Taliansko 24. marca – Svätý Otec dnes o 17.00 slávil svätú omšu v Centre pre žiadateľov o azyl v talianskom mestečku Castelnuovo di Porto vzdialenom asi 25 km na sever od Ríma. Pápeža Františka na začiatku privítal predseda Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie arcibiskup Rino Fisichella, ako aj niektorí zástupcovia centra. Na uvítací transparent s vlajkami a s nápisom „Ďakujeme, pápež František“ sa Svätý Otec aj podpísal.

Svätú omšu pre takmer 900 žiadateľov o azyl a pracovníkov centra slávil pápež František na otvorenom priestranstve. Počas nej umyl nohy 11 migrantom a jednej pracovníčke centra. -bp-

(Text homílie Svätého Otca bude doplnený)

Svätá zem 24. marca – Aj tento rok na Veľký piatok môžu veriaci prispieť do zbierky pre kresťanov vo Svätej zemi. „V tomto jubilejnom roku je viac než inokedy naliehavé ukázať naše milosrdenstvo a blízkosť našim bratom z Blízkeho východu,“ píše sa v liste adresovanom všetkým biskupom sveta, ktorí podpísali prefekt Kongregácie pre východné cirkvi kardinál Leonardo Sandri a jej sekretár arcibiskup Cyril Vasiľ.

„Je to deň, ktorý si Cirkev vybrala, aby všetci kresťania z celého sveta mysleli – samozrejme na svoje vlastné vykúpenie, ktoré nám priniesol Ježiš – ale tiež na našich bratov, ktorí sú tam a ktorí pokračujú v krížovej ceste napriek ťažkostiach, ktoré vo Svätej zemi majú,“ vysvetlil pre Vatikánsky rozhlas kardinál Sandri.

Väčšia polovica zbierky poputuje na sväté miesta, ktoré spravuje najmä Kustódia bratov františkánov vo Svätej zemi. Ďalšia časť vyzbieraných peňazí ide konkrétnym osobám, rodinám, mladým, ktorí sú v núdzi a trpia. Zbierka tiež podporí projekty pre rozvoj pastoračných, sociálnych, výchovných a medicínskych štruktúr, ktoré zaviedol už v roku 1974 pápež Pavol VI.

„Je našou povinnosťou vždy pomáhať tým, ktorí sú v núdzi, nech sú kdekoľvek vo svete. Dôvod, prečo je táto povinnosťou ešte viac nástojčivá vo vzťahu ku kresťanom vo Svätej zemi je, že tam sú naše korene; tam sa narodil náš Pán. Je to naša povinnosť chrániť túto vieru a dovoliť všetkým, aby sa rukami dotkli miest Pána. Tam je počiatok nášho vykúpenia. Nie je to však povinnosť spravodlivosti, ale povinnosť lásky,“ dodal na záver kardinál Sandri. -ej-

Vatikán 24. marca – Časti vatikánskych archívov, ktoré sa týkajú vojenskej diktatúry v Argentíne budú v nasledujúcich mesiacoch sprístupnené k štúdiu. Materiály z obdobia rokov 1976 – 1983 sú momentálne v štádiu katalogizácie. Hovorca Svätej stolice Federico Lombardi potvrdil, že práca prebieha v súlade s prianím pápeža Františka, ktorý prejavil svoj úmysel dokumenty sprístupniť.

Páter Lombardi ďalej spresnil, že po ukončení zaradenia dokumentov do zoznamu budú stanovené podmienky pre konzultáciu archívov v súčinnosti s Konferenciou biskupov Argentíny. Ako dodal, už v súčasnosti je snaha odpovedať na špecifické žiadosti ohľadom jednotlivých otázok súdneho resp. vyšetrovacieho charakteru či humanitárnej povahy.

Sprístupnenie archívnych materiálov z obdobia 1976 – 1983 viažucich sa na Argentínu má výnimočný charakter. Podobnú výnimku dal v minulosti Pavol VI. na skúmanie materiálov týkajúcich sa obdobia Druhej svetovej vojny. Momentálne sú vo Vatikánskych archívoch bádateľom prístupné materiály datované do roku 1939, čiže po pontifikát Pia XI. Sprístupnenie obdobia pontifikátu Pia XII. je v štádiu prípravy. -ej-

Vatikán 24. marca – Na Zelený štvrtok dopoludnia Svätý Otec František slávil Omšu svätenia olejov (Missa Chrismatis) v kruhu kňazov svoje diecézy, spolu s kardinálmi a členmi Rímskej kúrie a za hojnej účasti veriacich, medzi ktorými nechýbali ani pútnici zo Slovenska. Medzi štyrmi hlavnými koncelebrantmi bol aj slovenský kardinál Jozef Tomko.

Počas slávnosti vo Vatikánskej bazilike, spojenej s obnovou kňazských záväzkov prítomných kňazov, Svätý Otec v duchu tradície posvätil tri oleje: olej chorých, olej katechumenov a svätú krizmu, ktorá sa používa najmä v liturgii sviatosti birmovania a pri kňazskej vysviacke. V homílii sa pápež František prihovoril osobitne kňazom. Ústrednou témou jeho príhovoru bola Božia prekypujúca štedrosť, s akou prejavuje svoje milosrdenstvo. Svätý Otec hovoril o Srdci Boha, ktorého milosrdenstvo sú kňazi povolaní dosvedčovať a sprostredkovať všetkým ľuďom.

Pápež poukázal na dve konkrétne oblasti, v ktorých sa táto Božia vlastnosť prejavuje. Božie milosrdenstvo, ktoré je „vždy väčšie“, sa prejavuje pri stretnutí s človekom, ktorého Boh ako otec z podobenstva s láskou očakáva a obnovuje jeho plnú dôstojnosť.  Ďalším prejavom prekypujúceho Božieho milosrdenstva je odpustenie, keď na jednej strane človek cíti zahanbenie pre svoju hriešnosť, no na druhej strane pociťuje novú dôstojnosť, čo ho vedie k vďačnosti a radosti. „Keď som po spovedi, oslavujem?“ – opýtal sa Svätý Otec prítomných v homílii.

Plné znenie homílie Svätého Otca

Počujúc z Ježišových úst, po čítaní úryvku z Izaiáša, slová «Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli» (Lk 4,21), bol by mohol v nazaretskej synagóge pokojne vypuknúť aplauz. A potom by boli mohli s hlbokou radosťou sladko zaplakať, ako plakal ľud, keď Nehemiáš a kňaz Ezdráš čítali knihu Zákona, ktorú našli pri prestavbe múrov. No evanjeliá nám hovoria, že u Ježišových krajanov to vzbudilo opačné pocity, odohnali ho a uzavreli si pred ním srdce. Na začiatku «mu všetci prisviedčali a divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst» (Lk 4,22), no potom sa rozšírila zákerná otázka: «Vari to nie je Jozefov syn?» A napokon: «Zachvátil ich hnev» (Lk 4,28). Chceli ho zhodiť zo zrázu vrchu... Naplnilo sa takto, čo predpovedal staručký Simeon Panne Márii: bude «znamením, ktorému budú odporovať» (Lk 2,34). Ježiš svojimi slovami a gestami odhaľuje to, čo každý muž či žena nosí v srdci.

A tam, kde Pán ohlasuje evanjelium bezvýhradného Otcovho milosrdenstva voči najchudobnejším, najviac vzdialeným a utláčaným, práve tam sme pozvaní rozhodnúť sa «bojovať dobrý boj viery» (1 Tim 6,12). Pánov boj nie je proti ľuďom, ale proti zloduchovi (porov. Ef 6,12), nepriateľovi ľudstva. Pán však «prechádza pomedzi» tých, ktorí sa ho snažia zastaviť a «pokračuje v ceste» (porov. Lk 4,30). Ježiš nebojuje, aby upevnil určitý mocenský priestor. Ak búra ohrady a nahlodáva istoty, je to preto, aby otvoril prielom prúdu milosrdenstva, ktorý spolu s Otcom i Duchom Svätým túži vyliať na zem. Milosrdenstvo, ktoré postupuje od dobrého k lepšiemu, ohlasuje a prináša niečo nové, uzdravuje, oslobodzuje a ohlasuje rok Pánovej milosti.

Milosrdenstvo nášho Boha je nekonečné a nevýslovné, a dynamiku tohto tajomstva vyjadrujeme ako milosrdenstvo «vždy väčšie», povedal by som ako milosrdenstvo na ceste, milosrdenstvo, ktoré denno-denne hľadá spôsob, ako urobiť krok vpred, malý krôčik ďalej, postupujúc v zemi nikoho, kde kraľovali ľahostajnosť a násilie.

A práve toto bola dynamika dobrého Samaritána, ktorý «preukázal milosrdenstvo» (porov. Lk 10,37), najskôr zakúsil pohnutie a potom pristúpil k doráňanému človeku, obviazal mu rany a odniesol ho do hostinca, zdržal sa tam v tú noc a sľúbil, že pri návrate vyplatí prípadné výdavky naviac. Toto je dynamika milosrdenstva, ktorá pripája jedno malé gesto k druhému, a bez toho, že by urazila niečiu krehkosť, šíri sa o trochu viac v preukazovaní pomoci a lásky. Každý z nás, hľadiac na vlastný život dobrotivým Božím pohľadom, môže si precvičiť pamäť a objaviť, ako nám Pán preukázal milosrdenstvo, ako bol oveľa viac milosrdný, než sme sa nazdávali a takto môžeme nabrať odvahu poprosiť ho, aby urobil ešte krôčik naviac, aby sa ukázal byť ešte milosrdnejším v budúcnosti. «Ukáž nám, Pane, svoje milosrdenstvo» (Ž 85,8). Tento paradoxný spôsob modlitby k zakaždým viac milosrdnému Bohu pomáha prelomiť tie obmedzené schémy, do ktorých častokrát uzatvárame prekypujúcu hojnosť dobroty jeho Srdca. Prospeje nám vyjsť von z našich ohrád, pretože Božiemu Srdcu je vlastné prekypovať milosrdenstvom, rozlievať sa, šíriť nehu tak, že vždy ešte zvýši, pretože Pán chce, aby radšej niečo vyšlo nazmar, než aby chýbala čo i len kvapka, aby radšej vtáci pozobali mnohé zrná, než aby pri rozsievaní chýbalo čo i len semienko, keďže takto sú všetci schopní prinášať hojnú úrodu – tridsaťnásobnú, šesťdesiatnásobnú či dokonca stonásobnú.

A ako kňazi sme svedkami a vysluhovateľmi vždy väčšieho milosrdenstva nášho Otca. Máme príjemnú a potešujúcu úlohu stelesňovať ho, tak ako to robil Ježiš, ktorý «kade chodil, dobre robil a uzdravoval» (Sk 10,38), tisícorakými spôsobmi, aby prišlo ku všetkým. Možeme prispieť k jeho inkulturovaniu, aby ho každý človek prijal vo vlastnej, osobnej skúsenosti života a aby ho tak mohol pochopiť a kreatívne praktizovať spôsobom vlastným svojmu ľudu a svojej rodine a tiež sebe samému.

Dnes, na Zelený štvrtok Jubilejného roka milosrdenstva, by som chcel hovoriť o dvoch oblastiach, v ktorých Pán prekypuje milosrdenstvom. Keďže nám on sám dáva príklad, nemáme mať strach prekypovať ani my: jedna z oblastí sa týka stretnutia, druhá je oblasť jeho odpustenia, ktoré nás zahanbuje a dáva nám dôstojnosť.

Prvou oblasťou, v ktorej vidíme, ako Boh prekypuje vždy väčším milosrdenstvom, je stretnutie. On sa darúva úplne a takým spôsobom, že v každom stretnutí prechádza priamo na prežívanie slávnosti. V podobenstve O milosrdnom otcovi sme ohromení pri pohľade na človeka, ktorý v dojatí uteká a hádže sa svojmu synovi okolo krku; keď ho vidíme, ako ho objíma a bozkáva a starostlivo mu nasadzuje prsteň, ktorý ho zrovnoprávňuje, a sandále patriace synovi, a nie zamestnancovi; a potom ako uvádza všetkých do pohybu a prikazuje pripraviť slávnosť. Vždy, keď s údivom kontemplujeme túto prekypujúcu radosť Otca, ktorému synov návrat umožňuje slobodne, bez odporu či odstupu, vyjadriť svoju lásku, nemáme mať strach preháňať v našej vďačnosti. Správnemu postoju sa môžeme učiť od toho úbohého malomocného, ktorý keď spozoroval, že je uzdravený, opúšťa svojich deviatich spoločníkov, ktorí idú splniť, čo im prikázal Ježiš, a vracia sa a padá na kolená k Pánovým nohám, chváliac a ďakujúc Bohu veľkým hlasom.

Milosrdenstvo všetko obnovuje a vracia ľuďom ich pôvodnú dôstojnosť. Preto je hojné poďakovanie správnou odpoveďou, treba hneď ísť na slávnosť, obliecť si odev, odstrániť nenávisť staršieho syna, radovať sa a oslavovať... Pretože iba takto, naplno  sa podieľajúc na tejto atmosfére slávnosti možno potom dobre zmýšľať, poprosiť o odpustenie a jasnejšie vidieť, ako napraviť spáchané zlo. Nám všetkým môže prospieť otázka: Keď som po spovedi, oslavujem? Alebo rýchlo prechádzam k ďalšej veci, ako keď sa vraciame od lekára s nie celkom zlými výsledkami, ktoré založíme do obalu a prechádzame na inú vec? A keď dávam almužnu, nechávam čas obdarovanému, aby  vyjadril svoje poďakovanie, oslavujem jeho úsmev a dobrorečenia, ktoré nám dávajú chudobní, alebo náhlivo pokračujem vo svojich veciach len čo som «pustil groš»?

Ďalšou oblasťou, v ktorej vidíme, že Boh prekypuje milosrdenstvom, ktoré je stále väčšie, je samotné odpustenie. Nielen odpúšťa nevyčísliteľné dlhy, ako sluhovi, ktorý ho uprosuje a potom sa prejaví nepekne voči svojmu spolusluhovi, ale nám dáva prejsť priamo z najhanebnejšiej hanby k najvyššej dôstojnosti bez medzistupňových prechodov. Pán necháva hriešnicu, ktorej bolo odpustené, aby mu familiárne umyla nohy svojimi slzami. Len čo mu Šimon Peter vyzná svoju hriešnosť a žiada ho, aby sa vzdialil, on ho pozdvihuje k dôstojnosti rybára ľudí. My naopak máme sklon oddeľovať tieto dva postoje: keď sa hanbíme za hriech, skrývame sa a chodíme so zvesenou hlavou, ako Adam a Eva, a keď sme pozdvihnutí na nejakú dôstojnosť, snažíme sa zakrývať hriechy a páči sa nám ukazovať sa, skoro ako pávi.

Naša odpoveď na Pánovo prekypujúce odpustenie by mala spočívať v stálom zachovávaní si toho zdravého napätia medzi dôstojným zahanbením a dôstojnosťou, ktorá sa dokáže hanbiť: postoja toho, kto sa sám za seba snaží pokoriť a ponížiť, ale je schopný akceptovať, že ho Pán povýší pre dobro misie, bez samoľúbosti. Vzorom, ktorý evanjelium odobruje a ktorý nám môže poslúžiť, keď sa spovedáme, je Peter, ktorý si pripúšťa prehĺbené otázky o svojej láske a súčasne obnovuje svoju akceptáciu služby pásť ovce, ktoré mu Pán zveruje.

Aby sme vnikli viac do hĺbky tejto „dôstojnosti, ktorá sa vie zahanbiť“, ktorá nás zachraňuje od namýšľania si čohosi viac alebo čohosi menej než to, čím sme vďaka milosti, nám môže pomôcť vidieť, ako v pasáži z Izaiáša, ktorú Pán dnes číta v Nazaretskej synagóge, tento prorok pokračuje hovoriac: «Vy však sa budete volať kňazmi Pána, služobníkmi nášho Boha» (Iz 60,6). Práve tento ľud, ktorý je chudobný, vyhladovaný, je vojnovým zajatcom bez budúcnosti, ľud predstavujúci len zvyšky a odpisovaný, tento ľud Pán premieňa na kňazský ľud.

Ako kňazi sa stotožňujeme s tým odpisovaným ľudom, ktorý Pán zachraňuje, a pamätáme na to, že sú tu nespočetné množstvá ľudí chudobných, nevedomých, väzňov, ktorí sa nachádzajú v tejto situácii preto, lebo ich iní utláčajú. No pamätáme aj na to, že každý z nás vie, do akej miery sme neraz slepí, pozbavení toho krásneho svetla viery, nie preto, že by sme nemali po ruke Evanjelium, ale pre prehnane komplikované teológie. Cítime, že naša duša ďalej smädí po spiritualite, ale nie z nedostatku Živej vody – ktorú pijeme iba malými dúškami –, ale pre nadbytok „šumienkových“ spiritualít, spirituality „light“. Cítime sa aj väzňami, obkolesení nie neprekročiteľnými kamennnými múrmi alebo oceľovými plotmi, ako toľké národy, ale virtuálnym svetáctvom, ktoré sa otvára a zatvára jednoduchým kliknutím. Sme utláčaní, ale nie vyhrážkami a ústrkmi, ako toľko chudobných ľudí, ale očarením z tisícorakých konzumných ponúk, pre ktoré sa nedokážeme pozviechať, aby sme kráčali ako slobodní po cestách, ktoré nás vedú k láske voči našim bratom, k Pánovmu stádu, k ovečkám, ktoré čakajú na hlas svojich pastierov.

A Ježiš nás prichádza vykúpiť, vyviesť nás von, aby nás premenil z chudobných a slepých, z väzňov a utláčaných na služobníkov milosrdenstva a útechy. A hovorí k nám cez slová proroka Ezechiela adresované ľudu, ktorý sa stal predajným a ťažkým spôsobom zradil svojho Pána: «Rozpamätám sa na svoju zmluvu s tebou v dňoch tvojej mladosti [...] Vtedy si spomenieš na svoje cesty a budeš sa hanbiť, keď dostaneš svoje sestry, ktoré sú staršie od teba, i tie, čo sú od teba mladšie. Dám ti ich za dcéry, no nie pre tvoju zmluvu. Veď ja chcem s tebou uzavrieť svoju zmluvu, i budeš vedieť, že ja som Pán, aby si sa spamätala a hanbila, aby si od hanby neotvorila viac ústa, keď ti odpustím všetko, čo si popáchala - hovorí Pán, Jahve» (Ez 16,60-63).

V tomto Jubilejnom roku oslavujeme nášho Otca - so všetkou vďačnosťou, akej je naše srdce schopné – a prosíme ho, aby „sa vždy rozpamätal na svoje milosrdenstvo“. S dôstojnosťou, ktorá sa vie hanbiť, prijmime milosrdenstvo v doráňanom tele nášho Pána Ježiša Krista a prosme si od neho, aby nás obmyl od každého hriechu a oslobodil nás z každého zla. A s milosťou Ducha Svätého sa vynasnažme sprostredkovať Božie milosrdenstvo všetkým ľuďom, konajúc skutky, ktoré Duch podnecuje v každom z nás pre spoločné dobro celého Bohu verného ľudu.

(Preklad: Slovenská redakcia VR, Andrej Klapka) -jb-         

Sme pomazaní olejom radosti, aby sme sprostredkovali radosť Evanjelia (Tvít pápeža Františka z 24. marca 2016). -ej-

Vatikán 24. marca – Známa socha kanadského umelca Timothyho Schmalza, ktorá stvárňuje Ježiša ako bezdomovca ležiaceho na lavičke našla svoj nový domov. Umelecké dielo v životnej veľkosti sa od včera nachádza pri vstupe do Úradu apoštolskej charity vo Vatikáne. Na toto miesto mnohí pútnici prichádzajú žiadať o pergamen s apoštolským požehnaním Svätého Otca.

Autor stvárnil realistickú sochu muža schúleného na lavičke, pričom mu prikrývka zakrýva tvár i ruky, už v roku 2013. Zaujímavosťou sú nohy bezdomovca, ktoré nesú stopy po ukrižovaní. Umelec sa tak snažil poukázať na prítomnosť Boha v človeku, ktorý je odkázaný na pomoc druhých.

Sochár našiel námet nielen v Matúšovom evanjeliu (Mt 25,40), kde Ježiš hovorí učeníkom o poslednom súde: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“, ale aj v skutočnom živote. Timothy Schmalz sa totiž nechal inšpirovať neznámym bezdomovcom, ktorého raz stretol na ulici.

Umelec mal možnosť predstaviť svoje dielo v zmenšenej podobe pápežovi Františkovi počas generálnej audiencii už pred troma rokmi. Novinárom po stretnutí so Svätým Otcom povedal: „Keď pápež dielo uvidel, dotkol sa kolien a nôh a pomodlil sa. To je to, čo robí pápež: vystiera ruky a približuje sa k tým, čo sú na okraji“.

Obyvateľom Večného mesta i pútnikom je už dobre známa iná Schmalzova socha, ktorá rovnako zobrazuje Ježiša ako bezdomovca. Bronzová postava muža sediaceho na zemi s natiahnutou rukou so stopou rany po klinci už viac ako desať rokov oslovuje okoloidúcich pri vchode do Nemocnice Santo Spirito in Sassia na nábreží Tiberu, len pár metrov od frekventovanej zastávky autobusov pri Vatikáne.

Prvú kópia bronzovej sochy „Ježiša bezdomovca“, ktorej výroba trvá 8 mesiacov venoval kanadský autor v roku 2013 Teologickej fakulte jezuitskej univerzity Regis College v Toronte. Ďalšie exempláre našli svoj domov napríklad v Austrálii, na Kube, v Indii, Írsku, Španielsku, či USA. Záujem prejavili aj Poľsko, Argentína, či Južná Afrika. -ej- 

Konžská demokratická republika 24. marca – „Prečo ma zabíjate?“ To boli posledné slová rehoľného kňaza Vincenta Machoziho z Kongregácie asumpcionistov, ktorého zavraždili v nedeľu v noci v dedine na severovýchode krajiny. Emmanuel Kahindo z rovnakej kongregácie o tragickej smrti otca Machoziho pre denník La Croix povedal: „Niekoľkí vojaci prišli na vozidlách pred polnocou, vyrazili dvere a na mieste ho zavraždili.“

Podľa svedectiev, ktoré zozbieral otec Kahindo, išlo o vojakov Ozbrojených síl Konžskej demokratickej republiky (Fardc). Webstránka Benilubero.com píše, že niekoľko vojakov v uniformách otca Machoziho zastrelilo v dedine, kde sa vtedy konalo stretnutie náčelníkov populácie Nandu.

Otec Machozi viac ráz odsúdil utrpenie nandského ľudu. Rôzne ozbrojené skupiny ho v tzv. Teritóriu Beni vykorisťujú na nelegálnu ťažbu vzácneho kovu kolumbitu, ktorá sa často deje s tichým súhlasom armády. Otec Machozi čelil aj hrozbám smrti a v minulosti sa mu sedemkrát podarilo ujsť pred atentátmi. V deň vraždy prepadli a vážne zranili v Konžskej demokratickej republike aj iného kňaza. -bp-

Štvrtkové vysielanie vo zvukovej podobe: