Vatikán 29. septembra – Každý múr sa raz zrúti, upozornil pápež František počas spiatočného letu z Filadelfie do Ríma. Jedna z otázok novinárov pri tlačovej konferencii na palube lietadla po skončení 10-dňovej apoštolskej cesty s návštevou Kuby, USA a sídla OSN mierila práve na problematiku migrantov Európe.

Nemecký novinár Thomas Jansen Svätému Otcovi položil otázku o migračnej kríze v Európe: „Mnohé krajiny stavajú nové bariéry z ostnatého drôtu. Čo hovoríte na tento vývoj?“ Pápež František odpovedal:

„Použili ste slovo „kríza“. K stavu krízy dochádza po dlhom procese. Tu vybuchol dlhoročný proces, lebo vojny, pred ktorými ľudia utekajú, sú vojnami, ktoré trvajú už roky. Hlad: hlad je hladom už roky... Keď rozmýšľam o Afrike – toto je trochu zjednodušené, ale hovorím to ako príklad –, prichádza mi na myseľ: Afrika, vykorisťovaný kontinent. Chodili tam po otrokov, a potom, sú tam aj veľké zdroje... je to vykorisťovaný kontinent. A teraz tie vojny, či už sú kmeňové alebo iné, no majú v pozadí ekonomické záujmy... A ja si myslím, že namiesto vykorisťovania nejakého kontinentu či krajiny treba investovať, aby ten ľud mal prácu, a tým by sa vyhlo tejto kríze. Je to pravda, je to kríza utečencov, ako som povedal v Kongrese, akú svet nevidel od konca poslednej svetovej vojny, je to tá najväčšia. Pýtate sa ma na bariéry. Viete ako končia múry. Všetky. Všetky múry padajú - dnes, zajtra alebo po sto rokoch. No zrútia sa. Nie je to riešenie. Múr nie je riešením. V tejto chvíli sa Európa nachádza v ťažkostiach, to je pravda. Musíme byť múdri, lebo prichádza celá tá migračná vlna a nie je ľahké nájsť riešenia. Avšak za pomoci dialógu medzi krajinami ich musia nájsť. Múry nikdy nie sú riešením. Naopak mosty áno, vždy. Vždy. Neviem, to čo si myslím o múroch o bariérach... nie: majú trvanie krátke či dlhé, avšak nie sú riešením. Problém zostane, pretrvá s ešte väčšou nenávisťou. To je to, čo si myslím.“ -zk-

Vatikán 29. septembra – Dnes bola zverejnená téma budúcoročného Svetového dňa spoločenských komunikačných prostriedkov. Jej názov znie: „Komunikácia a milosrdenstvo: plodné stretnutie“. Ide už o 50. ročník tohto sviatku, ktorý najbližšie pripadne na nedeľu 8. mája 2016 (na nedeľu po Slávnosti Nanebovstúpenia Pána).

Svetový deň spoločenských komunikačných prostriedkov po prvýkrát Cirkev slávila v roku 1967. Posolstvo Svätého Otca k tomuto dňu sa tradične zverejňuje na sviatok sv. Františka Saleského, patróna novinárov, 24. januára. -zk-

Vatikán 29. septembra - Vatikánsky štátny sekretár kardinál Pietro Parolin dnes celebroval v kaplnke Vatikánskeho rozhlasu svätú omšu zo slávnosti svätých Archanjelov, medzi ktorými je aj patrón Vatikánskeho rozhlasu sv. archanjel Gabriel. Na slávnostnom zhromaždení všetkých pracovníkov VR potom odovzdal pápežské ocenenia dlhoročným  zamestnancom, konkrétne dvom žurnalistkám z čínskej a lotyšskej sekcie VR a jednému členovi technického tímu.

V deň slávnosti patróna VR bolo zároveň oficiálne oznámené menovanie nového programového riaditeľa VR. Za prítomnosti prefekta Sekretariátu pre komunikáciu Mons. Daria Edoarda Viganó  generálny riaditeľ VR P. Federico Lombardi najprv poďakoval P. Andrzejovi Koprowskému SJ za jeho vysoko hodnotnú službu na tomto poste, ktorú vykonával počas uplynulých desiatich rokov. Po dlhotrvajúcom potlesku sa 75-ročný páter Koprowski rozlúčil s kolegami srdečnými slovami a krátkym zamyslením nad ďalším smerovaním služby médií pri ohlasovaní evanjelia v súčasnom kultúrnom kontexte.

Za nového programového riaditeľa VR štátny sekretár kard. Parolin k dnešnému dňu vymenoval P. Andrzeja Majewského SJ. Tento 54-ročný poľský jezuita v minulosti niekoľko rokov viedol poľskú redakciu VR, následne pôsobil ako šéfredaktor katolíckych programov v poľskej štátnej televízii a ako vedúci knižného vydavateľstva vo Varšave.

Na záver slávnostného zhromaždenia v Marconiho sále Vatikánseho rozhlasu kardinál Parolin osobne poďakoval P. Koprowskému za jeho zásluhy v službe Svätej stolice a poprial úspešný štart jeho nástupcovi P. Majewskému. -jb-

Vatikán 28. septembra - V Posolstve k 31. ročníku Svetových dní mládeže, ktoré sa budú konať v Krakove v roku 2016, pápež František povzbudzuje chlapcov a dievčatá, aby „prinášali plameň milosrdnej Kristovej lásky“ do každodenného života, praktizujúc skutky telesného a duchovného milosrdenstva. Píše o radosti z Božieho odpustenia a o tom, že milosrdenstvo nie je „dobráctvo“ ani sentimentalizmus. V úvode posolstva pápež pripomína trojročnú duchovnú prípravu na stretnutie, sprevádzanú uvažovaním nad blahoslavenstvami: V roku 2014 citáciou «Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo» (Mt 5,3), v roku 2015 blahoslavenstvom «Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha» (Mt 5,8) a napokon pre toto nadchádzajúce obdobie «Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo» (Mt 5,7).

Svetové dni mládeže, ktoré sa budú konať v Krakove v júli budúceho roka, budú v skutočnosti mimoriadnymi – prvými po svätorečení Jána Pavla II., ktorý prišiel s touto myšlienkou, a budú súčasne zapadať  do rámca Svätého roku milosrdenstva, ohláseného pápežom Františkom. V tejto súvislosti Svätý Otec vysvetľuje v dnes vydanom posolstve biblický význam slova «jubileum». Potom sa - opäť na podklade Starého i Nového zákona - sústreďuje na motto Mimoriadneho roku  milosrdenstva: «Milosrdní ako Otec». „Božie milosrdenstvo je veľmi reálne a my všetci sme povolaní zažiť to na vlastnej koži“ - píše pápež František.

„Božie slovo nás učí, že je «blaženejšie je dávať, ako prijímať» (Sk 20,35). Práve z tohto dôvodu piate blahoslavenstvo prehlasuje za šťastných tých, čo sú milosrdní. Vieme, že Pán nás miloval ako prvý. Ale budeme naozaj blahoslavení, šťastní, len vtedy, keď vstúpime do Božej logiky daru, nezištnej lásky, ak zistíme, že Boh nás miloval nekonečne, aby nás urobil schopnými milovať ako on, bez miery. Ako hovorí sv. Ján: «Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. [...] Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy. Milovaní, keď nás Boh tak miluje, aj my sme povinní milovať jeden druhého» (porov. 1 Jn 4,7-11)“

S pohľadom upretým na obraz Milosrdného Ježiša v krakovskom sanktuáriu Svätý Otec František mladých v posolstve povzbudzuje aj týmito slovami:

„Nebojte sa dať mu spočinúť na vás svojimi očami  naplnenými nekonečnou láskou k vám, a nechajte sa zasiahnuť jeho milosrdným pohľadom, pripraveným odpustiť každý váš hriech, pohľadom, ktorý môže zmeniť váš život a uzdraviť rany vašich duší, pohľadom, ktorý hasí hlboký smäd, čo prebýva vo vašich mladých srdciach: smäd po láske, pokoji, radosti a pravom šťastí. Príďte k nemu, a nebojte sa!“ -jk-

USA/Filadelfia 28. septembra - Budúce Svetové stretnutie rodín sa bude konať v roku 2018 v írskej metropole Dublin, ako bolo oznámené v závere svätej omše, ktorú slávil pápež František na ukončenie 8. svetového stretnutia rodín vo Filadelfii v nedeľu 27. septembra 2015, spolu s desaťtisícami prítomných na Benjamin Franklin Parkway. Eucharistickým slávením so zástupcami rodín zo všetkých krajín vyvrcholila jeho 10. apoštolská cesta, počas ktorej navštívil Kubu, USA a sídlo OSN.  Američanom sa pápež František za zorganizovanie návštevy a srdečné prijatie poďakoval aj prostredníctvom dnešného tvítu nasledujúceho znenia: „Ďakujem zo srdca. Láska Kristova nech neustále sprevádza americký ľud!“ -jk-

Vatikán 28. septembra - Svätý Otec je po desiatich dňoch strávených na americkom kontinente opäť v Ríme. Po osemhodinovom lete z Filadelfie pristálo lietadlo Boeing 777 spoločnosti American Airlines na rímskom letisku Ciampino. Pápež František cestou do Vatikánu zašiel podľa svojho zvyku najprv do Baziliky Santa Maria Maggiore na chvíľu modlitby, aby sa poďakoval Panne Márii za práve ukončenú 10. apoštolskú cestu. Podobne sa Svätý Otec modlil pred oltárom Panny Márie „Salus Populi Romani“ aj v piatok 18. septembra, pred začiatkom návštevy Kuby a Spojených štátov amerických. -jk-

Uvádzame v plnom znení príhovor Svätého Otca Františka biskupom z rôznych častí sveta zúčastneným ako hostia na 8. svetovom stretnutí rodín, ktorý predniesol pri osobitnom stretnutí s nimi v nedeľu 27. septembra 2015 v kaplnke Seminára sv. Karola Boromejského vo Filadelfii.

Drahí bratia biskupi, dobrý deň, nesiem si vryté do srdca príbehy, utrpenie a bolesť maloletých, ktorí boli sexuálne zneužívaní kňazmi. Som neustále prenasledovaný hanbou za ľudí, ktorí mali ako svoju zodpovednosť starať sa o týchto maličkých, a týmto násilím im spôsobili vážne ujmy. Je mi to hlboko ľúto. Boh plače.

Zločiny a hriechy sexuálneho zneužívania detí nemožno viac udržiavať v tajnosti. Zaväzujem sa k dôslednej bdelosti Cirkvi nad ochranou detí a sľubujem, že všetci zodpovední vydajú zúčtovanie. Tí, ktorí prežili zneužívanie sa premenili na opravdivých hlásateľov nádeje a vysluhovateľov milosrdenstva. Pokorne musíme každému z nich a ich rodinám ďakovať za ich nesmiernu odvahu dať zažiariť Kristovmu svetlu nad zlom sexuálneho zneužívania maloletých. A toto hovorím preto, lebo som práve skončil stretnutie so skupinou osôb, ktoré boli v detstve obeťami zneužívania, ktorým sa pomohlo a boli sprevádzaní tu vo Filadelfii, s osobitnou pozornosťou arcibiskupa Mons. Chaputa. Považoval som za potrebné vám to povedať.

Som rád, že mám možnosť zdieľať s vami tieto okamihy pastoračnej reflexie pri radostnej a slávnostnej príležitosti Svetového stretnutia rodín. Hovorím v španielčine, pretože mi bolo povedané, že španielčinu všetci ovládate.

Rodina v skutočnosti pre Cirkev nie je predovšetkým dôvodom na obavy, ale radostným potvrdením Božieho požehnania a majstrovským dielom stvorenia. Každý deň, vo všetkých kútoch planéty, má Cirkev dôvod radovať sa s Pánom za dar tohto ľudu bohato početného na rodiny, ktorý si aj v tých najťažších skúškach ctí prísľuby a zachováva vieru!

Myslím si, že prvým pastoračným impulzom, ktorý si toto náročné prechodné obdobie od nás vyžaduje, je práve pokročiť v smere tohto uznania. Ocenenie a vďačnosť musia zvíťaziť nad sťažovaním sa, napriek všetkým prekážkam, ktorým musíme čeliť. Rodina je základným miestom aliancie Cirkvi s Božím stvorením, s týmto stvorením od Boha, ktoré Boh požehnal posledného dňa rodinou.  Bez rodiny by ani Cirkev neexistovala: nemohla by byť tým, čím má byť, čiže znamením a nástrojom jednoty celého ľudstva (porov. Lumen gentium, 1).

Prirodzene, že naše ponímanie, stvárňované integráciou cirkevnej formy viery a skúsenosti manželskej milosti, požehnanou manželstvom, by nám nemalo dovoliť zabudnúť na premenu historického kontextu, ktorý má vplyv aj na spoločenskú - a žiaľ aj právnu - kultúru rodinných zväzkov, čo sa dotýka každého, či veriacich alebo neveriacich. Kresťan nie je „imúnny“ voči zmenám svojej doby, a tento konkrétny svet, s jeho mnohými problémami i možnosťami, je miestom, na ktorom máme žiť, rásť a ohlasovať.

Nie tak dávno sme žili v sociálnom kontexte, v ktorom bol súlad medzi občianskou inštitúciou a kresťanskou sviatosťou silný a všeobecne zdieľaný: vzájomne sa prekrývali a navzájom sa podporovali. Dnes to už tak nie je. Pre popísanie súčasnej situácie by som si zvolil dva obrazy typické pre naše spoločnosti: na jednej strane známe obchodíky, maličké obchody našich sídlisk, a na druhej strane veľké supermarkety či nákupné centrá.

Pred nejakým časom bolo možné nájsť v tom istom obchode všetky potrebné veci pre osobný a rodinný život – isteže slabo vystavený tovar, s neveľkým počtom produktov, a tak s malou možnosťou výberu. Avšak bol tam osobný vzťah medzi obchodníkom a zákazníkmi z okolia. Predávalo sa na úver, teda tam bola dôvera, bolo tam vzájomné poznanie sa, bola tam blízkosť. Jeden druhému dôveroval. Našla sa odvaha dôverovať. Na mnohých miestach je to známe ako „domáci obchod“.

V týchto posledných desaťročiach sa rozvinuli a rozšírili obchody iného typu: nákupné centrá.  Veľké plochy s veľkým počtom možností a príležitostí. Svet, ako sa zdá, sa stal veľkým supermarketom, kde kultúra nadobudla konkurenčnú dynamiku. Nepredáva sa viac na úver, nemožno dôverovať druhým. Neexistuje osobný vzťah, vzťah susedstva. Súčasná kultúra, zdá sa, pobáda ľudí vstúpiť do dynamiky neviazania sa na nič a nikoho. Nedávať na dôveru, ani dôveru nehľadať. Pretože tým najdôležitejším sa dnes zdá byť ísť za tým najnovším trendom alebo za tou najnovšou aktivitou. A to aj na úrovni náboženskej. To, čo je dôležité, dnes určuje spotreba. Konzumovať vzťahy, konzumovať priateľstvá, konzumovať náboženstvá, konzumovať, konzumovať... Nezáleží za akú cenu alebo s akými následkami. Vzťahy sú iba prostriedkom na uspokojenie „mojich potrieb“. Už viac nie je dôležité byť blížnym so svojou tvárou, so svojou históriu, so svojimi citmi.

A toto správanie vytvára kultúru, ktorá odhadzuje bokom všetko, „čo viac neslúži“, alebo čo viac „nespĺňa požiadavky“ vkusu spotrebiteľa. Urobili sme z našej spoločnosti širočiznú multikultúrnu vitrínu, viazanú jedine na vkus niektorých „spotrebiteľov“, a na druhej strane, sú tu mnohí - veľmi mnohí! - ktorí «jedia odrobinky, ktoré padajú zo stola ich pánov» (Mt 15,27).

Toto vytvára veľkú ranu, veľmi veľkú kultúrnu ranu. Dovolím si povedať, že jeden z hlavných druhov chudoby, alebo korene mnohých súčasných situácií, spočívajú v radikálnej samote, v ktorej sa nútene nachádza mnoho ľudí. Naháňajúc každý „like“, pachtiac sa za zvyšovaním počtu „followers“ na niektorej zo sociálnych sietí, takto idú – takto ideme, my, ľudské bytosti – za ponukou, ktorú nám predkladá táto súčasná spoločnosť. Samota so strachom zo záväzku a v bezuzdnom hľadaní pocitu uznania.

Máme odsúdiť našich mladých za to, že vyrástli v tejto spoločnosti? Máme ich exkomunikovať, pretože žijú v tomto svete? Potrebujú od svojich pastierov počúvať vyjadrenia typu: ‚Kedysi všetko bolo lepšie‛, ‚Tento svet je jedna katastrofa, a ak to bude takto pokračovať, kde skončíme?‛ Toto mi znie ako argentínske tango... Nie, nemyslím si, že toto je cesta. My pastieri v stopách Pastiera, sme vyzvaní hľadať, sprevádzať, dvíhať, hojiť rany našej doby. Hľadieť na realitu očami toho, kto chápe, že je vyzvaný k pohybu, k pastoračnej konverzii. Dnešný svet si od nás žiada a dožaduje sa tejto pastoračnej konverzie. «A je životne dôležité, aby sa Cirkev vydala hlásať evanjelium všetkým, na všetky miesta, pri všetkých príležitostiach, bez váhania a bez strachu. Evanjeliová radosť je pre celý ľud, nikoho nemožno vylúčiť» (Evangelii gaudium, 23). Evanjelium nie je produktom na konzumáciu, nezapadá do tejto kultúry konzumizmu.

Mýlili by sme sa, keby sme si mysleli, že táto „kultúra“ súčasného sveta má iba averziu voči manželstvu a rodine, v zmysle čistého a jednoduchého sebectva. Azda sa všetci mladí ľudia v tejto dobe stali beznádejne bojazlivými, slabými a nestálymi? Nepadnime do pasce. Mnoho mladých ľudí si uprostred tejto odrádzavej kultúry osvojilo istý druh podvedomého strachu, a v podvedomom strachu neodpovedajú na tie najkrajšie, najvyššie a najviac potrebné podnety. Sú mnohí, ktorí odkladajú sobáš v očakávaní ideálnych podmienok hmotného zabezpečenia. Kým medzitým život ubieha bez chuti. Pretože múdrosť poznania opravdivej chuti života zreje s časom, ako ovocie veľkorysej investície citu, inteligencie a nadšenia.

Na kongrese pred niekoľkými dňami som povedal, že žijeme v kultúre, ktorá nabáda a presviedča mladých ľudí, aby si nezaložili rodinu: niektorých pre nedostatok materiálnych prostriedkov, a iných preto, že majú tak veľa prostriedkov, že sú takto vo veľkom pohodlí, avšak tu je to pokušenie: nezaložiť si rodinu.

Ako pastieri, my biskupi sme povolaní zozbierať sily a propagovať nadšenie pre utváranie rodín, ktoré budú v súlade so svojím povolaním plnšie zodpovedať Božiemu požehnaniu. Musíme investovať svoju energiu nie natoľko do vysvetľovania a opakovaného poukazovania na nedostatky aktuálnej doby a na zásluhy kresťanstva, ale skôr do úprimného pozývania mladých, aby boli odvážni a rozhodli sa pre manželstvo a rodinu. Koľké ženy v Buenos Aires sa sťažujú: ‚Môj syn má 30, 32, 34 rokov a nežení sa! Neviem, čo robiť.‘ - ‚Pani, nežehlite mu viac košele!‘ treba povzbudzovať mladých, aby sa odhodlali takto riskovať, čo znamená riskovať pre plodnosť života.

Aj tu je potrebná svätá priamočiarosť, parézia biskupov! ‚Prečo sa neženíš?‘ - ‚Áno, mám priateľku, ale nevieme ako áno, ako nie, šetríme na svadbu, na to a ono...‘ – Svätá parézia sprevádzať ich a pomôcť im dozrieť k záväzku manželstva.

Kresťanstvo, ktoré sa málo žije v realite a donekonečna sa vysvetľuje vo formácii, je v nebezpečnej nerovnováhe. Povedal by som, že je v skutočnom bludnom kruhu. Pastier musí ukázať, že evanjelium rodiny je naozaj dobrou zvesťou pre svet, v ktorom starosť o seba samého stojí na vrchole všetkého. Nejde o romantickú fantáziu: vytrvalosť vo formovaní rodiny a v podpore jej napredovania premieňa svet a dejiny. Tým, čo premieňa svet a dejiny sú práve rodiny.

Pastier oznamuje pokojne a zanietene Božie slovo, povzbudzuje veriacich k vysokým cieľom.  Robí svojich bratov a sestry schopnými načúvať a praktizovať Božie prisľúbenia, ktoré rozširujú aj skúsenosť materstva a otcovstva v horizonte nového rodinného vzťahu dôvernosti s Bohom (porov. Mk 3,31-35).

Pastier bdie nad snom, životom, rastom svojich oviec. Toto „bdenie“ nepochádza z robenia prednášok, ale z pastoračnej starostlivosti. Iba ten je schopný bdieť, kto dokáže byť „uprostred“, kto sa nebojí otázok, nebojí sa kontaktu, sprevádzania. Pastier bdie v prvom rade s modlitbou, podporujúc vieru svojho ľudu, dodávajúc im dôveru v Pána, v jeho prítomnosť. Pastier zostáva vždy bdelý, keď pomáha zdvíhať hlavu, keď sa objaví znechutenie, frustrácia alebo pády. Bolo by dobré opýtať sa seba samých, či v našej pastoračnej službe vieme „strácať“ čas s rodinami. Vieme byť s nimi, zdieľať ich ťažkosti a ich radosti?

Prirodzene, zásadným rysom životného štýlu biskupa je na prvom mieste žiť ducha tejto radostnej dôvernosti s Bohom a - na druhom mieste - šíriť oduševňujúcu evanjeliovú plodnosť, modliť sa a ohlasovať evanjelium (Sk 6,4). Vždy vzbudzovalo moju pozornosť a ohromovalo ma to, keď na začiatku, v prvotnom období Cirkvi, sa helenisti išli sťažovať, pretože o vdovy a siroty nebolo dobre postarané. Je jasné, že apoštoli na to nemali dosť síl a zanedbávali to. A tak  sa zhromaždili a ustanovili diakonov. Duch Svätý ich inšpiroval, aby vyvolili diakonov. A keď Peter oznamuje toto rozhodnutie, hovorí: ‚Vyvolíme sedem mužov, takto a takto, aby sa tomu venovali. A nám zostanú tieto dve veci: modlitba a kázanie.‘ Čo je prvou prácou biskupa? Modliť sa, vyprosovať. Druhou prácou, ktorá ide vedno s tým, je kázať. Pomôže nám táto dogmatická definícia - ak sa zmýlim, kardinál Müller nám to pomôže definovať - čo je úloha biskupa: Biskup je ustanovený na to, aby pastoroval, bol pastierom. Ale aby bol pastierom najprv cez modlitbu a ohlasovanie, a až potom príde všetko to ostatné, ak si to čas vyžiada.

My sami totiž pokorne prijímajúc kresťanské učenie rodinných cností Božieho ľudu, sa stále viac podobáme na otcov a matky – tak ako to robil Pavol (porov. 1 Sol 2,7.11), a vyhýbame sa tomu,  že by sa z nás stali ľudia, ktorí sa jednoducho naučili žiť bez rodiny. Vzďaľovanie sa od rodín nás povedie k tomu, že z nás budú ľudia naučení žiť bez rodiny, nepekne, veľmi nepekne. Náš ideál v skutočnosti nie je byť bez vzťahov! Dobrý pastier sa vzdáva niektorých vlastných rodinných väzieb preto, aby sa so všetkými svojimi silami a s milosťou svojho špecifického povolania venoval evanjeliovému požehnávaniu vzťahov muža a ženy, ktorí stelesňujú Boží plán, počnúc tými, ktorí sú zatúlaní, opustení, zranení, zanedbaní, ponižovaní a zbavení dôstojnosti.

Toto úplné odovzdanie sa Božiemu agapé istotne nie je povolaním, ktorému by bola cudzia nežnosť a láska! Stačí pozrieť na Ježiša, aby sme to pochopili (Mt 19,12). Poslanie dobrého pastiera v štýle Boha - túto autoritu môže dostať jedine od Boha, nie z vlastnej ambície - napodobňuje v každom smere štýl citov Syna vo vzťahu s Otcom, ktorý sa premieta do nežnosti v jeho odovzdanej službe v prospech mužov a žien ľudskej rodiny a pre ich lásku.

Z hľadiska viery je toto veľmi závažný argument. Naša služba potrebuje vyvinúť spojenectvo Cirkvi a rodiny. Čiže podčiarkujem: rozvíjať spojenectvo Cirkvi a rodiny. V opačnom prípade, ak bude ochabovať, ľudská rodina sa bude našou vinou beznádejne vzďaľovať od radostnej zvesti danej od Boha a pôjde na supermarket módy kupovať si produkt, ktorý sa jej v danej chvíli viac pozdáva.

Ak sme schopní tejto pevnosti Božích citových vzťahov, s nekonečnou trpezlivosťou a bez sťažovania si na tak často pokrivené brázdy, do ktorých musíme siať, - a skutočne musíme siať neraz do neúhľadných brázd -, vtedy aj žena Samaritánka s piatimi „nemanželmi“ bude schopná vydať svedectvo. Bohatý mladík, ktorý zostal smutný, si uvedomí, že si to musí ešte v pokoji premyslieť, a dospelý mýtnik sa poponáhľa zliezť zo stromu a podelí sa s chudobnými, na ktorých až doteraz nikdy nepomyslel.

Bratia, kiež Boh nám udelí dar tejto novej blízkosti medzi rodinou a Cirkvou. Potrebuje ju rodina, potrebuje ju Cirkev, potrebujú ju pastieri. Rodina je naším spojencom, naším oknom do sveta, rodina je dôkazom toho neodvolateľného Božieho požehnania určeného všetkým deťom tejto náročnej a krásnej histórie stvorenia, ktorému nás Boh žiada slúžiť. Veľká vďaka!

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Filadelfia 28. septembra – Svätou omšou uzatvárajúcou 8. svetové stretnutie rodín vo Filadelfii včera vyvrcholila 10. apoštolská cesta pápeža Františka, počas ktorej od 19. septembra navštívil Kubu, USA a organizáciu OSN.

Eucharistia, ktorá sa uskutočnila opäť na priestranstve B. Franklin Parkway vo Filadelfii, sa začala o 16. hodine miestneho času (22.00 nášho času) a bola slávená v latinčine, angličtine a španielčine. Spolu so Svätým Otcom sa tu modlili státisíce členov rodín zo všetkých kontinentov, ktoré pápež, sprevádzaný veľkým aplauzom, ešte pred začiatkom liturgie zdravil a žehnal prechádzajúc popri nich papamobilom.

Po tom, ako diakon v angličtine zaspieval úryvok z Evanjelia podľa Marka (9,38-43.45.47-48) sa prihovoril v homílii Svätý Otec.  Zameral sa na prorocký význam skutkov lásky v rodine, na dôležitosť malých gest, ktoré sú konkrétnymi prejavmi svätosti. Veriacim položil aj viacero otázok na premýšľanie. Okrem iného povedal:

„Viera otvára „okno“ konajúcej prítomnosti Ducha a ukazuje nám, že tak ako šťastie, aj svätosť je vždy spojená s malými gestami... Sú to maličké gestá, ktorým sa učíme v rodine; rodinné gestá, ktoré sa strácajú v každodennej anonymnosti, ale ktoré robia každý deň iným. Sú to skutky matky, starej mamy, otca, starého otca, dieťaťa, bratov. Sú to gestá nežnosti, lásky a spolucítenia. Gestá ako teplé jedlo od toho, kto čaká s večerou, či skoré raňajky od toho, kto vie sprevádzať už od rána. Sú to rodinné skutky. Je to požehnanie pred spánkom a objatie po príchode domov po plnom pracovnom dni. Láska sa prejavuje v malých veciach, v pozornosti na každodenné detaily, ktorých výsledkom je to, že život má vždy chuť domova. Viera rastie, keď je žitá a formovaná láskou. Preto naše rodiny, naše domovy sú autentickými domácimi cirkvami. Sú vhodným miestom, kde sa viera stáva životom a život rastie vo viere.“

Prítomným rodinám Svätý Otec zdôraznil aj dôležitosť starostlivosti o náš spoločný dom s ohľadom na budúce generácie a rodiny vyzval byť prorokmi v súčasnej civilizácii:

„Kiežby sme všetci boli prorokmi! Kiežby sa každý z nás otvoril zázrakom lásky pre dobro všetkých rodín sveta, aby sme tak mohli prekonať pohoršenie úbohej a malomyseľnej lásky, uzatvorenej do seba samej, bez trpezlivosti s ostatnými!“

Proroctvo dobra, ktoré predstavuje rodina žijúca v láske, presahuje všetky etnické, náboženské či geografické hranice, pripomenul Svätý Otec v závere:

„Každý, kto túži v tomto svete vytvoriť rodinu, ktorá naučí deti tešiť sa z každého činu, ktorého úmyslom je zvíťaziť nad zlom, rodinu, ktorá ukazuje, že Duch je živý a koná, stretne sa s vďačnosťou a úctou, pričom nezáleží na tom, k akému národu, náboženstvu, regiónu patrí.“

Plné znenie homílie Svätého Otca

V závere svätej omše pápežovi Františkovi poďakoval arcibiskup Filadelfie Mons. Charles Chaput, ktorý povedal, že nikto z prítomných istotne do konca života nezabudne na tieto uplynulé dni. Následne predseda Pápežskej rady pre rodinu Mons. Vincenzo Paglia poďakoval rodinám a Svätému Otcovi za ich účasť na 8. svetovom stretnutí rodín a oznámil dátum a miesto konania nasledujúceho svetového stretnutia: v roku 2018 sa uskutoční v írskom Dubline. Pápež František následne symbolicky odovzdal piatim reprezentantom rodín z každého kontinentu Evanjelium podľa Lukáša, aby ho priniesli na periférie svojich miest: do africkej Kinshasy, ázijského Hanoja, austrálskeho Sydney, pre celú Ameriku do Havany a pre Európu do Marseille. Ako doplnil Mons. Paglia, k spomínaným reprezentantom sa napokon rozhodli pridať aj šiestu rodinu, pochádzajúcu z Damasku, ktorá odchádzala na svetové stretnutie za zvuku explózií bômb. -zk-

Homília Svätého Otca Františka pri záverečnej svätej omši 8. svetového stretnutia rodín vo Filadelfii slávenej na priestranstve Benjamin Franklin Parkway 27. septembra 2015

Dnes nás Božie slovo prekvapuje silným alegorickým jazykom, ktorý nás núti premýšľať. Je to alegorický jazyk, ktorý nám kladie otázky, ale zároveň vyvoláva naše nadšenie.

V prvom čítaní Jozue hovorí Mojžišovi, že dvaja členovia ľudu prorokujú a ohlasujú Božie slovo bez nejakého poverenia. V evanjeliu Ján hovorí Ježišovi, že apoštoli zabránili jednému človeku, aby vyhnal zlých duchov v jeho mene. A tu prichádza prekvapenie: Mojžiš a Ježiš vyčítajú svojim spolupracovníkom, že majú také zúžené myslenie. Kiežby všetci boli prorokmi Božieho slova! Kiežby bol každý schopný konať zázraky v Pánovom mene!

Ježiš sa naopak stretáva s nevraživosťou u ľudí, ktorí neprijímajú to, čo povedal a vykonal. Ježišovo otvorenie sa úprimnej a čestnej viere mnohých, ktorí neboli členmi Bohom vyvoleného národa, sa im javilo ako netolerovateľné. Apoštoli zo svojej strany konali v dobrej viere,  ale pokušenie pohoršovať sa nad Božou slobodou, ktorý necháva padať dážď na spravodlivých i nespravodlivých (por. Mt 5,45) a tak obíde byrokraciu, oficiálnosť a úzky kruh ľudí, ohrozuje autentickosť viery a preto musí byť s rozhodnosťou odmietnuté.

Keď si toto uvedomíme, môžeme pochopiť, prečo sú Ježišove slová o pohoršení tak tvrdé. Pre Ježiša netolerovateľné pohoršenie spočíva vo všetkom tom, čo ničí a rozkladá našu dôveru v spôsob, akým koná Duch Svätý.

Náš Otec sa nenechá poraziť v štedrosti a seje. Zasieva svoju prítomnosť v našom svete, pretože «Láska je v tom, že nie my sme ako prví milovali Boha, ale že on miloval nás» ako prvý (1 Jn 4,10). Táto láska nám dáva hlbokú istotu: On nás hľadá, On nás očakáva. A práve táto dôvera vedie učeníka k tomu, že povzbudzuje, sprevádza a pomáha rásť všetkým dobrým iniciatívam, ktoré sú okolo neho. Boh chce, aby sa všetci jeho deti zúčastnili na sviatku evanjelia. Neklaďte prekážky tomu, čo je dobré - hovorí Ježiš - naopak, pomáhajte mu rásť. Spochybňovať dielo Ducha Svätého, vytvárať dojem, že ono nemá nič spoločné s tými, ktorí nepatria do „našej skupiny“, ktorí „nie sú ako my“, je nebezpečným pokušením. Toto nielenže bráni obráteniu k viere, ale predstavuje prekrútenie viery.

Viera otvára „okno“ konajúcej prítomnosti Ducha a ukazuje nám, že tak ako šťastie, aj svätosť je vždy spojená s malými gestami. «A kto by vám dal piť čo len za pohár vody v mojom mene» – hovorí Ježiš, malé gesto – «nepríde o svoju odmenu» (porov. Mk 9,41). Sú to maličké gestá, ktorým sa učíme v rodine; rodinné gestá, ktoré sa strácajú v každodennej anonymnosti, ale ktoré robia každý deň iným. Sú to skutky matky, starej mamy, otca, starého otca, dieťaťa, bratov. Sú to gestá nežnosti, lásky a spolucítenia. Gestá ako teplé jedlo od toho, kto čaká s večerou, či skoré raňajky od toho, kto vie sprevádzať už od rána. Sú to rodinné skutky. Je to požehnanie pred spánkom a objatie po príchode domov po plnom pracovnom dni. Láska sa prejavuje v malých veciach, v pozornosti na každodenné detaily, ktorých výsledkom je to, že život má vždy chuť domova. Viera rastie, keď je žitá a formovaná láskou. Preto naše rodiny, naše domovy sú autentickými domácimi cirkvami. Sú vhodným miestom, kde sa viera stáva životom a život rastie vo viere.

Ježiš nás pozýva, aby sme nebránili týmto malým zázračným gestám, skôr naopak, chce, aby sme ich vyvolávali, aby sme ich nechali rásť, aby sme sprevádzali život taký, aký je a pomáhali vzbudzovať všetky tieto malé gestá lásky, znamenia jeho živej a pôsobiacej prítomnosti v našom svete.

Tento postoj, ku ktorému sme pozvaní nás vedie ku kladeniu si otázok, dnes, tu, na záver tejto slávnosti: Ako pracujeme na tom, aby sme žili túto logiku v našich rodinách a našich spoločnostiach? Aký svet chceme zanechať našim deťom (porov. Laudato si´, 160)? Na tieto otázky nemôžeme odpovedať sami. Je to Duch Svätý, ktorý nás volá a vyzýva nás odpovedať na ne s veľkou ľudskou rodinou. Náš spoločný domov nemôže viac tolerovať neplodné rozdelenia. Urgentná výzva ochraňovať náš domov zahŕňa úsilie zjednotiť celú ľudskú rodinu v hľadaní trvalo udržateľného a integrálneho rozvoja, pretože vieme, že veci sa môžu zmeniť (porov., Laudato si´, 13). Nech sme pre naše deti vzťažnými bodmi spoločenstva, nie rozdelenia. Nech naše deti v nás nájdu osoby schopné pripojiť sa k ostatným, aby sme nechali rozkvitnúť všetko dobro, ktoré do nás zasial Otec.

S priamosťou, ale láskavým spôsobom nám Ježiš hovorí: «Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!» (Lk 11,13). Koľko múdrosti je v týchto slovách! Je pravda, že čo sa týka našej dobroty a čistoty srdca, my ľudia sa nemáme čím chváliť! Ale Ježiš vie, že vo vzťahu k deťom sme schopní štedrosti bez hraníc. Preto nás povzbudzuje: ak máme vieru, Otec nám dá svojho Ducha.

My kresťania, Pánovi učeníci, prosíme rodiny vo svete, aby nám pomohli. Na tejto dnešnej slávnosti je nás tu veľa a už v tom je niečo prorocké, istý druh zázraku v dnešnom svete, ktorý je unavený vymýšľaním nových rozdelení, nových zlomov, nových katastrôf. Kiežby sme všetci boli prorokmi! Kiežby sa každý z nás otvoril zázrakom lásky pre dobro vlastnej rodiny a všetkých rodín sveta – a hovorím o zázrakoch lásky –, aby sme tak mohli prekonať pohoršenie úbohej a malomyseľnej lásky, uzatvorenej do seba samej, bez trpezlivosti s ostatnými! Nechám vám ako otázku, na ktorú si každý odpovie – pretože som použil výraz „bez trpezlivosti“: V mojom dome sa kričí, alebo sa rozpráva s láskou a nežnosťou? To je dobrý spôsob merania tejto lásky.

Aké by to bolo krásne, keby sme mohli všade, a aj za našimi hranicami, povzbudiť a oceniť toto proroctvo a tento zázrak! Obnovme našu vieru v Pánovo slovo, ktoré pozýva naše rodiny k tomuto otvoreniu sa; ktoré pozýva všetkých k účasti na proroctve zmluvy medzi mužom a ženou, ktorá plodí život a zjavuje Boha. Nech nám pomáha mať účasť na proroctve rodinného pokoja, nežnosti a dobroty. Nech nám pomáha podieľať sa na tomto prorockom geste nežnej, trpezlivej a láskavej starostlivosti o naše deti a našich starých rodičov.   

Každý, kto túži v tomto svete vytvoriť rodinu, ktorá naučí deti tešiť sa z každého činu, ktorého úmyslom je zvíťaziť nad zlom, rodinu, ktorá ukazuje, že Duch je živý a koná, stretne sa s vďačnosťou a úctou, pričom nezáleží na tom, k akému národu, náboženstvu, regiónu patrí.

Nech nám Boh všetkým dá, aby sme boli prorokmi radosti  evanjelia, evanjelia rodiny, rodinnej lásky, aby sme boli prorokmi ako Pánovi učeníci, a nech nám udelí milosť byť hodnými tejto čistoty srdca, ktoré sa nepohoršuje nad evanjeliom. Nech je tak.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Slovensko 29. septembra - Na Slovensku sa začala duchovná príprava mladých na Svetové dni mládeže v poľskom Krakove 25. - 31. júla 2016. Prípravný tím očakáva vyše 2,5 milióna ľudí z celého sveta. Mottom SDM 2016 sú Ježišove slová „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo“, ktoré pre mladých vybral pápež František. Rada KBS pre mládež a univerzity, ktorá je zodpovedná za výpravu a organizáciu slovenských mladých na svetové podujatie, preto dala programu prípravy názov Milosrdný rok. Tento nadväzuje na Čistý rok, ktorý vyvrcholil počas uplynulého leta na Národnom stretnutí mládeže P15 v Poprade. (Zdroj: TK KBS) -jb-

Pondelňajšie vysialanie vo zvukovej podobe: 

Utorkové vysielanie vo zvukovej podobe: