivosti, ktoré zaťažujú ich plecia. Nikto nesmie zostať nevšímavý tvárou v tvár akútnej nevyhnutnosti chrániť dôstojnosť ženy, ohrozovanú kultúrnymi a ekonomickými faktormi!“

Pápež František účastníkov audiencie povzbudil pokračovať v pomoci tým najslabším a nevzdávať sa ani tvárou v tvár existujúcim prekážkam, pričom povedal: 

„Cirkev nemôže mlčať, cirkevné inštitúcie nemôžu zatvárať oči zoči-voči fenoménu detí a žien ulice. Je dôležité zapojiť rozličné zložky kresťanského spoločenstva v rôznych krajinách za účelom odstránenia príčin, ktoré nútia dieťa či ženu žiť na ulici alebo si na ulici zarábať na živobytie. Nikdy sa nemôžeme vyhýbať tomu, aby sme všetkým, osobitne tým najslabším a najviac znevýhodneným, prinášali dobrotu a nehu milosrdného Boha Otca.“

Svätý Otec zveril službu účastníkov Medzinárodného sympózia o pastorácii na cestách Márii, Matke Milosrdenstva a na záver sa spoločne s nimi pomodlil za deti a ženy ulice. -zk-   

Vatikán 17. septembra – Do Vatikánu dnes zavítal premiér Luxemburského veľkovojvodstva Xavier Bettel. Po audiencii u pápeža Františka sa stretol aj s vatikánskym štátnym sekretárom kardinálom Pietrom Parolinom a sekretárom pre vzťahy so štátmi Mons. Paulom R. Gallagherom.

Ako sa uvádza v oficiálnom komuniké, „v priebehu srdečných stretnutí bola zdôraznená vôľa upevniť dobré vzťahy, ktoré existujú medzi Svätou stolicou a Luxemburským veľkovojvodstvom, ako aj venovať pozornosť témam spoločného záujmu, s osobitným zreteľom na vzťahy medzi Cirkvou a štátom, zdôrazňujúc dôležitosť náboženskej slobody a duchovných hodnôt pre spoločenskú súdržnosť.“

V súvislosti s luxemburským predsedníctvom v EÚ sa počas rozhovorov pristavili aj pri niektorých záležitostiach európskeho a medzinárodného charakteru, osobitne pri probléme aktuálnych konfliktov, pri otázke utečencov a potrebe zabezpečiť im pomoc a hovorili aj o situácii prenasledovaných náboženských menšín. -zk-   

Aj napriek nespravodlivostiam a utrpeniu, víťazstvo Pána je isté. (Tvít pápeža Františka zo 17. septembra 2015) -zk-

Vatikán/Slovensko 17. septembra - Na pozvanie Konferencie vyšších rehoľných predstavených zavíta v dňoch 24. – 27. septembra do Bratislavy, Košíc a Ružomberka sekretár Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života Mons. José Rodríguez Carballo OFM. Slovensko už v minulosti navštívil, keď bol generálnym predstaveným rehole františkánov. Tentokrát príde pri príležitosti prebiehajúceho Roka zasväteného života.

Vo štvrtok 24. septembra Mons. Carballo vystúpi naživo v relácii TV LUX Doma je doma. V piatok bude o 16.30 sláviť svätú omšu v Seminárnom kostole sv. Antona Paduánskeho s následnou prednáškou a dialógom s rehoľníkmi v aule Teologickej fakulty KU v Košiciach. V sobotu 26. septembra bude v Ružomberku - Rybárpoli sláviť svätú omšu o 13.00 v Kostole Svätej rodiny, po nej bude mať prednášku a dialóg s rehoľníkmi v Aule Jána Pavla II. na Hrabovskej ceste. V nedeľu 27. septembra o 10.30 bude celebrovať v Katedrále sv. Martina v Bratislave a o 14.00 bude mať prednášku a dialóg s rehoľníkmi v aule Teologickej fakulty Trnavskej univerzity na Kostolnej ul.

„Návšteva vzácneho hosťa je jedinečná príležitosť osláviť jubilejný rok rehoľníkov a zasvätených s hosťom z Vatikánu. Tešíme sa, že nás príde povzbudiť, aby sme naďalej pracovali s veľkorysosťou a vynaliezavosťou na vinici Pánovej. Budeme sa spolu modliť, budeme spolu pri slávení svätých omší a stretneme sa aj pri osobných diskusiách. Tešíme sa na to a ďakujeme za to. Veríme, že vzácna návšteva upevní naše puto so Svätým Otcom Františkom, ktorý Rok zasväteného života vyhlásil,“ hovorí sr. Hermana Matláková, SMVS, hovorkyňa Roku zasväteného života na Slovensku.

José Rodríguez Carballo sa narodil v roku 1953 v španielskej diecéze Orense - v Lodosele. Teologické štúdiá absolvoval na Františkánskom biblickom inštitúte v Jeruzaleme, kde bol vysvätený za kňaza. V roku 1981 získal doktorát na Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme. V roku 1992 bol zvolený za provinciála Provincie sv. Jakuba v Santiagu de Compostela. V roku 2003 ho zvolili za generálneho ministra Rádu menších bratov Františkánov - 119. nástupcu sv. Františka z Assisi. V roku 2009 bol znovuzvolený na šesť rokov a v roku 2012 sa stal aj predsedom Únie generálnych predstavených. Bol členom Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, ako aj Kongregácie pre evanjelizáciu národov, zúčastnil sa na biskupských synodách v roku 2005, 2008, 2010 a 2012. Je autorom článkov i publikácií o zasvätenom živote, hovorí po španielsky, anglicky, francúzsky, taliansky, portugalsky. (Zdroj: TK KBS) -jb-

Autor komentára otec Juraj Vittek je členom komunity Oratória svätého Filipa Neriho, pôsobí ako farár-moderátor Farnosti Svätej rodiny v Bratislave - Petržalke. 

Aj pred tohtoročným Národným pochodom za život 2015 v Bratislave sme svedkami snáh o jeho skompromitovanie – alebo aspoň o jeho spochybnenie – sofistikovaným prekrúcaním, zjednodušovaním a podsúvaním falošných súvislostí, ktoré vzbudzujú negatívne emócie v ľuďoch, ktorým sa nechce rozmýšľať. Jedna z týchto snáh sa týka predstavy vojenského pochodu, ktorý je mobilizáciou na spôsob vojenskej intervencie. Aj snahy spájať Pochod za život s rozličnými rasistickými a nenávistnými prejavmi extrémistických skupín, od ktorých sa organizátori Pochodu dištancovali, podporujú takéto podsúvanie. Už samotné takéto predstavy vytvárajú emocionálny odpor, pretože sú symbolom narúšania slobody, tolerancie a pohody. Vyvolávajú predstavu totalitárnych spôsobov. Nechýbali ani paralely medzi Pochodom za život a nacistickým Nemeckom a jeho snahou zvýšiť populačný rast vyvolenej rasy. Pochod za život vraj má za cieľ zaistiť cirkevný a národný dorast. Zaznievali výrazy ako „psychický nátlak“, „výčitky“, „demonštrácia silových riešení“, „radikálne vyjadrenie“, „strach“ a pod. Ako sa kedysi vyjadril blahoslavený kardinál John H. Newman, vnímame aj dnes „narýchlo spichnuté teórie a falošné sofistiky a oslnivé paradoxy, ktoré okúzľujú nedovyvinutý a povrchný intelekt. Také pestré duchaplnosti sú totiž jednou z hlavných chýb dnešnej doby a ochotne im posluhujú dokonca aj nepochybne talentovaní muži“ (Idea univerzity, Úvod).

V minulosti sme boli svedkami rozličných druhov pochodov. Áno, udiali sa pochody, akým bol Pochod na Rím organizovaný Benitom Mussolinim a bol manifestáciou sily. Ale sú aj pochody, ktoré sú základnou známkou slobodnej spoločnosti, mierumilovné prejavy protestu alebo zdôraznenia niektorých hodnôt, na ktoré spoločnosť zabúda. Niektoré pochody sú pochodmi za slobodu, ktorá je ohrozená. Podobný pochod za slobodu prejavu zorganizovali v Paríži po atentáte na francúzskych karikaturistov v januári tohto roku. Prejav sviečkovej manifestácie v roku 1988 bol pokojným pochodom za slobodu, manifestácia sily bola na druhej strane mocných, ktorá rozháňala účastníkov vodnými delami. Pochod za život je pokojným a radostným pochodom za slobodu, nie manifestáciou sily, ani vojenskou mobilizáciou, či ideologickým nátlakom. Ako je dnes ohrozená sloboda?

Pápež František hovorí o „diktatúre jediného myslenia“. Ak neuvažujete istým spôsobom, ste vyhlásení za spiatočníckych a nemoderných. A čo je horšie, keď dnes žiadate finančnú podporu, musíte myslieť jediným dovoleným spôsobom, inak žiadnu podporu nedostanete. Pápež František často hovorí o tejto diktatúre: „fenomén jediného myslenia vždy spôsobil mnohé nešťastia v dejinách ľudstva“. „V minulom storočí sme videli diktatúry jediného myslenia, ktoré napokon zavraždili toľko ľudí.“ Keď sa stali pánmi, už sa nesmelo rozmýšľať inak. Kto prejavil iný názor, bol považovaný za nebezpečného reakcionára, spiatočníka, odporcu pokroku. Aj dnes je každý, kto nie je stúpencom jediného myslenia, považovaný za kontroverzného. Ani v minulosti ani dnes však nechýbali ľudia s vlastným názorom, odvážni a pokojní, ktorí nestratili svoju dôstojnosť a vedeli prejaviť svoj nesúhlas s diktatúrou jediného myslenia. Mnohí si spomínate na púte počas komunizmu, ktoré napriek fotoaparátom, kamerám a zápisníkom tajnej bezpečnosti, boli chvíľami vnútornej slobody voči jedinému povolenému mysleniu v našej krajine.

Pochod za život v Ríme v máji tohto roku, na ktorom sa zúčastnilo 40 tisíc účastníkov, sa začal na Via della Conciliazione. Začiatok pochodu sprevádzala hudba Hansa Zimmera Now we are free, „teraz sme slobodní“. Nech je aj náš Pochod za život v Bratislave aj pochodom za slobodu, nech je takýmto nadýchnutím sa slobody uprostred diktatúry jediného myslenia. Ako pripomenul vladyka Cyril na púti k Sedembolestnej v Šaštíne, „na spomienkový pochod pripomínajúci vraždu piatich francúzskych karikaturistov a ďalších obetí atentátu zo 7. januára prišli v Paríži dva milióny ľudí, veriacich i neveriacich, ktorí svojou prítomnosťou hlásali: dosť, nedovoľte, zastavte barbarské zabíjanie. Koľko sa nás zíde, veriacich i neveriacich, na pochode v Bratislave, aby sme si pripomenuli tých 7500 nevinných životov, ktoré v minulom roku boli prerušené, či skôr ukončené, v našich zdravotníckych zariadeniach, rukami lekárov, ktorí vykonávajú potrat na želanie a na základe našich zákonov. Kedy už povieme: Dosť! Zrušte trest smrti nielen pre vinných, ale aj pre nevinných!?“ Diktatúra jediného myslenia nám nanucuje víziu tzv. spoločnosti založenej na spoločných európskych hodnotách, medzi ktoré patrí aj možnosť rozhodnúť sa, ktoré dieťa môže a ktoré nemôže žiť. A túto víziu diktatúry jediného myslenia oblieka do najkrajších nablýskaných uniforiem ľudskoprávnosti a tolerancie. Kto si takú uniformu nechce obliecť, je bigotným katolíkom.

Keď zomrel Richard McEntee, manžel Kathy McEntee, organizátorky prvého Pochodu za život, ktorý sa uskutočnil v roku 1974 vo Washingtone po pamätných abortívnych rozhodnutiach Najvyššieho súdu Spojených štátov, americký politik Henry Hyde povedal na povzbudenie pozostalých: „Keď príde čas, a ten určite príde, čas, kedy budeme čeliť tej hroznej chvíli, poslednému súdu, vždy som myslel na to, ako napísal Fulton Sheen, že to bude hrozná chvíľa samoty. Nemáte žiadnych advokátov, stojíte sami pred Bohom – a hrôza rozorve vašu dušu tak, že si to neviete predstaviť. Ale v skutočnosti si myslím, že tí, čo boli v pro-life hnutí, nebudú sami. Myslím, že tam bude chór hlasov, ktoré nebolo nikdy počuť na tomto svete, ale bude ich počuť nádherne a jasne v budúcom svete – a oni budú prednášať obhajobu za každého, kto bol súčasťou tohto hnutia. Oni povedia Bohu: „Ušetri ho, pretože nás miloval!“ A Boh zhliadne na teba a nepovie: „Mal si úspech?“, ale „Pokúsil si sa?“ Richard sa pokúsil, daroval, povzbudzoval a budoval, a svedčil a miloval a smial sa a žil.

Ja pôjdem na Pochod, pretože nechcem stratiť svoju dôstojnosť, ani slobodu, ani radosť, ani nádej. Pôjdem tam ako hriešnik, ktorý dúfa, že aj jednoduché prejavy lásky za tých, ktorí sa nevedia sami brániť a potrebujú podporu pred i po narodení, môžu napokon zmeniť aj moje srdce. Idem sa na Pochod povzbudiť, načerpať nádej a radosť, akú som zažil v Košiciach. A dúfam, že chóry nevinných sa ma raz zastanú pred Sudcom môjho života.

Štvrtkové vysielanie vo zvukovej podobe: