USA/Filadelfia 26. septembra – Svätý Otec sa dnes ráno presunul z New Yorku do Filadelfie, poslednej destinácie jeho 10. apoštolskej cesty, kde vrcholí 8. svetové stretnutie rodín. V miestnej katedrál dopoludnia slávil svätú omšu spolu s biskupmi, kňazmi a rehoľníkmi Pensylvánie. 

Lietadlo spoločnosti American Airlines ho o 9.30 miestneho času (15.30 nášho času) priviezlo na medzinárodné letisko vo Filadelfii, kde ho privítali arcibiskup Filadelfie Mons. Joseph Chaput OFM Cap., primátor mesta Filadelfia Michael Nutter a guvernér štátu Pensylvánia. 

Filadelfia, hlavné mesto štátu Pensylvánia a piate najväčšie mesto USA, má pre krajinu osobitný význam z hľadiska histórie. Mesto bolo totiž jedným z najdôležitejších centier Americkej revolúcie. V roku 1776 tu bola prehlásená Deklarácia nezávislosti a v roku 1787 Americká ústava.

Svätý Otec sa z letiska presunul do 16 km vzdialenej katedrály, aby tu o 10.30 miestneho času slávil svätú omšu spolu s biskupmi, kňazmi a rehoľníkmi Pensylvánie. V katedrále z 19. storočia zasvätenej sv. Petrovi a Pavlovi v roku 1979 slávil Eucharistiu aj pápež Ján Pavol II. Prítomných v hlavnej lodi bolo dvetisíc rehoľníkov a kňazov spolu s biskupmi, ďalšie stovky veriacich zaplnili bočné kaplnky.

Po príchode pomedzi zástupy lemujúce trasu privítal Svätého Otca pred katedrálou jej rektor spolu s detským zborom a rodinami. Votívnu svätú omša o Panne Márii, Matke Cirkvi slávil  pápež v bielej liturgickej farbe, s textami v latinskom, anglickom i španielskom jazyku. V homílii po Evanjeliu (Jn 19, 25-29) s Ježišovými slovami z kríža: «Hľa tvoja Matka», Svätý Otec položil otázku: «A čo ty? Čo urobíš?» Vysvetlil, že rovnako sa opýtal pápež Lev XIII. svätej Kataríny Drexelovej pochádzajúcej z miestnej cirkvi. Táto otázka, ktorá zmenila život svätice, vyzýva k osobnej zodpovednosti pri budovaní Cirkvi: „Každý z nás má odpovedať Pánovi ako najlepšie vie na povolanie budovať jeho Telo, Cirkev“, povedal Svätý Otec a v homílii zdôraznil aj úlohu laikov a žien pri pastorácii a budovaní Cirkvi: 

„«A čo ty?» Je významné, že tieto slová starého pápeža boli tiež určené žene laičke. Vieme, že budúcnosť Cirkvi v rýchlo meniacej sa spoločnosti bude volať, ba už teraz volá, po oveľa aktívnejšom zapojení sa laikov. Cirkev v Spojených štátoch vždy vynakladala obrovské úsilie v oblasti katechézy a vzdelávania. Dnešná výzva pre vás je budovať na týchto solídnych základoch a úspešne napredovať v zmysle spolupráce a deliť sa o zodpovednosť pri plánovaní budúcnosti našich farností a inštitúcií. To neznamená odstúpiť od duchovnej autority, ktorou sme boli poverení, skôr to značí rozlíšiť a múdro využiť mnohonásobné dary, ktoré Duch vylieva na Cirkev. Celkom osobitne, znamená to doceniť ten nesmierny prínos, ktorým ženy, laičky i rehoľníčky, prispeli a prispievajú do života našich spoločenstiev.“  

(Plné znenie príhovoru bude doplnené)

V závere eucharistického slávenia pápežovi Františkovi poďakoval arcibiskup Filadelfie Mons. Chaput, ktorý zažartoval, že Filadelfia by teraz mohla zmeniť svoje meno na „Francisville“, ak by to neprekážalo zvyšku Severnej Ameriky. V príhovore spomenul aj dvoch svätých pochádzajúcich z miestnej diecézy: sv. Katarínu Drexelovú a sv. Jána (Nepomuckého) Neumanna. Svätému Otcovi sa okrem iného poďakoval aj za „žitie evanjelia Ježiša Krista v duchu radosti, ktorý zasiahol každé srdce v katedrále“. Po svätej omši sa pápež František presunul do Seminára sv. Karola Boromejského, ktorý je jeho rezidenciou počas dvoch dní vo Filadelfii. -zk-

USA 26. septembra - V piatok 25. septembra popoludní sa pápež František v základnej škole v newyorskom Harleme stretol s deťmi a rodinami imigrantov, učiteľmi a zamestnancami, vrátane sponzorov školy. Ide o Školu Našej Panej, Kráľovnej anjelov s takmer troma stovkami žiakov od 5 do 14 rokov, z ktorých väčšina študuje vďaka podpore dobrodincov združených v katolíckej nadácii Partnership v úzkej spolupráci s Arcidiecézou New York.

V rodinnej a uvoľnenej atmosfére sa Svätému Otcovi predstavili jednotliví žiaci, spontánne mu predstavovali svoje učebné pomôcky a obdarúvali ho darčekmi, ktoré pre neho pripravili. Rôznymi spôsobmi prejavovali hosťovi svoje sympatie a bez okolkov sa dožadovali objatia, požehnania či spoločnej fotografie.

Pápež František, hovoriac po španielsky, na úvod svojho príhovoru žartovne poprosil učiteľov o prepáčenie, že im kradne z vyučovacieho času a vzápätí vyjadril radosť, že sa môže stretnúť s deťmi v kruhu ich rodičov, príbuzných, učiteľov a vychovávateľov. Poukázal na pozitívnu špecifickú črtu školy, ktorou je mnohonárodnosť, pretože ju navštevujú deti z rozličných krajín. Avšak uznal aj reálne ťažkosti: 

„Vysvetlili mi, že jednou z pekných charakteristík tejto školy a tejto práce je, že niektorí žiaci pochádzajú z iných miest, dokonca aj z iných krajín. A toto je pekné! Hoci nie je vždy ľahké presťahovať sa a nájsť nový domov, nových susedov, priateľov; nie je to jednoduché, ale treba začať. Spočiatku to môže byť trochu namáhavé. Často sa treba naučiť nový jazyk, prispôsobiť sa novej kultúre, novému prostrediu. Koľko vecí je potrebné naučiť sa! Nielen úlohy zo školy.“ 

„Pekné je, že spoznávame aj nových priateľov“, pokračoval Svätý Otec potvrdiac, že to je veľmi dôležité. „Stretávame sa s ľuďmi, ktorí nám otvoria svoje dvere a prejavia nám svoju nehu, svoje priateľstvo, ich pochopenie, a snažia sa nám pomôcť, aby sme sa necítili cudzincami. Toto všetko je práca ľudí, ktorí nám pomáhajú, aby sme sa cítili ako doma. Aké pekné je cítiť sa v škole, na spoločných miestach ako v druhom dome. A toto je dôležité nielen pre vás, ale aj pre vaše rodiny. Týmto spôsobom sa škola stáva veľkou rodinou pre všetkých, kde sa spolu s našimi matkami, otcami, starými rodičmi, vychovávateľmi, učiteľmi a spolužiakmi učíme pomáhať si, deliť sa o to, čo je dobré v každom z nás, dať to najlepšie zo seba, pracovať v skupine, hrať sa v skupine - čo je veľmi dôležité - a vytrvať v našich cieľoch.“

Svätý Otec ďalej upozornil na skutočnosť, že veľmi blízko od miesta, kde sa nachádza Škola Našej Panej, Kráľovnej anjelov, je „hlavná ulica s menom osoby, ktorá urobila veľa dobrého pre ostatných“ a ktorú by chcel pri tejto príležitosti spomenúť. Pokračoval rozprávaním o Martinovi Lutherovi Kingovi a o jeho sne. Ako vysvetlil deťom, tento muž sníval o tom, aby všetky deti, všetci ľudia mali rovnaké príležitosti. Sníval o tom, aby všetky deti mali prístup k vzdelaniu. Sníval o tom, aby všetci ľudia mohli kráčať vzpriamene s dôstojnosťou, že si môžu zarobiť na živobytie. A dodal: „Je pekné mať sny a bojovať za ne. Nezabudnite na to!“

Aj dnes chceme snívať, pokračoval Svätý Otec. A povzbudil deti, aby sa vedeli tešiť a ‚oslavovať‘ všetky možnosti, ktoré umožňujú ako im malým, tak i dospelým, aby nestrácali nádej v lepší svet, s viacerými možnosťami a príležitosťami. Deťom hovoril tiež o sne ich rodičov a učiteľov, i kardinála Dolana, aby deti tejto školy vyrastali v radosti.

„Tu vidieť, že sa usmievate. Usmievajte sa stále, nainfikujte radosťou všetkých ľudí, ktorí sú vo vašej blízkosti. Nie je to vždy ľahké. V každom dome sú problémy, sú náročné situácie, sú choroby, ale neprestaňte snívať o tom, že môžete žiť s radosťou.“

Kde sú sny, kde je radosť, tam je vždy Ježiš, dodal pápež a opýtal sa detí, ako sa volá ten, ktorý nám nanucuje smútok, nedôveru, nenávisť. Ich odpoveď povrdil: „Diabol vždy zasieva smútok, lebo nechce, aby sme boli šťastní, nechce, aby sme snívali.”

Napokon sa pápež František detí opýtal, či im môže dať ‚domácu úlohu‘. Po súhlasnej odpovedi pokračoval: „Je to jednoduchá, ale veľmi dôležitá prosba: nezabudnite sa za mňa modliť, aby som sa s mnohými ľuďmi mohol deliť o Ježišovu radosť. A modlime sa tiež za to, aby mnohí mohli mať túto radosť, ktorú máte vy, keď pociťujete, že ste sprevádzaní, keď zakusujete pomoc, keď vám niekto radí, keď cítite aj napriek problémom v srdci ten pokoj, pokoj z toho, že Ježiš nás nikdy neopustí.“

Po príhovore Svätý Otec poprosil deti, aby mu niečo zaspievali a po spoločnej modlitbe Otče náš a požehnaní sa so Školou Našej Panej, Kráľovnej anjelov v Harleme rozlúčil. Nezabudol však ešte pripomenúť domácu úlohu. -jk-

USA/New York 26. septembra - Po návšteve sídla OSN v piatok 25. septembra nasledovalo v programe pápeža Františka medzináboženské stretnutie v Ground Zero, pamätníku atentátov z 11. septembra 2001. Na tomto mieste sa za pokoj vo svete modlili spoločne židia, kresťania, moslimovia, budhisti, hinduisti, celkom zástupcovia 12 náboženstiev.

Svätý Otec po príchode  spolu s kardinálom Timothym Dolanom, arcibiskupom New Yorku, symbolicky hodil bielu ružu na miesto, kde kedysi stáli „dvojičky“ - Twin Towers - mrakodrapové veže Svetového obchodného centra v panoráme Manhattanu, a kde voda stekajúca do ústia monumentu symbolizuje „slzy minulosti i súčasnosti“. Pápež osobne pozdravil dvadsať rodinných príslušníkov obetí teroristického útoku spred štrnástich rokov. Po otváracom príhovore kardinála Dolana sa ujal slova rabín New Yorku Elliot Cosgrove a rovnako imám Khalid Latif. Následne pápež František predniesol modlitbu, ktorú sa tu podobne modlil pápež Benedikt XVI. 20. apríla 2008.

„Bolesť sa tu dá doslova nahmatať“ - takto pápež vyjadril v príhovore svoje pocity stojac na mieste, kde náhle vyhasli tisícky životov jedným nezmyselným deštrukčným činom. „Je to tichý výkrik tých, ktorí na svojom tele pocítili logiku násilia, nenávisti a pomsty; logiku, ktorá spôsobuje iba bolesť, utrpenie, spúšť a ničenie.“ Prirovnaním vody vtekajúcej do pamätníka k slzám preliatym v dôsledku násilia, Svätý Otec poukázal na bezmocnosť človeka zoči-voči utrpeniu minulosti a dneška: „Toto je miesto, na ktorom plačeme, kde roníme slzy bolesti z pocitu bezmocnosti nad nespravodlivosťou, zoči-voči bratovražde, zoči-voči neschopnosti riešiť naše odlišnosti dialógom. Na tomto mieste plačeme pre nespravodlivú a nezmyselnú stratu nevinných životov kvôli neschopnosti nájsť riešenia  v prospech spoločného dobra. Je to voda, ktorá nám pripomína plač minulosti, ale tiež plač súčasnosti.“

Pripomenul stretnutie s rodinami prvých záchranárov, čo padli v službe a zopakoval, „že ničivé konanie nie je nikdy neosobné, abstraktné alebo len materiálne, ale má predovšetkým tvár a príbeh, je konkrétne, vzťahuje sa na mená.“

„U tých rodinných príslušníkov môžeme vidieť tvár bolesti; tej bolesti, ktorá nás stále desí a volá do neba. Rovnako oni mi ukázali aj inú stránku tohto útoku, inú tvár bolesti: silu lásky a spomienky. Spomienky, ktorá nás nenechá prázdnymi. Mená mnohých našich milovaných sú napísané tu, kde boli základy veží, a tak ich môžeme vidieť, môžeme sa ich dotknúť, a nikdy na nich nezabudnúť.“

V perspektíve nádeje pápež vyslovil aj nasledujúce slová: „Tu, uprostred drásavej bolesti môžeme rukou dotknúť schopnosti heroického dobra, ktorého je tiež človek schopný, skrytej sily, na ktorú musíme neustále apelovať. Vo chvíli väčšej bolesti a utrpenia ste tiež boli svedkami najvyšších skutkov nasadenia sa a pomoci. Podaných rúk, v obeť ponúknutých životov. V metropole, ktorá sa môže zdať neosobná, anonymná, s veľkou osamelosťou, ste dokázali prejaviť silnú solidaritu vzájomnej pomoci, lásky a vlastného sebaobetovania.“

Toto miesto smrti sa tak podľa slov Svätého Otca mení aj na miesto života, na hymnus, ktorý nás privádza k potvrdeniu pravdy, že „život bol stále určený na to, aby zvíťazil nad prorokmi ničenia, nad smrťou, že dobro zvíťazí nad zlom, zmierenie a jednota nad nenávisťou a rozdelením.“

Vyjadril  tiež nádej, že toto stretnutie upevní spoločné úsilie  predstaviteľov mnohých náboženských tradícií, a bude silným znakom túžby stať sa hybnou silou zmierenia. „Napriek všetkým naším rozdielnostiam a odchýlkam je možné žiť vo svete pokoja“ - dodal.

Svätý Otec v závere príhovoru na pôde pamätníka Ground Zero pripomenul, že je nevyhnutné vykoreniť z našich sŕdc pocit nenávisti, pomsty a hnevu, a navrhol, aby každý svojím spôsobom, ale spoločne, zotrval chvíľku v tichej modlitbe vyprosujúc dar pokoja: „Pokoja v našich domoch, našich rodinách, našich školách a našich spoločenstvách. Pokoja na všetkých tých miestach, kde sa zdá, akoby vojna nemala konca. Pokoja na všetkých tvárach, ktoré nepoznajú nič iné, len bolesť. Pokoja na tomto šírom svete, ktorý nám dal Boh ako domov všetkých a pre všetkých. Iba a len pokoj.“

Po pôsobivej chvíľke tichej spoločnej modlitby si účastníci modlitbového stretnutia vzájomným symbolickým podaním ruky potvrdili túto túžbu angažovať sa za pokoj a zmierenie. Následne si Svätý Otec, sprevádzaný kardinálom Dolanom, prezrel Múzeum pamätníka Ground Zero. -jk-

Plné znenie príhovoru pápeža Františka

Príhovor Svätého Otca Františka pri medzináboženskom stretnutí v priestore pamätníka Ground Zero v New Yorku 25. septembra 2015

Vzbudzuje vo mne zmiešané pocity, emócie, keď tu takto stojím na pôde pamätníka Ground Zero, kde tisícky životov bolo pretrhnutých jedným nezmyselným deštrukčným činom. Bolesť sa tu dá doslova nahmatať. Voda, ktorú vidíme tiecť smerom k prázdnej nádrži, nám pripomína všetky tie životy, ktoré padli za obeť tým, ktorí si myslia, že ničenie, rúcanie sú jedinou cestou riešenia konfliktov. Je to tichý výkrik tých, ktorí na svojom tele pocítili logiku násilia, nenávisti a pomsty; logiku, ktorá spôsobuje iba bolesť, utrpenie, spúšť a ničenie.

Voda, ktorá tečie dolu, je tiež symbolom našich sĺz. Sĺz kvôli pustošeniu včerajška, ktoré sa spájajú so slzami kvôli mnohému ničeniu dneška. Toto je miesto, na ktorom plačeme, kde roníme slzy bolesti z pocitu bezmocnosti nad nespravodlivosťou, zoči-voči bratovražde, zoči-voči neschopnosti riešiť naše odlišnosti dialógom. Na tomto mieste plačeme pre nespravodlivú a nezmyselnú stratu nevinných životov pre neschopnosť nájsť riešenia  v prospech spoločného dobra. Je to voda, ktorá nám pripomína plač minulosti, ale tiež plač súčasnosti.

Pred chvíľou som sa stretol s niektorými rodinami prvých záchranárov, čo padli v službe. Počas stretnutia som mohol opäť raz konštatovať, že ničivé konanie nie je nikdy neosobné, abstraktné alebo len materiálne, ale má predovšetkým tvár a príbeh, je konkrétne, vzťahuje sa na mená. V tých rodinných príslušníkoch môžeme vidieť tvár bolesti; tej bolesti, ktorá nás stále desí a volá do neba.

Rovnako oni mi ukázali aj inú stránku tohto útoku, inú tvár bolesti: silu lásky a spomienky. Spomienky, ktorá nás nenechá prázdnymi. Mená mnohých našich milovaných sú napísané tu, kde boli základy veží, a tak ich môžeme vidieť, môžeme sa ich dotknúť, a nikdy na nich nezabudnúť.

Tu, uprostred drásavej bolesti sa môžeme rukou dotknúť schopnosti heroického dobra, ktorého je tiež človek schopný, skrytej sily, na ktorú musíme neustále apelovať. Vo chvíli väčšej bolesti a utrpenia ste tiež boli svedkami najvyšších skutkov nasadenia sa a pomoci. Podaných rúk, v obeť ponúknutých životov. V metropole, ktorá sa môže zdať neosobná, anonymná, s veľkou osamelosťou, ste dokázali prejaviť silnú solidaritu vzájomnej pomoci, lásky a vlastného sebaobetovania. V tej chvíli to nebola otázka rasy, národnosti, mestskej štvrte, náboženstva či politickej príslušnosti. Bola to otázka solidarity, naliehavej potreby, bratstva. Bola to otázka ľudskosti. Záchranári New Yorku vstupovali do padajúcich veží bez toho, že by mysleli na seba. Mnohí padli v službe a ich obeta umožnila zachrániť mnohých ďalších.

Toto miesto smrti sa mení aj na miesto života; miesto zachránených životov, na hymnus, ktorý nás privádza k potvrdeniu, že život bol stále určený na to, aby zvíťazil nad prorokmi ničenia, nad smrťou, že dobro zvíťazí nad zlom, zmierenie a jednota nad nenávisťou a rozdelením.

Na tomto mieste smútku a spomienky ma napĺňa nádej možnosti pripojiť sa k čelným predstaviteľom, ktorí reprezentujú mnohé náboženské tradície, ktoré obohacujú život tohto mesta. Verím, že naša prítomnosť tu bude silným znakom našej spoločne zdieľanej a potvrdenej túžby stať sa hybnou silou zmierenia, silou mieru a spravodlivosti v tejto spoločnosti i na celom svete. Napriek všetkým naším rozdielnostiam a odchýlkam je možné žiť vo svete pokoja. Zoči-voči každému pokušeniu vytvárať rigidnú uniformitu je možné a nevyhnutné zjednotiť sa v rozmanitosti jazykov, kultúr a náboženstiev, a pozdvihnúť hlas proti všetkému, čo by tomu chcelo zabrániť. Spoločne sme povolaní povedať „nie“ každému pokusu nastolenia uniformity a „áno“ akceptovanej a zmierenej rozmanitosti.

Pre dosiahnutie tohto cieľa potrebujeme z našich sŕdc vykoreniť pocit nenávisti, pomsty a hnevu. Vieme, že také niečo môže byť len darom z neba. Tu, na tomto pamätnom mieste navrhujem, aby každý svojím spôsobom, ale spoločne, zotrval chvíľku v tichu a modlitbe. Vyprosujme si z neba dar angažovať sa v otázke pokoja. Pokoja v našich domoch, našich rodinách, našich školách a našich spoločenstvách. Pokoja na všetkých tých miestach, kde sa zdá, akoby vojna nemala konca. Pokoja na všetkých tvárach, ktoré nepoznajú nič iné len bolesť. Pokoja na tomto šírom svete, ktorý nám dal Boh ako domov všetkých a pre všetkých. Iba a len pokoj. Modlime sa v tichu. (chvíľa ticha)

Takto život našich drahých nebude životom, ktorý jedného dňa skončí v zabudnutí, ale bude prítomný kedykoľvek sa budeme usilovať byť prorokmi budovania, prorokmi zmierenia, prorokmi pokoja.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

USA/New York 26. septembra – Posledným bodom programu pápeža Františka v New Yorku v piatok 25. septembra bolo slávenie Eucharistie v slávnom Madison Square Garden. Ide o štadión s kapacitou 20-tisíc miest, ktorý sa okrem športových podujatí využíva aj na koncerty a iné dôležité masové podujatia. Okrem zaplneného štadiónu však Svätého Otca očakávali davy ľudí aj v priľahlom parku.

Biele vozidlo s pápežom privítalo burácanie haly a melódia vatikánskej hymny v prevedení obrovského zboru a orchestra. Votívna svätá omša za pokoj a spravodlivosť bola slávená v zelenej liturgickej farbe, v latinčine, angličtine a španielčine a bola sprevádzaná impozantnými spevmi. Po tom, ako diakon v angličtine zaspieval úryvok evanjelia (Mt 5,38-48) v ktorom Ježiš vyzýva neodporovať zlému a k láske k nepriateľom, Svätý Otec sa v homílii prihovoril prítomným po španielsky. Vyšiel z prvého liturgického čítania z proroka Izaiáša  (Iz 9,1-6): „Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo.“ Hovoril o prítomnosti Boha v meste, o potrebe vychádzania smerom k núdznym a trpiacim anonymným tváram. Prítomných vyzval: „Vyjdi von k druhým ľuďom a podeľ sa s nimi s dobrou novinou, že Boh, náš Otec, kráča po našom boku. On nás vyslobodzuje z našej anonymity, života prázdnoty a života egoizmu, a vovádza nás do školy stretnutia. Zbavuje nás konkurenčného boja a zahľadenosti do seba, a otvára nám cestu pokoja. ... Boh žije v našich mestách, Cirkev žije v našich mestách. A Boh a Cirkev, ktorí žijú v našich mestách, chcú byť ako kvas v ceste. Chcú vstúpiť do vzťahu s každým, chcú stáť po boku každého jedného človeka, keď ohlasujú divy Zázračného Radcu, mocného Boha, večného Otca, Kniežaťa pokoja.“  

Plné znenie homílie Svätého Otca

Ako zvyčajne, prosby veriacich boli čítané v rozličných svetových jazykoch. Na jednoduchom bielom pódiu, nad ktorým bol zavesený veľký kríž s Ukrižovaným, sa nachádzala aj socha Guadalupskej Panny Márie. V závere Eucharistie sa Svätému Otcovi krátko prihovoril arcibiskup New Yorku kardinál Timothy Dolan, pričom skončil slovami: „Je evidentné, že Cirkev je naša rodina a vďaka vám, že ste navštívili nás – vašu rodinu!“ Svätý Otec napokon ako dar odovzdal diecéze omšový kalich. -zk-

Homília pápeža Františka pri slávení svätej omše s formulárom za spravodlivosť a pokoj 25. septembra 2015 v Madison Square Garden v New Yorku

Nachádzame sa na Madison Square Garden, na mieste, ktoré je symbolom tohto mesta. Je to miesto dôležitých atletických, umeleckých a hudobných udalostí, ktoré priťahujú ľudí nielen tohoto mesta, ale i celého sveta. Na tomto mieste, ktoré predstavuje oboje – rozmanitosť ako aj spoločné záujmy množstva rôznych ľudí, sme počuli slová: «Ľud, čo kráčal vo tmách, uzrie veľké svetlo» (Iz 9,1).

Ľud, čo kráčal – a je  zamotaný vo svojom konaní a rutine, uprostred svojich úspechov a svojich zlyhaní, obáv a svojich očakávaní – tento ľud uzrel veľké svetlo. Ľud, čo kráčal – so svojimi radosťami a nádejami, sklamaniami a smútkom – tento ľud uzrel veľké svetlo.

Boží ľud je v každej historickej dobe pozvaný kontemplovať toto svetlo – svetlo, ktoré chce osvietiť národy, ako to radostne vyjadril starec Simeon. Svetlo, ktoré chce prísť do každého zákutia tohto mesta, k našim spoluobčanom, do každého priestoru nášho života.

«Ľud, čo kráčal vo tmách, uzrel veľké svetlo».  Jednou z osobitostí Božieho ľudu je jeho schopnosť vidieť, kontemplovať uprostred svojich „temnôt“ to svetlo, ktoré prináša Kristus. Je to tento veriaci Boží ľud, ktorý vie vidieť, vie rozlišovať, ktorý vie kontemplovať Božiu živú prítomnosť uprostred svojho života, uprostred mesta. Spolu s prorokom dnes môžeme povedať: Ľud, čo kráča, dýcha a žije uprostred „smogu“, uzrel veľké svetlo, zakúsil nádych čerstvého vzduchu.

Žiť v meste nie je vec jednoduchá: je to multikultúrny kontext s veľkými náročnými výzvami. Veľké mestá sú pripomienkou skrytého bohatstva, ktoré skrýva náš svet: rozmanitosti kultúr, tradícií a historických skúseností; rôznosti jazykov, odevov a jedál. Veľkomestá združujú všetky rozličné spôsoby, ktoré sme my, ľudia, objavili, aby sme tak zodpovedali otázku o zmysle života v tých okolnostiach, v ktorých sme sa ocitli.

Ale veľkomestá tiež ukrývajú tváre ľudí, ktorí sa zdajú, akoby nemali občianstvo alebo boli druhotriednymi občanmi. Vo veľkých mestách, v úzadí za hlukom dopravy, za pulzujúcim rytmom zostáva umlčaných množstvo tvárí, pretože nemajú „právo“ byť občanmi, nemajú právo byť súčasťou mesta – cudzinci, deti, čo nechodili do školy, ľudia bez zdravotného poistenia, bez strechy nad hlavou, osamelí starí ľudia – zostávajúci na okraji našich ulíc, našich bulvárov v anonymite ohlušenosti. A stávajú sa súčasťou mestského koloritu, ktorý sa pomaličky stáva v našich očiach a najmä v našich srdciach samozrejmým.

Vedomie, že Ježiš naďalej kráča našimi ulicami, že tvorí súčasť života jeho ľudu, že je s nami spojený v jedných spoločných dejinách spásy, nás napĺňa nádejou. Nádejou, ktorá nás oslobodzuje od síl tlačiacich nás k izolovaniu sa a nezáujmu o životy druhých, o život nášho mesta. Nádejou, ktorá nás zbavuje prázdnych vzťahov, abstraktných analýz alebo senzáciechtivej rutiny. Nádejou, ktorá sa nebojí zaangažovať sa pôsobiac ako kvas v tých kútoch mesta, kde nám prichodí žiť či pracovať. Nádejou, ktorá nás pozýva vnímať uprostred „smogu“ prítomnosť Boha, ktorý naďalej kráča naším mestom. Lebo Boh je v meste prítomný.

Aké je to svetlo, čo preniká našimi ulicami? Ako stretnúť Boha, ktorý žije s nami uprostred „smogu“ našich miest? Ako sa stretneme s Ježišom, živým a činným v každodennosti života našich multikultúrnych miest?

Prorok Izaiáš nám bude na tejto ceste „učenia sa vidieť“ sprievodcom. Hovoril o svetle, ktorým je Ježiš. A teraz nám prorok predstavuje Ježiša ako «zázračného Radcu, mocného Boha, večného Otca, Knieža pokoja» (9,5-6). Týmto spôsobom nás vovádza do života Syna, aby sa Jeho život mohol stať aj naším životom.

«Zázračný Radca». Evanjeliá nám hovoria o tom, ako mnohí prichádzajú za Ježišom s otázkou: «Učiteľ, čo máme robiť?» Prvá vec, ktorú Ježiš vyvoláva svojou odpoveďou, je návrh, povzbudenie, motivácia. Neustále svojim učeníkom predkladá, že majú ísť, vychádzať von. Pobáda ich vyjsť v ústrety druhým tam, kde reálne sú, a nie tam, kde by sa nám páčilo, že by tam mali byť. Stále a stále vychádzať von, bez strachu, ísť bez obáv. Ísť von a ohlasovať túto radosť, ktorá je určená všetkým ľuďom.

«Mocný Boh». V Ježišovi sa Boh stal Emanuelom, je Boh-s-nami; Boh, ktorý kráča po našom boku, ktorý je súčasťou našich životov, našich domovov, našej „kuchyne“, ako rada hovorievala sv. Terézia od Ježiša.

«Večný Otec». Nikto a nič nás nemôže odlúčiť od jeho lásky. Ísť von a ohlasovať, ísť von a dávať najavo, že Boh je medzi nami ako milosrdný Otec, ktorý každé ráno a každý večer vychádza vyzerať, či sa jeho syn nevracia domov, a hneď ako ho vidí prichádzať, beží, aby ho objal. Toto je krásne. Je to objatie, ktoré sa chce ujímať, chce očisťovať a povyšovať dôstojnosť jeho detí. Je to Otec, ktorý je cez svoje objatie ohlasuje „dobrú zvesť ubitým, úľavu sužovaným, slobodu utláčaným, potechu zarmúteným“ (porov. Iz 61,1-2).

«Knieža pokoja». Vychádzať von k druhým ľuďom a deliť sa s nimi s dobrou novinu, že Boh je náš Otec, ktorý kráča po našom boku, vyslobodzuje nás z anonymity, zo života bez tváre, z prázdneho života, a vovádza nás do školy stretnutia. Zbavuje nás konkurenčného boja a zahľadenosti do seba (autoreferenciality), aby nás voviedol na cestu pokoja. Toho pokoja, ktorý sa rodí z akceptovania druhých; toho pokoja, ktorý sa zrodí v našom srdcia kedykoľvek sa pozrieme na toho najnúdznejšieho ako na brata.

Boh žije v našich mestách, Cirkev žije v našich mestách. A Boh a Cirkev, ktorí žijú v našich mestách, chcú byť ako kvas v ceste, chcú sa premiesiť so všetkými, sprevádzajúc všetkých,  ohlasujúc divy toho, ktorý je zázračným Radcom, mocným Bohom, večným Otcom, Kniežaťom pokoja.

«Ľud, čo kráčal vo tmách, uzrel veľké svetlo», a my, kresťania, sme svedkami.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

USA 26. septembra - Svätý Otec František je už od dnešného popoludnia vo Filadelfii. Jeho desiata apoštolská cesta tak vstúpila do finále. Hlavným cieľom jeho návštevy amerického kontinentu je práve účasť na 8. svetovom stretnutí rodín vo Filadelfii. V tejto americkej metropole, najväčšej v štáte Pennsylvánia a piatej najväčšej v celých USA sa včera uzavrela konferenčná časť podujatia nazvaná Svetový kongres rodín na tému „Láska je naším poslaním - rodina plná života“. Medzi účastníkmi z celého sveta bola aj trojčlenná delegácia zo Slovenska.

O svojich dojmoch z tejto prvej časti svetového stretnutia, ktorá prebiehala od 22. – 25. septembra v Pensylvánskom kongresovom centre (Pennsylvania Convention Centre) sa v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas podelili manželia Cyril a Katarína Jančišinoví, oficiálni vyslanci Konferencie biskupov Slovenska na tomto podujatí. Na mikrofón ich zachytil vyslaný redaktor poľskej sekcie Vatikánskeho rozhlasu Krzystof Bronk: 

Podľa nášho času o pol druhej po polnoci v nedeľu 27. septembra (19.30 miestneho času) sa v centre Filadelfie začne veľká modlitbová vigília, Festival rodín, na ktorom sa prihovorí aj Svätý Otec. Okrem biblických čítaní tu zaznejú aj svedectvá snúbencov z Austrálie a rodín z Ukrajiny, Jordánska a Nigérie.

V nedeľu Svetové stretnutie rodín vyvrcholí slávením eucharistie, ktorej bude predsedať pápež František o 22. hodine nášho času (16.00 miestneho času). -jb, zk-

Slovensko 26. septembra - Sekretár Kongregácie pre spoločnosti zasväteného života a spoločnosti apoštolského života Mons. José Rodríguez Carballo OFM je v dňoch 24. – 27. septembra na návšteve Slovenska. So slovenskými rehoľníkmi oslávi Rok zasväteného života. Po svojom príchode do Bratislavy poskytol rozhovor, ktorý publikovala Tlačová kancelária KBS v nasledovnom znení:

„Práca kongregácie, ktorú zastupujem, pre spoločnosti zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, má dve úlohy. Prvou je podporovať zasvätený život, druhou úlohou je riadiť zasvätený život. Podporovať znamená rozvíjať a aktualizovať podľa záverov Druhého vatikánskeho koncilu rozličné formy zasväteného života. Teda, eremiti, zasvätené panny, sekulárne inštitúty, kontemplatívny život mužských a ženských reholí a apoštolský život. Všetkých zasvätených na celom svete je zhruba dva milióny. Čo sa týka samotných inštitútov pápežského práva, je nás asi 3 000. Sedemdesiatsedem percent zasvätených sú ženy a zvyšok muži. Predovšetkým v tomto Roku zasväteného života sme chceli veľmi zdôrazniť posilnenie zasväteného života. Bez toho, že by sme zabudli na riadiacu časť,“ začal svoje rozprávanie španielsky arcibiskup.

Sekretár Kongregácie pre spoločnosti zasväteného života a spoločnosti apoštolského života pripomenul, že „v zasvätenom živote je veľa svätosti, ale je tam aj hriech. Svätosť obdivujeme a posilňujeme. Hriech v rozličných podobách, okrem toho, že prosíme o jeho odpustenie, snažíme sa o jeho nápravu. Chcel by som zdôrazniť, že je tam oveľa viac svätosti, ako si niektorí ľudia myslia. Problém je to, čo hovoril už pápež Benedikt XVI., že strom, ktorý spadne, narobí viac hluku ako les, ktorý rastie. Chcem zdôrazniť moje presvedčenie, že v tomto okamihu sa zasvätený život teší dobrému zdraviu. Ale musíme ho posilniť. Aj preto prichádzam sem na Slovensko. Aby som sa stretol so zasvätenými na Slovensku. Tento rok nasledujúc radu Svätého Otca navštevujem jednotlivé konferencie zasvätených. V tomto okamihu sa napríklad prefekt Kongregácie nachádza v Afrike. Ja prichádzam na Slovensko. Pred Vianocami sa chystám do Rumunska, pôjdem do Peru, Mexika, Vietnamu a Chorvátska.“

Tento rok sa kongregácie podľa jeho slov snaží priblížiť k zasväteným, keď im to lepšie umožňuje spoznať realitu.

„A rehoľníkom to umožňuje, aby priamo počúvali to, čo kongregácia, teda Svätý Otec a Vatikán chce povedať zasväteným rehoľníkom. Keď som tu na Slovensku, chcem podčiarknuť, čo je pozitívne. Ale aj poukázať na to, čo je negatívne. Potrebujeme obrátenie, nesmieme zatvárať oči pred realitou. Som si istý, že po mojej návšteve Slovenska budem touto návštevou obohatený. A dúfam, že moje povzbudenia budú na pomoc aj rehoľníkom a pomôžu im lepšie žiť podľa ponaučení Druhého vatikánskeho koncilu a podľa toho, čo hovorí kongregácia. Tak som veľmi rád, že som tu. Je to tretí raz, čo prichádzam na Slovensko. Prvý raz som tu bol vo funkcii arcibiskupa a sekretára kongregácie. Vždy som sa tu cítil prijatý - ako doma. A som si istý, že aj teraz sa tak budem cítiť - ako doma.“

Spomínali ste posilnenie zasväteného života ako cieľ Roka zasväteného života. Prečo je potrebné toto posilnenie v súčasnosti?

„Predovšetkým chcem povedať, že zasvätený život je dar pre Cirkev. Keď posilňujeme zasvätený život, posilňujeme aj život Cirkvi. Chcem ešte citovať pápeža Benedikta, ktorý povedal, že zasvätený život nemôže vymiznúť z Cirkvi, lebo samotný Pán Ježiš ho chcel v Cirkvi. Nebezpečenstvom je, že zasvätený život stratí svoju evanjeliovú významnosť. Že aj do zasväteného života vstúpi svetskosť, ako hovorieval pápež Benedikt. Čo je to táto svetskosť? Je to jednoducho nasledovanie logiky tohto sveta, ktorá nie je logikou Evanjelia. A preto je potrebné toto posilnenie. Aby sa zasvätený život nezosvetštil. V tomto okamihu vidíme, že nám ubúdajú povolania, a to aj tu na Slovensku. Je tu nebezpečenstvo pesimizmu, že zasvätený život stratí radosť z vydávania svedectva o Ježišovi Kristovi. Kresťanstvo, zasvätený život musí priam ukazovať zo svedectva o Ježišovi Kristovi. A musíme si priznať, že to nie je vždy tak. Musíme priznať, že existujú kresťania, aj zasvätení, s tvárou akoby na pohrebe. Tak, ako hovorí Svätý Otec František v Evangelii gaudium, máme tu kresťanov, ktorí žijú neustále pôstne obdobie bez perspektívy vzkriesenia a veľkonočného obdobia. Svätý Otec napísal zasväteným, tento rok nám to pripomenul, že smutné nasledovanie je smutným nasledovaním. A to nie je evanjeliové. Čísla sú dôležité, ale nie je to najdôležitejšia vec v zasvätenom živote. To, čo nám záleží, je život a vydávanie svedectva. A v niektorých krajinách vidíme, že je taká veľká rezignácia. Niektorí si myslia, že my sme už tí poslední. Že posledný nech zhasne a zatvorí dvere. To nie je dom nádeje. Ak máme zomrieť, tak zomrime na nohách, vzpriamene. Chýba nádej. Posilňovať znamená dať nádej. A oživiť zasvätených túto túžbu, odovzdávať takúto formu života. Potrebujeme znovuobjaviť odvahu, povolanie k zasvätenému životu. Odvahu ohlasovať Evanjelium povolania. Kto ho neohlasuje, znamená, že nie je presvedčený.“

Ako by ste povzbudili slovenských rehoľníkov k zasvätenému životu?

„Budem rozprávať o medzerách v našom živote, o pokušeniach. Budem hovoriť aj o možnostiach. Jedno pokušenie je vzťahovať všetko len na seba. Ja budem hovoriť o otvorenosti Cirkvi, otvorenosti pre iné inštitúty, otvorenosti pre svet, pre spoločnosť. Na čo chcem veľmi klásť dôraz, je formácia, pretože vo formácii ide o všetko - o súčasnosť aj o budúcnosť. Má tu ísť o integrálnu formáciu - ľudsky, kresťansky, charizmaticky. Budem naliehať aj na ďalšie veci, ako napr. služba autority v zasvätenom živote. Budem veľmi pozývať k tomu, aby sme vyšli zo seba. Pápež nám veľmi hovorí o Cirkvi, ktorá vychádza zo seba. Tak aj ja chcem hovoriť o zasvätenom živote, ktorý vychádza von zo seba. Zasvätený život je pre druhých, čiže musí ísť, ísť, ísť. Keď sa zasvätený život uzavrie sám do seba, tak to je v predsieni smrti. Tak ako Cirkev, keď sa zavrie sama do seba, nemôžem povedať, že umrie, lebo Cirkev nikdy nezahynie, ale ťažko ochorie. Pápež nám hovorí, že uprednostňuje Cirkev, ktorá je zamazaná a špinavá, keďže kráča dopredu, pred Cirkvou, ktorá si o sebe myslí, že je čistá, pretože sa uzatvára do seba. Som presvedčený o tom, že v tej miere, v akej pôjdeme dopredu, budeme posilňovať naše povolanie a teda aj našu evanjeliovú významnosť. Zasvätený život sa musí konfrontovať so skutočnosťou a v skutočnosti sú tiene, ale aj svetlá a možnosti. A tak sa budeme snažiť posilniť tieto možnosti, ktoré sú pred nami. V zasvätenom živote je množstvo krásy.“

Spomínali ste, že počet záujemcov o rehoľné povolanie je celosvetovo na ústupe. Vieme to nejako štatisticky priblížiť?

„Veľa rokov hovoríme, že kríza povolaní je celosvetovou krízou. Pár rokov dozadu sme si my Španieli mysleli, že kríza je len vo Francúzsku. A dnes sme na tom horšie ako na tom bolo vtedy Francúzsko. Tie dôvody sú rozličné. Prvý - nedostatok detí. Ak niet detí, nebudú ani povolania. A druhé - už nežijeme v kresťanskej spoločnosti. Chýbajú hodnoty, na ktorých možno postaviť povolanie k zasvätenému životu. Niekedy sa hovorilo, že budúcnosť zasväteného života je Latinská Amerika. Povedal to svätý Ján Pavol II. A teraz zažívame veľkú krízu povolaní aj v Latinskej Amerike. Tu vo východnej Európe malo Poľsko boom povolaní a teraz tam padajú. Je to Ázia, kde stúpa počet povolaní - Vietnam, Južná Kórea, Filipíny a Indonézia. Je zaujímavé všimnúť si, že Vietnam je komunistická krajina a je tam veľký počet povolaní. Indonézia - tam je veľký počet moslimov, a predsa je tam veľké množstvo povolaní. Zabudol som ešte na Indiu, kde je veľký počet povolaní. V Ázii rastie počet povolaní. Problém nie je problém povolaní, ale povolania. To znamená vytrvalosť. Napríklad, františkánsky rád má taký istý počet novicov, ako pred 20 rokmi. Viac-menej 500 za rok. Ale zmenšuje sa. To znamená, že chýba vytrvalosť. A toto je vážna otázka. A potom je množstvo opustení povolania v zasvätenom živote, čo sa týka kňazov i rehoľníkov. Každý rok odíde zo zasväteného života viac ako 2000 zasvätených. Toto je dráma. Prečo to zanechajú? Možno chýba rozlišovanie, možno chýba sprevádzanie. Ja by som chcel, aby sa veľmi prehĺbila táto téma opúšťania rehoľného života. Z toho, čo ja viem, sú tri hlavné dôvody. Prvým dôvodom je viera. Hlboká duchovná kríza. Druhým dôvodom je život v spoločenstve. A až tretím dôvodom je afektivita (citovosť). Problémom je, že najčastejšie v tých žiadostiach o dovolenie opustiť rehoľný inštitút sa uvádza tretí dôvod. Musíme sa pýtať - ten zasvätený, ktorý sa chce oženiť alebo zasvätená, ktorá sa chce vydať, prečo sa dostal do tejto situácie? Duchovná kríza a kríza spoločného života v spoločenstve. To sú hlavné dôvody.“

Ako zasvätený život predstaviť súčasnému svetu ako príťažlivý a aký je jeho význam? Ako by mala fungovať spolupráca laikov a zasvätených v súčasnosti?

„Na prvom mieste chcem povedať, že keď hovorím o otvorenosti pre svet, nechcem hovoriť o prispôsobivosti tomuto svetu. Už som povedal, že jedno z rizík je zosvetáčštenie a tak si nesmieme zamieňať otvorenosť pre svet s prijatím kritérií tohto sveta. Pápež František často hovorí, že musíme ísť proti prúdu. Hodnoty zasväteného života sú protihodnotami pre súčasný svet. Ale toho sa nemôže vzdať zasvätený život. Práve naopak zasvätený život musí byť prorocký pre tento svet. Ako hovorí Druhý vatikánsky koncil, musíme sa naučiť čítať znamenia čias, aby sme vedeli dať odpoveď na tieto znamenia. Povedal by som, že zasvätený rehoľník musí mať v ruke dve knihy - Evanjelium a svet. A snažiť sa osvietiť a ožiariť skutočnosť sveta svetlom Evanjelia. Tak je dôležitý dialóg. Keď sa Svätý Otec prihováral generálnym predstaveným reholí, hovoril im a prosil ich, aby išli von, na periférie, na existenciálne periférie a periférie myšlienkové. Ja si myslím, že zasvätený život sa často nachádza na existenciálnych perifériách. Bojím sa, že strácame myšlienkové periférie. Zasvätený život vytvoril kultúru. Bojím sa, že dnes absorbuje kultúru, prijíma ju do seba. Čiže, aj v Cirkvi je tento problém, mohli by sme stratiť schopnosť ako ďalej. Cirkev i zasvätený život musí predkladať, nielen byť reaktívny, číže prijímať a brať všetko, čo sa v tomto svete už nachádza. Nebezpečenstvo pre Cirkev a zasvätený živote je to, že sa budeme len brániť. Potrebujeme ísť, predkladať. A tu vidíme veľkú výzvu pre zasvätený život. V zasvätenom živote nie je principiálnou otázkou, čo robil môj zakladateľ. To je dôležité, ale nie je to najdôležitejšie. Najdôležitejšie je, čo by dnes robil, napríklad sv. František. Preto treba rozlišovanie. Akoby povedal pápež František, aby sme nehrali len na archeológov. Lebo ináč by sa zasvätený život stal len kúskom do múzea. Musíme vychádzať, predkladať vo svetle Evanjelia, so svojim životom, ani nie tak slovami. Zasvätený život je povolanie k tomu, aby bol prorocký. My zasvätení musíme pamätať, že žiadny prorok nezomrel v posteli. Musíme byť pripravení a prichystaní na to, že zomrieme pre Krista. Vždy treba ísť v duchu Evanjelia.“

Po nástupe komunizmu u nás v roku 1948 boli u nás všetky rehole násilne zrušené a rehoľníci boli pozatváraní alebo vyvezení. Z tohto obdobia máme bl. sr. Zdenku, ktorá zomrela na následky mučenia. A dnes máme ešte otvorené viaceré beatifikačné procesy. V období komunizmu bolo oveľa viac povolaní ako je to dnes. Vieme, že mučeníctvo je semenom kresťanov. Musí prísť opäť otvorené prenasledovanie kresťanov, aby boli povolania? Narážam možno aj na tému islamu.

„Akékoľvek prenasledovanie nie je ospravedlniteľné. Nebolo by správne túžiť po ďalšom prenasledovaní. Cirkev nie je povolaná k tomu, aby žila v katakombách. Ježiš nám povedal choďte do celého sveta, nie do katakomb. Práve preto Svätý Otec dnes v USA hovoril o náboženskej slobode. Nikto nemá právo prenasledovať druhého pre jeho náboženské presvedčenie. Viem, že v komunizme bolo veľa povolaní. Ja pochádzam zo Španielska, súhlasím s tým, že krv mučeníkov sa stáva semenom nových kresťanov. U nás bolo z čias prenasledovania beatifikovaných viac než tisíc martýrov a čakáme na mnohých ďalších. Je to pravda, že krv mučeníkov je semenom nových kresťanov. Ale prečo teraz ubúda nových povolaní. Pretože sa príliš prispôsobujeme svetu. Už nie sme viac kontrastom tomuto svetu. Príliš sme sa rozriedili. Ťažko nasledovať nejakú formu života, ak tá hodnota nie je hlboko evanjeliová. Pre mňa budúcnosť povolaní nie je v tom, že sa vráti prenasledovanie. Ale v tom, že zasvätení budú koherentnejší. A že zasvätený život bude viac životom a zasvätený.“

Ako by zhodnotili stav zasväteného života na Slovensku a čo by ste odkázali rehoľníkom?
„Nedokážem celkom posúdiť zasvätený život na Slovensku. Nepoznám ho úplne zblízka. Trochu ho poznám z tých žiadostí, ktoré k nám prichádzajú. Tie niečo hovoria, niečo nehovoria. Na papieri je všetko to, čo chceme napísať. Ale všeobecne, ako som hovoril o krajinách bývalého komunizmu, nechcem, aby to bol nejaký súd, ale možno by som povedal, že v týchto bývalých komunistických krajinách treba posilniť hĺbku, hlboké hodnoty. Čiže pochádzate z kultúry, v ktorej dlhší čas - jedna vec bola, čo sa ukázalo pred autoritami a druhá čo bola skutočnosť. Napríklad ekonomické výsledky krajiny boli navonok prezentované jedným spôsobom, ale realita bola iná. A treba sa posilniť v prehĺbení a transparencii. Žiť to, čo sa ohlasuje a ohlasovať to, čo žijeme. Aby sme sa vyhli dvojtvárnosti. A tiež veľmi by som ešte naliehal na formáciu aktualizovanú v zasvätenom živote. Vo svetle Druhého vatikánskeho koncilu. Je to povinný východiskový koncil pre súčasnosť aj budúcnosť zasväteného života. Musíme v týchto bývalých komunistických krajinách obnoviť pastoráciu povolaní pre zasvätený život a urobiť to silno. Znovuobnoviť autentickú evanjelizáciu. Pamätám na to, čo povedali biskupi Latinskej Ameriky v Aparecide. Povedali, že sme ľud pokrstených, ale málo evanjelizovaných. Tu v týchto krajinách treba prehĺbiť evanjelizáciu, lebo komunizmus vo vás zanechal prázdnotu. A tiež by som povedal, že si musíte dávať pozor na štruktúry. V niektorých bývalých komunistických krajinách vlády vracajú všetky majetky, ktoré im zobral komunizmus. To je spravodlivosť, to nie je nejaká charita. Ale pozor, možno zasvätený život nie je celkom v stave ľudsky tieto štruktúry riadiť. Pretože sa zmenšil značne počet členov a tie štruktúry sú enormné. Treba dávať pozor, inak štruktúry udusia život. Teda opakujem, viacej formácie, viac hĺbky, transparentnosti a pozor na štruktúry. To sú veci, na ktoré si musí dávať pozor zasvätený život v bývalých komunistických krajinách, ako aj zasvätený život vo všeobecnosti. Nezabúdajme na to, že život je globálna dedina.“ (Zdroj: TK KBS)

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: