Vatikán 23. marca – Aj v stredu Veľkého týždňa pápež František prijal pútnikov z celého sveta na generálnej audiencii. Tentokrát na Vatikánskom námestí zaznela z jeho úst katechéza na tému: Veľkonočné trojdnie v rámci Jubilea milosrdenstva.

Svätý Otec v nej so zreteľom na milosrdnú lásku Boha postupne priblížil tajomstvo ustanovenia Eucharistie na Zelený štvrtok, Ježišovej smrti na Veľký piatok a „Božieho ticha“ na Bielu sobotu. Ako povedal, „Veľkonočné trojdnie je pripomienkou drámy lásky, ktorá nám daruje istotu, že nikdy nebudeme opustení v skúškach života“. Podľa pápeža nám udalosti týchto svätých dní ukazujú, kam až dokáže zájsť láska Boha, jeho láska bez hraníc.

Veriacich Svätý Otec vyzval prežívať Bielu sobotu v tichu a očakávaní, tak, ako ju prežívala aj Panna Mária. V katechéze citoval aj časť zjavenia anglickej mystičky Juliany z Norwichu, aby poukázal na veľkosť Ježišovej lásky – „Ježiš ... každému z nás vraví: Keby som mohol za teba viac trpieť, urobil by som to.“

Na záver generálnej audiencie Svätý Otec vyslovil apel v súvislosti s utorkovými teroristickými útokmi v Bruseli:

„S bolestným srdcom som sledoval smutné správy o včerajších teroristických útokoch v Bruseli, ktoré si vyžiadali početné obete a ranených. Uisťujem o mojej modlitbe a blízkosti drahý belgický národ, všetkých rodinných príslušníkov obetí a všetkých ranených. Opätovne sa s apelom obraciam na všetkých ľudí dobrej vôle, aby sa spojili v jednohlasnom odsúdení týchto krutých ohavností, ktoré spôsobujú jedine smrť, teror a hrôzu. Všetkých prosím o vytrvalosť v modlitbe a počas tohto Svätého týždňa aj v prosbe Pánovi, aby utešil skľúčené srdcia a obrátil srdcia týchto osôb  zaslepených krutým fundamentalizmom, na príhovor Panny Márie.“

Na záver sa spoločne s pútnikmi na námestí pápež pomodlil Zdravas´ Mária a prítomných vyzval v tichu sa pomodliť za všetky obete spomínaných útokov, za ranených ich rodiny, ako aj za celý belgický národ.

Katechézu Svätého Otca dnes uviedlo čítanie z evanjelia podľa Lukáša: «Vedno s Ježišom viedli na popravu ešte dvoch zločincov. Keď prišli na miesto, ktoré sa volá Lebka, ukrižovali jeho i zločincov: jedného sprava, druhého zľava. Ježiš povedal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ Potom hodili lós a rozdelili si jeho šaty» (Lk 23,32-34).

Plné znenie katechézy Svätého Otca Františka

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Naša reflexia nad milosrdenstvom Boha nás dnes uvádza do Veľkonočného trojdnia. Budeme prežívať štvrtok, piatok a sobotu Svätého týždňa ako silné momenty, ktoré nám dovoľujú čoraz viac vstupovať do veľkého tajomstva našej viery: zmŕtvychvstania nášho Pána Ježiša Krista. Všetko počas týchto troch dní hovorí o milosrdenstve, lebo ukazuje pokiaľ až môže zájsť láska Boha. Budeme počuť príbeh posledných dní Ježišovho života. Evanjelista Ján nám ponúka kľúč k chápaniu jeho hlbokého zmyslu: «A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti» (Jn 13,1). Láska Boha nemá hraníc. Ako často opakoval sv. Augustín, je to láska, ktorá ide „až do krajnosti a nemá koniec“. Boh sa skutočne za každého z nás obetuje celý a pred ničím sa nešetrí. Tajomstvo, ktoré adorujeme v tomto Svätom týždni je jedným veľkým príbehom lásky, ktorá nepozná prekážky. Ježišovo utrpenie trvá až do konca sveta, lebo je to príbeh zdieľania utrpenia celého ľudstva a trvalá prítomnosť v udalostiach osobného života každého z nás. Skrátka, Veľkonočné trojdnie je pripomienkou drámy lásky, ktorá nám daruje istotu, že nikdy nebudeme opustení v skúškach života.  

Na Zelený štvrtok Ježiš ustanovuje Eucharistiu, anticipuje tak pri veľkonočnej hostine svoju obetu na Golgote. Aby učeníkom pomohol chápať lásku, ktorá ho vedie, umýva im nohy, ponúkajúc ešte raz osobne príklad, ako oni sami budú musieť konať. Eucharistia je láska, ktorá sa stáva službou. Je to nežná prítomnosť Krista, ktorý túži uhasiť hlad každého človeka, osobitne tých najslabších, aby ich urobil schopnými na ceste svedectva uprostred ťažkostí sveta. A nielen to. Keď sa nám Ježiš darúva v podobe pokrmu, dosvedčuje tak, že sa musíme naučiť deliť sa s touto výživou s druhými, aby sa vytvorilo skutočné spoločenstvo života s tými, čo sú v núdzi. Dáva sa nám a žiada nás zostať v ňom, aby sme konali rovnako.  

Veľký piatok je vrcholiacim momentom lásky. Smrť Ježiša, ktorý sa na kríži odovzdáva Otcovi, aby ponúkol spásu celému svetu, vyjadruje lásku darovanú až do krajnosti, bez konca. Lásku, ktorá chce objať všetkých, nikoho nevylučujúc. Lásku, ktorá sa rozširuje do každej doby a na každé miesto: nevyčerpateľný prameň spásy, z ktorého každý z nás hriešnikov môže čerpať. Ak nám Boh prejavil svoju najväčšiu lásku v Ježišovej smrti, potom aj my, znovuzrodení z Ducha Svätého, sa môžeme a musíme navzájom milovať.

A nakoniec, Biela sobota je dňom Božieho mlčania. Má byť dňom mlčania a my musíme urobiť všetko preto, aby bol pre nás skutočne dňom ticha, ako ním bol v tom čase: dňom Božieho mlčania. Ježiš uložený do hrobu zdieľa s celým ľudstvom drámu smrti. Je to ticho, ktoré hovorí a ktoré vyjadruje lásku ako odvekú solidaritu s  opustenými, ku ktorým sa Boží Syn dostáva tak, že prekonáva prázdnotu, ktorú môže zaplniť len nekonečné milosrdenstvo Boha Otca. Boh mlčí, avšak z lásky. V tento deň sa láska – tá mlčiaca láska – stáva očakávaním života v zmŕtvychvstaní. Pomyslime na Bielu sobotu: prospeje nám myslieť na mlčanie Panny Márie, „ženy viery“, ktorá v tichu zotrvávala v očakávaní zmŕtvychvstania. Panna Mária má byť pre nás ikonou tej Bielej soboty. Premýšľajme mnoho o tom, ako Panna Mária túto Bielu sobotu prežívala, v očakávaní. Je to láska, ktorá nepochybuje, ale ktorá dúfa v Pánovo slovo, aby sa prejavila a zažiarila v deň Veľkej noci.  

Je to všetko jedno veľké tajomstvo lásky a milosrdenstva. Naše slová sú chudobné a nepostačujú na jeho plné vyjadrenie. Pomôcť nám môže skúsenosť jednej neveľmi známej dievčiny, ktorá napísala skvostné riadky o Kristovej láske. Volala sa Juliana z Norwichu; táto negramotná dievčina mala vízie o Ježišovom utrpení a po tom, ako sa stala pustovníčkou, opísala jednoduchým, no veľmi hlbokým a intenzívnym jazykom zmysel milosrdnej lásky. Rozpráva takto: «Náš dobrý Pán Ježiš sa ma spýtal: „Si rada, že som pre teba trpel?“ Povedala som: „Áno, dobrý Pane, a veľmi ti ďakujem; áno, dobrý Pane, buď požehnaný.“ Nato Ježiš, náš dobrý Pán, povedal: „Ak si ty rada, aj ja som rád. To, že som za teba znášal utrpenie je pre mňa radosťou, šťastím, večnou blaženosťou; a keby som mohol trpieť viac, urobil by som to». Toto je náš Ježiš, ktorý každému z nás vraví: „Keby som mohol za teba viac trpieť, urobil by som to“.

Aké krásne sú tieto slová! Dovoľujú nám skutočne chápať nekonečnú lásku, lásku bez hraníc, ktorú má Pán ku každému z nás. Nechajme sa zahrnúť týmto milosrdenstvom, ktoré nám ide v ústrety. A počas týchto dní, keď svoj pohľad upierame na Pánovo utrpenie a smrť, prijmime do svojho srdca veľkosť jeho lásky,  v tichu, tak ako Panna Mária v sobotu, v očakávaní zmŕtvychvstania.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk-

Taliansko 23. marca – Správu, že Svätý Otec František sa rozhodol sláviť Pamiatku Pánovej večere v kruhu migrantov prijali v Centre pre žiadateľov o azyl v Castelnuovo di Porto s nadšením. Pápež František tu na Zelený štvrtok o 17. hodine bude sláviť omšu za účasti 892 migrantov, obyvateľov zariadenia spravovaného Sociálnym kooperatívnym združením Auxilium. Dvanástim z nich pápež podľa Ježišovho príkladu umyje nohy.

Okrem 11 migrantov Svätý Otec pri slávení liturgie umyje nohy aj jednej z talianskych pracovníčok združenia Auxilium. Z migrantov to budú štyria mladí nigérijskí katolíci, tri eritrejské koptské kresťanky, traja moslimovia - zo Sýrie, Pakistanu a Mali - a mladý hinduista z Indie.

Zariadenie, nachádzajúce sa 30 km severne od Ríma, funguje od roku 2014. Stará sa oň 114 pracovníkov združenia Auxilium. „Väčšina ubytovaných v Centre pre žiadateľov o azyl v Castelnuovo di Porto sú moslimovia a z kresťanov sú tu spolu s katolíkmi aj početní kopti a protestanti, no nikdy tu nebol ani najmenší konflikt z titulu náboženskej príslušnosti,“ uvádza vo svojom vyjadrení pre médiá združenie Auxilium.

Organizácia pôsobí v oblasti sociálneho ubytovania pre núdznych v rámci celého Talianska od roku 2007. „Počnúc cestou Svätého Otca na Lampedúzu na začiatku jeho pontifikátu sa cítime byť nanovo povolaní k zodpovednosti a nasedeniu sa v prospech migrantov,“ vysvetľuje svoju históriu Sociálne kooperatívne združenie Auxilium. -jb-

S akou veľkou láskou na nás hľadí Ježiš! S akou veľkou láskou uzdravuje naše hriešne srdce! Nikdy ho neodstrašia naše hriechy. (Tvít pápeža Františka z 23. marca 2016) -bp-

Zverujem Božiemu milosrdenstvu osoby, ktoré stratili život. #Brusel (Tvít pápeža Františka z 22. marca 2016) -bp-

Vatikán 23. marca – Počas veľkonočných sviatkov sa bude pozornosť Cirkvi osobitne sústreďovať na trpiacich kresťanov. V polovici marca navštívili Sýriu zástupcovia Kongregácie pre východné cirkvi, kde bol aj arcibiskup Cyril Vasiľ, sekretár kongregácie. Rozhovor pripravil vedúci slovenskej sekcie Vatikánskeho rozhlasu Jozef Bartkoviak SJ. 

V akej situácii ste našli tamojšiu Cirkev?

„Táto moja návšteva Sýrie sa uskutočnila prakticky presne rok po minuloročnej návšteve a istým spôsobom mala aj podobný priebeh. Jej cieľom bolo v prvom rade stretnúť miestne kresťanské komunity. Tentokrát ma cesta zaviedla samozrejme do Damasku, hlavného mesta, kde po stretnutí v melchitskej katedrále potom nasledovali stretnutia s melchitskou komunitou v meste Yabrud, ktoré je asi 60-70 km na sever od Damasku, kde sa pri tejto príležitosti zišli aj kňazi a rehoľníci z iných miestnych cirkví, zvlášť sýrskej katolíckej cirkvi. Po tomto stretnutí sme navštívili samozrejme miestnu katedrálu, miestne chrámy a navštívili sme aj mesto Al Nabek neďaleko známeho kláštora Mar Musa, ktorý takisto bol cieľom našej krátkej zastávky. Pri celých týchto stretnutiach bolo veľmi dôležité zistiť, v akej atmosfére, v akej perspektíve žijú tieto komunity, či už pri stretnutiach s veriacimi, ktoré sa odohrali v chrámoch, ale zvlášť pri stretnutiach s kňazmi, rehoľníkmi, ktorí pracujú vo farnostiach.“

Zo Sýrie v posledných rokoch mnohí ľudia odišli, je tam aj veľa obetí na životoch. Bolo cítiť, že obyvateľstvo je zdecimované? Dotklo sa to kresťanských komunít?

„Môžeme hovoriť o veľmi zaujímavom fenoméne, čo sa týka kresťanských komunít. Keď hovoríme o prenasledovaní a utrpení, to sa týka vlastne všetkých, ktorí sú postihnutí vojnou. Kresťania však často opúšťajú svoje miestne farnosti a sťahujú sa do väčších miest. Napríklad bolo zaujímavé stretnutie s kňazmi z biskupstva Bosra-Hauran, ktorí sa sťažujú na to, že ich malé dedinské farnosti sa praktický vyľudňujú, zatiaľ čo mestská farnosť v Damasku má väčší počet veriacich, pretože práve títo sa stiahli na bezpečné miesta do veľkého hlavného mesta. To potom prináša so sebou aj isté sociálne a praktické problémy prežitia týchto malých kresťanských komunít, ktoré sú roztrúsené na veľkom území. Na druhej strane potom je tu nebezpečenstvo, že mnohí kresťania sa často už nechcú vrátiť na svoje miesto pôvodu a hľadajú skôr akúsi možnosť bezpečného života buď vo veľkomeste, alebo pre nové generácie často aj za hranicami.“

Sú si sýrski kresťania vedomí, že sa za nich iní kresťania modlia, vnímajú to najmä teraz počas Veľkej noci?

„Ten rozmer medzinárodnej solidarity voči Cirkvi a cirkvám v Sýrii je veľmi silne vnímaný. Tá solidarita sa prejavuje jednak aj materiálnou pomocou, napríklad ja som takisto jednotlivým kňazom v mene Kongregácie odovzdal istú materiálnu pomoc na prežitie v nasledujúcom roku, ale prejavuje sa aj tým, že cirkevné spoločenstvo je čiastočne medzinárodné. Veľmi sa ma dotklo len to stretnutie, ktoré som mal s rehoľníkmi, ktorí tam pracujú. Sú často z rôznych národov, zvlášť z Libanonu, ale pracujú tam napríklad sestry Matky Terezy. Práve je známy prípad štyroch zavraždených sestier Matky Terezy v Jemene. Tri z nich predtým pracovali v Sýrii. A vlastne aj takto sa prejavuje tá medzinárodná solidarita, medzinárodný rozmer Cirkvi ako takej.“

Ako budú kresťania v Sýrii sláviť Veľkú noc?

„Na miestach, ktoré sú fakticky pod kontrolou hlavnej, štátnej moci, ten cirkevný liturgický život prebieha bez akýchkoľvek vonkajších prekážok, takže predpokladám, že aj slávenie Paschy. Dúfajme, že ešte stále bude držať prímerie a bude prebiehať bez problémov. Rozprával som sa aj s istým kňazom, františkánom, ktorý pracuje v oblasti, v posledných troch-štyroch dedinkách, ktoré ostali pod vládou organizácie Al Nusra, ktorá bojuje proti miestnemu režimu, a tam majú prísne obmedzenia: zákaz používania zvonov, krížov atď., pretože sa začína presadzovať tvrdý islamský princíp šaríe, kde je tá kresťanská komunita najprv vyzvaná k tomu, aby konvertovala, a ak to neprijme, tak potom je limitovaná v akomkoľvek vonkajšom prejave, ktorý je mimo chrámu. Samozrejme aj s ďalšími obmedzeniami.

Čo sa týka celkovej situácie, môžem povedať aj to, že v istom zmysle vidieť také vyľudnenie v niektorých oblastiach, pretože sme prechádzali miestami, ktoré boli poznačené vojnou, a ten pohyb v mestách... bolo jasné, že tam ostalo menej ľudí, viac menej starších ľudí. Takže aj to vnútorné presúvanie obyvateľstva, sťahovanie do veľkých, relatívne bezpečnejších miest a vyľudňovanie tých miest, ktoré boli poznačené vojnou, je takisto takým charakteristickým javom momentálneho života v Sýrii.“

Majú možnosť prežiť Veľkú noc v teple a s prestretým stolom tak ako inde? 

„Opäť je to otázka, ktorá je veľmi zložitá, pretože často závisí od konkrétnych oblastí. V niektorých mestách sa zdá, že život beží ďalej, ako by sa v skutočnosti nič nedialo. Sú súčasne ale obrovské, desaťtisícové štvrte, ktoré sú obkolesené, vojensky obkľúčené, sú nedostupné. Chýbajú tam základné prvky na živobytie, chýba tam voda, elektrina, kúrenie, takže tá situácie je naozaj veľmi rôznorodá. Kým v Damasku si môže niekto povedať, že nevidí žiadne známky vojny, stačí vyjsť do vedľajšej štvrte Damasku, kde prakticky iba s veľkou námahou sa darí dostať humanitárne konvoje, či už pre obštrukcie centrálnych, vládnych síl, alebo pre nemožnosť dohodnúť sa s rebelmi alebo akokoľvek nazveme tieto bojujúce jednotky, aby pripustili akúkoľvek vonkajšiu pomoc.“

Ako to vyzerá v komunitách mimo hlavného mesta?

„Miesta, ktoré som navštívil, boli vlastne tie, ktoré sú pod kontrolou centrálnej moci. Okrem Damasku a jeho severnej oblasti - ako som už spomenul - Yabrud, som navštívil aj mesto Tartus. To sa nachádza v oblasti, ktorá je demograficky charakterizovaná prítomnosťou alavitov, teda tej nábožensko-etnickej skupiny, ku ktorej patrí aj celá vládna zostava, preto je to oblasť, ktorá je relatívne bezpečná. Nedotkli sa jej doteraz boje, pretože väčšina obyvateľstva drží istým spôsobom stranu tým vládnym jednotkám. Prechádzali sme ale oblasťou, ktorá hraničí s takzvaným Údolím kresťanov, kde je vyššia koncentrácia práve kresťanských komunít. Tu sa tie obmedzenia týkajú skôr povedzme kúrenia alebo napríklad aj to, že v tejto alavitskej oblasti - by som povedal - niet rodiny, v ktorej niekto nepadol vo vojne. Pretože práve z tejto oblasti sa regrutuje do vládnych vojsk väčšina vojakov, ktorí sú považovaní za spoľahlivejších, takže je tu skôr iná forma bolesti než ako nejaké bezprostredné rozbitie mesta alebo bombardovanie. Ale skôr je to práve táto kríza a neistota do budúcnosti – čo bude aj s týmto obyvateľstvom v prípade akéhosi rozdelenia či federalizácie Sýrie, či víťazstva jednej z bojujúcich strán, pretože žiaľ logika – tá sociálna, psychologická – je často taká, že víťazstvo jedného znamená automaticky akoby potlačenie toho druhého. Chýba tu snaha nájsť akýsi spôsob života, ktorý... umožňuje žiť všetkým komunitám v jednom celku.“

Ako sa usilujú miestne cirkvi alebo iné duchovné sily o spoluprácu alebo ekumenizmus?

„V prvom rade tu musíme hovoriť o základnom ekumenizme alebo medzináboženskom dialógu, ktorý sa odohráva na úrovni charitatívnej pomoci. V Damasku som mal aj stretnutie s predstaviteľmi jednotlivých laických charitatívnych organizácií. Prakticky 95% pomoci, ktorú kresťanské organizácie poskytujú, poskytujú nie kresťanom, pretože 95% obyvateľstva je islamské. Kresťania poskytujú pomoc bez ohľadu na náboženskú príslušnosť či sa to týka distribúcie potravinovej pomoci – zvlášť sa v tomto veľmi dobre prejavujú spolupráca Jezuitskej utečeneckej služby (Jesuit Refugee Service) či iných farností. Farnosti majú potom kapilárny spôsob, ako sa dostať priamo k obyvateľom, takže aj medzinárodná potravinová pomoc prebieha často cez sieť cirkevných inštitúcií, reholí alebo farností.

Ďalšou veľkou pomocou je napríklad práca s mládežou a práca psychológov, ktorí pomáhajú mladým, deťom prekonávať stres – povojnový stres alebo stres z udalostí, ktoré zažili. Je to opäť jedna veľmi komplikovaná, dôležitá časť práce, ktorá sa týka všetkých, pretože malé dieťa, ktoré zažilo bombardovanie alebo videlo nejaké krvavé udalosti – je úplne jedno, či je kresťanského alebo islamského pôvodu, ale je potrebné istým spôsobom prekonať tú nočnú moru hrôzy, ktorú zažilo. Takže aj v tomto je veľká spolupráca práve cirkevných organizácií.“

Kresťanské komunity sa stretávajú aj na úrovni hierarchov v rámci celej Sýrie. Vy ste na jednom boli.

„Spolupráca medzi kresťanskými komunitami v Sýrii a v celom Blízkom východe je veľmi blízka a to aj medzi katolíckymi a nekatolíckymi, pretože kresťania tu tvoria osobitnú časť spoločnosti, ktorá si musí navzájom pomáhať, aby istým spôsobom sa prezentovala aj voči väčšinovému islamskému obyvateľstvu. Preto aj pravidelné stretania biskupov jednotlivých cirkví sui iuris sú samozrejmosťou jednak na miestnej úrovni a niekoľkokrát do roka sa organizuje aj stretnutie biskupov celej Sýrie všetkých cirkví a obradov. Toto sa odohralo 17. marca v meste Tartus na pobreží Stredozemného mora - ako už som spomenul v tejto alavitskej oblasti. Na tomto stretnutí sa prejednávali niektoré veľmi praktické otázky, napríklad organizácie pomoci cez Caritas, cez miestnu charitu, takisto aj niektoré otázky liturgického rázu, spoločného slávenia Veľkej noci, prípravy na prežívanie Roka milosrdenstva, osobitného Svätého roka prípravy na možné pastoračné využitie, Stretnutia mládeže, ktoré bude v Poľsku, ale na ktorom sa nebudú môcť zúčastniť priamo ľudia zo Sýrie, ale urobiť nejakú obdobu tohto stretnutia. Dalo by sa povedať, že toto stretnutie bolo niečo ako keď u nás zasadá Konferencia biskupov Slovenska, ktorá prejednáva mnohé praktické otázky spoločného záujmu.“

Ktorá z východných katolíckych cirkví je v Sýrii najpočetnejšia a kedy budú jednotlivé cirkvi sláviť Veľkú noc?

„V Sýrii je najvýznamnejšou z kresťanských katolíckych cirkví cirkev melchitská, teda gréckokatolícka, ktorá ma v Sýrii svojho patriarchu sídliaceho v Damasku. Potom je tu prítomná aj cirkev maronitská, chaldejská a sýrska. Na tomto stretnutí v Tartuse bol prítomný okrem melchitského patriarchu aj patriarcha sýrskej katolíckej cirkvi, ktorý kvôli tomu prišiel z Libanonu, kde sídli v meste Šarfe, ktoré je predmestím Bejrútu. Čo sa týka slávenia Paschy, táto otázka je stále komplikovaná, pretože tu nejde o náboženskú alebo teologickú záležitosť, ale skôr o kultúrnu. Prijatie juliánskeho kalendára vo východných cirkvách, zvlášť v pravoslávnych, neprebehlo naplno, je to stále otvorená otázka. Momentálne katolícke cirkvi v Sýrii slávia Paschu podľa gregoriánskeho kalendára, zatiaľ čo ortodoxní ju slávia podľa juliánskeho, ale stále sa rokuje o tom, či by nebolo možné urobiť ústupok z jednej alebo z druhej strany, jednoducho katolíci sú ochotní sláviť ju spolu s pravoslávnymi práve na zdôraznenie tejto spoločnej jednoty. Napríklad v iných oblastiach Svätej zeme, v Izraeli, ju slávia aj katolíci podľa juliánskeho kalendára.

Takže je to otázka, ktorá istým spôsobom môže na jednej strane vyzerať ako akási vnútorná roztržka alebo jednota, ale súčasne je aj znakom pestrosti. Stačí si spomenúť, že aj u nás na Slovensku tiež slávime Paschu podľa viacerých kalendárov. Dokonca ja si pamätám, keď som bol krátky čas farárom na východnom Slovensku, vo vlastnej farnosti som mal tri dediny, kde dve slávili podľa jedného kalendára a tretia podľa druhého. Takže v skutočnosti je to problém, ktorý sa dá prekonať.“

V Sýrii žijú kresťania medzi moslimskou väčšinou. Ako komunikujú, ako chápu tieto náboženské odlišnosti? Je tam úsilie o porozumenie, sú tam priateľstvá?

„Tradičný život v sýrskej spoločnosti bol veľmi tolerantný aj po stránke medzináboženskej. Samozrejme, tá úroveň medziľudských kontaktov si to vyžadovala ako jednoduchú podmienku prežitia, ale aj celková atmosféra Sýrie, ktorá bola sekulárnym štátom aspoň v posledných desaťročiach práve umožňovala toto spolužitie. Na úrovni cirkevných predstaviteľov, imámov, bola vždy veľká tolerantnosť, otvorenosť a rešpekt voči cirkevným predstaviteľom a takisto aj opačne. Napríklad pri stretnutí, ktoré sme mali v Tartuse, sme mali jeden večer modlitbové stretnutie za mier v Sýrii, na ktorom prišli a boli zástupcovia rôznych islamských smerov, šiíti, sunniti, alaviti, ktorí sa spoločne s nami modlili za ten istý mier, pretože je to otázka, ktorá sa dotýka všetkých.

To, čo sa môže meniť, alebo to, čo sa často javí ako prenasledovanie kresťanov, nevychádza často z miestneho, sýrskeho obyvateľstva, ale sú to excesy, ktoré často sprevádzajú prítomnosť vonkajších bojovníkov foreign fighters – ako ich volajú. Prichádzajú z oblastí, kde nie sú zvyknutí na spolužitie s kresťanmi, z Afganistanu, z Pakistanu, z Čečenska, z Alžírska alebo neviem odkiaľ. A títo práve prichádzajú s takýmto radikálnym vnímaním islamu, ktorý je akoby v protiklade postavený ku kresťanstvu a súčasne aj jeho sociálnou aplikáciou, ktorá znemožňuje alebo sťažuje život kresťanom. Toto nebolo a nie je charakteristickým znakom miestneho islamského obyvateľstva, ktoré stále žilo v relatívnej tolerancii, zhode a vo vzájomnom rešpekte voči cirkevným predstaviteľom a kresťanským cirkvám.“

Ako by sme mali formulovať naše modlitby za kresťanov v Sýrii počas veľkonočných sviatkov?

„Naše modlitby a prosby v prvom rade musíme naozaj zamerať nielen na prosbu o pomoc pre tých, ktorí trpia dôsledkami konfliktu, ale možno ešte viac prosiť o Božiu pomoc, milosť a svetlo pre všetkých tých, na ktorých celý tento konflikt a jeho pokračovanie záleží – alebo jeho vyriešenie, pretože vieme, že bežali a bežia v týchto dňoch aj rozhovory o ukončení konfliktu. Istým spôsobom je tu konflikt, ktorý je – skoro by sa dalo povedať – zástupným konfliktom, kde sa riešia veľké medzinárodné a mocenské rozdiely na úrovni miestnych bojov. To, čo často vidíme, sú iba dôsledky rozhodnutí, ktoré sa odohrávajú kdesi ďaleko a vysoko v iných kanceláriách a v iných sférach, a preto tu potrebujeme tiež prosiť o Božiu pomoc, milosť a osvietenie pre všetkých tých, ktorí nejakým spôsobom môžu k tomu prispieť, aby našli v sebe odvahu, svedomie, Božiu pomoc a milosť správneho úsudku a správneho rozhodnutia.

Samozrejme, pamätať treba na tých, ktorí sú bezprostredne postihnutí dôsledkami týchto rozhodnutí, teda ľudí, ktorí sú dnes bez domova, ktorí žijú bez možnosti zabezpečenia základných životných potrieb, ktorí musia opúšťať svoje domovy kvôli bezprostrednému nebezpečenstvu alebo kvôli beznádeji z budúcnosti.“

-jb, bp-

Stredajšie vysielanie vo zvukovej podobe: