Vatikán 19. marca – Pápež František dnes na slávnosť sv. Jozefa, ženícha Panny Márie, predsedal vo Vatikánskej bazilike svätej omši spojenej so svätením nových biskupov. Počas liturgie Svätý Otec udelil biskupskú vysviacku apoštolskému nunciovi v Južnej Afrike Mons. Petrovi Brianovi Wellsovi a sekretárovi Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg Mons. Miguelovi Ángelovi Ayusovi Guixotovi.   

Spolubratov v biskupskej službe povzbudil na úvod slovami: „Je to Kristus, ktorý vskutku v biskupskej službe pokračuje v ohlasovaní Evanjelia spásy a v posväcovaní veriacich skrze sviatosti viery. (...) Kristus, ktorý káže, Kristus, ktorý vytvára Cirkev a robí ju plodnou, Kristus, ktorý riadi: toto je biskup“.

V homílii tiež nových biskupov vyzval, aby sa zamysleli nad tým, že boli vyvolení spomedzi ľudí a pre ľudí:

„Biskupstvo je názov pre službu, nie pre hodnosť. Keďže biskupovi prislúcha viac slúžiť, než vládnuť, podľa Učiteľovho prikázania: ‚Kto je medzi vami najväčší, nech je ako najmenší a vodca ako služobník‘. Buďte služobníkmi. Všetkých: najväčších i najmenších. Všetkých. Vždy však služobníci, v službe“. 

Biskupi by mali ohlasovať Dobrú zvesť za každých okolností: priaznivých, či menej priaznivých, povedal ďalej Svätý Otec:

„Napomínajte, karhajte, povzbudzujte so všetkou trpezlivosťou a učenosťou. (...) Nezabúdajte, že prvou úlohou biskupa je modlitba: Peter to povedal v deň voľby siedmich diakonov. Druhou úlohou je ohlasovanie Slova. Potom prídu ďalšie. Prvou je však modlitba. Ak sa biskup nemodlí, nič nezmôže“.

Pápež František upozornil na to, že biskupi by mali byť v Cirkvi vernými strážcami a sprostredkovateľmi Kristových tajomstiev. Prítomných povzbudil, aby verne nasledovali „príklad Dobrého pastiera, ktorý pozná svoje ovce: Za každým papierom je človek. Za každým listom, ktorý dostanete, je osoba“.

Svätý Otec povzbudil biskupov, aby otcovskou a bratskou láskou najprv milovali kňazov a diakonov, ktorí im boli zverení:

„Je to na plač, keď kňaz hovorí, že žiadal, aby mohol hovoriť so svojim biskupom a sekretárka alebo sekretár mu povedal: ‚Má toľko vecí, toľko povinností, skôr než o tri mesiace ťa nemôže prijať‘. Prvým blížnym biskupa je jeho kňaz: prvým blížnym. Ak nemiluješ svojho blížneho, nebudeš schopný milovať všetkých. Buďte blízki kňazom, diakonom, vašim spolupracovníkom v službe; blízki chudobným, bezbranným a tým, ktorí potrebujú prijatie a pomoc. Hľaďte veriacim do očí. Nie krivo: do očí. Aby ste hľadeli do srdca. A aby ten veriaci, či už kňaz, diakon alebo laik, mohol hľadieť do tvojho srdca“.    

Na záver svojej homílie pápež prítomným biskupom pripomenul, aby nezabúdali na tých, ktorí nepatria do „jediného Kristovho ovčinca“, lebo aj tí im boli zverení:

„Pamätajte, že v Katolíckej cirkvi, spojenej putom lásky, ste zjednotení s biskupským kolégiom a musíte v sebe prechovávať starostlivosť o všetky cirkvi, veľkodušne podporujúc tie, ktoré viac potrebujú pomoc“. -ej-

Začínam novú cestu na Instagrame, aby som s vami kráčal po ceste milosrdenstva a Božej nežnosti. (Tvít pápeža Františka z 19. marca 2016).

Vatikán 19. marca – Pápež František dnes nominoval troch nových apoštolských nunciov: pre Senegal, Konžskú demokratickú republiku a Turecko spolu s Turkménskom.

Apoštolským nunciom v africkom Senegale a zároveň apoštolským delegátom v Mauritánii sa stal Mons. Michael W. Banach, ktorý bol doteraz nunciom v Papue Novej Guinei a na Šalamúnových ostrovoch.

Svätý Otec vymenoval za apoštolského nuncia v Konžskej demokratickej republike Mons. Francisca Escalanteho Molinu, doterajšieho poradcu Nunciatúry, ktorého zároveň povýšil na arcibiskupa. Prelát pochádza z Venezuely a v diplomacii pracuje už takmer 20 rokov. Predtým pôsobil v Sudáne, Ghane, na Malte, Japonsku, či v Slovinsku.

Posledné menovanie za apoštolského nuncia dnes dostal Mons. Paul Fitzpatrick Russell, ktorého pápež nominoval za svojho vyslanca v Turecku a v Turkmenistane. Pochádza z USA a doteraz pracoval ako vatikánsky diplomat v Etiópii, Turecku, Švajčiarsku, Nigérii a v Číne. Aj jeho Svätý Otec povýšil na titulárneho arcibiskupa. -ej-

Vatikán 19. marca – V deň, keď slávi meniny emeritný pápež Benedikt XVI., prinášame jeho slová z najnovšie publikovaného rozhovoru. V interview s belgickým jezuitským teológom Jacquesom Servaisom Benedikt XVI. odpovedá na päť otázok na teologickú tému ospravedlnenia resp. ospravodlivenia skrze vieru. Hovorí okrem iného aj o hlbokom zmysle a aktuálnosti myšlienky milosrdenstva.

J. Servais: „Keď ste boli prefektom Kongregácie pre náuku viery, pri komentovaní Spoločnej deklarácie o ospravedlnení (ospravodlivení) z 31. októbra 1999 ste jasne poukázali na zmenu mentality vo vzťahu k Lutherovi a k otázke spásy a blaženosti, ako ju on postavil. V náboženskej skúsenosti Luthera dominoval strach pred Božím hnevom, pocit viac-menej cudzí modernému človeku, ktorý je skôr poznačený absenciou Boha (ak to ukazuje Váš článok v «Communio», 2000, 430). Pre tohto človeka problém nespočíva natoľko v tom, ako si zaručiť večný život, ako skôr v tom, ako si zaistiť v komplikovaných podmienkach nášho sveta istú rovnováhu plne ľudského života. Môže učenie sv. Pavla o ospravedlnení (ospravodlivení) z viery v tomto novom kontexte dosiahnuť podobu «náboženskej» skúsenosti alebo aspoň «elementárnej» skúsenosti u našich súčasníkov?“          

Benedikt XVI.: „Predovšetkým podčiarkujem ešte raz to, čo som písal v «Communio» (2000) ohľadom problematiky ospravedlnenia (ospravodlivenia).  Pre dnešného človeka, pri porovnaní s obdobím Luthera a klasickou perspektívou kresťanskej viery, sa veci v istom zmysle obrátili naopak. Totiž nie je to už človek, ktorý verí, že potrebuje ospravedlnenie pred pohľadom Boha, ale je skôr tej mienky, že to Boh by sa mal ospravedlniť zo všetkých tých hrozných vecí, prítomných vo svete a zoči-voči biede ľudskej bytosti, zo všetkého tých vecí, ktoré by koniec koncov záviseli od neho.

Z tohto dôvodu považujem za smerodajné to, aby sa katolícky teológ vskutku priamym a formálnym spôsobom zaoberal takýmto prevrátením: že by Kristus netrpel za hriechy ľudí, ale opačne, aby takpovediac zrušil viny Boha. Aj keď dnes väčšina kresťanov nezdieľa toto tak drastické prevrátenie našej viery, dá sa povedať, že toto všetko zviditeľňuje istú základnú tendenciu našej doby.

Keď Johann Baptist Metz tvrdí, že dnešná teológia musí byť „vnímavá voči teodícei“ (theodizeeempfindlich), poukazuje na ten istý problém v pozitívnom zmysle. Aj pri odhliadnutí od tohto tak radikálneho odmietnutia cirkevného pohľadu na vzťah medzi Bohom a človekom, dnešný človek má plne zovšeobecnený pocit, že Boh nemôže nechať odísť do zatratenia väčšiu časť ľudstva. V tomto zmysle sa obava o spásu, svojho času typická, poväčšine vytratila. 

Predsa však tu podľa môjho názoru iným spôsobom naďalej existuje vnímanie toho,  že potrebujeme milosť a odpustenie. Pre mňa je „znamením čias“ skutočnosť, že myšlienka Božieho milosrdenstva sa stáva stále ústrednejšou a dominantnejšou – počnúc sestrou Faustínou, ktorej zjavenia rozličným spôsobom v hĺbke odrážajú obraz Boha vlastný dnešnému človeku a jeho túžbe po Božej dobrote.

Pápež Ján Pavol II. bol hlboko preniknutý takýmto impulzom, i keď to nie vždy bolo vidno explicitným spôsobom. No určite to nie je náhoda, že jeho posledná kniha, ktorá uzrela svetlo krátko pred jeho smrťou, hovorí o Božom milosrdenstve. Vychádzajúc zo skúseností, v ktorých už od prvých rokov života mohol konštatovať všetku krutosť ľudí, potvrdzuje, že milosrdenstvo je jediná pravá a definitívna účinná reakcia proti moci zla. Jedine tam, kde je milosrdenstvo, končí ukrutnosť, končí zlo a násilie.

Pápež František je plne v súlade s touto líniou. Jeho pastoračná prax sa vyjadruje práve v skutočnosti, že nám neprestajne hovorí o Božom milosrdenstve. Práve milosrdenstvo je tým, čo nás pohýna k Bohu, zatiaľ čo spravodlivosť nás pred ním desí. Podľa môjho názoru to zdôrazňuje, že pod vrstvou sebaistoty a vlastnej spravodlivosti dnešný človek skrýva hlboké vedomie svojich zranení a svojej nehodnosti pred Bohom. Je v očakávaní milosrdenstva. Iste nie náhodou je podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi obzvlášť atraktívne pre ľudí súčasnosti. A to nielen preto, že je v nej kladený silný dôraz na sociálny rozmer kresťanskej existencie, a tiež nie iba pre to, že sa v ňom Samaritán, človek nenábožný, javí oproti náboženským zástupcom takpovediac ako ten, čo reaguje spôsobom v súlade s Bohom, zatiaľ čo oficiálni zástupcovia náboženstva sa stali takpovediac imúnnymi voči Bohu.

Je jasné, že toto sa páči modernému človeku. Zdá sa mi však rovnako dôležité, že ľudia v hĺbke srdca čakajú, že im Samaritán príde na pomoc, že sa nad nimi skloní, vleje olej do ich rán, postará sa o nich a odvedie ich do bezpečia. V konečnom dôsledku vedia, že potrebujú Božie milosrdenstvo a jeho jemnocit. Uprostred tvrdosti pretechnizovaného sveta, v ktorom city už nič neznamenajú, však vzrastá očakávanie zachraňujúcej lásky, ktorá sa dáva nezištne.

Zdá sa mi, že v téme Božieho milosrdenstva sa vyjadruje novým spôsobom to, čo znamená ospravedlnenie (ospravodlivenie) skrze vieru. Ak vychádzame z Božieho milosrdenstva, ktoré všetci hľadajú, je možné i dnes od základu interpretovať zásadné jadro učenia od ospravedlnení (ospravodlivení) a nechať ho zaznieť v celej jeho dôležitosti.“

(Zdroj: Daniele Libanori, ed.: Per mezzo della fede. Dottrina della giustificazione ed esperienza di Dio nella predicazione della Chiesa e negli Esercizi Spirituali. Edizioni San Paolo, Cinisello Balsamo, 2016) -ej, jb-

Irak 19. marca – Nie krajina, z ktorej sa vytrácajú kresťania, ale krajina, ktorá sa posilňuje vo viere. Mesto Erbil, ktoré leží na severe Iraku a po Bagdade, Basre a Mosule je štvrtým najväčším mestom krajiny sa dnes, na sviatok sv. Jozefa, stalo svedkom vysvätenia štyroch diakonov. Seminaristi pochádzajúci zo Sýrie prijali vysviacku v kaplnke utečeneckého tábora v kresťanskej štvrti Ankawa a sú pre mnohých svedectvom nádeje. 

Novovysvätených diakonov pripravoval a duchovne sprevádzal otec George Jàhola zo sýrko-katolíckej diecézy v Mosule, ktorý pre Vatikánsky rozhlas prezradil:

„Ťažká životná situácia, ktorú prežívajú, tiež v konfrontácií s agresorom, zlo, možno viac nabáda k tejto ceste, najmä ak boli všetci vychovaní a pripravení k zápalu pre Cirkev. Chcel by som podčiarknuť, že všetci boli medzi utečencami, aby poskytli pomoc. Takže majú jasnú predstavu, ako pracovať s ľuďmi“.    

Štvorica nových diakonov pochádza z irackého mesta Karakoš. Práve tam ponúkla utečencom pomoc aj Slovenská katolícka charita. Vysviacku prijali v kaplnke utečeneckého tábora, ktorý je symbolom utrpenia a násilia. Otec Jàhola prezradil, prečo bola vysviacka práve na tomto mieste a nie v katedrále: 

„Je to tábor, ktorý prijíma viac než tisíc rodín a prechádzajúc pomedzi ‚ulice‘ tejto štvrte môžeme vidieť utrpenie nielen v skutočnosti, ale tiež na tvárach ľudí. Zvolili si tento kostolík radšej ako krásny chrám, aby preukázali, že chcú byť medzi ľuďmi, aby im slúžili, a sú o tom presvedčení“.

Počet kresťanov v krajine rapídne klesol najmä keď uplynulý rok radikálni Kurdi od nich žiadali, aby prestúpili na islam, zaplatili daň alebo si zvolili smrť. Otec Jàhola ďalej vysvetlil: 

„Je to pravda, že v Iraku prítomnosť kresťanov klesá, ale tí, čo ostávajú, sú mocne pripútaní ku krajine, ale aj k viere, lebo musíme naše svedectvo prinášať tu, v tejto krajine. Ježiš nás povolal sem, a tak tých neveľa, čo zotrvá, bude ako kvas pre ďalšie povolania v nasledujúcich rokoch“. -ej-

Zamyslenie pátra Milana Bubáka na Kvetnú nedeľu, cyklus C (Lk 22, 14-23, 56): Ježiš v Lukášových pašiách 

Vstupujeme do Veľkého týždňa. Bránou k nemu je Kvetná nedeľa. Jedným z dôležitých miest liturgie Kvetnej nedele je čítanie alebo spievanie Pašií, tzn. príbehu umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista. Každý rok liturgického cyklu si ich čítame od iného evanjelistu, tento rok to je sv. Lukáš.

Každý evanjelista predstavuje Ježiša v tomto jeho príbehu umučenia a smrti trocha inak. Ježiš u Marka a Matúša prežíva úplnú opustenosť a samotu. U evanjelistu Jána má zasa do poslednej chvíle všetko pod kontrolou. Lukášov obraz Ježiša je niekde v strede medzi týmito dvoma. Skúsme sa na Lukášovho Ježiša pozrieť zbližša a všimnúť spomedzi jeho charakteristík aspoň tri.

Po prvé, Lukášov Ježiš je vyrovnaný. Ježiš vie, že zakrátko z tohto sveta odíde. Nie je však ani nervózny, ani prehnane vyľakaný. Naopak, zaoberá sa vecami, ktoré v tejto chvíli pokladá za veľmi dôležité. Prvou je jeho Posledná večera. „Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť. Lebo hovorím vám: Už ho nebudem jesť, kým sa nenaplní v Božom kráľovstve“, hovorí. Ježiš tu svojím učeníkom zdôrazňuje napojenosť Poslednej večere na Božie kráľovstvo, ktoré im celý čas ohlasoval, avšak ktoré – hoci ich úlohou je ho budovať už tu na zemi – svoje plné uskutočnenie bude mať až vo večnosti. Ďalšou vecou, ktorej sa Ježiš venuje, je otázka autority: „Králi národov panujú nad nimi, a tí, čo majú nad nimi moc, volajú sa dobrodincami. Ale vy nie tak! Kto je medzi vami najväčší, nech je ako najmenší a vodca ako služobník. Veď kto je väčší? Ten, čo sedí za stolom, či ten, čo obsluhuje? Nie ten, čo sedí za stolom? A ja som medzi vami ako ten, čo obsluhuje.“ Ježiš odovzdáva svojim Dvanástim moc, avšak pripomína im, čo je jej podstatou. Nie je to vláda nad druhými, ale naopak služba. Ďalej sú tu slová, ktorými Ježiš svojich apoštolov – medzi nimi špeciálne Petra – upozorňuje na skúšku ich viery, no zároveň ich uisťuje, že po svojom zlyhaní dostanú novú šancu. „Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov.“ Ježiš tu chce svojim apoštolom povedať, že nie sú klubom dokonalých, ale pútnikmi na ceste, ktorej súčasťou sú aj pády. No po každom páde musí prísť povstanie.

Po druhé, Lukášov Ježiš je skúšaný. Je skúšaný najprv v Getsemanskej záhrade. Lukáš predstavuje Ježiša pri modlitbe ako športovca, ktorého prichádza trénovať a utešovať anjel. Vo svojej agónii sa potí tak silne, že z neho vychádza krv. Slovo agónia pochádza z gréckeho slova agon, čo bol názov aj pre olympijské hry. Športovci, ktorí v nich súťažili pred svojimi pretekmi prežívali agóniu. Takto – ako športovca pre dôležitým výkonom – Lukáš predstavuje aj Ježiša. Ježiš je ďalej skúšaný veľkňazmi a zákonníkmi, ktorí prekrúcajú jeho slová, aby ho usvedčili, no on – vidiac ich zákernosť a jasný cieľ – sa s nimi za prsty neťahá a nechá ich, nech si hovoria, čo chcú. Je skúšaný Pilátom a Herodesom. Herodesovi, ktorý bol človekom bez chrbtovej kosti, neodpovie ani na jednu jeho otázku, zatiaľ čo pred Pilátom stojí a na jeho otázku mu odpovie tak, že Pilát okamžite rozpozná jeho hlbokú dôstojnosť. No žiaľ Pilát aj napriek tomu, že tri krát vyhlási, že na Ježišovi nenachádza vinu a nakoniec ho predsa na nátlak davu odsúdi. Ježiš je skúšaný ešte aj inak; cez všetky tieto skúšky musel prejsť, aby sa tak naplnilo Písmo. Ježiš vo všetkých týchto skúškach obstojí.

Po tretie, Lukášov Ježiš je dôverujúci. Na mnohých miestach Lukášovho evanjelia Ježiš svojich nasledovníkov povzbudzuje, aby nekládli svoju dôveru do peňazí, ale do Nebeského Otca, ktorý sa o nich stará, dáva im stále, čo potrebujú a ktorý v každej ich skúške stojí pri nich. V prvom rade to však robil on. Celý jeho život je veľkou piesňou dôvery v svojho Nebeského Otca. Toto je dôvod, prečo poslednými Ježišovými slovami mohlo byť zvolanie: „Otče, do tvojich rúka porúčam svojho ducha.“ Ježiš dôveroval svojmu Otcovi stále, dôveroval mu bezvýhradne a dôveroval mu až do konca.

Lukášov Ježiš je,  milí priatelia, zaiste blízky každému jednému z nás. Každý z nás je v živote skúšaný veľa ráz. Skúška a skúšanie patrí k podstate života. Sme skúšaní podobne ako Ježiš rôznymi spôsobmi: krivými obvineniami, prekrúcaniami našich slov, usvedčovaniami zo zlých úmyslov. Sme skúšaní výsmechom či zradou tých, ktorým sme dôverovali. Sme skúšaní rozličnými formami násilia, smútkom, neistotami, chorobami a tisíckou podobných vecí. Ježiš nás učí, že v takýchto chvíľach nám pomáhajú len dve veci: vyrovnanosť a dôvera v Nebeského Otca. Nervozita, hystéria, prehnaný strach, panika – všetko to pokušenia, ktoré sú pre mnohých z nás v chvíľach skúšok také silné – nám nepomôžu. Pomôže nám iba vyrovnanosť, ktorá nás – podobne ako Ježiša – vedie k tomu, aby sme sa sústredili na podstatu nášho života. Tak ako to povedal on sám: „To sa vám stane, aby ste vydali svedectvo.“ To všetko sa však dá iba vtedy, ak nad všetkým tým, čo do nášho života prichádza – vlastne nad naším životom ako takým – kraľuje bezvýhradná dôvera v nášho Nebeského Otca. Presne taká, akú mal do poslednej chvíle Ježiš.

Kiež nám púť nastávajúcim Veľkým týždňom pomôže k takejto viere. 

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: