Vatikán 3. marca – Len otvorené srdce môže prijať Božie milosrdenstvo. Takto možno zhrnúť hlavnú myšlienku rannej homílie Svätého Otca v Dome sv. Marty. Pápež František sa v dnešnom čítaní z Knihy proroka Jeremiáša (Jer 7,23-28) pristavil pri tom, že izraelský ľud nepočúval jeho sluhov, prorokov. Táto nevernosť Božieho ľudu, a rovnako aj naša vlastná nevernosť „zatvrdzuje srdce, uzatvára ho“, vysvetlil Svätý Otec:

„Nenechá vstúpiť Pánov hlas, ktorý nás ako milujúci otec neustále žiada, aby sme sa otvorili jeho milosrdenstvu a jeho láske. Modlili sme sa v žalme všetci spoločne: «Čujte dnes jeho hlas. Nezatvrdzujte svoje srdcia!» (Ž 95,8). Pán sa nám takto neustále prihovára a aj s otcovskou jemnosťou nám hovorí: ,Vráťte sa ku mne s celým srdcom, lebo som milosrdný a milostivý.‘ Ale keď je srdce zatvrdené, toto nepochopí. Božie milosrdenstvo sa chápe len vtedy, ak si schopný otvoriť tvoje srdce, aby doň mohlo vojsť.“

Ako pokračoval Svätý Otec, rovnaký príbeh o zatvrdenom srdci vidíme v pasáži z Lukášovho evanjelia (Lk 11, 14-23), kde Ježiša pokúšajú tí, ktorí študovali Písmo, zákonníci vzdelaní v teológii, avšak veľmi uzatvorení. Naopak zástupy „žasli, verili v Ježiša! Mali otvorené srdce: nedokonalé, hriešne, ale otvorené srdce.“

Títo teológovia s uzavretým postojom „neustále hľadali nejaké vysvetlenie, aby nemuseli pochopiť Ježišovo posolstvo... Pýtali sa ho na znamenie z neba. Neustále boli uzavretí! Bol to Ježiš, kto mal zdôvodňovať to, čo robí.“ Pápež František pokračoval:

„Toto je ten príbeh, príbeh zhynutej vernosti. Príbeh zatvorených sŕdc, sŕdc, ktoré nenechajú vstúpiť Božie milosrdenstvo, ktoré zabudli na slovo ,odpustenie‘ - ,Odpusť mi, Pane!‘ - Jednoducho preto, že sa necítia byť hriešnikmi: cítia sa byť sudcami iných. Je to dlhý, stáročný príbeh. A túto zhynutú vernosť Ježiš vysvetľuje dvoma jasnými slovami, aby ukončil reč týchto pokrytcov: ,Kto nie je so mnou, je proti mne.‘ Jasné! Buď si verný, s tvojím srdcom otvoreným voči Bohu, ktorý ti je verný, alebo si proti nemu: ,Kto nie je so mnou, je proti mne!‘“

A je možná nejaká stredná cesta?- opýtal sa pápež František. „Áno,“ znela jeho odpoveď, „jestvuje jedna cesta: vyspovedaj sa, hriešnik! A ak hovoríš ,som hriešnik,‘ srdce sa otvára a vstupuje Božie milosrdenstvo. A začínaš byť verným.“ Na záver homílie Svätý Otec prítomných povzbudil, aby pracovali na svojej vernosti:

„Prosme Pána o milosť vernosti. A prvým krokom na tejto ceste vernosti je to, že sme si vedomí svojej hriešnosti! Ak sa necítiš hriešnikom, začal si zle. Prosme o milosť, aby sa naše srdce nezatvrdzovalo, aby bolo otvorené Božiemu milosrdenstvu, a o milosť vernosti. A keď zisťujeme, že sme neverní, prosme o milosť žiadať o odpustenie.“ -bp-

Vatikán 3. marca – Svätý Otec František dnes v Klementínskej sále prijal 150 členov Pápežskej akadémie pre život. Hlavnou témou XXII. plenárneho zasadnutia sú „Čnosti v etike života“, ako znie názov záverečného workshopu, ktorým v piatok 4. marca vyvrcholí celé podujatie.

Hneď na úvod stretnutia pápež František upriamil pozornosť na postoj srdca, ktorý je vždy základom konania akéhokoľvek dobra:

„Dobro, ktoré človek koná nie je výsledkom kalkulácií či stratégií, ani nie je produktom genetickej dispozície alebo sociálnej podmienenosti, ale je ovocím správne disponovaného srdca, slobodnej voľby, ktorá smeruje k pravému dobru. Nestačia len veda a technika: na konanie dobra je potrebná múdrosť srdca.“

Toto tvrdenie podložil aj Svätým písmom: dobré alebo zlé úmysly človeka totiž nepochádzajú zvonku, ale z jeho „srdca“, ako hovorí aj Markovo evanjelium (Mk 7,21). Svätý Otec tiež upozornil na to, že ľudskú prirodzenosť treba chrániť pred „jedmi egoizmu a klamstva“. Naopak je nutné jej dať „čistý vzduch slobody a životodarnú vodu pravdy“, aby tak „na pôde našej ľudskosti mohla rozkvitnúť bohatá pestrosť čností“.

„Čnosť je najautentickejším vyjadrením dobra, ktoré je človek s Božou pomocou schopný uskutočniť. «Umožňuje človekovi nielen konať dobré skutky, ale aj dávať zo seba samého to najlepšie» (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1803). Čnosť nie je jednoducho návyk, ale je to neprestajne sa obnovujúca schopnosť voliť si dobro. Čnosť nie je emócia, nie je to schopnosť, ktorá sa získava doplňujúcim kurzom, a vonkoncom nie biochemický mechanizmus, ale je to najvyššie vyjadrenie ľudskej slobody. Čnosť je to najlepšie, čo ponúka srdce človeka. Keď sa srdce vzdiali od dobra a pravdy obsiahnutej v Božom slove, čelí mnohým nebezpečenstvám, ostane bez orientácie a riskuje to, že nazve dobrom zlo a zlo dobrom; čnosti sa vytrácajú, hriech vchádza ľahšie, a potom [prichádza] neresť. Kto sa púšťa na cestu tohto klzkého svahu padá do morálneho omylu a stáva sa utláčaným rastúcou existenciálnou úzkosťou.“ 

Pápež František tiež poukázal na to, že mnohé zariadenia trápi viac ekonomický záujem, než spoločné dobro. Dnes, podľa jeho slov, nechýbajú vedecké poznatky a technické nástroje na poskytnutie pomoci ľudskému životu v ťažkých situáciách, chýba však ľudskosť.

„Povzbudzujem univerzity, aby toto všetko zvážili vo svojich programoch formácie, aby mohli študenti dozrieť v týchto dispozíciách srdca a mysle, ktoré sú nevyhnutné na prijatie a opateru ľudského života, v súlade s dôstojnosťou, ktorá mu za každých okolností prináleží. Pozývam tiež vedúcich zdravotníckych zariadení a výskumu, aby sa pričinili o to, aby zamestnanci považovali za neoddeliteľnú súčasť ich kvalifikovanej služby aj ľudský prístup.“

Dôležitú úlohu pri podporovaní života zohráva podľa Svätého Otca práve krása:

„Ľudský život sa obhajuje a účinne propaguje jedine vtedy, keď sa chápe a ukáže sa jeho krása. Prejavovaním skutočného spolucítenia a ďalších čností sa stanete privilegovanými svedkami milosrdenstva Otca života.“ 

Pápež František na záver príhovoru členom Pápežskej akadémie pre život pripomenul, že čnosti je nutné „pestovať skrze stále rozlišovanie“ a musia mať „zakorenenie v Bohu, zdroji každej čnosti“.  V opačnom  prípade sa nezriedka pod menom čnosti maskujú „parádne neresti“ – upozornil Svätý Otec. -ej-

Vatikán/Východný Timor 4. marca – Východný Timor a Svätá stolica ratifikovali vzájomnú zmluvu, ktorá má charakter konkordátu. Pápež František pri tejto príležitosti prijal na súkromnej audiencii v Apoštolskom paláci premiéra Východotimorskej demokratickej republiky Ruia Mariu de Araúja.

Predseda vlády sa následne stretol s vatikánskym štátnym sekretárom kardinálom Pietrom Parolinom, ktorého sprevádzal podsekretár pre vzťahy so štátmi Mons. Antoine Camilleri. Ako sa píše v oficiálnej správe, návšteva potvrdila dobré vzťahy medzi Svätou stolicou a Východným Timorom, „ako aj historický prínos Cirkvi pri budovaní národa a existujúcu spoluprácu s civilnými autoritami v rôznych sociálnych oblastiach, ako napríklad výchova, zdravotníctvo a boj proti chudobe“.  

Na záver stretnutia so štátnym sekretárom Mons. Parolinom prebehla výmena ratifikačných listín Konkordátu medzi Svätou stolicou a Východotimorskou demokratickou republikou, ktoré oba štáty podpísali 14. augusta 2015 v Dili. Zmluva, ktorá pozostáva s preambuly a 26 článkov uznáva právnu osobitosť Cirkvi a jej inštitúcií. Zároveň Katolíckej cirkvi garantuje slobodu pri vykonávaní svojej misie v prospech obyvateľov krajiny.

Počas stretnutia kardinál Parolin zhodnotil význam konkordátu, ktorý „je ovocím mnohých rokov rokovaní, ktoré sa niesli v duchu dialógu, spolupráce a nepretržitého hľadania právnych nástrojov, ktoré by čo najpriliehavejšie potvrdili zo strany štátu uznanie služby, ktorú Katolícka cirkev vykonáva v prospech východotimorského ľudu“. „Toto úsilie,“ dodal štátny sekretár Svätej stolice, „sa týka duchovnej oblasti, ako aj výchovy, solidarity, pomoci tým najslabším a mnohých ďalších aktivít, ktoré pozitívne prispievajú k celkovému rastu vášho milovaného ľudu“.

Vďaka ratifikovanej zmluve medzi Svätou stolicou a Východným Timorom „sa môže katolícka komunita stále starostlivejšie zasadzovať v prospech dobra všetkých,“ dodal kardinál Parolin. -ej- 

Vatikán 3. marca – Svätý Otec František sa dnes ráno stretol s priorom ekumenickej komunity Taizé bratom Alojzom, ktorý je na niekoľkodňovej návšteve Ríma. Hlavnými témami priateľského rozhovoru boli najmä prijatie mladých v Taizé, medzinárodné stretnutia organizované komunitou a hľadanie spoločenstva medzi kresťanskými cirkvami. 

V rámci Roku milosrdenstva bratia z ekumenickej komunity Taizé viedli v týchto dňoch pôstne modlitby v Kostole sv. Jána dei Fiorentini, ktorý sa nachádza blízko Vatikánu. Brat Alojz predniesol na Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme prednášku na tému „Cesta spoločenstva, ktorou kráča Taizé“.

Komunita vo francúzskej dedinke Taizé sa tento rok pripravuje počas Veľkej noci na príchod približne 8-tisíc mladých z celého sveta. Brat Alojz s ďalšími bratmi sa potom chystajú do rumunskej Bukurešti, aby spolu so 150 mladými slávili 1. mája pravoslávnu Veľkú noc. -ej-

Vatikán 3. marca – „Kto príjme dieťa, príjme mňa“. Tak znie tohtoročná téma Svetového dňa modlitby. Ekumenickú iniciatívu založili a podporujú ženy hlásiace sa k rôznym kresťanským vierovyznaniam na celom svete. Udalosť, ako hovorí agentúra SIR, sa slávi už od roku 1927 vždy prvý piatok v mesiaci marec.

Tento rok sa zhoduje s pôstnou iniciatívou „24 hodín pre Pána“. Do akcie sa zapojilo viac než 170 krajín. V Moskve bude napríklad v luteránskom Kostole sv. Petra a Pavla prebiehať ekumenická modlitba a v Rakúsku sa môžu veriaci zapojiť do modlitieb vo viac než 400 komunitách. -ej- 

Autorom komentára je kňaz Martin Kramara, hovorca Konferencie biskupov Slovenska: 

Počas apoštolskej cesty v Mexiku zachytili televízne kamery Svätého Otca v dosť netypickej situácii. Tieto zábery bleskovo obleteli svet. Pápež na okamih stratil trpezlivosť. Jeho zvyčajne láskavá a usmievavá tvár prudko zmenila výraz - zrazu bola prísna, ba až nahnevaná. Trvalo to len pár sekúnd, ale pápežov prejav bol veľavravný. Čo sa vlastne stalo?

Keď Svätý Otec dával požehnanie vozíčkarovi, naťahovalo sa k nemu ešte množstvo ďalších rúk. V snahe pozdraviť aj okolostojacich, vystrel svoje ruky ponad vozíčkara. Lenže komusi v dave nestačil pozdrav, dotyk ruky: chcel mať pápeža bližšie. Poriadne ho potiahol k sebe, až František stratil rovnováhu a takmer celou váhou spadol na chlapca na vozíčku. Keď sa Svätému Otcovi podarilo narovnať, prísne tomu človeku v dave pohrozil: „Nebuď sebecký!“ – dalo sa odčítať z pápežových pier.  

Niet žiadnej pochybnosti o tom, že pápežovo rozhorčenie bolo oprávnené. Nešlo len o to, že on sám mohol spadnúť, ale svojím pádom mohol ublížiť aj hendikepovanému chlapcovi. Ktosi sa pokúsil naznačiť, že tento incident odhalil pápežov nedostatok trpezlivosti, a mohol by mať negatívny vplyv na jeho image. Ja to vnímam celkom inak. Dokonca by som povedal, že tá náhla zmena na Františkovej tvári má dôležitú a mimoriadne pozitívnu výpovednú hodnotu.

Je totiž nemálo tých, ktorí pápeža radi „ťahajú za rukáv“ – na svoju stranu. Tvária sa pri tom, že mu presne rozumejú, najlepšie vedia, čo chce povedať - a jeho výroky sebavedome používajú na podporu vlastných tvrdení, téz a presvedčení. Samozrejme, bez kontextu, či snahy o pochopenie toho, čo mal Svätý Otec skutočne na mysli. Štrumentalizovať pápežove slová je v móde. Rovnako tiež stavať ho do kontrastu s inými predstaviteľmi cirkvi – podľa toho, ako to komu práve príde vhod.  

Pred pár dňami som si v článku, ktorého titulok hovoril o neschopnosti Cirkvi byť hodnou svojho pápeža prečítal, aké významné progresy Svätý Otec robí: dokonca vraj zmenil náuku o antikoncepcii, keď ide o vírus zika. Pápežova modernosť bola vzápätí vykreslená v protiklade s neschopnými, pokútnymi, zašmodrchanými nešťastníkmi, slovenskými katolíckymi aktivistami a hierarchiou, ktorá si ešte ani len neosvojila program osvietenstva... Nebol som si istý, kedy skôr zadržať dych - či pri prekrúteniach vkladaných do pápežových úst, pri arogantných výrazoch voči všetkým, ktorí by mohli mať iný názor, alebo pri prejavoch nespochybniteľnej „kompetencie“ vyžadovať odpočty od Katolíckej cirkvi...

Dnes pri rannej svätej omši som sa v kázni vrátil k malému žartu. Pripomenul som veriacim: Pri odpovediach na čítania máme našťastie napísané „Počuli sme Božie Slovo“. Vravím našťastie, lebo inak by sme v liturgii hádam mohli aj klamať... Totiž, keby tam bolo „počúvali sme Božie slovo“ alebo „Počúvali sme slovo Pánovo“, mohlo by to nezodpovedať skutočnosti. Lebo: koľkí z nás naozaj „počúvali“? Koľkí skutočne dovolíme Božiemu Slovu povedať to, čo ono samo chce – a koľkí počujeme len to, čo si prajeme my?

Je to stará známa vec, že z Biblie sa dá dokázať čokoľvek, stačí jej stránky len trochu „poprihýbať“. Čosi podobné je, samozrejme, možné aj s výrokmi Svätého Otca: stačí ho len trochu „potiahnuť za rukáv“ – a hneď to vyzerá, že vraví, čo nám „pasuje do krámu“. Ostatným to vzápätí môžeme oplieskať o hlavu...

Pápežova reakcia na potiahnutie v mexickom dave bola veľavravná. Nemožno sa jej čudovať: násilné ťahanie na svoju stranu je prejavom chýbajúceho rešpektu - a platí to nielen vo fyzickej oblasti. Zámerom Svätého Otca, skôr než realizovanie programov osvietenstva, je privádzanie ľudí ku Kristovi, ktorý je tvárou Božieho milosrdenstva, otváranie sŕdc pre úprimné počúvanie Božieho hlasu.

Ak teda chceme opravdivo uchopiť pápežovo posolstvo, treba sa obrátiť - od nami stanovených cieľov – a pozrieť sa práve týmto smerom. Kedy bude náš pohľad i náš sluch skutočne v intenciách Svätého Otca? Napríklad, keď si tento víkend všimneme modlitbovú iniciatívu 24 hodín pre Pána. Tá sa na jeho podnet bude znovu konať po celom svete, aj v našich chrámoch. Azda nie náhodou v čase tak dôležitom pre budúcnosť našej krajiny. Využime príležitosť a pohnime sa – my sami – bližšie k Bohu ako nás pozýva Svätý Otec.

Štvrtkové vysielanie vo zvukovej podobe: