USA/Filadelfia 27. septembra - Starajme sa o rodinu, bráňme ju, pretože v hre je naša budúcnosť. To je jedna z výziev zo spontánneho príhovoru pápeža Františka počas modlitbovej vigílie na Svetovom stretnutí rodín vo Filadelfii. Podľa Svätého Otca je rodina továrňou nádeje, života a vzkriesenia, pretože tak ju chcel Boh. Tisíce ľudí vítali pápeža pozdĺž cesty, ktorou prechádzal v sobotu 26. septembra večer, už po polnoci nášho času, zo Seminára sv. Karola Boromejského k veľkému priestranstvu Benjamin Franklin Parkway, kde sa vigília konala.

Svätý Otec vo svojom príhovore reagoval na duchovnú atmosféru, ponorenú do hudby, farieb, tanca a svedectiev. Teplo, láska a radosť z rodiny na celom svete, ktoré zo svedectiev vyžarovali, sa odrážali na tvári sústredene počúvajúceho pápeža cez úsmevy a prejavy súhlasu i pohnutia.

Jeho prvé slová boli práve poďakovaním za svedectvá, poďakovaním za radosť z umenia, krásy, ktoré - ako povedal - „sú cestou k Bohu“. „Krása nás privádza k Bohu.“ Aj svedectvo nás privádza k Bohu, povedal Svätý Otec a zopakoval spojenie slov: „krása a pravda“. Ako dodal, svedectvo o pravde, ponúknuté ako služba, nás robí dobrými. „Všetko, čo je dobré, pravdivé a krásne nás privádza k Bohu. Pretože Boh je dobrý, Boh je veľký, Boh je pravda.“ Pápež František ocenil aj prítomnosť rodín, ktoré prišli na stretnutie z mnohých krajín celého sveta, „čo je tiež svedectvom“: „naozajstným svedectvom o tom, že život v rodine stojí za to. Že spoločnosť rastie v sile, rastie v dobre, rastie v kráse a rastie v pravde, ak je postavená na rodine.“

Pápež pokračoval vyrozprávaním skúsenosti, keď mu raz jedno dieťa položilo túto otázku: ‚Otče, čo robil Boh pred tým, než stvoril svet?‘ Deti vedia dávať ťažké otázky, s úsmevom dodal obrátiac sa na prítomných rodičov a pokračoval:

„Uisťujem vás, že mi dalo zabrať, aby som odpovedal. A povedal som mu to, čo teraz poviem vám: Pred stvorením sveta Boh miloval, pretože Boh je láska. Ale bola to taká láska, ktorú mal v sebe, láska medzi Otcom a Synom, v Duchu Svätom. Bola taká veľká, tak pretekajúca - neviem, či je to veľmi teologické, ale dá sa to pochopiť -, bola taká veľká, že nemohol byť egoistom, musel vyjsť zo seba, aby mal niekoho, koho by miloval mimo seba. A tak Boh stvoril svet. Tak Boh stvoril túto úžasnú nádheru, v ktorej žijeme; a ktorú preto, že sme trochu hlúpi, ničíme. Ale tá najkrajšia vec, ktorú urobil Boh - ako hovorí Biblia -, je rodina. On stvoril muža a ženu. Im všetko zveril. Odovzdal im svet: ‚Ploďte sa, množte sa a obrábajte zem, aby priniesla plody, pomôžte jej rozvíjať sa.‘ Všetku lásku, ktorú zrealizoval v tomto úžasnom stvorení, zveril rodine.“

Svätý Otec na zdôraznenie tejto skutočnosti zopakoval: „Všetku lásku, ktorú má Boh v sebe, všetku krásu, ktorú má Boh v sebe, celú pravdu, ktorú má Boh v sebe, odovzdal rodine. A rodina je naozaj rodinou, keď je schopná otvoriť náruč a prijať všetku túto lásku. Iste rajská záhrada tu už nie je, život má svoje problémy, ľudia sa pre ľstivosť diabla naučili stavať proti sebe. A všetka tá láska, ktorú nám Boh dal, sa takmer stráca. A o krátky čas, pri prvom zločine, prvej bratovražde, brat zabije druhého brata: vojna. Láska, krása a Božia pravda - a ničenie vojny. A medzi týmito dvoma pozíciami kráčame dnes. Je na nás, aby sme si vybrali, je na nás zvoliť si cestu, ktorou budeme pokračovať.“

Rozprávanie Svätého Otca pokračovalo biblickým príbehom o hriechu prvého muža a ženy, pričom zdôraznil, že Boh ich napriek všetkému nenechal osamote. Nastúpil cestu spolu s ľudstvom, kráčajúc s ním „až dozrel čas, aby dal najväčšie znamenie svojej lásky: svojho Syna“. Tu Svätý Otec upozornil na skutočnosť, že „Boh prišiel na svet v rodine. A mohol tak urobiť, pretože táto rodina bola rodinou, ktorá mala srdce otvorené pre lásku, mala otvorené dvere.“

Pomyslime na dievča Máriu, pokračoval pápež František: „Nemohla uveriť: ‚Ako sa to stane?‘ A keď jej to anjel vysvetlil, poslúchla. Pomyslime na Jozefa, plného očakávania, že si založí rodinu, a ocitne sa v tomto prekvapení, ktorému nerozumie. Prijíma, poslúchne. A v poslušnosti lásky tejto ženy Márie a tohto muža Jozefa vzniká rodina, do ktorej príde  Boh. Boh stále klope na dvere sŕdc. Rád to robí.“

Svätý Otec rodinám položil otázku, či vedia, čo sa Bohu najviac páči. „Zaklopať na dvere domácností. A nájsť rodiny pospolu.“ Tak tvoria spoločnosť dobra, pravdy a krásy, dodal pápež.

Vo svojom  príhovore počas včerajšej vigílie vo Filadelfii následne  upriamil pozornosť na problémy, ktoré v rodinách nechýbajú.  „V rodinách vždy, vždy je  kríž. Vždycky. Pretože Božia láska, Boží Syn nám otvoril aj túto cestu. Ale v rodinách je po kríži aj vzkriesenie, pretože Syn Boží otvoril túto cestu. Preto je rodina - prepáčte za výraz -, továrňou na nádej, nádej života a vzkriesenia, pretože Boh otvoril túto cestu.“

S uznaním hovoril Svätý Otec aj o tom, že deti dajú niekedy zabrať, že aj my ako deti sme dali našim rodičom zabrať, spomenul aj svojich spolupracovníkov, ktorí neraz prídu do práce s kruhmi pod očami, pretože majú malé dieťa, ktoré plakalo celú noc. „V rodine sú ťažkosti. Ale tieto ťažkosti sa prekonávajú láskou. Nenávisť nezdolá žiadnu ťažkosť. Rozdelenie sŕdc nezvíťazí nad žiadnou ťažkosťou. Iba láska je schopná prekonať ťažkosti. Láska znamená oslavu, láska znamená radosť, láska znamená ísť vpred.“

V závere príhovoru rodinám pápež František počas včerajšej vigílie na priestranstve Benjamin Franklin Parkway vo Filadelfii pripomenul osobitnú starostlivosť o deti a starých rodičov:

„Deti a mladí ľudia sú budúcnosťou, sú silou, sú tými, ktorí pokračujú ďalej. Sú tými, v ktorých skladáme nádej. Starí rodičia sú pamäťou rodiny. Oni sú tí, ktorí nám dali vieru, odovzdali nám ju. Starať sa o starých rodičov a starať sa o deti je dôkaz lásky; neviem, či najväčší, ale povedal by som, že najsľubnejší v rodine, pretože je prísľubom budúcnosti. Národ, ktorý sa nestará o svoje deti a národ, ktorý sa nestará o starých rodičov, je národom bez budúcnosti, pretože nemá silu a nemá pamäť, aby napredoval.“ -jk-

USA/Filadelfia 27. septembra – Desiata apoštolská cesta pápeža Františka smeruje k svojmu vyvrcholeniu. Včera, v sobotu 26. septembra, sa Svätý Otec zúčastnil na modlitbovej vigílii – „Slávnosti rodín“ v rámci 8. svetového stretnutia rodín vo Filadelfii. Takmer trojhodinové večerné podujatie s bohatým programom sa odohrávalo v centre mesta, na voľnom priestranstve Benjamin Franklin Parkway zaplnenom rodinami z celého sveta. Program, ktorý moderoval slávny filmový producent, herec a niekdajší spevák Mark Wahlberg (kedysi známy ako Marky Mark), sa začalo o 19.30, pre nás už v nedeľu nad ránom o pol druhej. Vystúpili na ňom aj známe spevácke osobnosti ako Američanka Aretha Franklinová, či Talian Andrea Bocelli.    

Po pozdrave arcibiskupa Filadelfie Mons. Chaputa Svätý Otec otvoril vigíliu modlitbou:

„Bože, ktorý si postavil rodinu na pevnom základe, milosrdne vypočuj prosby svojich služobníkov a daj,  aby sme sa nasledovaním čností Svätej rodiny tvojho jednorodeného Syna a v poslušnosti jeho láske mohli tešiť z večnej odmeny v radosti tvojho príbytku.“

Na pódiu sa v priebehu večera vystriedali speváci a tanečníci, čítali sa úryvky zo Svätého písma a odznelo tu spolu šesť svedectiev rodín z rozličných kontinentov. Po čítaní z Knihy proroka Ozeáša (11,1-9) o láske Boha k Izraelu, pred mikrofón vystúpili snúbenci Camillus a Kelly z Austrálie, obaja pochádzajúci z mnohodetných rodín. Podelili sa o svoje starosti a radosti času svojho zasnúbenia. Hovorili o predmanželskej čistote, ktorú sa snažia zachovávať, keďže veria, že je pre nich istou cestou k šťastnému manželstvu a najlepším spôsobom, ako sa navzájom spoznať.  

Svätému Otcovi sa zdôverili aj so svojimi obavami o budúcnosť: „V našej krajine je vysoká rozvodovosť. Ako si môžeme byť istí, že sa to nestane aj nám?“ Snúbenci sa tiež obávajú nátlakov na zmenu legálnej definície manželstva, ekonomických problémov, či nedostatku kňazov, ktorý spôsobuje obmedzený prístup k sviatostiam. Snúbenci však napokon vyjadrili nádej, že Boh sa postará o všetky ich potreby a pápežovi porozprávali o svojich snoch do budúcnosti.

Po čítaní z Evanjelia podľa Lukáša (15,11-24) o márnotratnom synovi vystúpili s druhým svedectvom Lesia a jej synovia Bohdan a Boris z Ukrajiny, momentálne žijúci v USA. Syn Boris je postihnutý mozgovou obrnou. Matka o ňom povedala: „...ale  môžem povedať, že Boris je naozajstným  požehnaním.  Je schopný pomôcť druhým vidieť to, že aj byť chorým môže mať zmysel. Je šťastný aj napriek výzvam, ktorým čelí. Jeho radosť, hoci aj v ťažkostiach, nás napĺňa šťastím.“

Vyjadrila tiež vďaku svojej matke, ktorá ju viedla k viere a naučila ju veľkej dôvere v Boha. Veľkou ranou pre rodinu bola skutočnosť, že po presťahovaní sa do USA ju manžel opustil. Aj tieto ťažké chvíle jej pomohla prekonať viera, ako aj podpora matky, ktorá za nimi prišla do USA. Radosťou Lesie sú jej dvaja synovia. Bohdan objavil svoje povolanie stať sa kňazom. Boris, aj napriek svojmu postihnutiu tvrdo študuje, aby mohol ísť na vysokú školu a stať sa tvorcom počítačových programov pre postihnuté deti. V závere svedectva Lesia poprosila pápeža Františka o modlitbu za svoju rodinu, ale aj za tých, ktorí očakávajú postihnuté deti, aby sa nebáli a „aby verili, že ich príchod na svet im prinesie radosť a lásku“.

S tretím svedectvom sa Svätému Otcovi predstavila rodina z Jordánska ako zástupcovia rodín Ázie: Nidal Mousa a jeho manželka Nida Joseph spolu s ich dvoma dcérami, Fatenou a Demou. Podelili sa o svoju skúsenosť  rodiny, ktorá pomáha iným uprostred veľkej chudoby, náboženského prenasledovania, emigrácie a vojny. Povedali:

„Kresťanské rodiny, ktoré v súčasnosti žijú v našej vlasti sú povolané, aby boli svetlom, svietiacim v temnote, aby zaháňali temnotu ničenia, vojen, zabíjania a prenasledovania. Naša rodina sa snaží žiť ako ľudia z blahoslavenstiev, ukazujúc tak jedinú skutočnú odpoveď na problémy tohto sveta: Ježiša Krista. Korene našich kresťanských komunít sú staré dvetisíc rokov. Za toto obdobie  existovali  časy, keď sme museli prestáť prenasledovanie ako aj iné pokusy umlčať Ježišovo posolstvo.  Spolu sme sa postavili  za udržanie  lásky v našich rodinách, kostoloch a spoločnosti ako takej. Sme menšinou, ale sme ako soľ, ktorá hoci potrebná iba v malých dávkach, je v jedle nenahraditeľná.“

Svätému Otcovi predstavili svoje početné aktivity pre pomoc utečencom, či už ako rodina, alebo vo farnosti. Na záver vysvetlili, odkiaľ čerpajú svoju silu:

„Naša rodina je skutočne zjednotená v Kristovej láske a my vieme, že je to sila jeho Tela, ktorá nás povzbudzuje a dáva nám skutočný život, aby sme obstáli a mali úspech v tomto nepriateľskom prostredí. Delíme sa o tú lásku s ostatnými nakoľko môžeme. My ju tiež zdielame v rámci našej rodiny, trávime spolu čas v modlitbe a v radosti.“

Po tomto svedectve na pódium vystúpila Gianna Emanuela Mollová, vlastná dcéra svätej Gianny Beretty Mollovej. Prečítala list, ktorý jej mama len niekoľko dní pred svadbou napísala svojmu budúcemu manželovi Pietrovi. V liste sa píše:

„Chcem ti povedať o všetkom, čo cítim, o všetkom, čo je v mojom srdci, ale nedokážem to. Ale už vieš, aké sú moje city, takže musíš vedieť, ako ma pochopiť. Milovaný Pietro, som si istá, že  ma vždy budeš robiť takou šťastnou, akou som teraz a že Pán vypočuje tvoje modlitby, vychádzajúce zo srdca, ktoré ho vždy milovalo a sväto mu slúžilo... S Božou pomocou a požehnaním spravíme všetko, čo môžeme, aby sme urobili z našej novej rodiny malé večeradlo, kde bude Ježiš vládnuť nad všetkými našimi vzťahmi, túžbami a  skutkami. Pietro môj, naša svadba je o niekoľko dní a cítim sa veľmi pohnutá, pretože som tak blízko k tomu, aby som dostala sviatosť lásky. Budeme spolupracovníkmi Boha na jeho stvorení a takto mu budeme môcť dať deti, ktoré ho budú milovať a budú mu slúžiť. Pietro, budem schopná byť manželkou a matkou [tvojich detí], ktoré si vždy chcel mať? Dúfam, že áno, pretože si to zaslúžiš a ja ťa tak veľmi milujem.“

Ďalšie svedectvo pochádzalo z Nigérie. Na pódium vyšla Ifeyinwa Awagu so svojim synom a podelila sa o skúsenosti zo svojho manželstva. Hovorila o bolesti z toho, že s manželom dlhý čas nemohli mať deti, ale aj o bolesti zo vzájomného odcudzenia sa. Pomocou im bola viera a modlitba. Ďalšia rana prišla, keď po štyroch rokoch čakania prišlo na svet dieťatko, ktoré po krátkom čase ochorelo a umrelo. Ifeyinwa však povedala:

„Tak ako iba Boh, vo svojej vernosti a láske, dokáže aj zlé obrátiť na dobré, táto smrť nám priniesla život. Môj manžel bol vystresovaný a boli aj iné tlaky zo strany rodiny a priateľov, povery a narážky zo strany ľudí, ktoré nás znepokojili a zmiatli. Ale to všetko nás priviedlo k hľadaniu viery a zároveň sme sa učili spoznávať sami seba a jeden druhého. Dokonca aj uprostred napätia a finančných problémov, boli sme si čoraz bližšie a mali sme sa radšej.“

Matka tejto nigérijskej rodiny hovorila aj smrti ďalšieho dieťaťa a o výchove ich troch detí, o dennodennej účasti na svätej omši, o spoločných modlitbách a čítaní Svätého písma v rodine.

Piate svedectvo patrilo rodine z USA: Sú ňou Leona a Rudy, starí a prastarí rodičia dvanástich vnúčat, žijúci v New Yorku. Na pódium vyšli aj s dvoma zo svojich piatich detí a s dvoma svojimi vnúčatami. Vo svojej mladosti pracovali v školstve v rezerváciách s deťmi pôvodných obyvateľov Ameriky z kmeňov Navajo, Hopi a indiánmi od rieky Colorado. Matka rodiny totiž sama pochádza z kmeňa domorodcov. Manželia hovorili o postavení starých rodičov v rodine, osobitne v domorodej kultúre, ako aj o tom, že členovia širšej rodiny môžu byť protiváhou ničivých vplyvov existujúcich v spoločnosti:

„Múdrosť starých rodičov môže pomôcť pri minimalizovaní niektorých z mnohých ťažkostí, s ktorými sa mladí ľudia vo svojich životoch stretávajú. Rodičia a starí rodičia musia neúnavne pracovať na tom, aby vštepili vieru mladým členom rodiny. Snažíme sa byť dobrým príkladom, učiť o viere a upevňovať vieru v nášho Pána Ježiša Krista tým, že budeme učiť členov rodiny o veľkej Božej láske a o tom, ako rásť vo vzťahu s ním. Pokúšame sa pomôcť prinášať pokoj a súlad do našej rodiny. Nie je to také ľahké, ako sa to môže zdať, ale keď podporíme naše snahy  modlitbami, môže to pomôcť zmierniť napätie zo zodpovednosti, ktorú pociťujeme pri usmerňovaní. Naša viera v existenciu nášho Stvoriteľa, nášho Boha, nás preniesla ponad mnohé ťažké chvíle nášho spoločného života. Skrze lásku k Bohu a Božej cirkvi sa naša viera a odhodlanie stávajú zo dňa na deň silnejšími.“

Posledné svedectvo predniesli Mario a Rosa z Argentíny, ktorí tento rok slávia  60. výročie sobáša, napriek mnohým ťažkostiam, ktoré ich postretli. Porozprávali o životnej skúsenosti z  vlastnej rodiny a okruhu príbuzenstva o potrebe dôverovať v Božiu prozreteľnosť aj vo chvíli skúšok. Počas sobáša Maria a Rosy v Buenos Aires nastal vojenský prevrat a hneď po obrade sa všetci prítomní museli ísť ukryť do svojich domov. Vo svojom živote dvakrát emigrovali – najskôr do Kanady a neskôr do USA, čo bolo pre nich veľmi náročné. Prešli si mnohými ťažkými situáciami, ktoré ich neobchádzajú ani v súčasnosti:

„Zdravotné problémy, hráčska závislosť a napokon strata nášho syna v r. 2013 sú iba niektoré z kríz, ktoré sme v posledných rokoch ako rodina prekonali. Mnoho dní a bezsenných nocí sme strávili v modlitbe, prosiac o Božie vedenie. Ale mali sme aj radostné chvíle, ako narodenie našej krásnej vnučky. Každý deň ďakujeme Bohu za zázraky, ktoré prináša do našich životov.“

Na tieto svedectvá po ich odznení reagoval Svätý Otec spontánnymi slovami.

Vopred pripravený text príhovoru podľa svojho zvyku odovzdal v písomnej podobe ako podnet na uvažovanie.

Po príhovore pápeža Františka sa krátko prihovoril arcibiskup Filadelfie Mons. Chaput, ktorý okomentoval večer ako „špeciálny moment, na ktorý sa nezabudne“ a poprosil Svätého Otca o jeho podpis na maľbu vytvorenú členmi rozličných generácií, ktorá bude zdobiť fasádu Školy sv. Malachia.

Pred udelením požehnania sa Svätý Otec spoločne s prítomnými pomodlil za rodiny k Panne Márii, pričom poprosil o orodovanie aj sv. Jozefa: aby „nám pomohli veriť, že sa oplatí bojovať za rodinu.“ Po odchode pápeža Františka vystúpila na pódiu rodina Juanovcov z Kolumbie, 21-násobní víťazi Latinskoamerickej Grammy.

Svetové stretnutie rodín vyvrcholí v dnešnú nedeľu 27. septembra  záverečnou svätou omšou, ktorá sa vo Filadelfii začne o 22. hodine nášho času. -zk-

USA/Filadelfia 27. septembra - Oficiálny program pápeža Františka v nedeľu 27. septembra sa začal ráno o 9.15 miestneho času stretnutím s biskupmi z rôznych krajín sveta, ktorí sa zúčastňujú vo Filadelfii na 8. svetovom stretnutí rodín. Stretnutie sa konalo v Seminári sv. Karola Boromejského, vo veľkej kaplnke, ktorá je zasvätená sv. Martinovi z Tours. Kaplnka bola v roku 1979 svedkom stretnutia pápeža Jána Pavla II. so seminaristami. Aj pápeža Františka dnes ešte pred vstupom do kaplnky pozdravilo približne 150 seminaristov. Medzi 300 biskupmi z celého sveta biskupa Ríma privítal arcibiskup Filadelfie kardinál Charles J. Chaput.

Svätý Otec začal svoj príhovor ešte plný dojmov z predchádzajúce stretnutia mimo programu, počas ktorého prijal niekoľko obetí sexuálneho zneužívania:

„Vryl som do môjho srdca príbehy, utrpenie a bolesť detí, ktoré boli sexuálne zneužívané kňazmi. Som neustále prenasledovaný hanbou za ľudí, ktorí mali ako svoju zodpovednosť o  starostlivosť týchto detí a týmto násilím im spôsobili vážnu ujmu. je mi to hlboko ľúto. Sám Boh plače. Tieto zločiny, tieto hriechy sexuálneho zneužívania detí nemožno udržiavať v tajnosti po dlhšiu dobu.“

Pápež František zdôrazňoval záväzok dôslednej bdelosti Cirkvi nad ochranou detí a nutnosť vymáhať zodpovednosť. „Tí, ktorí prežili zneužívanie sa stali služobníkmi milosrdenstva. Pokorne musíme každému z nich a ich rodinám ďakovať za ich nesmiernu odvahu, slúžiť Kristovmu boju proti sexuálnemu zneužívaniu maloletých.“

Následne Svätý Otec prešiel k téme rodiny v kontexte Svetového stretnutia.

„Rodina v skutočnosti pre Cirkev nie je predovšetkým dôvodom na obavy, ale radostným potvrdením Božieho požehnania majstrovskému dielu stvorenia. Každý deň, vo všetkých kútoch planéty, má Cirkev dôvod radovať sa s Pánom za dar tohto početného národa, rodín, ktoré, si aj v tých najťažších skúškach ctia prísľuby a zachovávajú vieru!“

Pripomenul, že by sme nemali zabudnúť na hlbokú transformáciu epochálneho rámca, ktorý má vplyv aj na sociálnu kultúru - a aj právnu - na rodinné väzby, čo sa dotýka každého, veriacich i neveriacich. Kresťan nie je „imúnny“ voči zmenám svojej doby, a ako dodal, „tento konkrétny svet s jeho mnohými problémami a možnosťami, je miestom, na ktorom musíme žiť, rásť a ohlasovať (Krista).“

„Bolo by dobré opýtať sa seba samých, či v našej pastoračnej službe vieme ‚strácať‘ čas so svojimi rodinami. Vieme byť s nimi, zdieľať ich ťažkosti a ich radosti?“

Povzbudil biskupov k napodobňovaniu štýlu náklonnosti Syna k Otcovi, ktorá sa odráža v nežnosti jeho odovzdania: v prospech a pre lásku mužov a žien ľudskej rodiny.

„V perspektíve viery je toto cennou témou. Naša služba potrebuje vyvinúť spojenectvo Cirkvi a rodiny. (...) V opačnom prípade vyschne a ľudská rodina bude beznádejne vzdialená, našou vinou, od radostnej zvesti danej od Boha.“

(Viac z príhovoru biskupom bude doplnené neskôr)

Po modlitbe a požehnaní nasledovali spontánne osobné stretnutia s biskupmi jednotlivých krajín. Po hodinovom  programe v kaplnke seminára sa pápež František premiestnil  do väznice Curran-Fromhold, kde nasledovalo ďalšie stretnutie nedeľného dopoludnia. -jk-

USA/Filadelfia 27. septembra - Ako informoval hovorca Svätej stolice páter Federico Lombardi, v nedeľu 27. septembra ráno medzi 8. a 9. hodinou sa Svätý Otec František v Seminári sv. Karola Boromejského vo Filadelfii stretol s niekoľkými obeťami sexuálneho zneužívania kňazmi alebo členmi ich rodín alebo ich učiteľmi. Išlo o piatich dospelých - tri ženy, dvoch mužov - ktorí utrpeli zneužívanie, keď boli neplnoletí. Ako povedal páter Lombardi, pápež hostí prijal, vypočul si ich príbehy a po príhovore ich pozdravil aj jednotlivo. Modlil sa s nimi a vyjadril, že zdieľa s nimi ich utrpenie, bolesť a zahanbenie, najmä v prípade ujmy spôsobenej niekým z radov duchovenstva či cirkevných pracovníkov. Obnovil svoj záväzok a uistil ich o úsilí Cirkvi o to, aby všetky obete boli prijaté a vypočuté,  aby vinníci boli potrestaní, a aby sa v Cirkvi i v spoločnosti proti činom zneužívania bojovalo efektívne a preventívne. Pápež sa poďakoval prítomným za ich zásadný podiel na znovunastolení pravdy a na tom, aby začali cestu uzdravenia. Toľko z vyjadrenia pátra Lombardiho.

Pápež František oslovil spomenutú päťčlennú skupinu „moji drahí bratia a sestry v Kristovi“ a vyjadril vďačnosť za príležitosť stretnúť sa s nimi. „Vaša prítomnosť je pre mňa požehnaním“, dodal. Po poďakovaní za to, že sem dnes prišli, pokračoval: „Slová nedokážu plne vyjadriť moju bolesť nad zneužívaním, ktoré ste utrpeli. Ste drahocennými Božími deťmi, a mali by ste sa vždy dočkať našej ochrany, našej starostlivosti a lásky. Je mi hlboko ľúto, že vaša nevinnosť bola potupená tými, ktorým ste dôverovali. V niektorých prípadoch bola dôvera zradená členmi vašej vlastnej rodiny, v ostatných prípadoch kňazmi, ktorí majú posvätnú zodpovednosť starostlivosti o duše. V každom prípade, zrada bola hrozným útokom na ľudskú dôstojnosť. V prípade tých, ktorí utrpeli zneužívanie členmi duchovenstva, je mi hlboko ľúto všetkých prípadov, keď ste vy alebo vaše rodiny, ktoré oznámili zneužívanie, neboli vypočutí, alebo keď vám neverili. Prosím, verte, že Svätý Otec vás vypočuje a ​​bude vám veriť.“

Pápež vyjadril hlbokú ľútosť aj nad tým, že niektorí biskupi nepostupovali zodpovedne pri ochrane detí, a za veľmi znepokojujúce označil, že v niektorých prípadoch išlo dokonca o zneužívanie biskupom. Prítomným Svätý Otec prisľúbil, že sa bude postupovať cestou pravdy, a že „kňazi i biskupi sa budú zodpovedať ako za zneužívanie detí, tak aj za to, že neboli schopní chrániť ich.“

„Zišli sme sa tu vo Filadelfii, aby sme oslavovali Boží dar, ktorým je rodinný život. V našej rodine viery a v našich ľudských rodinách, hriech a zločin sexuálneho zneužívania detí už nemôžu byť tajomstvom a hanbou. Zatiaľ čo očakávame Jubilejný rok milosrdenstva, vaša prítomnosť - veľkodušná napriek hnevu a utrpeniu, ktoré ste zažili - nám zjavuje milosrdné srdce Krista. Vaše príbehy obetí, každý jedinečný a presvedčivý, sú mocným znamením nádeje, ktorá pochádza z Pánovho prísľubu, že je stále s nami.“

Pápež František s uznaním ocenil prítomnosť príbuzných a priateľov obetí zneužívania na tomto stretnutí. Vyjadril im vďačnosť za ich láskyplnú podporu a vyjadril túžbu, aby viacerí ľudia v Cirkvi reagovali na potrebu podporovať a sprevádzať tých, čo zažili zneužívanie. Vyslovil aj nasledujúce prianie a prísľub:

„Aby brána milosrdenstvo bola úplne otvorená v našich diecézach, v našich farnostiach, v našich domovoch a v našich srdciach pre prijatie tých, ktorí boli zneužívaní a hľadajú cestu odpustenia vo viere v Pána. Sľubujeme, že budeme podporovať vaše uzdravenie, a že budeme stále bdelí pri ochrane detí dneška a zajtrajška.“

Svoj príhovor Svätý Otec ukončil biblickým obrazom Emauzských učeníkov, ktorí prosili vzkrieseného Pána, aby zostal s nimi. Pápež František sa v tomto duchu obrátil na prítomných s nasledujúcou prosbou: „Ako tí učeníci, pokorne prosím vás a všetky obete zneužívania, aby ste zostali s nami, aby ste zostali s Cirkvou, aby sme spoločne ako pútnici na ceste viery mohli nájsť cestu k Otcovi.“

Skupinu bývalých obetí zneužívania spolu s ich príbuznými a priateľmi sprevádzal kardinál Seán Patrick O'Malley, arcibiskup Bostonu a predseda komisie zriadenej pápežom Františkom na ochranu maloletých, arcibiskup Filadelfie Mons. Charles Chaput a tiež biskup Fitzgerald, ktorý je vo Filadelfskej arcidiecéze zodpovedný za ochranu detí a mladistvých. Stretnutie trvalo asi pol hodiny a skončilo sa požehnaním Svätého Otca. -jk-

Filadelfia 27. septembra – Svätý Otec František počas svojich apoštolských ciest nikdy nezabúda na ľudí na okraji spoločnosti. Výnimkou nebola ani jeho návšteva USA, kde navštívil nápravno-výchovné zariadenie vo Filadelfii Curran-Fromhold, v ktorom si odpykáva tresty viac než 2700 väzňov.

Pápeža v sprievode arcibiskupa Filadelfie Mons. Charlesa Chaputa privítali štátny komisár zodpovedný za väznice, riaditeľ väznice Curran-Fromhold a väzenský kaplán. Stretnutie s väzňami sa uskutočnilo v telocvični, kde pápeža očakávala približne stovka z nich. Ako poznamenal, prvý pápež poznal vnútro rímskych väzníc na základe osobnej skúsenosti. Keďže väzni vyrobili pre Svätého Otca ako dar sedadlo, arcibiskup vysvetlil význam tohto daru inšpirovaného latinským slovom cathedra používaným v spojitosti s pápežom.

Svätý Otec prítomným hovoril o Ježišovi, ktorý umýva nohy, ktorý nás všetkých hľadá, aby nás očistil a uzdravil: „Žiť obnáša „zašpiniť si nohy“ na prašných cestách života a dejín. A všetci potrebujeme očistenie, umytie. Všetci. Ja ako prvý. Všetkých nás hľadá tento Učiteľ, ktorý nám chce pomôcť znovu nastúpiť cestu. Pán nás všetkých hľadá a podáva nám svoju pomocnú ruku.“

Pápež František ďalej poukázal aj na zmysel výkonu trestu, ktorým je prinavrátenie človeka opäť do života spoločnosti:

„Je to bolestné, keď vidíme väzenské systémy, ktoré sa nesnažia liečiť rany, tíšiť bolesť a ponúknuť nové možnosti. Je to bolestné, keď vidíme ľudí, ktorí si myslia, že iba tí druhí potrebujú obmytie a očistenie, neberúc do úvahy, že ich únava, bolesť a rany sú únavou, bolesťou a ranami spoločnosti. Pán nám to jasne ukazuje prostredníctvom gesta: umýva nám nohy, aby sme sa mohli opäť vrátiť k stolu. K stolu, pri ktorom chce, aby nik nezostal mimo. K stolu, ktorý bol pripravený pre všetkých a ku ktorému sme všetci pozvaní.

Tento čas vášho života môže mať len jeden jediný cieľ – podať vám ruku, aby ste mohli znovu vykročiť, dať vám pomocnú ruku pre znovuzačlenenie sa do spoločnosti. A všetci sme súčasťou tohto opätovného začlenenia sa, všetci sme pozvaní ho podnecovať, sprevádzať a realizovať. Začlenenie, ktoré si prajú a hľadajú všetci – väzni, rodiny, funkcionári, sociálne a výchovné politiky. Začlenenie, ktoré osoží a dvíha morálnu úroveň celej komunity a spoločnosti.“

Plné znenie príhovoru pápeža Františka

Po odovzdaní daru Svätému Otcovi mali niektorí z väzňov možnosť osobne sa s ním stretnúť. Ešte pred odchodom pápež František pozdravil aj 30 zamestnancov zariadenia v jednej zo sál budovy. -zk-

Príhovor Svätého Otca Františka pri stretnutí s väzňami v Nápravnom ústave Curran-Fromhold vo Filadelfii 27. septembra 2015

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Ďakujem za privítanie a za možnosť zdieľať s vami túto chvíľu, tento náročný okamih, plný napätia. Viem, že je to bolestná chvíľa nielen pre vás, ale aj pre vaše rodiny a celú spoločnosť. Pretože spoločnosť či rodina, ktorá nevie spoločne niesť bolesť svojich detí alebo ju neberie vážne, a hľadí na túto bolesť ako na niečo normálne alebo predvídateľné, taká spoločnosť je „odsúdená“ zostať väzňom seba samej, vydaná napospas tomu istému, čo túto bolesť spôsobuje.

Prišiel som ako pastier, no najmä ako brat, aby som zdieľal vašu situáciu a osvojil si ju. Prišiel som, aby sme sa spolu modlili a predložili nášmu Bohu všetko to, čo nám spôsobuje bolesť, ale tiež i všetko, čo nám dodáva nádej, a tak aby sme od neho prijali silu zmŕtvychvstania.

Myslím na evanjeliovú scénu, keď Ježiš umýva nohy svojim učeníkom pri Poslednej večeri. Učeníci len ťažko chápali tento počin, vrátane Petra, ktorý zareaguje a vraví: «Ty mi nikdy nebudeš umývať nohy!» (Jn 13,8).

Vtedy bolo zvykom, keď niekto prichádzal do domu, umyť mu nohy. Každý človek bol vždy privítaný takýmto spôsobom. Neboli asfaltové cesty, iba prašné s drobnými kamienkami, ktoré sa mohli zachytiť do sandálov. Všetci prechádzali po týchto cestách, ktoré zanechávali na nohách prach a odreniny či škrabance od týchto kameňov. Preto vidíme Ježiša umývať nohy, naše nohy, nohy svojich učeníkov, vtedy i dnes.

Všetci vieme, že žiť znamená kráčať, ísť rôznymi cestami, rozličnými chodníkmi, ktoré zanechajú na nás svoju stopu.

Skrze vieru vieme, že Ježiš nás hľadá. Chce uzdraviť naše rany, ošetriť naše zranené nohy, ktoré kráčali cestou samoty, chce z nás zmyť prach, ktorý sa na každého z nás nalepil počas cesty. Ježiš sa nás nepýta, kde sme boli, nevypytuje sa nás, čo sme robili. Naopak, hovorí nám: «Ak ťa neumyjem, nebudeš mať so mnou podiel» (Jn 13,8). Ak ti neumyjem nohy, nemôžem ti dať život, ktorý Otec odvždy pre teba vysnil a pre ktorý ťa stvoril. Ježiš nám prichádza naproti, aby tak mohol obnoviť našu dôstojnosť Božích detí. Chce nám pomôcť nanovo vykročiť, opäť pokračovať v ceste, znovu nadobudnúť nádej, obnoviť nás v našej viere a dôvere. Chce, aby sme ďalej kráčali po cestách života a uvedomovali si že máme poslanie, a že uväznenie nikdy nebolo a nikdy nebude synonymom vylúčenia.

Žiť obnáša „zašpiniť si nohy“ na prašných cestách života a dejín. A všetci potrebujeme očistenie, umytie. Všetci. Ja ako prvý. Všetkých nás hľadá tento Učiteľ, ktorý nám chce pomôcť znovu nastúpiť cestu. Pán nás všetkých hľadá a podáva nám svoju pomocnú ruku.

Je to bolestné, keď vidíme väzenské systémy, ktoré sa nesnažia liečiť rany, tíšiť bolesť a ponúknuť nové možnosti. Je to bolestné, keď vidíme ľudí, ktorí si myslia, že iba tí druhí potrebujú obmytie a očistenie, neberúc do úvahy, že ich únava, bolesť a rany sú únavou, bolesťou a ranami spoločnosti. Pán nám to jasne ukazuje prostredníctvom gesta: umýva nám nohy, aby sme sa mohli opäť vrátiť k stolu. K stolu, pri ktorom chce, aby nik nezostal mimo. K stolu, ktorý bol pripravený pre všetkých a ku ktorému sme všetci pozvaní.

Tento čas vášho života môže mať len jeden jediný cieľ – podať vám ruku, aby ste mohli znovu vykročiť, dať vám pomocnú ruku pre znovuzačlenenie sa do spoločnosti. A všetci sme súčasťou tohto opätovného začlenenia sa, všetci sme pozvaní ho podnecovať, sprevádzať a realizovať. Začlenenie, ktoré si prajú a hľadajú všetci – väzni, rodiny, funkcionári, sociálne a výchovné politiky. Začlenenie, ktoré osoží a dvíha morálnu úroveň celej komunity a spoločnosti.

A chcem vás povzbudiť zaujať takýto postoj medzi sebou i vo vzťahu k ľuďom, ktorí sú akýmkoľvek spôsobom súčasťou tohto inštitútu. Buďte tvorcami príležitostí a tvorcami ciest, tvorcami nových ciest.

Všetci sa máme z čoho očistiť. Všetci. Nech nás toto vedomie prebudí k solidarite a vzájomnej pomoci, aby sme hľadali pre druhých to najlepšie.

Hľaďme na Ježiša, ktorý nám umýva nohy. On je „Cesta, Pravda a Život“ (Jn 14,6). On nás prichádza zachrániť z tej lži, že nikto sa nedokáže zmeniť - tej lži, že nikto sa nedokáže zmeniť. Je to Ježiš, kto nám pomáha kráčať po cestách života a naplnenia. Nech je sila jeho lásky a jeho zmŕtvychvstania vždy cestou, ktorá vás vedie k novému životu.

A tak ako tu sme, každý posediačky na svojom mieste, v tichu poprosme Pána, aby nás požehnal. Nech vás Pán požehnáva a ochraňuje. Nech rozjasní svoju tvár nad vami a je vám milostivý. Nech vám odhalí svoju tvár a udelí vám pokoj.

Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

USA/Filadelfia 27. septembra - Národ, ktorý má pamäť, neopakuje chyby z minulosti; naopak s dôverou pozerá na výzvy súčasnosti a budúcnosti. Toto je jedna z myšlienok pápeža Františka z jeho prejavu na pamätnom mieste parku „Independence National Historical Park” vo Filadelfii, ktoré je kolískou Spojených štátov amerických. Tu bola vyhlásená Deklarácia nezávislosti v roku 1776. Tu sa Svätý Otec František v sobotu 26. septembra 2016 popoludní, pred modlitbovou vigíliou s účastníkmi Svetového stretnutia rodín, stretol  s hispánskou komunitou a ďalšími emigrantmi.  „Nenechajte sa odradiť  ťažkosťami a nehanbite sa pre vaše tradície a zachováme slobodu“ - povzbudil účastníkov Stretnutia za náboženskú slobodu. V monumentálnom prostredí parku po doznení vstupných fanfár pápeža Františka privítal arcibiskup Filadelfie Mons. Charles J. Chaput. Svätý Otec sa v príhovore, prednášanom v španielčine, okrem iného povedal:

„Naše rozličné náboženské tradície slúžia spoločnosti v prvom rade posolstvom, ktoré hlásajú. Volajú jednotlivcov i spoločenstvá uctievať Boha, zdroj každého života, slobody a radosti. Pripomínajú nám transcendentnú dimenziu ľudskej existencie a našej neredukovateľnej slobody zoči-voči akémukoľvek nárokovaniu si absolútnej moci. Potrebujeme sa len pozrieť na históriu – a pripomínať si históriu nám prospeje  – zvlášť tú z minulých storočí, aby sme uvideli zverstvá spáchané systémami, ktoré tvrdili, že vybudujú ten či onen „raj na zemi“ tým, že ovládnu ľudí, podrobia ich zdanlivo nevyvrátiteľným princípom a poprú im každý druh práva. Naše bohaté náboženské tradície sa usilujú ponúkať zmysel o smer, „majú motivačnú silu, ktorá otvára neustále nové horizonty, stimuluje myslenie, rozširuje ducha a zväčšuje našu citlivosť“ (Evangelii gaudium, 256). Volajú po premene, zmierení, zaoberajú sa budúcnosťou spoločnosti, sebaobetovaním v službe spoločnému dobru a súcitom s tými, ktorí sú v núdzi. V srdci ich duchovnej misie je ohlasovanie pravdy a dôstojnosti ľudskej osoby a všetkých ľudských práv.

Naše náboženské tradície nám pripomínajú, že ako ľudské bytosti sme povolaní uznať toho Druhého, ktorý zjavuje našu vzťahovú identitu, napriek každej snahe nadiktovať nám „uniformitu, ktorú nám chce vnútiť egoizmus mocných, konformizmus slabých, alebo ideológia utopistov“ (Michel de Certeau).

Vo svete, kde sa rozličné formy modernej tyranie snažia potlačiť náboženskú slobodu alebo, ako som prv povedal, zredukovať ju do subkultúry bez práva vysloviť verejne svoj názor, či využívajú náboženstvo za zámienku pre nenávisť a brutalitu, je nevyhnutne potrebné, aby stúpenci rozličných náboženských tradícií spojili svoje hlasy vo volaní po pokoji, tolerancii a rešpektovaní dôstojnosti a práv iných.

Žijeme vo dobe, ktorá je podriadená „globalizácii technologickej paradigmy“ (Laudato si’, 106), ktorá sa vedome usiluje o jednorozmernú uniformitu a snaží sa eliminovať všetky rozdiely a tradície povrchným hľadaním jednoty. Náboženstvá majú preto právo i povinnosť jasne ukazovať, že je možné budovať spoločnosť, kde „zdravý pluralizmus, ktorý naozaj rešpektuje druhých a hodnoty ako také“ (Evangelii gaudium, 255), je „cenným spojencom v snahe o ochranu ľudskej dôstojnosti... cestou hľadania pokoja pre náš svet tak zraňovaný“ vojnami (porov. tamtiež, 257).“

Plné znenie príhovoru pápeža Františka

Po odznení prejavu sa prítomní pomodlili modlitbu Otče náš a apoštolským požehnaním pápeža sa Stretnutie za náboženskú slobodu v „Independence National Historical Park” vo Filadelfii ukončilo. -jk-

Príhovor Svätého Otca Františka pri Stretnutí za náboženskú slobodu s účasťou hispánskej komunity a ďalších imigrantov dňa 26. septembra 2015 vo Filadelfii v parku Independence Mall (Independence National Historic Park)

Milí priatelia, dobrý večer!

Jedným z hlavných bodov mojej návštevy je i stáť tu, pred Independence Mall, miestom zrodu Spojených štátov amerických. Tu boli po prvýkrát vyhlásené slobody, ktoré definujú túto krajinu. Podľa Deklarácie nezávislosti sú všetci mužovia a ženy stvorení ako rovní, sú obdarení ich Stvoriteľom istými neodňateľnými právami a vlády sú tu pre to, aby tieto práva chránili a obraňovali. Tieto dôrazné slová naďalej inšpirujú aj nás dnes, tak ako inšpirovali ľudí po celom svete v ich boji za slobodný život v zhode s ich dôstojnosťou.

Dejiny nám tiež ukazujú, že tieto či iné pravdy musia byť neustále potvrdzované, nanovo uživotňované a obraňované. Dejiny tohto národa sú tiež príbehom neustáleho, až po dnešný deň pretrvávajúceho úsilia o stelesňovanie týchto vznešených princípov v sociálnom a politickom živote. Spomíname si na veľké boje, ktoré viedli k zrušeniu otroctva, rozšíreniu volebných práv, rastu pracovného hnutia a k postupnému úsiliu o elimináciu každého druhu rasizmu a predsudkov namierených proti neskorším vlnám nových Američanov. Z tohto vidieť, že keď sa krajina rozhodne zostať pravdivou voči svojim princípom, týmto zakladajúcim princípom, pri rešpektovaní ľudskej dôstojnosti, posilňuje ju to a obnovuje. Keď si nejaká krajina chráni pamäť svojich koreňov, pokračuje rásť, obnovuje sa a naďalej prijíma do svojho lona nové národy a nových ľudí, ktorí do nej prichádzajú.

Všetkým nám je užitočné pripomínať si našu minulosť. Ľud, ktorý si pamätá, totiž neopakuje svoje chyby z minulosti; naopak, na výzvy súčasnosti i budúcnosti sa pozerá s dôverou. Pripomínanie si chráni ľudskú dušu pred čímkoľvek a kýmkoľvek, kto by sa chcel pokúsiť vládnuť jej či použiť ju pre svoje vlastné záujmy. Keď je jednotlivcom a spoločenstvám garantované efektívne uskutočňovanie ich práv, títo sú nielen slobodní v uskutočňovaní ich potenciálu, ale týmto potenciálom, svojou prácou prispievajú tiež k blahobytu a obohateniu celej spoločnosti.

Na tomto mieste, ktoré je symbolom modelu Spojený štátov, by som sa chcel s vami zamyslieť nad právom na náboženskú slobodu. Je to základné právo, ktoré na sociálnej i osobnej úrovni stvárňuje spôsob vzájomného pôsobenia medzi nami a našimi blížnymi, ktorých náboženský pohľad sa líši od toho nášho. Ideál medzináboženského dialógu, kde všetci ľudia rozličných náboženských tradícií môžu viesť dialóg bez toho, aby sa pobili. Toto dáva náboženská sloboda.

Náboženská sloboda bezpochyby v sebe zahŕňa právo uctievať Boha, individuálne i v komunitách, v zhode s vlastným svedomím. No na druhej strane náboženská sloboda svojou podstatou presahuje bohoslužobné miesta a súkromnú sféru jednotlivcov a rodín, pretože náboženské konanie, náboženský rozmer, nie je nejakou subkultúrou, je súčasťou kultúry akéhokoľvek národa a akejkoľvek krajiny.

Naše rozličné náboženské tradície slúžia spoločnosti v prvom rade posolstvom, ktoré hlásajú. Volajú jednotlivcov i spoločenstvá uctievať Boha, zdroj každého života, slobody a radosti. Pripomínajú nám transcendentnú dimenziu ľudskej existencie a našej neredukovateľnej slobody zoči-voči akémukoľvek nárokovaniu si absolútnej moci. Potrebujeme sa len pozrieť na históriu – a pripomínať si históriu nám prospeje  – zvlášť tú z minulých storočí, aby sme uvideli zverstvá spáchané systémami, ktoré tvrdili, že vybudujú ten či onen „raj na zemi“ tým, že ovládnu ľudí, podrobia ich zdanlivo nevyvrátiteľným princípom a poprú im každý druh práva. Naše bohaté náboženské tradície sa usilujú ponúkať zmysel o smer, „majú motivačnú silu, ktorá otvára neustále nové horizonty, stimuluje myslenie, rozširuje ducha a zväčšuje našu citlivosť“ (Evangelii gaudium, 256). Volajú po premene, zmierení, zaoberajú sa budúcnosťou spoločnosti, sebaobetovaním v službe spoločnému dobru a súcitom s tými, ktorí sú v núdzi. V srdci ich duchovnej misie je ohlasovanie pravdy a dôstojnosti ľudskej osoby a všetkých ľudských práv.

Naše náboženské tradície nám pripomínajú, že ako ľudské bytosti sme povolaní uznať toho Druhého, ktorý zjavuje našu vzťahovú identitu, napriek každej snahe nadiktovať nám „uniformitu, ktorú nám chce vnútiť egoizmus mocných, konformizmus slabých, alebo ideológia utopistov“ (Michel de Certeau).

Vo svete, kde sa rozličné formy modernej tyranie snažia potlačiť náboženskú slobodu alebo, ako som prv povedal, zredukovať ju do subkultúry bez práva vysloviť verejne svoj názor, či využívajú náboženstvo za zámienku pre nenávisť a brutalitu, je nevyhnutne potrebné, aby stúpenci rozličných náboženských tradícií spojili svoje hlasy vo volaní po pokoji, tolerancii a rešpektovaní dôstojnosti a práv iných.

Žijeme vo dobe, ktorá je podriadená „globalizácii technologickej paradigmy“ (Laudato si’, 106), ktorá sa vedome usiluje o jednorozmernú uniformitu a snaží sa eliminovať všetky rozdiely a tradície povrchným hľadaním jednoty. Náboženstvá majú preto právo i povinnosť jasne ukazovať, že je možné budovať spoločnosť, kde „zdravý pluralizmus, ktorý naozaj rešpektuje druhých a hodnoty ako také“ (Evangelii gaudium, 255), je „cenným spojencom v snahe o ochranu ľudskej dôstojnosti... cestou hľadania pokoja pre náš svet tak zraňovaný“ vojnami (porov. tamtiež, 257).

Kvakeri, ktorí založili Filadelfiu, boli inšpirovaní hlbokou evanjeliovou myšlienkou dôstojnosti každého jednotlivca a ideálom spoločenstva zjednoteného bratskou láskou. Toto presvedčenie ich viedlo k tomu, aby založili kolóniu, ktorá by sa mohla stať útočiskom náboženskej slobody a tolerancie. Táto myšlienka bratstva, ktorému ide o dôstojnosť všetkých, zvlášť slabých a zraniteľných, sa stala podstatnou súčasťou severoamerického ducha. Sv. Ján Pavol II., počas svojej návštevy Spojených štátov v roku 1987, vzdal tomuto duchu úctu a pripomenul všetkým Američanom, že „konečným testom ich veľkosti je spôsob, ako sa správajú ku každej ľudskej bytosti, ale zvlášť k slabým a tým najbezbrannejším“ (Rozlúčkový ceremoniál, 19. septembra 1987).

Využijem túto príležitosť na to, aby som sa poďakovať všetkým tým, akéhokoľvek sú náboženstva, čo sa usilovali slúžiť Bohu, Bohu pokoja vytváraním miest bratskej lásky, starostlivosťou o blížnych v núdzi, obranou dôstojnosti Božieho daru, daru života vo všetkých jeho etapách, obraňovaním prípadov chudobných a imigrantov. Príliš často tí najnúdznejší, vo všetkých častiach sveta, nie sú vypočutí. Vy ste ich hlasom a mnohí z vás – nábožných mužov a žien  – sa pričinili,  aby ich volanie bolo vypočuté. Týmto svedectvom, ktoré sa často stretáva so silným odporom, pripomínate severoamerickej demokracii tie ideály, na ktorých bola založená, a to, že spoločnosť sa oslabuje kedykoľvek a kdekoľvek prevládne nejaká nespravodlivosť.

Pred chvíľou som hovoril o tendencii globalizácie. Globalizácia nie je zlá. Naopak, tendencia globalizácie je dobrá, zjednocuje nás. To, čo môže byť zlé, je spôsob, ako to robiť. Ak sa globalizácia snaží všetkých zrovnať, akoby to bola guľa, takáto globalizácia ničí bohatstvo a osobitosť každej osoby a každého národa. Ak sa globalizácia snaží zjednotiť všetkých, ale rešpektujúc každú osobu, s jej osobitosťou, jej bohatstvom, jej zvláštnosťou, rešpektujúc u každého národa jeho bohatstvo, jeho osobitosť, takáto globalizácia je dobrá a umožňuje nám všetkým rásť a privádza k pokoju. Rád v tejto súvislosti používam trochu geometrie. Ak je globalizácia guľovou plochou, kde je každý bod rovnaký, rovnako vzdialený od stredu, anuluje, nie je dobrá. Ak je globalizácia ako mnohosten, kde sú všetci zjednotení, ale každý si zachováva svoju vlastnú identitu, je dobrá a dáva národu rásť a dáva všetkým ľuďom dôstojnosť a priznáva im práva.   

Dnes sú medzi nami členovia širokej hispánskej populácie Spojených štátov, ako aj zástupcovia najnovších imigrantov do Spojených štátov. Vďaka za otvorenie dverí. Mnohí z vás ste emigrovali – všetkých vás veľmi srdečne zdravím –, a mnohí ste emigrovali do tejto krajny na úkor veľkých osobných strát, ale v nádeji na vybudovanie si nového života. Nech vás neodradia ťažkosti, ktorým musíte čeliť. Vyzývam vás, aby ste nezabúdali, že rovnako ako tí, ktorí sem prišli pred vami, prinášate so sebou dary pre túto krajinu. Prosím vás, nikdy sa nehanbite za vaše tradície. Nezabúdajte na to, čo ste sa naučili, zvlášť od vašich starých ľudí, lebo tým môžete obohatiť život tejto americkej zeme.

Opakujem, nehanbite sa za to, čo tvorí súčasť vás samých, za vašu krv. Zároveň ste tiež povolaní stať sa zodpovednými občanmi a prispievať – tak ako to robili s veľkou statočnosťou tí, ktorí prišli už predtým – plodne prispievať k životu spoločenstiev, v ktorých žijete. Zvlášť tým myslím pulzujúcu vieru mnohých z vás, hlboký zmysel pre rodinný život a všetky ostatné hodnoty, ktoré ste zdedili. S prispením vašimi darmi si tu nielenže nájdete svoje miesto, ale pomôžete tiež obnovovať spoločnosť z vnútra. Nech vám nevymizne z pamäti to, čo sa tu odohralo pred vyše dvoma storočiami. Nezabudnite na tú deklaráciu, ktorá vyhlásila, že všetci ľudia boli stvorení rovní, že sú obdarení svojím Stvoriteľom istými neodcudziteľnými právami, a že vlády existujú preto, aby chránili a obraňovali tieto práva.

Drahí priatelia, ďakujem vám za vaše vrelé prijatie a za dnešné stretnutie sa so mnou. Uchovajme sobodu. Dbajme o slobodu. Slobodu svedomia, náboženskú slobodu, slobodu každej osoby, každej rodiny, každého národa, ktorá je tou, čo dáva priestor právam. Kiež táto krajina a každý jeden z vás vzdáva neustále vďaky za toľké požehnania a slobody, ktorým sa tešíte. A kiež obraňujete tieto práva, zvlášť vašu náboženskú slobodu, ktorú vám dal Boh. On nech vás všetkých žehná. A prosím vás, trošku sa za mňa pomodlite.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Homília Svätého Otca Františka pri slávení Eucharistie s biskupmi, kňazmi a zasvätenými osobami Pensylvánie v Katedrále sv. Petra a Pavla vo Filadelfii 26. septembra 2015

Dnes ráno som sa naučil niečo o dejinách tejto nádhernej katedrály: o dejinách, ktoré stoja v pozadí jej vysokých múrov a okien. A predsa by som sa rád zamyslel nad tým, že dejiny Cirkvi v tomto meste a štáte sú v skutočnosti nielen o stavaní múrov, ale aj o ich odstraňovaní. Sú to dejiny o generácii za generáciou zaangažovaných katolíkov, ktorí vychádzajú na periférie a budujú spoločenstvá pre bohoslužbu, vzdelávanie, charitu a pre službu spoločnosti v širšom zmysle.

Tieto dejiny sú viditeľné v mnohých svätyniach tohto mesta a v toľkých farnostiach, ktorých veže a zvonice hovoria o Božej prítomnosti uprostred našich spoločenstiev. Sú viditeľné v námahách všetkých kňazov, rehoľníkov a laikov, ktorí počas dvoch storočí s oddanosťou slúžili duchovným potrebám chudobných, prisťahovalcov, chorých a väzňov. A sú viditeľné aj v stovkách škôl, v ktorých rehoľní bratia a sestry učia deti písať a čítať, milovať Boha a blížneho a prispievať ako dobrí občania do života americkej spoločnosti. To všetko je dedičstvo, ktoré ste dostali a ste povolaní obohacovať ho a odovzdávať ďalej.

Mnohí z vás poznajú príbeh sv. Kataríny Drexelovej, jednej z veľkých svätých, ktorí vzišli z tejto miestnej Cirkvi. Keď hovorila pápežovi Levovi XIII. o potrebách misií, pápež – bol to pápež veľmi múdry – sa jej priamo opýtal: «A čo ty? Čo urobíš?» Tieto slová premenili Katarínin život, pretože jej pripomenuli, že v konečnom dôsledku každý kresťan, muž i žena, mocou sviatosti krstu dostal poslanie. Každý z nás má odpovedať Pánovi ako najlepšie vie na povolanie budovať jeho Telo, Cirkev. 

«A čo ty?» Chcel by som sa zastaviť pri dvoch aspektoch týchto slov v kontexte nášho špecifického poslania odovzdávať radosť z evanjelia a budovať Cirkev, či už ako kňazi, diakoni, alebo členovia mužských či ženských inštitútov zasväteného života. 

V prvom rade, tieto slová «A čo ty?» boli adresované mladej osobe, mladej žene s vysokými ideálmi, a zmenili jej život. Priviedli ju k premýšľaniu nad nesmiernou prácou, ktorú bolo treba vykonať a pomohli jej uvedomiť si, že je povolaná niečo pre to urobiť. Koľko mladých v našich farnostiach a školách má také isté vysoké ideály, veľkorysosť ducha a lásku ku Kristovi a Cirkvi! Pýtam sa vás: Sme pre nich výzvou? Dávame im priestor a pomáhame im, aby sa pričinili? Nachádzame spôsob, aby sa so svojím nadšením a svojimi darmi podelili s našimi spoločenstvami, predovšetkým v konaní skutkov milosrdenstva a v starostlivosti o iných? Delíme sa o našu vlastnú radosť a nadšenie v službe Pánovi?  

Jedna z veľkých výziev, ktorým čelí Cirkev v tejto generácii, je podporovať vo všetkých veriacich zmysel pre osobnú zodpovednosť v poslaní Cirkvi a uschopniť ich, aby ho mohli s takouto zodpovednosťou plniť ako misionárski učeníci, ako kvas evanjelia v našom svete. To si vyžaduje kreativitu v prispôsobovaní sa zmeneným situáciám, v  odovzdávaní ďalej dedičstva minulosti, nie iba cez udržiavanie štruktúr a inštitúcií, ktoré sú užitočné, ale predovšetkým otváraním sa voči možnostiam, ktoré nám Duch odkrýva a cez komunikovanie radosti z evanjelia, každý deň a v každom období nášho života.   

«A čo ty?» Je významné, že tieto slová starého pápeža boli určené žene laičke. Vieme, že budúcnosť Cirkvi v rýchlo sa meniacej spoločnosti bude volať, ba už teraz volá, po oveľa aktívnejšom zapojení sa laikov. Cirkev v Spojených štátoch vždy vynakladala obrovské úsilie na katechézu a vzdelávanie. Dnešná výzva pre nás je budovať na týchto solídnych základoch a podnecovať zmysel pre spoluprácu a spoluzodpovednosť pri plánovaní budúcnosti našich farností a inštitúcií. Toto neznamená vzdať sa duchovnej autority, ktorou sme boli poverení, skôr to značí rozlíšiť a múdro využiť mnohonásobné dary, ktoré Duch vylieva na Cirkev. Osobitným spôsobom to znamená doceniť ten nesmierny prínos, ktorým ženy, laičky i rehoľníčky, prispeli a prispievajú do života našich spoločenstiev. 

Drahí bratia a sestry, ďakujem vám za to, akým spôsobom každý z vás odpovedal na Ježišovu otázku, ktorá inšpirovala naše vlastné povolanie: «A čo ty?» Povzbudzujem vás, aby ste sa znovu obnovili v radosti, v žasnutí z prvého stretnutia s Ježišom a načerpali z tejto radosti obnovenú vernosť a silu. Teším sa, že som s vami počas týchto dní a prosím, aby ste zaniesli moje vrelé pozdravy všetkým, ktorí nemohli byť s nami, osobitne mnohým starším kňazom, rehoľníkom a rehoľníčkam, ktorí sú v duchu s nami spojení.  

Počas týchto dní Svetového stretnutia rodín by som vás chcel zvlášť poprosiť, aby ste premýšľali nad našou službou rodinám, dvojiciam, ktoré sa pripravujú na manželstvo a našim mladým. Viem, ako veľa sa robí v miestnych cirkvách pre reagovanie na potreby rodín a ich podporovanie na ceste viery. Prosím vás, aby ste sa za ne horlivo modlili, ako aj za rokovania nastávajúcej Synody o rodine.

S vďakou za všetko, čo sme dostali a s dôverným spoliehaním sa vo všetkých našich potrebách sa obraciame na Máriu, našu Presvätú Matku. Nech sa so svojou materskou láskou prihovára za Cirkev v Amerike, aby naďalej rástla v prorockom svedectve o moci kríža jej Syna, ktorý prináša radosť, nádej a silu pre náš svet. Modlím sa za každého jedného z vás a prosím vás, aby ste sa modlili za mňa.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Uvádzame celý text príhovoru Svätého Otca pripraveného pre príležitosť modlitbovej vigílie Sviatku rodín vo Filadelfii dňa 26. septembra 2015 v rámci 8. svetového stretnutia rodín. Pápež František odovzdal tento text rodinám na papieri a prihovoril sa spontánnou formou.

Drahí bratia a sestry, drahé rodiny,

predovšetkým chcem poďakovať rodinám, ktoré sa odhodlali podeliť sa s nami  o ich životné príbehy. Vďaka vám za vaše svedectvo! Je vždy dar počuť rodiny deliť sa o ich životné skúsenosti, dotýka sa to našich sŕdc. Cítime, že nám rozprávajú o veľmi osobných a jedinečných veciach, ktoré istým spôsobom zahŕňajú nás všetkých. Pri počúvaní ich skúseností sa môžeme cítiť vtiahnutí dovnútra, vyzývaní ako manželia a rodičia, ako deti, ako bratia a sestry a starí rodičia.    

Pri tom počúvaní som premýšľal, aké je pre nás dôležité deliť sa o náš domáci život a pomáhať iným v tej nádhernej a náročnej úlohe: «byť rodinou».

To, že som tu s vami ma privádza k zamysleniu nad jedným z najkrajších tajomstiev našej kresťanskej viery. Boh nechcel prísť na svet inak ako cez rodinu. Boh sa nechcel priblížiť k ľudstvu inak ako prostredníctvom domova. Boh nechcel pre seba žiadne iné meno ako Emmanuel (porov. Mt 1,23). Je «Boh s nami». Bolo to jeho želanie od počiatku, jeho zámer, jeho neustále úsilie, aby nám povedal: «Som Boh s vami, Boh pre vás». On je Boh, ktorý na počiatku stvorenia povedal: «Nie je dobre byť človeku samému» (porov. Gn 2,18). Môžeme dodať: Nie je dobre žene samej, nie je dobré pre deti, ani pre starých, ani pre mladých, aby boli sami. Nie je to dobré. Preto muž opustí otca a matku a prilipne k svojej manželke a stanú sa jedným telom (porov. Gn 2,24). Dvaja teda znamenajú domov, rodinu.          

Od pradávnych čias v hĺbkach nášho srdca počúvame tie mocné slová: Nie je ti dobre byť samému. Rodina je veľké požehnanie, veľký dar toho «Boha s nami», ktorý nás nechcel ponechať napospas osamelosti života bez iných, bez výziev, bez domova.

Boh nielen sníva, ale aj chce robiť všetko «s nami». Jeho sen sa neprestajne uskutočňuje v snoch toľkých dvojíc, ktoré sa usilujú vytvoriť zo svojho života rodinu.

Práve preto je rodina živým symbolom milujúceho plánu, o ktorom Otec raz sníval. Chcieť vytvoriť rodinu znamená odhodlať sa byť časťou Božieho sna, vybrať si snívať s ním, chcieť spolu s ním tvoriť, pripojiť sa k nemu v tejto ságe o budovaní sveta, v ktorom sa nik nebude cítiť osamelý, nechcený alebo bez domova.       

Ako kresťania oceňujeme nádheru rodiny a rodinného života ako miesta, kde sa učíme význam a hodnotu ľudských vzťahov. Učíme sa, že «milovať niekoho nie je iba silný cit – je to rozhodnutie, je to úsudok, je to sľub» (Erich Fromm, The Art of Loving). Učíme sa stráviť sa pre niekoho a tiež sa učíme, že to má cenu.

Ježiš nebol zaťatý starý mládenec, práve naopak! Vzal si Cirkev ako svoju nevestu a jej ľud prijal za svoj. Položil svoj život za tých, ktorých miloval, a tak jeho nevesta, Cirkev, mohla vždy poznať, že on je Boh s nami, so svojím ľudom, svojou rodinou. Nemôžeme pochopiť Krista bez jeho Cirkvi, tak ako nemôžeme pochopiť Cirkev bez jej ženícha, Krista Ježiša, ktorý vydal svoj život z lásky a ukázal nám, že to stojí za to.

Vydať svoj život z lásky nie je vôbec jednoduché. Ako aj pre Majstra, „vložiť do stávky všetko“, môže v sebe niekedy zahŕňať kríž. Chvíle, keď sa zdá, že všetko je namáhavé. Myslím na všetkých tých rodičov, na všetky rodiny, ktoré nemajú prácu alebo práva pracujúcich, a to je naozajstný kríž. Ako mnoho obiet musia priniesť, aby zarobili na každodenný chlieb! Je pochopiteľné, že títo rodičia sú po návrate domov takí unavení, že svojim deťom nedokážu dať to najlepšie zo seba. 

Myslím na všetky rodiny, ktoré prišli o domovy, alebo bývajú v stiesnených podmienkach. Na rodiny, ktoré nemajú možnosť vybudovať si zázemie intimity, istoty a bezpečia kvôli ťažkostiam akéhokoľvek druhu. 

Myslím na všetky rodiny, ktorým chýba prístup k základnej zdravotníckej starostlivosti. Na rodiny, ktoré pri zdolávaní zdravotných ťažkostí, najmä ich mladších či starších členov, závisia od systému, ktorý neberie do úvahy ich potreby, je necitlivý voči ich bolesti a núti ich prinášať veľké obete pre to, aby dostali primeranú starostlivosť.

Nemôžeme nazvať zdravou žiadnu spoločnosť, ktorá nevytvára reálny priestor pre rodinný život. Nemôžeme si myslieť, že spoločnosť má budúcnosť, ak zlyháva pri prijímaní zákonov, ktoré by chránili rodiny a zabezpečili im základné potreby, osobitne tým rodinám, ktoré sa práve začínajú rozvíjať. Ako veľa ťažkostí by sa rozriešilo, keby spoločnosti chránili rodiny a zaistili im domácnosť, najmä čerstvo zosobášeným dvojiciam, a s možnosťou dôstojnej práce, ubytovania a zdravotníckej starostlivosti ich sprevádzali počas života.

Boží sen sa nemení, zostáva neporušený a pozýva nás pracovať pre takú spoločnosť, ktorá podporuje rodiny. Spoločnosť, v ktorej je chlieb «plod zeme a práce ľudských rúk» neprestajne kladený na stôl v každom dome, sýti nádeje svojich detí.

Pomôžme si navzájom, aby bolo možné «vsadiť všetko na lásku». Pomôžme jeden druhému vo chvíľach ťažkostí a uľahčime si navzájom bremená. Podopierajme sa vzájomne. Buďme rodinami, ktoré podporujú iné rodiny. 

Dokonalá rodina nejestvuje. To nám nesmie zobrať odvahu. Práve naopak. Lásku sa treba učiť; láska sa žije, láska rastie vtedy, keď sa «kuje» v konkrétnych situáciách, ktoré každá rodina zažíva. Láska sa rodí a neprestajne vyvíja uprostred svetiel aj tieňov. Láska môže prekvitať v mužoch a ženách, ktorí sa usilujú nevytvoriť konflikt posledným slovom, ale radšej novú príležitosť. Príležitosť vyhľadať pomoc, príležitosť pýtať sa, v čom sa môžeme zlepšiť, príležitosť objaviť Boha, ktorý je s nami a nikdy nás neopúšťa. Je to veľké dedičstvo, ktoré môžeme odovzdať našim deťom, veľmi dobrá lekcia: robíme chyby, áno, vytvárame problémy, to áno. Ale vieme, že nie na tom naozaj záleží. Vieme, že chyby, problémy a konflikty sú príležitosťou priblížiť sa k druhým, priblížiť sa k Bohu.  

Dnes večer sme sa prišli spoločne modliť, modliť sa ako rodina, vytvoriť z našich domovov radostnú tvár Cirkvi. Stretnúť Boha, ktorý nechcel prísť na náš svet inou cestou ako cez rodinu. Stretnúť «Boha s nami», Boha, ktorý je vždy uprostred nás.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Vo zvukovej podobe prinášame prehľad hlavných udalostí uplynulého týždňa vo Vatikáne:

Týždenný 10-minútový spravodajský súhrn Vatikánskeho rozhlasu vysiela RTVS každú nedeľu ráno o 6.05 a v repríze večer o 17.50 na okruhoch Rádia Regina.

Nedeľné vysielanie vo zvukovej podobe: