USA/Washington  24. septembra - Dnešný 24. september 2015 sa zapíše do histórie Spojených štátov ako deň, keď v americkom Kongrese vystúpil s prejavom pápež. Latinskoamerický pápež František je vôbec prvým v histórii, čo prehovoril na tejto pôde. Kongres Spojených štátov je dvojkomorový federálny parlament, zložený zo Senátu a Snemovne reprezentantov. Je najvyšším legislatívnym orgánom, pričom prezident Spojených štátov reprezentuje výkonnú moc.

Svätý Otec František bol ako prvý pápež prijatý aj na pôde  Európskeho parlamentu v Štrasburgu, kde sa jeho poslancom prihovoril 25. novembra minulého roku. Pokiaľ ide o jeho predchodcov, tí vystúpili na pôde národných parlamentov: sv. Ján Pavol II. v roku 1999 v Poľskom parlamente  a v roku 2002 v Talianskom parlamente; pápež Benedikt XVI. prijal pozvanie prehovoriť v roku 2011 pred Nemeckým parlamentom.

Program dnešného dňa začal Svätý Otec eucharistickým slávením v súkromí kaplnky apoštolskej nunciatúry vo Washingtone, za účasti Pápežskej diplomatickej misie. Po svätej omši krátko pozdravil spolupracovníkov nunciatúry.

Následne sa pápež František spolu s vatikánskym štátnym sekretárom kardinálom Pietrom Parolinom a arcibiskupom Washingtonu kardinálom Donaldom Williamom Wuerlom odobral autom do sídla Kongresu na Kapitole (Capitol Hill), vzdialeného 9 km, kde ho o 9.20 miestneho času prijal predseda (speaker) Snemovne reprezentantov John Boehner. Po ich krátkom rozhovore hovorca oficiálne ohlásil v rokovacej sále príchod pápeža Františka.

Dnešné spoločné zasadnutie Senátu a Snemovne reprezentantov  bolo otvorené ohlásením mien prítomných hodnostárov  a osobností, medzi nimi dekana Diplomatického zboru, členov Najvyššieho súdu a Vládneho kabinetu prezidenta. Príchod pápeža k rečníckemu pultu, za ktorým stáli hovorca, teda predseda Snemovne reprezentantov John Boehner a predseda ex officio amerického Senátu Joe Biden, ktorý je aj viceprezidentom Spojených štátov, sprevádzal dlhý aplauz na privítanie.

Svoj historický, obsiahly, hodinu trvajúci príhovor v angličtine začal pápež František o 10.04 miestneho času (16.04 nášho času) slovami:

„Pán viceprezident, pán hovorca, ctení členovia Kongresu, milí priatelia, som veľmi vďačný za vaše pozvanie, aby som sa prihovoril tomuto spoločnému zasadnutiu Kongresu «v krajine slobodných a v domovine statočných».“

Po utíchnutí burácajúceho potlesku pápež „ako syn tohto veľkého kontinentu“ pokračoval vo svojom prejave v téme „spoločnej zodpovednosti, osobnej i sociálnej“, ktorá je poslaním všetkých synov a dcér tejto krajiny. V súvislosti s prácou členov Kongresu poukázal na postavu Mojžiša, ktorý na jednej strane ako patriarcha a zákonodarca symbolizuje potrebu zachovávania „zmyslu pre jednotu za pomoci spravodlivej legislatívy“ a na druhej strane „priamo privádza k Bohu, a tak k transcendentnej dôstojnosti každej ľudskej bytosti“.

Obrátiac sa „na všetkých ľudí Spojených štátov“ pápež Bergoglio v kontexte výročí niektorých veľkých osobností Ameriky ponúkol spôsob ako hľadieť na realitu a ako je interpretovať. Spomenul Abrahama Lincolna, Martina Luthera Kinga, Dorothy Dayovú a Thomasa Mertona.

Začal 150. výročím zavraždenia prezidenta Abrahama Lincolna, ktorého nazval „strážcom slobody“. „Budovať budúcnosť slobody si vyžaduje lásku k spoločnému dobru a spoluprácu v duchu subsidiarity a solidarity“- povedal Svätý Otec a upriamil pozornosť na znepokojujúcu sociálnu a politickú situáciu súčasného sveta, ktorý je stále viac miestom násilných konfliktov, nenávisti a brutálnych ukrutností, páchaných dokonca v mene náboženstva.

„Vieme, že nijaké náboženstvo nie je imúnne voči formám individuálnej pomýlenosti či ideologického extrémizmu. Znamená to, že musíme byť obzvlášť pozorní na každý typ fundamentalizmu, či už náboženského alebo akéhokoľvek iného druhu. (...) No je aj iné pokušenie, ktorého sa je treba zvlášť chrániť: prílišné zjednodušovanie, ktoré vidí iba dobro alebo zlo; alebo, ak chcete,  spravodlivých a hriešnikov.“

V tejto súvislosti pápež vyzval postaviť sa „proti každej forme polarizácie, ktorá by rozdeľovala svet na uvedené dva tábory. Vieme, že v snahe oslobodiť sa od vonkajšieho nepriateľa, môžeme byť v pokušení živiť si nepriateľa vo vnútri. Napodobňovanie nenávisti a násilia tyranov a vrahov je tá najlepšia cesta nastúpiť na ich miesto.“

Našou odpoveďou musí byť podľa slov pápeža „odpoveď nádeje a uzdravenia, pokoja a spravodlivosti“, čo od nás vyžaduje s odvahou a inteligenciu riešiť geopolitické a ekonomické krízy v duchu spolupráce. „Komplexná spletitosť, vážnosť a naliehavosť týchto výziev si žiada, aby sme dali dokopy naše zdroje a talenty a odhodlali sa podporovať jeden druhého, s rešpektovaním našich rozdielov a našich presvedčení vo svedomí.“

V ďalšom bode poukázal na dôležitosť toho, aby tak ako v minulosti, aj dnes bolo počuť hlas viery, „pretože je to hlas bratstva a lásky“. „Takáto spolupráca je mocným prostriedkom v boji na elimináciu nových globálnych foriem otroctva, zrodených z vážnych nespravodlivostí, ktoré môžu byť prekonané iba cez nové politiky a nové formy sociálneho konsenzu.“

V súvislosti s Martinom Lutherom Kingom Svätý Otec pripomenul pochod, ktorý tento muž viedol zo Selmy do Montgomery pred 50 rokmi ako súčasť kampane na splnenie jeho „sna“ o plných občianskych a politických právach pre afrických Američanov. Hovoril ďalej o miliónoch ľudí, ktorí v posledných storočiach prišli do tejto krajiny za svojim snom budúcnosti v slobode. Podľa slov pápeža obyvatelia tohto kontinentu nemajú strach z cudzincov, pretože väčšina z nich je potomkami imigrantov, ako aj on sám ním je. V kontexte utečeneckej krízy hovoril o veľkých výzvach a tvrdých rozhodnutiach, ktorým sme vystavení. Pripomenul „zlaté pravidlo“ v súvislosti s tisíckami ľudí, ktorí sa na tomto kontinente vydali putovať na sever v hľadí lepších príležitostí.

„Uvedené pravidlo nám ukazuje jasný smer. Zaobchádzajme s druhými s takým istým zápalom a súcitom, s akým chceme, aby sa zaobchádzalo aj s nami. Hľadajme pre druhých také isté možnosti, aké hľadáme pre nás samých. Pomáhajme druhým rásť tak, ako by sme si želali, aby sa pomáhalo nám samým. (...) Mierka, akú používame na druhých bude mierkou, akú čas použije na nás samých.“ Podľa slov pápeža zlaté pravidlo tiež pripomína zodpovednosť chrániť ľudský život v každom jeho štádiu a vyjadril podporu nedávnemu apelu amerických biskupov za zrušenie trestu smrti.

Tretiu osobnosť Dorothy Dayovú (1897-1980), zakladateľku Hnutia katolíckych robotníkov, spomenul pápež František v kontexte sociálnej spravodlivosti. „Jej sociálny aktivizmus, jej oduševnenie za spravodlivosť a zastávanie sa utláčaných, boli inšpirované evanjeliom, jej vierou a príkladom svätých,“ povedal.

Oceniac úsilie o pozdvihnutie ľudí z extrémnej chudoby však poznamenal, že „ešte stále je treba robiť omnoho viac“, a že „v časoch krízy a ekonomických ťažkostí sa duch solidarity nesmie vytratiť“. Osobitne poukázal na potrebu dať nádej ľuďom uväzneným v „zacyklenej chudobe“.

„Netreba hovoriť, že súčasťou tohto veľkého úsilia je tvorba a prerozdeľovanie bohatstva. Správne využívanie prírodných zdrojov, náležité nasadenie technológie a zauzdenie ducha podnikania sú základnými prvkami ekonomiky, ktorá sa usiluje byť moderná, inkluzívna a udržateľná.“ Citujúc encykliku Laudato si’ Svätý Otec venoval pozornosť podnikateľskej činnosti, zjednocujúcej konverzácii, zodpovednému úsiliu „zmeniť kurz“ a odvráteniu najzávažnejších dopadov zhoršovania životného prostredia spôsobeného ľudskou činnosťou. „Som presvedčený, že môžeme konať aj ináč – som si v tom istý! – a nepochybujem o tom, že Spojené štáty – a tento Kongres – v tomto zohrávajú dôležitú úlohu“ – poznamenal a apeloval na slobodu, potrebnú na vytváranie technológií,  ktoré by boli „v službe iného druhu pokroku, toho, ktorý je zdravší, viac humánnejší, sociálnejší, integrálnejší” (Laudato si’, 112). Napokon pápež vyslovil presvedčenie, že akademické a výskumné inštitúcie Ameriky „môžu k tomuto v nastávajúcich rokoch výrazne prispieť.“

Pred sto rokmi, na začiatku Prvej svetovej vojny, sa narodil ďalší významný Američan: cisterciánsky mních Thomas Merton. Pápež František ho v dnešnom príhovore americkému Kongresu označil za zdroj duchovnej inšpirácie a citoval z jeho autobiografie: „Prišiel som na svet. Prirodzene slobodný, na obraz Boží; napriek tomu som ale väzňom svojej vlastnej prudkosti a sebeckosti, na obraz sveta, do ktorého som sa narodil. Ten svet bol obrazom pekla, plného ľudí ako ja, ktorí Boha milujú, a predsa nenávidia; narodených, aby Ho milovali, no namiesto toho žijúcich v strachu pred beznádejnými vnútorne protichodnými túžbami“.

Podľa slov Svätého Otca bol Merton predovšetkým muž modlitby, mysliteľ, ktorý spochybňoval istoty svojej doby a otváral nové horizonty pre duše a Cirkev. Bol tiež mužom dialógu, propagátor pokoja medzi ľuďmi a náboženstvami.

Z tejto perspektívy dialógu vyjadril pápež uznanie úsiliu vynaloženému pri prekonávaní historických názorových rozdielov spojených s bolestnými udalosťami minulosti a dodal:  „Je mojou úlohou robiť to isté – budovať mosty a pomáhať všetkým mužom a ženám akýmkoľvek možným spôsobom. Keď sa rozhádané krajiny prinavrátia k dialógu – ktorý mohol byť prerušený z tých najlegitímnejších dôvodov , pre všetkých sa zrazu otvoria nové možnosti. Toto si vyžadovalo a stále si vyžaduje odvahu a smelosť, čo nie je to isté ako nezodpovednosť.“

Pokračoval otázkou: „Prečo sa predávajú vražedné zbrane tým, čo plánujú spôsobovať nevýslovné utrpenie jednotlivcom a spoločnosti? Smutnou odpoveďou, ako všetci vieme, sú peniaze: peniaze zmáčané často nevinnou krvou. S ohľadom na toto hanebné a trestuhodné mlčanie, je našou povinnosťou postaviť sa tvárou v tvár tomuto problému a zastaviť obchod so zbraňami.“

Pápež František zhrnul svoju úvahu takto: „Traja synovia a jedna dcéra tejto krajiny, štyria jednotlivci a štyri sny: Lincoln, sloboda; Martin Luther King, sloboda v pluralite a ‚nie‘ vylúčeniu; Dorothy Dayová, sociálna spravodlivosť a práva osôb; a Thomas Merton, schopnosť pre dialóg a otvorenosť pre Boha.“

V záverečnej časti prejavu venoval pozornosť zavŕšeniu svojej 10. apoštolskej cesty účasťou na Svetovom stretnutí rodín vo Filadelfii, pričom označil otázky rodiny za „tému dneška“.

Plné znenie prejavu pápeža Františka v Kongrese USA

Po odznení prejavu pápeža Františka, ktorý bol 36-krát prerušený potleskom, sa predseda Snemovne John Boehner s hosťom v mene zhromaždenia rozlúčil. Odprevadil ho do priľahlého Salónu sôch, v ktorom je vystavená aj socha včera kanonizovaného Junípera Serru.  Pokračovali do Salónu kupoly, kde Svätý Otec odovzdal ako dar pre Knižnicu Kongresu vzácne vydanie Biblie. Následne pápež a predseda Snemovne v sprievode lídrov Kongresu a niektorých členov pápežského sprievodu vyšli na balkón, z ktorého Svätý Otec požehnal veľký zástup ľudí, zhromaždených  na monumentálnom priestranstve National Mall. Latinskoamerický pápež v španielčine vyjadril poďakovanie a všetkých pozdravil, „najmä najdôležitejších ľudí, ktorými sú deti“. Dodal krátku modlitbu: „Pane, Otče náš a Otec všetkých, žehnaj tento ľud, žehnaj každého z nich, žehnaj ich rodiny, daj každému, čo potrebuje.“ Rovnako poprosil o modlitbu s poznámkou:  „Ak je niekto neveriaci alebo sa nemôže modliť, prosím ho, láskavo, aby mi prial všetko dobré.”

Celkom na záver dodal v angličtine: „Thank you very much, and God bless America!“

Vedľa pápeža mávajúceho na rozlúčku stáli štátny sekretár John Kerry a hovorca Snemovne Boehner, ktorý sa nemohol zdržať sĺz. So sídlom Kongresu Spojených štátov sa pápež František rozlúčil pod tzv. Pamätnou bránou. -jk-

USA/Washington 24. septembra - Zo sídla amerického Kongresu smerovali kroky pápeža Františka vo štvrtok 24. septembra do neďalekého Charitatívneho centra Farnosti sv. Patrika, kde sa uskutočnilo stretnutie s bezdomovcami. Týmto gestom solidarity sa Svätý Otec rozlúčil s Washingtonom  pred svojím odletom do New Yorku.

Farnosť sv. Patrika je historicky prvou farnosťou  Washingtonu, ktorá vznikla v roku 1794 pre zabezpečenie pastorácie írskych staviteľov Bieleho domu a Kapitolu, v súvislosti s predpokladaným premiestnením vládneho sídla USA z Filadelfie do nového hlavného mesta v roku 1800.

V chráme sv. Patrika privítal Svätého Otca rektor kostola. Tu sa uskutočnilo stretnutie pápeža s dvoma stovkami bezdomovcov hlavného mesta, ktorí sú odkázaní na charitatívne služby centra. Príhovor Svätého Otca, prednesený v kastílčine, bol po častiach prekladaný do angličtiny. Prirovnal v ňom tváre prítomných tvári sv. Jozefa, ktorý - ako povedal - musel vo svojom živote čeliť mnohým ťažkým situáciám. Hovoriac o udalostiach okolo narodenia Ježiša Krista pripomenul, že „Boží Syn prišiel na tento svet ako bezdomovec“. Boží Syn teda vedel, čo to znamená začať svoj život bez strechy nad hlavou, povedal pápež a sústredil pozornosť na Jozefove otázky, ktoré si mnohí kladú aj dnes: Prečo sme bezdomovcami, prečo nemáme príbytok, miesto na život? A dodal, že my, čo máme dom, by sme si mali položiť túto otázku: „Prečo títo naši bratia a sestry nemajú dom, prečo títo naši bratia nemajú prístrešie?“

Jozef bol však aj mužom viery, pokračoval pápež. „Viera umožnila Jozefovi nájsť svetlo“ vo chvíli, keď sa všetko zdalo byť tmavé a „vďaka viere bol Jozef schopný ísť vpred“. „Tvárou v tvár nespravodlivým a bolestným situáciám, viera nám prináša svetlo“, rozháňa temnotu, robí nás otvorenými pre prítomnosť Boha v každej chvíli, v každej osobe, povedal a dôrazne poznamenal:

„Neexistuje nijaké sociálne, morálne či iné ospravedlnenie toho, že niekomu chýba príbytok. Je mnoho nespravodlivých situácií, avšak vieme, že Boh trpí s nami a prežíva ich po našom boku. On nás neopúšťa.“

Boh nás podnecuje k láske k blížnemu, ktorá sa rodí z volania Boha, ktorý klope na naše dvere, povedal Svätý Otec a poukázal na modlitbu ako jeden z najúčinnejších spôsobov, ktorým si musíme pomáhať. „V modlitbe neexistujú chudobní a bohatí“, „prvá či druhá trieda“, je tam bratstvo:

„Chcem sa zjednotiť s vami, pretože potrebujem vašu podporu, vašu blízkosť. Chcel by som vás pozvať k spoločnej modlitbe, jedni za druhých, jedni s druhými. Týmto spôsobom si môžeme navzájom pomáhať, aby sme zažívali radosť z toho, že Ježiš je uprostred nás.“

(Plné znenie príhovoru bude doplnené)

Po spoločnej modlitbe Otče náš Svätý Otec prítomným udelil Áronovské požehnanie.

Požehnal tiež jedlo a kaplnku zariadenia miestnej diecéznej Charity. Po návrate na nunciatúru sa rozlúčil s jej zamestnancami a odišiel na letisko Andrews Air Force Base.  O 16.00 (22.00 nášho času) sa vydá na hodinový let do New Yorku. Tu ukončí program dnešného dňa modlitbou vešpier s kňazmi a rehoľníkmi v Katedrále sv. Patrika. -jk-

USA 24. septembra – Veľkolepú slávnosť zažili v stredu 23. septembra vo Washingtone účastníci kanonizácie, ktorá sa konala v národnej svätyni Nepoškvrneného Počatia Panny Márie. Svätý Otec František pri nej vyhlásil za svätého Junípera Serru, františkánskeho misionára, apoštola Kalifornie z 18. storočia (1713-1784), pôvodom zo Španielska. Okrem toho, že slávnosť poukázala na miesto kresťanskej viery v dejinách i súčasnosti Spojených štátov amerických, bola aj radostným svedectvom o mnohodnárodnostnom a mnohoetnickom charaktere tamojšej Cirkvi.

Liturgia s mimoriadne bohatou hudobnou zložkou prebiehala v latinčine, španielčine a angličtine. Prvé liturgické čítanie odznelo v jazyku jedného z pôvodných národov  Severnej Ameriky, prosby veriacich zazneli v ďalších jazykoch, medzi iným aj v kórejčine a vietnamčine. Evanjelium o tom, ako zmŕtvychvstalý Kristus dáva misijný rozkaz svojim apoštolom (Mt 28,16-20), zaspieval diakon v španielčine.

Svätý Otec v homílii poukázal na odovzdávanie viery v Cirkvi z generácie na generáciu. Cirkev sa nemusí obávať upadnutia do omylu, ale do uzavretosti, ktorej sa ubráni len tak, že všetci jej členovia budú vychádzať s Kristovým poslaním ku všetkým národom a ku každému človeku. Pápež pripomenul, že jedným z tých, ktorým sú dnes americkí katolíci dlžní za svoju vieru, je práve svätý Junípero Serra, neúnavný ohlasovateľ evanjelia, ktorého životným heslom bolo: „Vždy vpred!“

Plné znenie homílie

Slávenie prebiehalo na otvorenom priestore vedľa katedrály, na oltári pod prístreškom vytvoreným pre túto príležitosť. Len samotní seminaristi a rehoľníci v počte okolo 5-tisíc zaplnili vnútro chrámu.

Rítus svätorečenia bol súčasťou úvodu svätej omše. Žiadosť o vyhlásenie bl. Junípera Serru za svätého predložil Svätému Otcovi miestny arcibiskup, kardinál Donald Wuerl. Životopisnú črtu misionára Kalifornie predstavil postulátor kauzy z rehole františkánov, nasledovali litánie svätých a po nich pápež František v latinčine prečítal kanonizačnú formulu. Relikviu nového svätého umiestnenú v striebornom relikviári v tvare dvojramenného kríža priniesol k oltáru muž oblečený v tradičnom odeve domorodých obyvateľov Ameriky.

S pápežom Františkom koncelebrovali stovky biskupov a kňazov, pri oltári s ním boli kardinál Wuerl a predseda Konferencie biskupov USA arcibiskup Kurtz. Prítomný na slávnosti bol aj hlavný predstavený Rehole menších bratov františkánov P. Marco Tasca. Po skončení slávnosti, vychádzajúc zo sakristie, pápež František pozdravil 20 reprezentantov domorodých obyvateľov Kalifornie. -zk-

Stručná životopisná charakteristika sv. Junípera Serru

Prejav pápeža Františka na spoločnom zasadnutí Kongresu Spojených štátov amerických v budove Kapitolu vo Washingtone vo štvrtok 24. septembra 2015

Pán viceprezident, pán hovorca, ctení členovia Kongresu, milí priatelia,

som veľmi vďačný za vaše pozvanie, aby som sa prihovoril tomuto spoločnému zasadnutiu Kongresu „v krajine slobodných a v domovine statočných“. Uvažoval by som, že dôvodom na to bolo to, že i ja sám som synom tohto veľkého kontinentu, od ktorého sme my všetci dostali tak veľa a za ktorý nesieme spoločnú zodpovednosť.

Každý syn či dcéra danej krajiny má poslanie, osobnú a sociálnu zodpovednosť. Vašou zodpovednosťou ako členov Kongresu je umožniť tejto krajine vašou legislatívnou činnosťou, aby rástla ako národ. Vy ste tvárou tohto ľudu, ich reprezentantmi. Vy ste povolaní, aby ste bránili a uchovávali dôstojnosť vašich spoluobčanov v neúnavnom a náročnom úsilí o dosiahnutie spoločného dobra, lebo to je hlavný cieľ každej politiky. Politická spoločnosť pretrvá vtedy, keď sa snaží – ako svoje povolanie – uspokojovať spoločné potreby stimulovaním rastu všetkých jej členov, zvlášť tých, ktorí sú v situácii väčšej zraniteľnosti alebo rizika. Legislatívna činnosť je vždy založená na starostlivosti o ľudí. K tomuto ste boli pozvaní, povolaní a zhromaždení tými, ktorí si vás zvolili.

Je to vaša práca, ktorá ma pojala zamyslieť sa v dvoch smeroch nad osobou Mojžiša. Na jednej strane, patriarcha a darca zákona ľudu Izraela symbolizuje potrebu ľudí udržiavať živým ich zmysel pre jednotu za pomoci spravodlivej legislatívy. Na druhej strane, osoba Mojžiša nás priamo privádza k Bohu a tak k transcendentnej dôstojnosti ľudskej bytosti. Mojžiš teda predstavuje dobrú syntézu vašej práce: žiada sa od vás, aby ste chránili prostredníctvom zákona ten obraz a podobu, ktorú Boh vtlačil každému ľudskému životu.

Dnes sa chcem prihovoriť nielen vám, ale skrze vás i všetkým ľuďom Spojených štátov. Tu, spolu s ich reprezentantmi, chcem využiť túto príležitosť na nadviazanie dialógu s mnohými tisíckam mužov a žien, ktorí sa každý deň namáhajú v konaní poctivej práce, aby prinášali domov ich každodenný chlieb, usporili si peniaze a – krok za krokom –vybudovali lepší život pre svoje rodiny. Sú to muži a ženy, ktorí sa nezaujímajú len jednoducho o platenie svojich daní, ale svojím pokojným spôsobom udržujú život spoločnosti. Oni svojím konaním tvoria solidaritu a vytvárajú organizácie, ktoré podávajú pomocnú ruku tým najnúdznejším.

Chcel by som tiež vstúpiť do dialógu s tým množstvom starých ľudí, ktorí sú zásobárňou múdrosti vyformovanej skúsenosťami a ktorí sa rozličnými spôsobmi, najmä dobrovoľníckou prácou, snažia podeliť sa o svoje príbehy a vhľad do vecí. Viem, že mnohí z nich sú na dôchodku, no stále aktívni; naďalej pracujú na budovaní tejto krajiny. Chcem tiež nadviazať dialóg so všetkými tými mladými ľuďom, ktorí pracujú na realizácii ich veľkých a šľachetných ašpirácií, ktorí sa nedali zviesť plytkými návrhmi, a ktorí čelia ťažkým situáciám, často – často – ako dôsledku nevyzretosti na strane mnohých dospelých.  Želám si nadviazať dialóg s vami všetkými, a chcel by som to urobiť cez dejinnú pamäť vášho ľudu.

Moja návšteva sa uskutočňuje v čase, keď si mužovia a ženy dobrej vôle pripomínajú výročie niekoľkých veľkých osobností Ameriky. Navzdory spletitým dejinám a skutočnosti ľudskej slabosti boli títo mužovia a ženy schopní, vo všetkej svojej rozdielnosti a so svojimi limitmi, tvrdou prácou a sebaobetovaním – niektorí za cenu svojich životov – budovať lepšiu budúcnosť. Sformovali základné hodnoty, ktoré v duchu amerického národa pretrvajú navždy. Ľud s takýmto duchom dokáže prežiť mnohé krízy, napätia a konflikty, pričom vždy nachádza silu napredovať a robiť to dôstojne. Títo mužovia a ženy nám ponúkajú spôsob ako hľadieť na realitu a interpretovať ju. Uctením si ich pamiatky sme inšpirovaní, dokonca i uprostred konfliktov, a v každodennom „tu a teraz“ čerpať z našich najhlbších kultúrnych rezerv.

Chcel by som si pripomenúť štyroch z týchto Američanov: Abrahama Lincolna, Martina Luthera Kinga, Dorothy Dayovú a Thomasa Mertona.

Tento rok si pripomíname 150 rokov od zavraždenia prezidenta Abrahama Lincolna, strážcu slobody, ktorý neúnavne pracoval na tom, aby „tento národ, pod Božím vedením, mohol mať nový zrod slobody“. Budovať budúcnosť slobody si vyžaduje lásku k spoločnému dobru a spoluprácu v duchu subsidiarity a solidarity.

Všetci máme dosť v povedomí a sme hlboko ustarostení nad znepokojujúcou sociálnou a politickou situáciou súčasného sveta. Náš svet sa stále viac a viac stáva miestom násilných konfliktov, nenávisti a brutálnych ukrutností, páchaných dokonca v mene Boha či náboženstva. Vieme, že nijaké náboženstvo nie je imúnne voči formám individuálnej pomýlenosti či ideologického extrémizmu. Znamená to, že musíme byť obzvlášť pozorní na každý typ fundamentalizmu, či už náboženského alebo akéhokoľvek iného druhu. Obzvlášť delikátna vyváženosť sa vyžaduje pre boj proti násiliu páchanému v mene náboženstva, ideológie alebo ekonomického systému, za súčasného uchovania náboženskej slobody, intelektuálnej slobody a slobody jednotlivca. No je aj iné pokušenie, ktorého sa je treba zvlášť chrániť: prílišné zjednodušovanie, ktoré vidí iba dobro alebo zlo; alebo, ak chcete,  spravodlivých a hriešnikov. Súčasný svet so svojimi otvorenými ranami, ktoré majú dopad na tak mnohých našich bratov a sestry, si vyžaduje, aby sme sa postavili proti každej forme polarizácie, ktorá by rozdeľovala svet na uvedené dva tábory. Vieme, že v snahe oslobodiť sa od vonkajšieho nepriateľa, môžeme byť v pokušení živiť si nepriateľa vo vnútri. Napodobňovanie nenávisti a násilia tyranov a vrahov je tá najlepšia cesta nastúpiť na ich miesto. To je niečo, čo vy ako národ odmietate.

Našou odpoveďou musí byť namiesto toho odpoveď nádeje a uzdravenia, pokoja a spravodlivosti. Žiada sa od nás, aby sme pozbierali odvahu a inteligenciu na vyriešenie mnohých dnešných geopolitických a ekonomických kríz. Dokonca i vo vyspelom svete sú následky nespravodlivých štruktúr a konania priveľmi zjavné. Naše úsilie musí byť zacielené k obnove nádeje, náprave chýb, dodržiavaniu záväzkov, a takto podporovať blaho jednotlivcov a národov. Musíme sa pohnúť vpred spoločne, v jednote, v obnovenom duchu bratstva a solidarity a veľkodušne spolupracovať na spoločnom dobre.

Výzvy, ktoré dnes pred nami stoja, volajú po obnovení toho ducha spolupráce, vďaka ktorému sa podarilo dosiahnuť tak veľa dobra v priebehu dejín Spojených štátov. Komplexná spletitosť, vážnosť a naliehavosť týchto výziev si žiada, aby sme dali dokopy naše zdroje a talenty a odhodlali sa podporovať jeden druhého, s rešpektovaním našich rozdielov a našich presvedčení vo svedomí.

V tejto krajine rozličné náboženské denominácie významne prispeli k budovaniu a posilňovaniu spoločnosti. Je dôležité aby dnes, tak ako v minulosti, hlas viery bolo naďalej počuť, pretože je to hlas bratstva a lásky, ktorý sa usiluje vydať to najlepšie v každom človeku a v každej spoločnosti. Takáto spolupráca je mocným prostriedkom v boji na elimináciu nových globálnych foriem otroctva, zrodených z vážnych nespravodlivostí, ktoré môžu byť prekonané iba cez nové politiky a nové formy sociálneho konsenzu.

Politika je však vyjadrením našej závažnej potreby žiť v jednote, aby sme jednotne budovali to najväčšie spoločné dobro: dobra spoločenstva, ktoré obetuje partikulárne záujmy, aby zdieľalo, v spravodlivosti a mieri, svoje dobrá, záujmy, sociálny život. Nepodceňujem ťažkosti, ktoré to zahŕňa, ale povzbudzujem vás v tomto úsilí.

Tu tiež myslím na pochod, ktorý viedol Martin Luther King zo Selmy do Montgomery pred päťdesiatimi rokmi ako súčasť kampane na splnenie jeho „sna“ o plných občianskych a politických právach pre afrických Američanov. Tento sen nás všetkých neprestáva inšpirovať. Teším sa, že Amerika je naďalej pre mnohých krajinou „snov“. Snov, ktoré vedú k činnosti, k participácii, k záväzku. Sny, ktoré prebúdzajú to, čo je najhlbšie a najpravdivejšie v živote národa.

V posledných storočiach prišli do tejto krajiny milióny ľudí, aby sa pokúsili naplniť svoj sen vytvárať si budúcnosť v slobode. My, obyvatelia tohto kontinentu, nemáme strach z cudzincov, pretože väčšina z nás sme raz sami boli cudzincami. Hovorím vám to ako syn imigrantov, pretože viem, že i mnohí z vás ste tiež potomkami imigrantov. Tragicky však práva tých, čo tu žili dlho pred nami, neboli vždy rešpektované. Týmto ľudom a ich národom chcem tu, zo srdca americkej demokracie, znovu potvrdiť svoju veľkú úctu a uznanie. Prvé kontakty s nimi boli často turbulentné a poznačené násilím, ale je ťažké posudzovať minulosť kritériami súčasnosti. Akokoľvek však, keď sa cudzinec, ktorý je medzi nami, od nás niečoho dovoláva, nesmieme opakovať hriechy a chyby z minulosti. Musíme sa odhodlať, aby sme teraz žili tak šľachetne a tak spravodlivo, ako je to len možné, aby sme tak vychovávali nové generácie k tomu, aby sa neobracali chrbtom k našim „susedom“ a všetkému okolo nás. Budovať národ nás volá k tomu, aby sme uznali, že musíme neustále rozvíjať vzťahy s inými, odmietať mentalitu nepriateľstva a osvojiť si tak mentalitu vzájomnej subsidiarity v neustálom úsilí vydať zo seba to najlepšie. Som si istý, že to môžeme dosiahnuť.

Náš svet čelí utečeneckej kríze takých rozmerov, aké tu neboli od čias Druhej svetovej vojny. Toto nás stavia pred veľké výzvy a mnohé ťažké rozhodnutia. Aj na tomto kontinente sa tisícky ľudí vydalo putovať smerom na sever v hľadaní lepšieho života pre seba a svojich drahých, v hľadaní väčších príležitostí. Nie je to presne to, čo chceme pre naše vlastné deti? Nesmieme sa dať vyviesť z konceptu ich počtom, ale skôr vnímať ich ako osoby, pozerať na ich tváre a počúvať ich príbehy, snažiac sa odpovedať na ich situácie najlepšie, ako len vieme. Odpovedať spôsobom, ktorý je vždy humánnym, spravodlivým a bratským. Potrebujeme sa vyvarovať bežného pokušenia týchto dní: vyradiť všetko to, čo sa javí byť problémové. Pripomeňme si Zlaté pravidlo: „Všetko, čo chcete, aby druhí robili vám, robte aj vy im“ (Mt 7,12).

Uvedené pravidlo nám ukazuje jasný smer. Zaobchádzajme s druhými s takým istým zápalom a súcitom, akými chceme, aby sa zaobchádzalo aj s nami. Hľadajme pre druhých také isté možnosti, aké hľadáme pre nás samých. Pomáhajme druhým rásť tak, ako by sme si želali, aby sa pomáhalo nám samým. Slovom, ak chceme bezpečnosť, poskytujme bezpečnosť; ak chceme život, dávajme život; ak chceme možnosti, sami poskytujme možnosti. Mierka, akú používame na druhých bude mierkou, akú čas použije na nás samých. Zlaté pravidlo nám tiež pripomína našu zodpovednosť chrániť a obraňovať ľudský život v každom štádiu jeho vývinu.

Toto presvedčenie ma viedlo od začiatku mojej služby k tomu, aby som sa na rôznych úrovniach zasadzoval za zrušenie trestu smrti na celom svete. Som presvedčený, že táto cesta je najlepšia, pretože každý život je posvätný, každá ľudská bytosť je obdarená neodcudziteľnou dôstojnosťou, a spoločnosť môže mať prínos len z nápravy tých, čo boli odsúdení za zločiny. V súčasnosti moji bratia biskupi tu v Spojených štátoch obnovili svoju výzvu na zrušenie trestu smrti. Nielenže ich v tom podporujem, ale ponúkam svoje povzbudenie všetkým tým, ktorí sú presvedčení, že spravodlivé a nevyhnutné potrestanie nikdy nemôže vylučovať dimenziu nádeje a cieľ nápravy.

V týchto časoch, keď sú sociálne záležitosti tak dôležité, nemôžem nespomenúť Božiu služobnicu Dorothy Dayovú, zakladateľku Hnutia katolíckych robotníkov. Jej sociálny aktivizmus, jej oduševnenie za spravodlivosť a zastávanie sa utláčaných, boli inšpirované evanjeliom, jej vierou a príkladom svätých.

Koľký pokrok sa v tejto oblasti urobil v toľkých častiach sveta! Koľko sa len urobilo v týchto prvých rokoch tretieho tisícročia na pozdvihnutie ľudí z extrémnej chudoby! Viem, že zdieľate moje presvedčenie, že ešte stále je treba robiť omnoho viac, a že v časoch krízy a ekonomických ťažkostí sa duch solidarity nesmie vytratiť. Zároveň vás chcem povzbudiť, aby ste mysleli na ľudí okolo nás, ktorí sú uväznení v zacyklenej chudobe. Aj oni potrebujú dostať nádej. Boj proti chudobe a hladu je treba viesť vytrvalo a na mnohých frontoch, najmä čo sa týka jej samotných príčin. Viem, že mnohí Američania dnes, tak ako i v minulosti, pracujú na zdolaní tohto problému.

Netreba hovoriť, že súčasťou tohto veľkého úsilia je tvorba a prerozdeľovanie bohatstva. Správne využívanie prírodných zdrojov, náležité nasadenie technológie a zauzdenie ducha podnikania sú základnými prvkami ekonomiky, ktorá sa usiluje byť moderná, inkluzívna a udržateľná. „Podnikateľská činnosť je vznešeným povolaním zameraným na produkciu bohatstva a zlepšovanie sveta. Môže byť veľmi plodným zdrojom prosperity pre oblasť, v ktorej pôsobí, najmä ak chápe vytváranie pracovných miest ako podstatnú súčasť svojej služby spoločnému  dobru“ (Laudato si’, 129). Toto spoločné dobro tiež zahŕňa zem, centrálnu tému encykliky, ktorú som v nedávno napísal, aby som „nadviazal so všetkými ľuďmi dialóg, ktorý sa týka nášho spoločného domova“ (Laudato si’, 3). „Potrebujeme konverzáciu, ktorá nás všetkých zjednotí, pretože výzva životného prostredia, ktorá stojí pred nami, a tiež jej ľudské korene, sa týkajú a dotýkajú nás všetkých“ (Laudato si’, 14).

V encyklike Laudato si’, volám po odvážnom a zodpovednom úsilí „zmeniť kurz“ (Laudato si’, 61) a odvrátiť najzávažnejšie dopady zhoršovania životného prostredia spôsobeného ľudskou činnosťou. Som presvedčený, že môžeme konať aj ináč – som si tým istý! – a nepochybujem o tom, že Spojené štáty – a tento Kongres – v tomto zohrávajú dôležitú úlohu. Teraz nastáva čas pre odvážne počiny a stratégie, zamerané na zavedenie „kultúry starostlivosti“ (Laudato si’, 231) a na „integrovaný prístup v boji proti chudobe, pri obnove dôstojnosti vylučovaných, a súčasne pri ochrane prírody“ (Laudato si’, 139). „Disponujeme slobodou potrebnou na to, aby sme limitovali a usmerňovali technológiu“ (Laudato si’, 112); „vyvinuli inteligentné spôsoby ... rozvíjania a ohraničenia našej moci“ (Laudato si’, 78); a na to, aby sme technológiu „dali do služby iného druhu pokroku, toho, ktorý je zdravší, viac humánnejší, sociálnejší, integrálnejší” (Laudato si’, 112). Som presvedčený, že vynikajúce akademické a výskumné inštitúcie Ameriky môžu k tomuto v nastávajúcich rokoch výrazne prispieť.

Pred sto rokmi, na začiatku Veľkej vojny [Prvej svetovej vojny], ktorú pápež Benedikt XV. označil za „nezmyselné zabíjanie“, sa narodil iný významný Američan: cisterciánsky mních Thomas Merton. Zostal zdrojom duchovnej inšpirácie a vodcom pre mnohých ľudí. Vo svojej autobiografii Merton napísal: „Prišiel som na svet. Prirodzene slobodný, na obraz Boží; napriek tomu som ale väzňom svojej vlastnej prudkosti a sebeckosti, na obraz sveta, do ktorého som sa narodil. Ten svet bol obrazom pekla, plného ľudí ako ja, ktorí Boha milujú, a predsa nenávidia; narodených, aby Ho milovali, no namiesto toho žijúcich v strachu pred beznádejnými vnútorne protichodnými túžbami“. Merton bol predovšetkým muž modlitby, mysliteľ, ktorý spochybňoval istoty svojej doby a otváral nové horizonty pre duše a Cirkev. Bol tiež mužom dialógu, propagátor mieru medzi ľuďmi a náboženstvami.

Z tejto perspektívy dialógu by som chcel vyjadriť uznanie úsiliu vynaloženému v súčasných mesiacoch na pomoc pri prekonávaní historických názorových rozdielov spojených s bolestnými udalosťami minulosti. Je mojou úlohou robiť to isté – budovať mosty a pomáhať všetkým mužom a ženám akýmkoľvek možným spôsobom. Keď sa rozhádané krajiny prinavrátia k dialógu – ktorý mohol byť prerušený z tých najlegitímnejších dôvodov –, pre všetkých sa zrazu otvoria nové možnosti. Toto si vyžadovalo a stále si vyžaduje odvahu a smelosť, čo nie je to isté ako nezodpovednosť. Dobrý politický vodca je ten, čo v myslí so zreteľom na záujmy všetkých, chopí sa vhodného momentu v duchu otvorenosti a pragmatizmu. Dobrý politický vodca si vždy vyberie radšej iniciovanie procesov než vlastnenie priestorov (porov. Evangelii gaudium, 222-223).

Byť v službe dialógu a mieru tiež znamená byť skutočne rozhodnutý minimalizovať a v dlhodobom horizonte i ukončiť mnohé ozbrojené konflikty po celom našom svete. Tu sa musíme sami seba spýtať: Prečo sa predávajú vražedné zbrane tým, čo plánujú spôsobovať nevýslovné utrpenie jednotlivcom a spoločnosti? Smutnou odpoveďou, ako všetci vieme, sú peniaze: peniaze zmáčané často nevinnou krvou. S ohľadom na toto hanebné a trestuhodné mlčanie, je našou povinnosťou postaviť sa tvárou v tvár tomuto problému a zastaviť obchod so zbraňami.

Traja synovia a jedna dcéra tejto krajiny, štyria jednotlivci a štyri sny: Lincoln, sloboda; Martin Luther King, sloboda v pluralite a „nie“ vylúčeniu; Dorothy Dayová, sociálna spravodlivosť a práva osôb; a Thomas Merton, schopnosť pre dialóg a otvorenosť pre Boha.

Štyria reprezentanti amerického ľudu.

Svoju návštevu vašej krajiny zakončím vo Filadelfii, kde sa zúčastním na Svetovom stretnutí rodín. Je mojím želaním, aby sa mojou návštevou rodiny stali témou dneška. Ako len sú rodiny podstatné pri budovaní tejto krajiny! Ako si len zaslúžia našu podporu a povzbudenie! A predsa nemôžem skryť svoju starosť o rodiny, ktoré sú v ohrození ako azda nikdy predtým. Základné vzťahy sú spochybňované, ako skutočný základ manželstva a rodiny. Môžem iba zopakovať dôležitosť a nadovšetko bohatstvo a krásu rodinného života.

Zvlášť by som chcel dať do povedomia tých členov rodín, ktorí sú najzraniteľnejší: mládež. Pre mnohých z nich je budúcnosť, naplnená nespočetnými možnosťami, lákadlom, no stále je mnoho tých, čo sú dezorientovaní a nemajú cieľ, sú zamotaní v bludisku násilia, zneužívania a zúfalstva. Ich problémy sú aj našimi problémami. Nemôžeme sa im vyhýbať. Musíme im čeliť spoločne, hovoriť o nich a hľadať efektívne riešenia a nie uviaznuť v diskusiách. S rizikom zjednodušovania môžeme povedať, že žijeme v kultúre, ktorá vyvíja tlak na mladých ľudí, aby si nezakladali rodiny, pretože im chýbajú možnosti pre budúcnosť. No tá istá kultúra zas iným ponúka tak veľa alternatív, že oni tiež sú odradení od založenia si rodiny.

Národ sa môže považovať za veľký len vtedy, keď obraňuje slobodu ako to robil Lincoln; keď podporuje kultúru, ktorá ľuďom umožní „snívať“ o úplných právach pre všetkých svojich bratov a sestry, ako sa snažil Martin Luther King; keď sa zasadzuje za spravodlivosť a zastáva sa utláčaných, ako to robila Dorothy Dayová svojou neúnavnou prácou; ovocím viery, ktorá sa stáva dialógom a zasieva pokoj v kontemplatívnom štýle Thomasa Mertona.

Týmito postrehmi som sa snažil predstaviť niektoré z bohatstiev vášho kultúrneho dedičstva, ducha amerického národa. Je mojou túžbou, aby sa tento duch ďalej rozvíjal a rástol, aby tak mnoho mladých ľudí, ako je to len možné, mohlo zdediť a prebývať v krajine, ktorá tak veľa ľudí inšpirovala snívať.

Boh žehnaj Ameriku!

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Homília Svätého Otca Františka pri svätej omši s kanonizáciou P. Junípera Serru v Národnej svätyni Nepoškvrneného Počatia vo Washingtone 23. septembra 2015

«Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa!» (Flp 4,4). Je to pozvanie, ktoré prenikavo zasahuje náš život. Radujte sa, hovorí sv. Pavol so silou takmer rozkazujúcou. Je to pozvanie, ktoré sa stáva ozvenou túžby, aby sme všetci prežívali skúsenosť plnosti života, života, ktorý má zmysel, života radostného. Akoby mal Pavol schopnosť počúvať srdce každého z nás a pomenoval to, čo cítime, čo žijeme. V našom vnútri sa nachádza niečo, čo nás pozýva k radosti a nie k prispôsobovaniu sa náhradkám, ktoré sa nás snažia vždy len uspokojiť.

Avšak neraz prežívame napätia každodenného života. Je veľa situácií, ktoré sa javia ako spochybňujúce toto pozvanie. Zdá sa, že dynamika, ktorej sme často podrobení, nás privádza ku smutnej rezignácii, ktorá sa pozvoľna premieňa v privyknutie si, so smrtonosným následkom: znecitliviť si srdce.

Nechceme, aby rezignácia bola hybnou silou nášho života – alebo to chceme? Nechceme, aby sa privyknutie zmocnilo našich dní – alebo áno? Kvôli tomuto sa môžeme pýtať: ako konať, aby neznecitlivelo naše srdce? Ako prehlbovať radosť evanjelia v rôznych situáciách nášho života?

Ježiš to povedal vtedajším učeníkom a hovorí to aj nám: Choďte! Hlásajte! Radosť evanjelia sa zakusuje, poznáva a prežíva iba jej darovaním, darovaním sa.

Duch sveta nás pozýva ku konformizmu, k pohodlnosti. Voči tomuto ľudskému duchu „je potrebné počuť nanovo, že potrebujeme jedni druhých, že máme zodpovednosť za druhých a za svet” (Laudato si’, 229). Máme zodpovednosť ohlasovať Ježišovo posolstvo. Pretože prameň našej radosti sa «rodí z tej neuhasiteľnej túžby ponúkať milosrdenstvo, ovocia skúsenosti nekonečného milosrdenstva Otca a jeho šíriacej sa sily”  (Evangelii gaudium, 24). Choďte všetkým ohlasovať pomazávajúc a pomazávajte hlásajúc. K tomuto nás Pán pozýva dnes a hovorí nám:

Radosť kresťan zakusuje v misii: choďte k ľuďom všetkých národov (porov. Mt 28,19).

Radosť kresťan nachádza v pozvaní: Choďte a ohlasujte.

Radosť kresťan obnovuje a aktualizuje s povolaním: Choďte a pomazávajte.

Ježiš vás posiela ku všetkým národom. Ku všetkým ľuďom. A v tomto slove „všetci“ spred dvetisíc rokov sme boli zahrnutí aj my. Ježiš nedáva selektívny zoznam, ku ktorým áno a ku ktorým nie, ktorí sú hodní či nie sú hodní prijať jeho posolstvo, jeho prítomnosť. Naopak, ochotne vždy prijímal život taký, aký sa mu naskytoval. S tvárou bolesti, hladu, choroby, hriechu. S tvárou rán, smädu, únavy. S tvárou pochybností a ľútosti. Ďaleko od očakávania života vykrášleného, upraveného, vymaskovaného, prijal ho ochotne tak, ako mu prichádzal v ústrety. Hoci to bol život, ktorý sa často predstavoval zrútený, pošpinený, znivočený. „Všetkým“ Ježiš povedal, všetkým: Choďte a ohlasujete; celému tomuto životu, takému aký je, a nie ako by sa nám páčilo, aby bol: Choďte a prijímajte ochotne v mojom mene. Choďte na križovatky ciest, choďte... ohlasovať bez strachu, bez predsudkov, bez povýšenosti, bez puritánstva, všetkým tým, ktorí stratili radosť zo života, choďte a ohlasujte milosrdné objatie Otca. Choďte k tým, ktorí žijú s ťarchou bolesti, zlyhania, s pocitom rozbitého života, a ohlasujte to „bláznovstvo“ Otca, ktorý sa ich snaží pomazať olejom nádeje, spásy. Choďte ohlasovať, že omyly, klamné ilúzie, nedorozumenia nemajú v živote osoby posledné slovo. Choďte s olejom, ktorý tíši rany a osviežuje srdce.

Poslanie sa nikdy nerodí z dokonale vypracovaného plánu alebo z príručky veľmi dobre štrukturovanej a naprogramovanej; poslanie sa rodí vždy zo života, ktorý sa cítil byť hľadaný a uzdravený, nájdený a odpustený. Poslanie sa rodí zo zakúsenia, raz i viac krát, milosrdného pomazania Bohom.

Cirkev, Boží svätý ľud, vie prechádzať prašnými cestami dejín, skríženými často krát konfliktami, nespravodlivosťami, násilím, aby našla svoje deti a bratov. Boží svätý ľud sa neobáva omylu; obáva sa uzatvorenia sa, kryštalizácie v elitu, primknutiu sa k vlastným istotám. Vie, že uzatvorenosť v jej mnohorakých formách je príčinou toľkých rezignácií.

Preto «vyjdime, vyjdime všetkým ponúknuť život Ježiša Krista» (Evangelii gaudium, 49). Boží ľud sa vie zapojiť, pretože je učeníkom Toho, ktorý pokľakol pred svojimi, aby im poumýval nohy (porov. tamtiež, 24).

Dnes sme tu, môžeme tu byť, pretože tu boli mnohí, ktorí mali odvahu odpovedať na toto povolanie, ktorí uverili, že «život vzrastá darujúc ho a oslabuje sa v izolácii a v pohodlí» (Dokument z Aparecidy, 360). Sme deťmi misionárskej smelosti toľkých, ktorí uprednostnili neuzatvoriť sa «do štruktúr, ktoré nám poskytujú falošnú istotu […] do zvyklostí, uprostred ktorých sa cítime pokojní, i keď vonku je veľa hladných“ (Evangelii gaudium, 49). Sme dlžníkmi tradície, reťazca svedkov, ktorí umožnili, aby sa Dobrá Novina evanjelia udržiavala z generácie na generáciu Novou a Dobrou.

A dnes si pripomíname jedného z tých svedkov, ktorý vedel v týchto krajoch vydať svedectvo radosti evanjelia: Brat Junípero Serra. Vedel žiť to, čo znamená byť „Cirkvou na výjazde“, touto Cirkvou, ktorá vie vychádzať do ulíc, aby sa podelila s Božou zmierujúcou nehou. Vedel zanechať svoju zem, svoje obyčaje, mal odvahu otvárať nové cesty, vedel kráčať v ústrety toľkým, učiac sa rešpektovať ich obyčaje a ich osobitosti.

Naučil sa prebúdzať a sprevádzať Boží život v tvárach tých, ktorých stretával, robiac z nich svojich bratov. Junípero sa usiloval ochraňovať dôstojnosť domorodého spoločenstva, chrániac ho pred tými, ktorí ho zneužívali. Sú to zneužívania, ktoré nás dodnes sprevádzajú a vyvolávajú v nás odpor, zvlášť kvôli bolesti, ktorú vyvolávajú v živote toľkých osôb.

Mal jedno motto, ktoré inšpirovalo jeho kroky a tvárnilo jeho život: vedel povedať, ale najmä vedel žiť hovoriac: „vždy vpred“. Toto bol spôsob, ktorý Junípero našiel, aby mohol žiť radosť evanjelia, aby sa jeho srdce neznecitlivelo. Smeroval vždy vpred, pretože Pán čaká; vždy vpred, pretože brat čaká; vždy vpred za všetkým tým, čo mu ešte zostávalo prežiť; smeroval vždy vpred. Nech tak, ako on včera, aj my dnes môžeme povedať: „vždy vpred“.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka 350-člennému biskupskému zboru USA, ktorý predniesol 23. septembra 2015 v Katedrále sv. Matúša vo Washingtone

Drahí bratia v biskupskej službe,

ponajprv chcem zaslať pozdrav židovskej komunite, našim bratom Židom, ktorí dnes slávia sviatok Jom Kippur. Nech ich Pán požehná pokojom a dá im napredovať v živote svätosti, podľa toho, čo sme dnes počuli z jeho Slova: «Buďte svätí, pretože ja som Svätý.»

Som rád, že sa s vami stretávam v tomto momente apoštolskej cesty, ktorá ma priviedla do vašej krajiny. Vrelo ďakujem kardinálovi Wuerlovi a arcibiskupovi Kurtzovi za milé slová privítania, ktoré mi adresovali aj v mene vás všetkých. Prijmite, prosím, moju vďačnosť za vľúdne prijatie a veľkorysú disponovanosť, s akou bol môj tunajší pobyt naplánovaný a zorganizovaný.

Zatiaľ čo objímam pohľadom i srdcom vaše tváre Pastierov, chcel by som mocne zovrieť cirkvi, ktoré s láskou nesiete na pleciach a prosím vás, aby ste ich uistili, že moja ľudská i duchovná blízkosť vaším prostredníctvom, zasahuje celý Boží ľud rozosiaty po tejto šírej zemi. 

Pápežovo srdce sa rozťahuje, aby pojalo všetkých. Rozšíriť srdce, aby svedčilo o tom, že Boh je veľký vo svojej láske, je podstatou poslania Petrovho nástupcu, Vikára toho, ktorý na kríži objal celé ľudstvo. Nech sa žiadny člen Kristovho tela a amerického národa necíti vylúčený z pápežovho objatia. Kdekoľvek sa na perách objaví pravé meno Ježiš, tam zaznie aj pápežov hlas, aby potvrdil: „Je to Spasiteľ!“ Z vašich veľkých metropol východného pobrežia a plání stredozápadu (midwest), z hlbokého juhu k nekonečnému západu, kdekoľvek sa váš ľud schádza na eucharistické slávenie, nech pápež nie je čisto iba menom vyslovovaným zvykovo, ale hmatateľnou spoločnosťou zameranou na podporovanie hlasu, ktorý sa vznáša zo srdca Nevesty: «Príď, Pane!» 

Keď sa nejaká ruka načahuje, aby konala dobro či sprostredkovala Kristovu starostlivú lásku, osušila slzu alebo bola spoločníčkou osamelému, aby naznačila cestu zablúdenému či pozdvihla už zlomené srdce, aby sa sklonila k padnutému alebo poučila smädného po pravde, aby ponúkla odpustenie alebo viedla k novému začiatku v Bohu... vedzte, že pápež vás sprevádza, pápež vás podporuje, kladie na vašu ruku tú svoju, už zostarnutú a vráskavú, ale vďaka Božej milosti ešte schopnú podporiť a povzbudiť.

Moje prvé slovo je vzdávanie vďaky Bohu za dynamizmus evanjelia, ktorý umožnil pozorovateľný rast Kristovej Cirkvi v týchto zemiach a prisľúbil veľkorysý prínos, ktorý ponúkla a neprestajne ponúka spoločnosti Spojených štátov a svetu. Vrelo oceňujem a s dojatím ďakujem za vašu veľkorysosť a solidaritu voči Svätej stolici a voči evanjelizácii toľkých trpiacich častí sveta. Teším sa z nezdolného nasadenia vašej Cirkvi vo veci života a rodiny, ktoré je popredným motívom mojej návštevy. Pozorne sledujem obrovské úsilie prijímania a integrovania migrantov, ktorí neprestajne hľadia na Ameriku pohľadom putujúcich, a ktorí tu zakotvili s cieľom nachádzať jej sľubné zdroje slobody a prosperity. Obdivujem námahu, s akou napredujete vo výchovnom poslaní vo vašich školách na všetkých úrovniach a charitatívne dielo vašich početných inštitúcií. Sú to aktivity neraz vykonávané bez akéhokoľvek pochopenia pre ich hodnotu a bez podpory, a v každom prípade hrdinsky udržiavané peniazmi chudobných, pretože takéto iniciatívy vychádzajú z nadprirodzeného poverenia, ktorému nie je dovolené odmietnuť poslušnosť.  

Som si vedomý odvahy, s akou ste čelili tmavým úsekom vašej cirkevnej cesty bez toho, aby ste sa obávali sebakritiky či snažili sa vyhnúť pokorovaniam a obetám, bez toho, aby ste podľahli strachu z vyprázdnenia sa z toho, čo je druhoradé, preto, aby ste znovuzískali vážnosť a dôveru pre Kristových služobníkov, ako to očakáva duša vášho ľudu. Viem, ako ťažko na vás doľahlo zranenie posledných rokov a sprevádzal som vaše veľkorysé úsilie uzdravovať obete, vo vedomí, že uzdravovaním sa vždy sami uzdravujeme a tiež naďalej pracovať na zaistení toho, aby sa takíto zločiny už nikdy viac nezopakovali. 

Prihováram sa vám ako biskup Ríma, už vo svojej starobe povolaný Bohom, taktiež z jednej americkej zeme, aby chránil jednotu univerzálnej Cirkvi a povzbudzoval v láske cestu všetkých miestnych cirkví, aby napredovali v poznaní, vo viere a Kristovej láske. Čítajúc vaše mená a priezviská, pozorujúc vaše tváre, poznajúc vysokú mieru vášho cirkevného povedomia a oddanosti, ktorú ste vždy prechovávali voči Petrovmu nástupcovi, vám musím povedať, že sa medzi vami necítim ako cudzinec. Som vskutku pôvodom tiež z rozľahlej krajiny, bezhraničnej a nezriedka beztvarej, ktorá, tak ako vaša prijala vieru z toho, čo so sebou priniesli misionári. Dobre poznám výzvu zasievať evanjelium do sŕdc ľudí pochádzajúcich z rôznych kútov sveta,  neraz stvrdnutých z trpkej cesty, predtým ako docestovali. Nie je mi cudzia história námahy zasadiť Cirkev medzi pláne, pohoria, mestá a predmestia často nehostinnej oblasti, kde hranice sú vždy provizórne, jasné odpovede nemajú trvácnosť a kľúč k vstupu si vyžaduje umenie spájať epickú námahu priekopníkov bádateľov s prozaickou múdrosťou a odolnosťou usadlíkov, ktorí zaberajú dosiahnuté územie. Ako to vyspieval jeden váš básnik: «krídla mocné a neúnavné», ale aj múdrosť toho, ktorý «pozná vrchy». (Keď som býval mladý,/mal som krídla mocné a neúnavné,/no nepoznal som vrchy. Keď som ostarel,/poznal som vrchy,/no unavené krídla už viac nedosiahli na dohľad./ Géniom je múdrosť a mladosť. (Porov. Edgard Lee Masters, Antologia di Spoon River).

Neprihováram sa vám sám. Môj hlas je pokračovaním toho, čo vám darovali moji predchodcovia. Skutočne, už od prvopočiatkov «amerického národa», keď bola v predvečer revolúcie ustanovená prvá diecéza v Baltimore, Cirkev Ríma vám bola vždy nablízku a nikdy vám nechýbala jej stála pomoc a jej povzbudzovanie. V uplynulých desaťročiach vás traja z mojich ctihodných predchodcov navštívili a odovzdali vám význačné dedičstvo doteraz aktuálneho učenia, ktoré sa stalo vaším pokladom pri smerovaní prezieravých pastoračných programov pre vedenie tejto milovanej Cirkvi. 

Nemám v úmysle načrtnúť program či naznačiť nejakú stratégiu. Neprišiel som, aby som vás súdil a dával vám lekcie. Spolieham sa úplne na hlas toho, ktorý  «nás naučí všetko» (Jn 14,26). Dovoľte mi iba, so slobodou lásky, aby som k vám mohol prehovoriť ako brat medzi bratmi. Nemám v srdci to, aby som vám hovoril, čo robiť, pretože všetci vieme, koľko od nás žiada Pán. Radšej sa ešte vrátim k tej námahe – starej a vždy novej – pýtať sa na cesty, ktorými treba ísť, na pocity, ktoré treba zachovávať, kým sa pracuje, na ducha, s akým konať. Bez toho, aby som si nárokoval byť vyčerpávajúci, podelím sa s vami o niekoľko zamyslení, ktoré považujem za vhodné pre naše poslanie.  

Sme biskupi Cirkvi, Pastieri ustanovení Bohom, aby sme pásli jeho stádo. Naša najväčšia radosť je byť Pastiermi, nič iné ako Pastiermi s nerozdeleným srdcom a nezvratnou vydanosťou seba samých. Je potrebné chrániť túto radosť a nedovoliť, aby nám ju ukradli. Zlý reve ako lev a snaží sa ju pohltiť a tak zničiť to, že sme povolaní, aby sme neboli pre seba samých, ale darom a pre službu «Pastiera našich duší» (1 Pt 2,25).

Podstatu našej identity treba hľadať vo vytrvalej modlitbe, v kázaní (Sk 6,4) a v pasení (Jn 21,15-17; Sk 20,28-31).

Nie v hocijakej modlitbe, ale v dôvernej jednote s Kristom, kde sa treba denne nechať zachytiť jeho pohľadom, aby sme začuli jeho otázku, ktorou sa na nás obracia: «Kto je moja Matka? Kto sú moji bratia?» (porov. Mk 3, 33). A aby sme mu mohli pokojne odpovedať: «Pane, hľa tvoja Matka, hľa, tvoji bratia! Odovzdávam ti ich, sú to tí, ktorých si mi zveril». Z takejto dôvernosti s Kristom sa živí Pastierov život.

Nejde o kázanie komplexných doktrín, ale o radostné ohlasovanie Krista, mŕtveho a vzkrieseného pre nás. Štýl nášho poslania nech vzbudí v tých, ktorí nás počúvajú, skúsenosť toho «pre nás» v tomto ohlasovaní: nech Slovo dodá zmysel a plnosť každému zlomku ich života, sviatosti nech ich vyživujú tým pokrmom, ktorý si nemôžu zabezpečiť, blízkosť Pastiera nech v nich prebudí nostalgiu po Otcovom objatí. Bdejte, aby stádo našlo vždy v srdci Pastiera tú zásobáreň večnosti, ktorú nadarmo namáhavo hľadá vo svetských veciach. Nech nájde vždy na vašich perách ocenenie schopnosti v slobode a spravodlivosti tvoriť a budovať pokrok, ktorého je táto krajina plná. Nech však nechýba ani vyrovnaná odvaha vyznať, že je potrebné  obstarávať si «nie pokrm, ktorý sa pominie, ale taký, ktorý ostáva pre večný život» (porov. Jn 6,27). 

Nepásť seba samých, ale vedieť ustúpiť, umenšiť sa, vyjsť z centra, aby sme Kristom sýtili Božiu rodinu. Neohrozene bdieť, vztýčiť sa dohora, aby sme pohľadom Boha obsiahli stádo, ktoré patrí iba jemu. Pozdvihnúť sa do výšky kríža jeho Syna, jediného bodu pohľadu, ktorý otvára Pastierovi srdce jeho stáda.

Nehľadieť smerom dolu vo vlastnej autorefencialite (vzťahovaní všetkého na seba), ale smerom k Božím obzorom, ktoré presahujú to, čo my dokážeme predvídať či naplánovať. Bedliť aj na sebou, aby sme ušli od pokušenia narcizmu, ktorý oslepuje oči Pastiera, spôsobuje, že jeho hlas sa stane nerozpoznateľný a jeho gestá sterilné. Na mnohorakých cestách, ktoré sa otvárajú pred vašou pastierskou starostlivosťou pamätajte na to, aby ste uchovali nezničiteľnú to jadro, ktoré zjednocuje všetko: «mne ste to urobili» (Mt 25,31-45).

Istotne je užitočné, ak biskup vlastní prezieravosť vodcu a skúsenosť správcu, avšak neúprosne klesáme, ak moc sily dáme na miesto sily bezmoci, ktorou nás Boh vykúpil. Pre biskupa je nevyhnutné jasné vnímanie boja medzi svetlom a temnotami, ktorý prebieha v tomto svete. Beda nám však, ak robíme z kríža zástavu svetských bitiek, neuvedomujúc si, že podmienkou trvalého víťazstva je nechať sa prebodnúť a vyprázdniť od seba samých (porov. Flp 2,1-11).

Nie je nám neznáma úzkosť prvých Jedenástich, zavretých medzi vlastnými múrmi, ohrozených a vydesených, plných preľaknutia rozpŕchnutých oviec, pretože Pastier bol zasiahnutý. Ale vieme, že nám bol daný duch odvahy a nie ustráchanosti. Preto nám nie je dovolené, aby sme sa nechali paralyzovať strachom.

Dobre viem, že výzvy pred vami sú mnohé a pole, na ktorom zasievate je často nevraživé a nemálo je aj pokušení uzavrieť sa do obkľúčenia strachu, lízať si rany, oplakávať časy, ktoré sa nevrátia a pripravovať si tvrdé odpovede na už ostré odporovanie.

A jednako sme stúpencami kultúry stretnutia. Sme žijúce sviatosti objatia, medzi božským bohatstvom a našou chudobou. Sme svedkovia zníženia sa a zhovievavosti Boha, ktorý predchádza v láske aj našu najprvotnejšiu odpoveď.

Dialóg je naša metóda, nie však pre chytrácku stratégiu, ale pre vernosť tomu, ktorý nikdy neustane pri prechádzaní ľudskými námestiami až do jedenástej hodiny, aby im ponúkol svoje pozvanie lásky (porov. Mt 20,1-16).

Cesta je teda dialóg, dialóg medzi vami, dialóg s vašimi kňazmi, dialóg s laikmi, dialóg s rodinami, dialóg so spoločnosťou. Neunavím sa v tom, aby som vás povzbudzoval, aby ste viedli dialóg bez obáv. Čím bohatšie je dedičstvo, o ktoré sa máte s neohrozenosťou (parrésiou) deliť, o toľko viac nech je výrečnejšia pokora, s akou ho máte ponúkať. Nebojte sa vykonať exodus, potrebný pre každý autentický dialóg. Ináč nie je možné pochopiť dôvody iných, ani do hĺbky porozumieť, že brat, ku ktorému sa treba dostať a vyslobodiť ho silou a blízkosťou lásky, zaváži viac ako pozície, ktoré posudzujeme za vzdialené od našich a tiež aj ako autentické istoty. Nevľúdna a bojovná reč sa nehodí do úst Pastiera, nemá právo prebývať v jeho srdci, a hoci by sa zdalo, že na chvíľu by mohla zaistiť zdanlivú hegemóniu, jedine trvalé čaro dobroty a lásky je tým, čo zostane naozaj presvedčivým.

Je potrebné umožniť neprestajne zaznievať v našom srdci Pánovmu slovu: «Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoje duše» (Mt 11,28-30). Ježišovo jarmo je jarmo lásky a preto je prisľúbením odpočinku. Niekedy nás ťaží osamotenosť našich námah a natoľko sme zapriahnutí do jarma, že si už nespomenieme na to, že sme ho dostali do Pána. Zdá sa nám iba naše a tak ho za sebou vláčime ako unavené voly na vyprahnutom poli, pritisnutí pocitom zbytočnej práce, zabúdajúc na plnosť odpočinku nerozlučiteľne spojenej s Tým, ktorý nám dal prisľúbenie.

Učiť sa od Ježiša, či lepšie, učiť sa Ježiša, mierneho a pokorného; vstúpiť do jeho miernosti a do jeho pokory cez kontempláciu jeho konania. Voviesť naše cirkvi a náš ľud, nezriedka pritlačený strohým úsilím o výkon do príjemnosti Pánovho jarma. Pripomínať si, že identita Ježišovej Cirkvi je zaistená nie «ohňom z neba, ktorý ničí» (porov. Lk 9,54), ale tajomným teplom Ducha, ktorý «uzdravuje, čo krváca, ohýna, čo je stŕpnuté, napráva, čo je zblúdené».

Veľké poslanie, ktorým nás Pán poveruje, vykonávame v spoločenstve, kolegiálnym spôsobom. Svet je už taký rozdrásaný a rozdelený, už takmer všade sa udomácnila rozpoltenosť. Práve preto sa Cirkev, «Pánova nezošívaná tunika», nemôže nechať potrhať, stať sa rozdelením či predmetom sporu.

Naše biskupské poslanie je v prvom rade upevňovanie jednoty, ktorej obsah je stanovený Božím Slovom a jediným Chlebom z neba, s ktorými každá z nám zverených cirkví ostáva katolícka, v otvorenosti a v spoločenstve so všetkými miestnymi cirkvami a s cirkvou Ríma, ktorá «predsedá v láske». Je to teda príkaz bdieť nad touto jednotou, chrániť ju, napomáhať ju, svedčiť o nej ako o znamení a nástroji, ktorý ponad každú bariéru spája národy, rasy, triedy, generácie.

Bezprostredne blízky Svätý rok milosrdenstva, ktorý nás uvedie do nevyčerpateľných hlbín Božieho srdca, v ktorom niet žiadneho rozdelenia, nech sa pre všetkých stane privilegovanou príležitosťou posilnenia spoločenstva, zdokonaľovania jednoty, zmierením rozdielností, vzájomného odpustenia a prekonania každého odštiepenia tak, aby zažiarilo vaše svetlo ako «mesto postavené na návrší» (Mt 5,14).

Táto služba jednote je osobitne dôležitá pre váš milovaný národ, ktorého rozsiahle hmotné i duchovné, kultúrne a politické, historické i ľudské, vedecké a technologické zdroje si vyžadujú zaangažovanú mravnú zodpovednosť vo svete vyčerpanom a namáhavo hľadajúcom nové rovnováhy v oblasti mieru, prosperity a integrácie. Je preto podstatnou časťou vášho poslania ponúknuť Spojeným štátom americkým pokorný a mocný kvas spoločenstva. Nech spoločnosť spozná, že prebývanie «sviatosti jednoty» (LG, 1) uprostred nej je zárukou toho, že jej údelom nebude opustenosť a rozdrobenie.

A takéto svedectvo je maják, ktorý nemôže zhasnúť. Vskutku, v hustej temnote života sa ľudia potrebujú dať viesť jeho svetlom, aby si boli istí prístavom, ktorý ich čaká, v istote, že ich loďky sa neroztrieštia o útesy, ani sa nestanú hračkou vĺn. Preto, bratia, povzbudzujem vás, aby ste sa postavili k výzvam našich čias: postaviť sa k výzvam našich čias. V základe každej z nich vždy stojí život ako dar a zodpovednosť. Budúcnosť slobody a dôstojnosti našich spoločností závisí od spôsobu, akým dokážeme na takéto výzvy odpovedať. 

Nevinné obete potratu, deti, ktoré umierajú od hladu a pod bombami, imigranti, ktorí sa topia pri hľadaní zajtrajška, starí a chorí ľudia, s ktorými by sa najradšej už nepočítalo, obete terorizmu, vojen, násilia a obchodovania s drogami, životné prostredie zdevastované koristníckym vzťahom človeka k prírode, v tom všetkom je vždy v hre Boží dar, ktorého sme vznešení správcovia, no nie majitelia. Nie je preto dovolené unikať od takýchto otázok alebo ich umlčiavať. Nemenej dôležité je ohlasovanie evanjelia rodiny, ktoré počas nastávajúceho Svetového stretnutia rodín vo Filadelfii mocne ohlásim spolu s vami a celou Cirkvou.

Tieto neodškriepiteľné aspekty poslania Cirkvi patria k jadru toho, čo nám odovzdal Pán. Preto je našou povinnosťou chrániť ich a komunikovať aj keď sa mentalita čias stáva nepriepustnou a nevraživou voči tomuto posolstvu (Evangelii gudium, 34-39). Povzbudzujem vás, aby ste ponúkli s nástrojmi a kreativitou lásky a s pokorou pravdy takéto svedectvo. Vyžaduje si nielen ohlasovanie a zvestovanie navonok, ale tiež získanie si priestoru v srdciach ľudí a v povedomí spoločnosti.

Za týmto účelom je veľmi dôležité, aby Cirkev v Spojených štátoch bola aj pokorným ohniskom, ktoré pritiahne ľudí svetlom a sálaním lásky. Ako Pastieri dobre poznáme tmu a chlad, ktorý je ešte v tomto svete, osamelosť a opustenosť mnohých – aj tam, kde je hojnosť komunikačných zdrojov a materiálneho bohatstva –  poznáme aj strach pred životom, beznádej a mnohoraké úniky. 

Preto iba tá Cirkev, ktorá dokáže zhromažďovať okolo tohto ohniska, bude mať schopnosť priťahovať. Isteže, nie k hocijakému ohňu, ale k takému, ktorý sa zažal vo Veľkonočné ráno. Vzkriesený Pán sa neprestáva pýtať Pastierov Cirkvi prostredníctvom tichého hlasu toľkých bratov: «Máte niečo na jedenie?». Je potrebné rozpoznať jeho hlas, ako to urobili apoštoli na brehu Tiberiadského jazera (Jn 21,4-12). A ide o  ešte rozhodnejšie odovzdanie sa istote, že uhlíky jeho prítomnosti zažaté ohňom utrpenia, nás predchádzajú a nikdy nevyhasnú. Nedostatok tejto istoty prináša so sebou nebezpečenstvo, že sa staneme pestovateľmi popola a nie ochrancami a rozdávateľmi pravého svetla a tepla, ktoré dokáže rozohriať srdce (Lk 24,32). 

Predtým, ako skončím, dovoľte mi ešte predniesť vám dve odporúčania, ktoré mám na srdci. Prvé sa vzťahuje na vaše biskupské otcovstvo. Buďte Pastieri blízki ľuďom, Pastieri, ktorí sú blížnymi a služobníkmi. Táto blízkosť nech sa vyjadrí osobitným spôsobom voči vašim kňazom. Sprevádzajte ich, aby pokračovali v službe Kristovi s nerozdeleným srdcom, pretože iba celistvosť naplní Kristových služobníkov. Prosím vás preto, aby ste ich nenechali uspokojiť sa polovičnými mierami. Starajte sa o ich duchovné pramene, aby neupadli do pokušenia byť notármi či byrokratmi, ale nech sú výrazom materstva Cirkvi, ktorá rodí a umožňuje svojim deťom rásť. Bdejte, aby boli neúnavní, keď treba vstať a  odpovedať tomu, kto búcha na dvere za noci, aj keď si už myslíme, že máme právo na odpočinok (Lk 11,5-8). Cvičte ich, aby boli pripravení zastaviť sa, skloniť sa, naliať balzam, postarať sa a stráviť sa v prospech toho, ktorý sa „nevdojak“ našiel olúpený o to, o čom si myslel, že vlastní (porov. Lk 10,29-37).

Moje druhé odporúčanie sa vzťahuje na migrantov. Ospravedlňujem sa, že istým spôsobom hovorím akoby „vo vlastnej záležitosti“. Cirkev Spojených štátov pozná tak ako málokto, aké sú nádeje v srdciach migrantov. Odjakživa ste sa učili ich reč, zastávali sa ich, integrovali ste ich príspevky, bránili ich práva, podporovali ste ich snahu o pozdvihnutie, zachovávali ste zažatú pochodeň ich viery. Aj teraz, žiadna americká inštitúcia nerobí pre migrantov toľko ako vaše kresťanské spoločenstvá. Teraz tu máte túto veľkú vlnu latinskej migrácie, ktorá sa dostáva do toľkých vašich diecéz. Nie iba ako rímsky biskup, ale aj ako Pastier prichádzajúci z juhu, cítim potrebu poďakovať vám a povzbudiť vás. Možno pre vás nebude ľahké čítať v ich duši; možno budete postavený pred výzvu plynúcu z ich rôznorodosti. Vedzte však, že majú aj zdroje, s ktorými sa môžu podeliť. Preto, prijmite ich bez obáv. Ponúknite im teplo Kristovej lásky a rozlúštite tajomstvo ich srdca. Som si istý, že opäť raz tento ľud obohatí Ameriku a jej Cirkev.

Nech vás Boh požehnáva a Panna Mária ochraňuje! Ďakujem!

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Vatikán/USA 24. september – Vatikánsky hovorca páter Federico Lombardi SJ v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas komentoval včerajšiu návštevu pápeža Františka v Bielom dome:

„Privítacia ceremónia v Bielom dome bola extrémne slávnostná a aj extrémne radostná. Jej tónom bola veľká srdečnosť. Bol tam pekný príhovor prezidenta Obamu, ktorý oceňuje osobitne osobnosť pápeža Františka. Práve pre svoje osobnostné črty je vítaný aj u amerického ľudu, a to aj mimo veriacich katolíkov, ktorí v ňom samozrejme vidia vodcu ich náboženskej komunity.

Pápež tiež predniesol pekný príhovor, v perfektnej angličtine. Preukázal svoju srdečnosť, postoj dialógu, bratstva, s ktorým, ako syn emigrantov, prichádza spoznať tento národ zrodený z migrácií.

Pápež sa dotkol viacerých bodov, ako aj životného prostredia, prejavujúc ocenenie pre iniciatívy Obamu v tejto oblasti. Avšak neskrýval ani svoju solidaritu s americkými biskupmi v otázkach týkajúcich sa diskusie o niektorých administratívnych opatreniach, ktoré zdá sa obmedzujú náboženskú slobodu – v zmysle plnej slobody katolíckych inštitúcií – riadiť sa ich princípmi.

Takže bol to príhovor veľmi srdečný, veľmi otvorený a pozitívny, avšak slobodný aj v postrehoch súvisiacich s bodmi, o ktorých sa diskutuje. Istotne perspektíva, s ktorou prichádza pápež je perspektíva veľkého priateľstva, dialógu a aj vôle naučiť sa veľkým cnostiam dejín amerického národa, majstra v demokracii a v obrane slobody.“ 

V súvislosti so súkromnom stretnutím medzi pápežom Františkom a prezidentom Obamom a o stretnutí delegácií vatikánsky hovorca povedal:

„Trvalo viac než 40 minút. A zase počas rozhovoru delegácií, na ktorom bol prítomný štátny sekretár, sa dotkli niektorých problémov, medzi nimi osobitne problému Kuby a embarga, otázky utečencov a otázky Blízkeho východu.“ -zk-

Prinášame plné znenie príhovoru prezidenta USA Baracka Obamu, ktorý predniesol pri privítacej ceremónii návštevy pápeža Františka v Bielom dome vo Washingtone 23. septembra 2015

Dobré ráno! Aký nádherný deň učinil Pán! Svätý Otec, v mene Michelle a v mene svojom Vás vítam v Bielom dome. Naše nádvorie nie je obvykle takto zaplnené – no počtom a duchom je dnešné zastúpenie iba malou ukážkou hlbokej oddanosti 70 miliónov amerických katolíkov… a toho, ako Váš odkaz lásky a nádeje inšpiruje mnohých ľudí v našom národe a po celom svete! V mene amerického ľudu je mi veľkou cťou a výsadou privítať Vás v Spojených štátoch amerických.

V dnešný deň je viacero udalostí, ktoré sa dejú po prvýkrát. Vaša Svätosť, stali ste sa prvým pápežom pochádzajúcim z Ameriky. Toto je Vaša prvá návšteva Spojených štátov. A ste tiež prvým pápežom, ktorý svoju encykliku komunikuje cez Twitter.

Svätý Otec, Vaša návšteva mi nielen že umožňuje v istej malej miere sa Vám odvďačiť za výnimočné prijatie, ktorého sa mi od Vás dostalo vo Vatikáne minulý rok. Ukazuje tiež, ako veľmi si všetci Američania, akéhokoľvek pôvodu a akejkoľvek viery, vážia úlohu, ktorú Katolícka cirkev zohráva v posilňovaní Ameriky. Od času, kedy som s Katolíckou cirkvou v Chicagu pracoval v zbedačených štvrtiach, až po moje cesty ako prezidenta, môžem na vlastné oči vidieť ako každý deň katolícke spoločenstvá, kňazi, rehoľnice a laickí veriaci sýtia hladných, liečia chorých, poskytujú prístrešie bezdomovcom, vzdelávajú naše deti a upevňujú vieru, ktorá je pre tak mnohých oporou.

To, čo vidíme v Amerike, možno vidieť po celom svete. Od rušných ulíc Buenos Aires až po odľahlé dedinky v Keni katolícke organizácie slúžia chudobným, starajú sa o väzňov, budujú školy a domovy, a prevádzkujú sirotince a nemocnice. A presne tak ako Cirkev stojí pri tých, čo zápasia s okovami chudoby, rovnako sa tiež zastáva a dodáva nádej tým, čo sa snažia vymaniť z pút násilia a útlaku.

A predsa, som presvedčený, že vzrušenie okolo Vašej návštevy možno pripísať nielen Vášmu postaveniu ako pápeža, ale aj Vašim výnimočným kvalitám ako osobnosti. Vo Vašej pokore, Vašom objatí jednoduchosti, v láskavosti Vašich slov a veľkodušnosti Vášho ducha vidíme živý príklad Ježišovho učenia, vodcu, ktorého morálna autorita nepochádza iba zo slov, ale aj zo skutkov.

Voláte nás, rovnako katolíkov i nekatolíkov, aby sme do stredu nášho záujmu postavili „tých najposlednejších“. Pripomínate nám, že v Božích očiach nie sme ako jednotlivci či ako spoločenstvá posudzovaní podľa bohatstva alebo sily, postavenia či slávy, ale tým ako veľmi dodržiavame výzvu Svätého písma dvíhať chudobných a marginalizovaných, zasadzovať sa za spravodlivosť a proti nerovnosti, a zaručovať každej ľudskej bytosti život v dôstojnosti – pretože my všetci sme boli vytvorení na obraz Boží.

Pripomínate nám, že „Pánovým najsilnejším posolstvom“ je milosrdenstvo. To znamená ujímať sa cudzincov s empatiou a skutočne otvoreným srdcom – počnúc utečencom, ktorý uteká z vojnou zmietaných krajín, až po imigranta, ktorý opúšťa domov za hľadaním lepšieho života. Znamená to preukazovať súcit a lásku tým, čo sú odsúvaní na okraj alebo sú vydedencami; tým, ktorých postihlo utrpenie a hľadajú záchranu.

Pripomínate nám tiež cenu vojny, obzvlášť v dopade na bezmocných a bezbranných, a naliehavo nás vyzývate k nevyhnutnej požiadavke mieru. Svätý Otec, sme Vám vďační za Vašu neoceniteľnú podporu v našich nových začiatkoch s kubánskym ľudom, čo dáva prísľub lepších vzťahov medzi našimi krajinami, väčšej spolupráce naprieč našou pologuľou, a tiež lepšieho života pre kubánsky ľud. Ďakujeme Vám za Váš zanietený hlas proti smrtiacim konfliktom, ktoré ničia životy tak mnohých mužov, žien a detí; a za to, že voláte národy k tomu, aby nepodľahli sirénam vojny a riešili nezhody cez diplomaciu.

Pripomínate nám, že ľudia sú skutočne slobodní len vtedy, keď môžu slobodne praktizovať svoju vieru. Tu, v Spojených štátoch, sa tešíme náboženskej slobode. Avšak vo svete sa práve v tejto chvíli Božie deti, vrátane kresťanov, stávajú terčami útokov a dokonca sú pre svoju vieru zabíjaní. Veriacim je bránené v tom, aby sa združovali na svojich posvätných miestach. Veriaci sú väznení. Ničia sa kostoly. Preto stojíme pri Vás v obrany náboženskej slobody a medzináboženského dialógu, keďže si uvedomujeme, že ľudia všade na svete musia mať možnosť žiť svoju vieru slobodní od strachu a zastrašovania.

Rovnako nám, Svätý Otec, pripomínate, že máme svätú povinnosť chrániť našu planétu – Boží veľkolepý dar pre nás. Podporujeme Váš apel na všetkých svetových lídrov pre podporu spoločenstvá, ktoré sú najzraniteľnejšie pred klimatickými zmenami, a aby sme sa spojili v záujme zachovania nášho drahocenného sveta pre budúceho generácie.

Vaša Svätosť, Vašimi slovami a skutkami dávate hlboký morálny príklad. A týmito láskavými, no pevnými pripomenutiami našich povinností voči Bohu a voči nám navzájom, nás vytrhávate z uspokojenosti sebou samými. Všetci môžeme z času na čas zakúsiť nepohodlie, keď uvažovať nad rozdielom medzi tým, ako vedieme svoj každodenný život a tým, o čom vieme, že je správne a dobré. Ale ja verím, že takýto pocit nepohodlia je požehnaním, pretože nás to upriamuje k niečomu lepšiemu. Otriasate naším svedomím a budíte ho zo spánku; voláte nás k tomu, aby sme sa radovali z Dobrej noviny a dodávate nám dôveru, že sa môžeme spoločne, v pokore a službe, spojiť a usilovať sa o svet, ktorý je viac milujúcim, spravodlivejším a slobodnejším. Nech tu doma ako i na celom svete naše generácie začujú Vaše volanie, aby „sme nezostali stáť bokom v tomto pochode za živú nádej!“

Za tento veľký dar nádeje Vám, Svätý Otec, ďakujeme a s radosťou a vďačnosťou Vás vítame v Spojených štátoch amerických.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Vatikán/Arménsko 24. septembra - Pápež František zaslal pozdravný telegram do arménskeho mesta Gyumri v súvislosti s dnešnou slávnosťou, na ktorej ho zastupuje kardinál Leonardo Sandri. Prefekt Kongregácie pre východné cirkvi predsedal dnes spolu s Jeho Blaženosťou Grégoirom Pierrom XX. Ghabroyanom, arménskym patriarchom Cilície, obradu posvätenia prvej katedrály Ordinariátu východnej Európy, zriadeného v roku 1991 svätým Jánom Pavlom II. pre pastoráciu arménsko-katolíckych veriacich v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu. Na slávnosti sa zúčastnil aj arménsky prezident Serž Sargsyan.

Svätý Otec v telegrame podpísanom štátnym sekretárom kardinálom Pietrom Parolinom „vyjadruje duchovnú blízkosť a účasť na spoločnej radosti veriacich arménskych katolíkov a všetkých prítomných“, ako aj nádej, aby „udalosť prispela k duchovnej obnove komunity ordinariátu, vedeného Mons. Raphaelom Minassianom“. Pápež v telegrame pozdravuje cirkevných i spoločenských predstaviteľov zúčastnených na slávnosti, i všetkých veriacich Arménskej katolíckej cirkvi, ktorým na príhovor Panny Márie Bohorodičky vyprosuje „nebeský dar útechy“. Všetkým udeľuje apoštolské požehnanie.

V popoludňajších hodinách sa v meste Gyumri konalo slávnostné otvorenie centra pre osoby so zdravotným postihnutím, ktorého realizácia bola umožnená za podpory Arménskej charity v spolupráci s Rakúskou charitou a ďalších európskych inštitúcií. -jk-

Komentár pripravil Jozef Kováčik, farár Farnosti Kráľovnej rodiny v Bratislave a programový riaditeľ Televízie LUX. 

Božie pohladenie

Počas uplynulých dní sme zažili Božie pohladenie. Práve toto slovné spojenie ma napadlo pri pohľade na pokojný a radosťou naplnený dav v Bratislave počas Národného pochodu za život. To isté slovné spojenie neváham použiť ani v súvislosti s homíliou arcibiskupa Cyrila Vasiľa v Šaštíne. Katolícka cirkev i mnohí ďalší, ktorým ide o hodnoty života, ukázali Slovensku, a ako je vidno z reakcií sveta, nielen Slovensku, tvár inteligencie, rozvahy a schopnosti viesť kultúrny dialóg. Preto som sa tešil, že v spoločnosti sa vytvorí priestor na dialóg. Pretože ohľadom hodnôt života sme doteraz boli zo strany tvorcov verejnej mienky skôr svedkami jednostranného útočného systému, ktorý vo futbale nazývajú „totálny futbal“. Omnoho viac v tom marazme zamrzeli aj slová kňaza, pre ktorého je aktivita pochodu za život formou demonštrácie sily. Škoda, že nezažil osobne atmosféru v Bratislave. Z Českej republiky to zasa do Bratislavy až tak ďaleko nie je.

Ale poďme o kúsok ďalej. Po kázni arcibiskupa Vasiľa som naozaj očakával kultúrny dialóg. Príhovor pred desaťtisícami pútnikov v Šaštíne a ďalšími stotisícmi pred televíznymi obrazovkami a rozhlasovými prijímačmi dával predpoklad na otvorenie dialógu. Až na zopár nepodstatných riadkov týkajúcich sa výlučne témy migrantov- nič. Ak pochodujú také, či onaké skupinky, ktorých počet zvyčajne nepresiahne niekoľko stoviek ľudí, ak sa vyjadrí taká, či onaká celebrita ohľadom tzv. ľudských práv, či dokonca ak kikiríka kohút vo farnosti na sídlisku, je to v médiách téma aspoň na tri dni. Po kázni arcibiskupa sa deň po púti pre občana Slovenskej republiky zľahla zem. Buď teda na ňu Slovensko nedorástlo, alebo tábor tých, ktorí s ňou nesúhlasia, nemá nikoho, kto by bol schopný dialógu. Opätovne teda zopakujem, chvála Pánu Bohu, že Cirkev na Slovensku má svoje médiá, cez ktoré je možné počuť hlas, ktorý by bol inak umlčaný. To isté platí o Národnom pochode za život. Množstvo ohlasov na priamy prenos z udalosti prostredníctvom TV LUX a Rádia Lumen bolo nielen splneným snom pre starých a chorých, ktorí do Bratislavy cestovať nemohli, no zároveň i príležitosťou pre tých, ktorí si nechcú svoj názor nechať diktovať vybranými komentátormi, či sociológmi, ktorí skôr, ako prehovoria, majú svoj názor vopred formulovaný. Tak, ako jedna z novinárok, ktorá potvrdila, že v novinách boli už pred samotným pochodom pripravené články o tom, ako sa bude informovať, hoci sa ani nezačal. V tejto grotesknej skladačke vyznela zúfalo i poznámka redaktorky jednej z komerčných televízií v novinárskom centre v Šaštíne počas púte, či „tá Sedembolestná ešte žije a či je možné s ňou urobiť rozhovor“. To sa na ňu už neveriacky pozreli aj ostatní kolegovia, novinári.

Takisto som neveril vlastným očiam, keď som si v jednom z denníkov deň po pochode prečítal nasledovné: „Otcovia biskupi a s nimi desiatky tisíc pochodujúcich vravia, že 7 500 žien, ktoré minulý rok podstúpili interrupciu, by si malo za úkladnú vraždu odsedieť 20 až 25 rokov. A to si ešte môžu gratulovať. Lekári, ktorí sa tohto zločinu dopustili na viacerých osobách, by bez diskusie dostali doživotie. Veru, ťažko pohľadať rukolapnejší dôkaz, že definíciou viery je odhodlanie nedať sa vo svojich šialenstvách zastaviť rozumom.  Viera je definovaná tým, že sa nemôže zastaviť pred rozumom. Krasorečnenie bokom - kto v dvadsiatom prvom storočí prichádza s takýmto programom, kto stotožňuje jednodňovú zygotu s človekom, toho nemožno brať vážne ani sekundu, pretože si dobrovoľne vystavuje diagnózu blázna”. Neviem, kde pán Tkačenko bol, no na námestí v Bratislave určite nie. Klamstvá podsunuté čitateľom sú stále menej účinné. Sú paranojou hraničiacou s komunistickým prenasledovaním v mene novodobej ideológie. 

Napriek tomu všetkému, či možno práve preto, sa opätovne potvrdilo, že Boh má svoje cesty, ktoré veľakrát nie sú ľudskými cestami. Množstvo ľudí, ich kultivovaný prejav, schopnosť izolovať negatívny fundamentalizmus a negativizmus, ale predovšetkým radosť, ktorá bola citeľná doslova všade - od zákulisia pódia, cez účinkujúcich, dobrovoľníkov, až po jednoliaty dav, ktorý nebol stádom, ale živým organizmom. Boh naozaj kráčal v nedeľu na čele pochodu, ako povedal v predvečer jeho konania arcibiskup Zvolenský. Bol to organizmus, ktorý vydal svedectvo o tom, že život je radosť. 

Štvrtkové vysielanie vo zvukovej podobe: