Vatikán 10. marca – Transparentnosť používania hmotných prostriedkov charakterizuje nové pravidlá vatikánskej Kongregácie pre kauzy svätých. Finančné otázky spojené s kauzami blahorečenia a svätorečenia sa od dnešného dňa riadia novými administratívnymi a kontrolnými normami.

Normy, ktoré Svätý Otec schválil pri stretnutí s prefektom Kongregácie pre kauzy svätých kardinálom Angelom Amatom dňa 4. marca, sa vzťahujú na tzv. „rímsku fázu“, ktorá prebieha na pôde Kongregácie pre kauzy svätých vo Vatikáne.

Pre každú kauzu blahorečenia či svätorečenia sa predpisuje zriadenie samostatného finančného fondu, z ktorého sa uhrádzajú výdavky spojené s danou kauzou. Fond vytvorený z darov fyzických a právnických osôb sa považuje za „fond na nábožný účel“.

Normy stanovujú povinnosti správcu fondu schváleného príslušným biskupom. Na prvom mieste je to dôsledné zachovávanie úmyslu darcov. Správca vedie účtovníctvo a predkladá rozpočet a ročné vyúčtovanie v pravidelných termínoch. Použitie prostriedkov na iný účel ako je príslušná kauza je možné len s autorizáciou získanou od Kongregácie pre kauzy svätých.

Ďalej sa určuje sa kontrolný mechanizmus s kompetenciou diecézneho biskupa resp. hlavného predstaveného rehole, rovnako ako v diecéznej fáze kauzy, pričom Kongregácia ako nadriadený orgán preveruje spravovanie fondu a má právomoc disciplinárne zasiahnuť.

Normy stanovujú aj spôsob, akým Kongregácia žiada o pokrytie výdavkov jednotlivých fáz práce. Výška príspevku stanovená Kongregáciou a termíny platieb závisia od charakteru kauzy, pričom môže ísť aj o mimoriadne výdavky. V prípade káuz uznania mučeníctva, hrdinských čností alebo titulu cirkevného učiteľa sú stanovené štyri termíny platieb, pri uznaní zázraku sú to tri termíny.

Po zavŕšení slávenia beatifikácie alebo kanonizácie vystaví správca fondu výsledné vyúčtovanie. Eventuálnym zostatkom fondu disponuje v mene Apoštolskej stolice Kongregácia pre kauzy svätých, pričom zváži žiadosti predložené konateľom kauzy a potreby tzv. „Fondu solidarity“. Tento fond slúži pre prípady, keď sú pri niektorej kauze reálne problémy pokryť jej výdavky. Žiadosti o príspevok z „Fondu solidarity“ predložené kompetentným ordinárom posudzuje Kongregácia pre kauzy svätých prípad od prípadu.

Nové normy dnes publikovala Svätá stolica spolu s reskriptom štátneho sekretára kardinála Pietra Parolina „ex audentia Sanctissimi“. Sú platné odo dňa schválenia na trojročné experimentálne obdobie a nahradili predchádzajúce normy schválené sv. Jánom Pavlom II. v roku 1983. -jb-

Vatikán/Ariccia 10. marca – Dnešná rannná meditácia duchovných cvičení Svätého Otca a členov kúrie sa sústredila na Ježišovu otázku Márii Magdaléne, ktorá plače pred prázdnym hrobom: „Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš?“

Páter Ermes Ronchi z rehole Služobníkov Panny Márie poukázal na dynamiku evanjeliovej udalosti, ktorá spočíva v osobnom stretnutí. Ježiš je vzkriesený, je Bohom života, a zaujíma sa o slzy Magdalény. „V poslednej hodine piatka sa na kríži zaoberal bolesťou a úzkosťou zločinca, v prvej hodine Veľkej noci sa zaoberá bolesťou a láskou Magdalény.“ Toto je Ježišov štýl, zdôraznil páter Ronchi, štýl „muža stretnutí“, ktorý „nikdy nepátra po hriechu nejakej osoby, ale vždy sa zastavuje nad utrpením a núdzou“.

„Čo máme robiť, aby sme videli, chápali, dotkli sa a nechali sa zachytiť slzami druhých?“ položil otázku exercitátor. Odpoveď ponúkol opäť z evanjelia, tentoraz  z podobenstva o milosrdnom Samaritánovi: Potrebujeme sa „učiť Ježišovým gestám, ktoré sú gestami milosrdného Samaritána: vidieť, zastaviť sa, dotknúť sa – tri slovesá, na ktoré nikdy nesmieme zabudnúť“.

Ako pokračoval páter Ronchi, skutočné spolucítenie nie je abstraktné šľachetné zmýšľanie, ale to, čo človek aj fyzicky pocíti. V opačnom prípade sa iba opakuje prípad kňaza a levítu z podobenstva. Vedúci duchovných cvičení to vyjadril takto:

„Ozajstný rozdiel nie je medzi kresťanmi, moslimami alebo židmi, ozajstný rozdiel nie je medzi tým, kto verí a tým, kto sa vyhlasuje za neveriaceho. Skutočný rozdiel je medzi tým, kto sa pristaví a tým, kto sa nepristaví pri pohľade na rany, medzi tým, čo sa zastaví a tým, čo si kráča ďalej.“ 

V stredu popoludní sa vedúci duchovných cvičení pristavil pri evanjeliovej otázke, ktorú Ježiš adresoval cudzoložnici. Po tom, ako ju zachránil pred ukameňovaním, Ježiš sa vzpriamil a opýtal sa jej: «Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?» (Jn 8, 10).

Udavači a pokrytci negujú Boha a jeho milosrdenstvo, vysvetlil páter Ronchi. Kto sa vyžíva v odsudzovaní a opája sa chybami druhých, verí, že zachráni pravdu tak, že ukameňuje tých, čo sa zmýlia. Ale takto sa rodia vojny. Vytvárajú sa tak konflikty „medzi národmi, ale aj v cirkevných inštitúciách, v kláštoroch, na úradoch,“ kde sa pravidlá, konštitúcie a dekréty stávajú kameňmi, „ktorými možno niekoho ukameňovať.“

Pasáž o cudzoložnici kresťanské komunity po stáročia ignorovali, lebo „pohoršovala Božím milosrdenstvom,“ poznamenal Ermes Ronchi. Ako vysvetlil, meno nevernej ženy nie je známe, a tak „predstavuje všetkých“. A smrtiaca moc jej prenasledovateľov zas vyjadruje útlak žien zo strany mužov.

Farizeji každej doby kladú hriech „do stredu vzťahu s Bohom,“ ale „Biblia nie je akýmsi fetišom či totemom,“ vyžaduje „rozum a srdce.“ Mocní, ktorí neváhajú využívať ľudský život i náboženstvo, „stavajú Boha proti človeku.“ Toto je „tragédia náboženského fundamentalizmu,“ dodal exercitátor.

„Pán neznáša pokrytcov, ktorí majú masku, dvojité srdce, komediantov viery, a neznáša žalobcov a tých, čo súdia,“ pokračoval páter Ronchi s konštatovaním, že choroba, ktorej sa Ježiš najviac obáva a proti ktorej najviac bojuje, je „kamenné srdce“ pokrytcov. „Znásilniť telo, vinné či nevinné, kameňmi či mocou, je popretím Boha, ktorý v dotyčnej osobe žije.“

Jadrom príbehu tak nie je podľa exercitátora hriech, ktorý treba odsúdiť či odpustiť. V strede nie je zlo, ale „Boh, ktorý je väčší než naše srdce,“ ktorý nezľahčuje vinu, ale umožňuje človeku znova vykročiť odtiaľ, kde sa zastavil. Ukazuje chodníky, navracia na správnu cestu, dáva vykročiť o krok vpred, „otvára budúcnosť.“

Ježiš koná „radikálnu revolúciu“ a rúca tradičný poriadok podľa vertikálnej osi, kde je nad všetkými súdiaci a trestajúci Boh, objasnil páter Ronchi. Naopak, „obnažený Boh na kríži, ktorý odpúšťa, bude tým otriasajúcim a nevyhnutným gestom na zneškodnenie rozbušky tých nespočetných bômb, na ktorých ľudstvo sedí.“

„Nie všemocný Boh, ale všemilujúci Otec. Už nie viac namierený prst, ale ten, čo píše na kameň srdca: milujem ťa.“ Páter Ronchi následne pripomenul Ježišove slová cudzoložnici: „Choď a už nehreš.“ Sú to štyri slová, ktoré stačia k zmene života. To, čo im predchádzalo, už viac nerozhoduje. To, na čom teraz záleží, je budúcnosť. „Možné dobro zajtrajška zaváži viac než zlo včerajška.“

Ermes Ronchi ešte pripomenul, že Boh odpúšťa „nie ako zábudlivec, ale ako osloboditeľ.“ Odpustenie nie je dobráctvo, „ale privedenie života opäť na jeho cestu.“ -bp-

Vatikán 10. marca – Už je v predaji Pápežská ročenka na rok 2016, ktorá predstavuje menný a adresný zoznam Rímskej kúrie, svetových diecéz a cirkevných inštitúcií. Na začiatku marca Vatikánske knižné vydavateľstvo LEV publikovalo aj Štatistickú ročenku Katolíckej cirkvi s prehľadne spracovanými údajmi z roku 2014, ktorá zároveň porovnáva údaje s predchádzajúcimi z roku 2005.

Podľa Centrálneho úradu cirkevnej štatistiky rastie počet katolíkov rýchlejšie ako priemer svetovej populácie. V roku 2014 počet katolíkov na svete dosiahol 1 272 miliónov, čo je o 14,1% viac ako v roku 2005. Svetová populácia za to isté deväťročné obdobie zaznamenala nárast o 10,8%. Najväčší nárast sa udial v Afrike, nasleduje Ázia a po nej Amerika. V Európe bol nárast len niečo okolo 2%, ale stále na tomto kontinente žije skoro štvrtina celkového počtu katolíkov. Demografickým ťažiskom Cirkvi zostáva stále Amerika, kde žije takmer 50% katolíckej populácie.

Od roku 2005 počet biskupov vzrástol o 8%, celkovo ich je viac ako 5237, počet kňazov vzrástol na skoro 416 tisíc, čo je nárast o viac ako 9 tisíc oproti roku 2005. Stagnoval ich počet v Európe, minimálne poklesol v Oceánii, ale vzrástol významne v Afrike a Ázii.

Zaujímavý je nárast počtu trvalých diakonov o viac ako 33% a tiež aj fakt, že len necelé 2% trvalých diakonov sa nachádzajú v Afrike a Ázii, skoro 65% z nich nájdeme na Americkom kontinente a niečo pod 33% v Európe. Nastal pokles rehoľníkov a rehoľníčok v Amerike, Európe, Oceánii a nárast v Afrike a Ázii. Spolu je aktuálne vo svete 683 tisíc rehoľníčok a 55 tisíc rehoľných bratov.

Pokiaľ ide o dynamiku nových povolaní, v Ázii pripadá na milión katolíkov 247 kandidátov kňazstva, v Afrike je to 133, v Európe je to 66 a v Amerike 55. Zvyšovanie priemerného veku kňazov je citeľné v Európe, kde na 100 kňazov pripadá len 10 seminaristov, zatiaľ čo v Afrike je to 66 a v Ázii 54 kandidátov na kňazstvo (údaje sú z roku 2014). -vp- 

Pakistan 10. marca – Vo viacerých pakistanských mestách sa včera na podnet miestnej Katolíckej cirkvi veriaci modlili za Asiu Bibiovú. Kresťanku zatkli v roku 2009 a v roku 2010 ju odsúdili na smrť za rúhanie. Protesty moslimských extrémistov požadujúcich smrť pre Asiu sa v Pakinstane zintenzívnili po 29. februári, keď bola vykonaná poprava člena elitnej polície, usvedčeného z vraždy Asiinho zástancu Salmana Taseera, niekdajšieho guvernéra štátu Pandžáb.

„Postíme a modlíme sa za Asiu Bibiovú,“ povedal pre agentúru AsiaNews kňaz Arshed John, ktorý sa zúčastnil na modlitbe,  a dodal: „Modlíme sa za všetkých tých, ktorí sú vo väzení, modlíme sa za ich bezpečnosť a za ich oslobodenie. A modlíme sa aj za to, aby v našej krajine zavládla tolerancia a mier.“

Ďalším dôvodom na vyhlásenie včerajšej modlitby bolo tretie výročie útoku na kresťanskú štvrť v meste Lahore, pri ktorom požiar zničil desiatky domov. -bp-

Mons. Marián Gavenda sa vo svojom komentári zamyslel nad reštartom a novým elánom, ktorý je potrebný počas Pôstu spoločne so skutkami duchovného a telesného milosrdenstva.

V čase povinného socialistického ospevovania veľkej techniky, ktorá mala splniť všetky potreby a túžby človeka, sa vraj v sovietskom vlaku na trase z Moskvy do Leningradu dali do reči dve babušky: „Kam ideš?“, pýta sa jedna druhej. „Do Leningradu, a ty?“ – „Ja do Moskvy“. „Balšaja ťechnika!“ dali sa žasnúť obe. „Ten istý vlak ide aj do Moskvy, aj do Leningradu, balšaja ťechnika...!“ Logika ani technika však nepustí – buď ideš jedným smerom, alebo druhým. Ani evanjelium nepustí: „Nik nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď bude jedného nenávidieť a druhého milovať, alebo sa jedného bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať.“ To pre Ježiša konkrétne znamená: „Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone“ (Mt 6, 24), inými slovami žiť súčasne aj pre seba, aj pre druhých. Kto si chce zachrániť život pre seba, stratí ho; kto ho stráca v službe Bohu a blížnym, ten ho nachádza.

Na nedávnom stretnutí kňazov pri plánovaní akcií v dekanáte odznel aj povzdych, akoby veriaci boli už objedení ponukou náboženských akcií a sú to napokon tí istí, ktorých dokola evanjelizujeme, katechizujeme, ktorí prídu aj upratať kostol, aj na adoráciu, aj navaria polievku pre chudobných, aj ju sami zjedia... A tí ostatní, ktorých by sa to malo najviac týkať, prejdú okolo, nezúčastnene sa pousmejú a stratia sa v šere svojej znudenej ľudskej i kresťanskej bezprizornosti. Z toho ale vidno, že tí, čo o nič nejavia záujem, aktivitami nie sú presýtení. Diagnóza bude inde. Sú uzavretí do seba a vďaka tomu znudení, vyprázdnení, deprimovaní a bez života. Pôst je okrem iného dobrý aj keď treba preliečiť objedený žalúdok. Prebudí zdravú chuť do jedla. Namiesto ponúkania čoraz atraktívnejších lákadiel, aby na náboženské akcie a duchovný život ľudia dostali chuť, sa žiada čosi zásadne iné. Zmeniť smer. Presnejšie vnútorné nasmerovanie človeka. Ako sa nedá ísť tým istým vlakom dvomi opačnými smermi (do Leningradu i do Moskvy), aj srdce je buď zamerané na seba a k sebe, a to je vždy deštrukcia, alebo k druhým, čo je vždy život a radosť. Lebo kto sa otvára, objavuje aj človeka, aj prírodu, aj Boha a napokon nachádza i seba samého. Človek bez vzťahu k druhým je peklom prázdnoty.

Osvedčený a veľmi jednoduchý spôsob, ako vyjsť zo seba, je to, čo v náboženskej praxi nazývame almužnou alebo skutkami telesného a duchovného milosrdenstva. Vieme, že v dobrom i zlom zmysle maličkosť vie byť spúšťacím mechanizmom silnej reakcie. Urážlivého človeka vyvedie z miery aj drobná nepozornosť. Platí to našťastie aj naopak. Stačí drobné gesto pozornosti voči druhému a človek sa celý otvára. Toto je jednoduchý a účinný recept, ako „reštartovať“ aj duchovný a cirkevný život. Keď pápež František v prebiehajúcom Roku milosrdenstva kladie opakovane dôraz na skutky telesného a duchovného milosrdenstva, sleduje tým dva ciele: reálnu, hmotnú alebo duchovnú pomoc tým, ktorí ju potrebujú; ale aj uzdravenie a záchranu tých, ktorí pomoc preukazujú. Treba povedať, že vo väčšine prípadov pre vlastnú záchranu oveľa viac my potrebujeme pomáhať, než druhí našu pomoc. V bule Misericordiae vultus pápež František hovorí: „Počas tohto jubilea je Cirkev ešte väčšmi povolaná liečiť tieto rany, mierniť ich olejom útechy, obväzovať ich milosrdenstvom a liečiť nevyhnutnou solidaritou a láskavou pozornosťou“ – tu ukazuje, v čom my môžeme pomôcť druhým. No hneď pokračuje: „Neupadnime do ponižujúcej ľahostajnosti, do zvyku uspávajúceho ducha a zabraňujúceho objavovať nové veci, do ničivého cynizmu. Otvorme oči, aby sme videli biedu sveta...“ (MV, 15). Kto mal možnosť porovnať skúsenosť života Cirkvi v Latinskej Amerike a v Európe, a pápež ju má veľmi silno, hneď mu bije do očí súvis medzi uzavretosťou do seba a morbídnou znudenosťou, otrávenosťou životom, ľahostajnosťou, a na druhej strane otvorenosťou pre druhých a radostnou chuťou do života.

Pápež hovorí o globalizovanom nezáujme, v ktorom už nevieme plakať. Aj reálna bieda a kruté mučeníctvo je pre nás len jedna zo správ na obrazovke, ktorej venujeme pár sekúnd plytkej pozornosti. Problémom nie je len samotný vplyv médií. Aby nami pohol osud vzdialeného utrpenia, treba aktívne vstúpiť do toho, ktoré máme okolo seba. Potom, okrem iného, ani nebudeme mať tak veľa času na televíziu a život vo virtuálnej realite, keďže služba druhým pohltí náš čas užitočnejšie, reálnejšie i krajšie. Pápež to ešte raz opakuje:  „Mojím vrúcnym želaním je, aby sa kresťanský ľud počas tohto jubilea zamýšľal nad telesnými a duchovnými skutkami milosrdenstva. Takto sa prebudí naše svedomie, ktoré je voči dráme chudoby akoby otupené, a čoraz hlbšie prenikneme do srdca evanjelia“ (MV, 15). V apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium pápež František potvrdzuje tú istú diagnózu i terapiu: „Život sa posilňuje darovaním a oslabuje izoláciou a pohodlnosťou. Naozaj najviac dokážu využiť možnosti života tí, ktorí opustia istý breh, nechajú sa nadchnúť pre poslanie sprostredkovať život druhým. (...) Náš život dozrieva a rastie v takej miere, v akej ho dávame k dispozícii životu druhých“ (EG, 10). Práve za touto myšlienkou nasleduje ako záver aj Františkov známy výrok: „Preto by sa hlásateľ evanjelia nemal stále tváriť ako na pohrebe.“

Všetci cítime, že potrebujeme reštart a nový elán. Príroda sa preberá k životu kým nás skôr zmára jarná únava. Treba zmeniť celkové vnútorné zameranie života. Od seba k druhým. Cez konkrétne prejavy pomoci, pozornosti, rady, povzbudenia, záujmu, modlitby za druhého. Všetko ostatné príde ako reťazová reakcia. Preto má byť almužna v jej najširšom ponímaní - popri odriekaní a modlitbe - jednou z hlavných čŕt pôstneho obdobia. Táto myšlienka zaznela aj z úst pátra Ermesa Ronchiho OSM  na duchovných cvičeniach pre svätého Otca a Rímsku kúriu: „Napríklad soľ. Pokiaľ ostane vo svojej soľničke, zavretá v kuchynskej zásuvke, na nič neslúži. Jej účelom je vyjsť a stratiť sa, aby tak veci spravila lepšími. Dáva sa a mizne. Ide o Cirkev, čo sa dáva, čo sa rozpúšťa, čo zapaľuje, čo žije pre iných. Ak sa zavriem do seba samého, aj keď ma zdobia všetky najkrajšie cnosti, no nie som účastný na bytí iných ako soľ a svetlo, ak nie som vnímavý a neotvorím sa, môžem byť síce bez hriechov, ale žijem v stave hriešnosti. Účelom soli a svetla nie je to, aby trvali sami osebe, ale aby sa šírili. A tak aj Cirkev: nie je cieľom, ale prostriedkom na to, aby bol život ľudí lepším a krajším.“

Štvrtkové vysielanie vo zvukovej podobe: