Slovenská rodina Vatikánskeho rozhlasu

25/03/2016

Aktuálne správy z Vatikánu

Dnešné vysielanie

Aktuálne správy z Vatikánu



Pápež František viedol obrady Veľkého piatka vo Vatikánskej bazilike

◊  

Vatikán 25. marca – Obrady Veľkého piatka s Jánovými pašiami a poklonou Svätému krížu dnes slávil Svätý Otec František spolu s členmi Rímskej kúrie a za účasti veriacich, ktorí prišli do Ríma z najrôznejších krajín. Pri slávení pamiatky Pánovho umučenia vo Vatikánskej bazilike už tradične predniesol homíliu pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa. Vysvetlil v nej, že Božie milosrdenstvo nie je v protiklade s Božou spravodlivosťou. „Je čas uvedomiť si, že opakom milosrdenstva nie je spravodlivosť, ale pomsta,“ zdôraznil pápežský kazateľ. Ježišov kríž predstavil ako víťazstvo nad pomstou. Upozornil na vysoko naliehavú potrebu prekonania falošnej predstavy o pomste, ktorá sa stala nebezpečným mýtom:

„Nenávisť a krutosť teroristických atentátov tohto týždňa nám môže pomôcť pochopiť, aká božská sila je ukrytá v posledných slovách Krista: „Otče, odpusť im, lebo nevedia čo robia“ (Lk 23,34). Akokoľvek ďaleko by mohla zájsť ľudská nenávisť, Božia láska bola, je a vždy bude silnejšia. Za terajších okolností je výzva apoštola Pavla určená nám: „Nedaj sa premôcť zlu, ale dobrom premáhaj zlo“ (Rim 12,21).

Je potrebné zbaviť pomstu jej mýtickosti! Stala sa vtieravým mýtom, ktorý nakazil všetko a všetkých, počnúc deťmi. Veľkú časť filmových príbehov a počítačových hier tvoria príbehy o pomste, ktoré sa podsúvajú cez víťazstvo kladného hrdinu. Polovica utrpenia, ktoré je vo svete, ak nie viac – a to tam, kde nejde o prírodné nešťastia –, pochádza z túžby po odplate, tak v medziľudských vzťahoch ako i vo vzťahoch medzi štátmi a národmi.“

„Boh vykonáva spravodlivosť, keď prejavuje milosrdenstvo!“ zdôraznil páter Cantalamessa, ktorý tiež upozornil na potrebu korigovať nesprávnu predstavu o Božej spravodlivosti, ktorá mnohých podvedome vedie k strachu z Boha. Pripomenul vyjadrenia sv. Augustína, ktoré správne vysvetľujú Božiu spravodlivosť: „Božia spravodlivosť – ako píše – je tá, skrze ktorú sa vďaka jeho milosti stávame spravodlivými, presne tak ako «Pánova spása» (Ž 3,9) je tá, skrze ktorú nás Boh zachraňuje.“ Taliansky kapucín v tejto súvislosti podobne citoval aj Martina Luthera a pripomenul prínos reformácie pre celé kresťanstvo: „Luther mal zásluhu na tom, že opätovne vytiahol túto pravdu na svetlo po tom, ako sa jej zmysel počas storočí vytratil, aspoň z kresťanského kázania. A predovšetkým v tomto je kresťanstvo dlžníkom Reformácie, ktorej 500. výročie si pripomenieme na budúci rok.“ -jb-

Plný text homílie Raniera Cantalamessu OFM Cap.

inizio pagina

Homília pápeža Františka na Zelený štvrtok uprostred migrantov: Dve gestá

◊  

Vatikán/Castelnuovo di Porto 25. marca – Gesto bratského spolunažívania v rozličnosti kultúr a náboženstiev, ale aj gesto nenávisti a ničenia. Na obe tieto gestá prítomné v súčasnom dianí vo svete upozornil pápež František pri slávení omše Zeleného štvrtka v azylovom dome pre migrantov neďaleko Ríma.

Pri slávení Omše na pamiatku Pánovej večere 24. marca v Centre pre žiadateľov o azyl v Castelnuovo di Porto pápež vykonal Ježišovo gesto, keď umyl nohy dvanástim reprezentantom tejto mnohokultúrnej a mnohonáboženskej komunity. Po skončení slávenia Svätý Otec venoval dlhý čas osobným pozdravom a podal ruku prakticky každému z tisícky prítomných.

Prinášame plné znenie homílie, ktorú pápež František podľa svojho zvyku predniesol bez pripraveného textu:

 „Gestá hovoria viac než obrazy a slová. Gestá... V tomto Božom slove, ktoré sme čítali sú prítomné dve gestá: Ježiš, ktorý slúži, umýva nohy... On, ktorý bol „hlavou“, umýva nohy druhým, svojim spoločníkom, tým najmenším. Gesto. Druhé gesto: Judáš, ktorý ide k Ježišovým nepriateľom, k tým, ktorí nechcú pokoj s Ježišom, aby vzal peniaze, ktorými ho zradil, tých tridsať strieborných.

Dve gestá. Aj dnes, tu, sú tu dve gestá. Toto: my všetci pospolu, moslimovia, hinduisti, katolíci, kopti, evanjelici, avšak bratia, deti toho istého Boha, ktorí chceme žiť v mieri, integrovaní. Gesto. Pred troma dňami, gesto vojny, ničenia v jednom európskom meste, [gesto] ľudí, ktorí nechcú žiť v mieri. Za tým gestom však, tak ako za tým Judášovým, boli iní. Za Judášom boli tí, ktorí dali peniaze, aby bol Ježiš vydaný. Za „oným“ gestom sú výrobcovia, priekupníci zbraní, ktorí chcú krv, nie pokoj; ktorí chcú vojnu, nie bratstvo.

Dve gestá, to isté: Ježiš umýva nohy, Judáš zapredáva Ježiša za peniaze. Vy, my, všetci spoločne, rôzne náboženstvá, rozličné kultúry, ale deti toho istého Otca, bratia. A tam, tí úbožiaci, čo kupujú zbrane, aby zničili bratstvo. Dnes, v tejto chvíli, keď urobím to isté Ježišovo gesto umývania nôh vám dvanástim, my všetci robíme gesto bratstva, a my všetci hovoríme: ‚Sme odlišní, sme rôzni, máme rôzne kultúry a náboženstvá, ale sme bratia a chceme žiť v mieri’.

A toto je gesto, ktoré s vami robím. Každý z nás si nesie svoj príbeh, každý z vás má za sebou nejaký príbeh. Toľko krížov, toľko bolestí; ale aj otvorené srdce, ktoré chce bratstvo. Každý nech v jazyku svojho náboženstva prosí Pána, aby sa toto bratstvo šírilo vo svete, aby nebolo tých tridsať denárov na zabitie brata, aby tu bolo vždy bratstvo a dobro. Nech sa tak stane.“

Svätý Otec po krátkej homílii umyl nohy dvanástim osobám reprezentujúcim celé spoločenstvo. Boli medzi nimi štyria nigérijskí katolíci, tri eritrejské koptské kresťanky, traja moslimovia zo Sýrie, Pakistanu a Mali, hinduista z Indie, ako aj talianska katolíčka, ktorá pracuje v centre.

Na záver liturgie sa pápež prihovoril prítomným ešte týmito slovami:

„Teraz vás pozdravím jedného po jednom, zo srdca. Ďakujem vám za toto... Len pamätajme a viditeľne ukazujme, že je krásne žiť pospolu ako bratia, s odlišnými kultúrami, náboženstvami a tradíciami: všetci sme však bratia. A toto má svoje meno: pokoj a láska. Ďakujem!“

Stiskom ruky potom pápež František pozdravil každého z prítomných 892 migrantov, ako aj vyše sto pracovníkov zariadenia. -ej, jb-   

inizio pagina

Veľký piatok s pápežom na Twitteri: Božia odpoveď na zlo

◊  

Vatikán 25. marca – V dnešný Veľký piatok komunikoval Svätý Otec s veriacimi aj cez sociálnu sieť. Z jeho účtu na Twitteri vyšli dve nasledujúce myšlienky:

„Vtlač, Pane, do našich sŕdc city viery, nádeje a lásky, ľútosti nad našimi hriechmi.“

„Ježišov kríž je tým slovom, ktorým Boh dal odpoveď na zlo sveta.“ -jb-

inizio pagina

Homília Raniera Cantalamessu na Veľký piatok: Zmierte sa s Bohom

◊  

Vatikán 25. marca – Prinášame plný text homílie pápežského kazateľa P. Raniera Cantalamessu OFM Cap. pri slávení obradov Veľkého piatka 25. marca 2016, ktorým vo Vatikánskej bazilike predsedal Svätý Otec František:

„Boh nás skrze Krista zmieril so sebou a zveril nám službu zmierenia...  V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom! Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou. Ako spolupracovníci vás napomíname, aby ste Božiu milosť neprijímali nadarmo. Veď hovorí: «V milostivom čase som ťa vyslyšal a v deň spásy som ti pomohol.» Hľa, teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy!“ (porov. 2 Kor 5,18-6,2).

To sú slová sv. Pavla v Druhom liste Korinťanom. Apoštolova výzva zmieriť sa s Bohom sa netýka historického zmierenia medzi Bohom a ľudstvom (to, ako to uviedol, sa už udialo Kristovým prostredníctvom na kríži). Netýka sa ani sviatostného zmierenia, ktoré sa deje v krste a vo sviatosti zmierenia. Týka sa existenciálneho a osobného zmierenia, ktoré je potrebné uskutočniť v prítomnosti. Výzva smeruje ku korintským kresťanom, ktorí sú pokrstení a dlhší čas žijú v Cirkvi. A práve preto je táto výzva nasmerovaná aj k nám, tu a teraz. „Milostivý čas a deň spásy“ je pre nás tento Rok milosrdenstva, ktorý prežívame.

Čo ale znamená v existenciálnom a psychologickom zmysle, zmieriť sa s Bohom? Jednou z príčin, a možno tou hlavnou príčinou odcudzenia sa moderného človeka od náboženstva a viery je pokrivený obraz, ktorý má o Bohu. Aký je totiž obraz Boha, ktorý je „prednastavený“ v ľudskom kolektívnom podvedomí? Aby sme to zistili, stačí si položiť túto otázku: „Aké myšlienkové asociácie, aké pocity a reakcie sa v tebe rodia, ešte pred akýmkoľvek uvažovaním, keď sa modlíš Otče náš a prídeš k slovám: „Buď vôľa tvoja“?

Ten, kto to hovorí, akoby vnútorne sklonil odovzdane hlavu a pripravil sa na najhoršie. Podvedome spájame Božiu vôľu so všetkým, čo je nepríjemné, bolestné, čo tak či onak možno vnímať ako oklieštenie slobody a individuálneho rozvoja. Je to tak trochu, akoby bol Boh nepriateľom každej oslavy, radosti, potešenia. Boh ako zachmúrený a inkvizítor.

Na Boha pozeráme ako na najvyššie Bytie, Všemohúceho, Pána času a dejín, teda ako na entitu, ktorá sa natláča indivíduu zvonku. Neuniká mu žiaden detail ľudského života. Porušenie jeho zákona nevyhnutne prináša neporiadok, ktorý si vyžaduje primeranú nápravu, o ktorej človek vie, že jej nie je schopný. Z toho vyplýva strach a niekedy aj hluchá zatrpknutosť voči Bohu. Je to pozostatok pohanskej predstavy o Bohu, ktorá nikdy nebola celkom vykorenená, a možno sa ani nedá úplne vykoreniť z ľudského srdca. Na nej je založená grécka tragédia: Boh je ten, ktorý zasahuje prostredníctvom božieho trestu, aby znova nastolil poriadok narušený zlom.

Zaiste, v kresťanstve sa nikdy neignorovalo Božie milosrdenstvo! Zverili sme mu však iba úlohu zmierňovať oprávnenú prísnosť spravodlivosti. Milosrdenstvo bolo výnimkou, nie pravidlom. Rok milosrdenstva je zlatou príležitosťou, aby sme priniesli na svetlo pravý obraz biblického Boha, ktorý nielen koná milosrdenstvo, ale je milosrdenstvom.

Toto odvážne tvrdenie je založené na skutočnosti, že „Boh je láska“ (1 Jn 4,8.16). Jedine vo vnútri Trojice je Boh láskou bez toho, že by bol milosrdenstvom. To, že Otec miluje Syna, nie je milosť alebo blahosklonnosť, je to nevyhnutnosť. On potrebuje milovať, aby existoval ako Otec. To, že Syn miluje Otca, nie je milosrdenstvom alebo milosťou, je to nevyhnutnosť, aj keď úplne slobodná. On, aby bol Synom, potrebuje byť milovaný a milovať. A to isté musíme povedať o Duchu Svätom, ktorý je zosobnenou láskou.

Stvorením sveta a slobodných tvorov v ňom prestáva byť Božia láska prirodzenosťou a stáva sa milosťou. Táto láska je slobodne udelená, mohla by aj nebyť. Je to „chesed“ -  milosť a milosrdenstvo. Hriech človeka nemení prirodzenosť tejto lásky, ale vyvoláva v nej kvalitatívny skok. Od milosrdenstva ako daru sa prechádza k milosrdenstvu ako odpusteniu. Od lásky jednoduchého darovania je tu posun k trpiacej láske, pretože Boh trpí zoči-voči odmietnutiu jeho lásky. „Synov som vychoval a vyvýšil, oni sa mi však spreneverili” (Iz 1,2). Opýtajme sa mnohých otcov a mnohých matiek, ktorí s tým majú osobnú skúsenosť, či toto nie je utrpenie, a to jedno z najtrpkejších životných utrpení.

*    *    *

A čo je s Božou spravodlivosťou? Je zabudnutá, alebo podcenená? Túto otázku raz a navždy zodpovedal sv. Pavol. On v Liste Rimanom začína svoj výklad jednou správou: „Ale teraz sa zjavila Božia spravodlivosť” (Rim 3,21). Pýtame sa: aká spravodlivosť? Tá, ktorá dáva „unicuique suum“ - každému, čo je jeho -, čiže tá, ktorá prideľuje odmeny a tresty podľa zásluh? Zaiste, príde čas, kedy sa prejaví aj táto Božia spravodlivosť, ktorá spočíva v tom, že každý dostane podľa vlastných zásluh. Totiž Boh, ako napísal apoštol krátko predtým, „odplatí každému podľa jeho skutkov: večným životom tým, čo vytrvalosťou v dobrých skutkoch hľadajú slávu, česť a nesmrteľnosť; hnevom a rozhorčením tým, čo tvrdošijne odporujú pravde a oddávajú sa neprávosti” (Rim 2, 6-8).

Ale nie o tejto spravodlivosti hovorí apoštol, keď píše: „Teraz sa zjavila Božia spravodlivosť“. Tá prvá je udalosťou budúcnosti, toto je však udalosť, ktorá prebieha, deje sa „teraz“. Ak by to tak nebolo, Pavlovo tvrdenie by bolo absurdné, vyvrátené faktami. Z pohľadu retribučnej spravodlivosti sa Kristovým príchodom na svet nezmenilo nič. Aj naďalej, hovorí Bossuet, často vídať vinníkov na tróne a nevinných na popravisku. Ale preto, že sa neverí, že je vo svete nejaká spravodlivosť a nejaký pevný poriadok, aj keď obrátený, preto sa niekedy udeje opak, čiže nevinný je na tróne a vinný na popravisku. Ale v tomto nespočíva novosť, ktorú priniesol Kristus. Počúvajme, čo hovorí apoštol:

„Veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi. Jeho Boh ustanovil ako prostriedok zmierenia skrze jeho krv prostredníctvom viery, aby ukázal svoju spravodlivosť, lebo v minulosti prehliadal predošlé hriechy vo svojej božskej zhovievavosti, aby v tomto čase ukázal svoju spravodlivosť: že sám je spravodlivý a že ospravedlňuje toho, kto verí v Ježiša” (Rim 3,23-26).

Boh vykonáva spravodlivosť, keď prejavuje milosrdenstvo! To je ten veľký objav. Apoštol hovorí, že Boh je „spravodlivý a ospravedlňuje“, čo znamená, že je spravodlivý so sebou samým, keď ospravedlňuje človeka. On je totiž láskou a milosrdenstvom, preto vykonáva spravodlivosť sebe samému - teda prejavuje sa skutočne tým, čím je - keď koná milosrdenstvo.

Avšak ničomu z tohto neporozumieme, ak nepochopíme, čo presne znamená výraz „Božia spravodlivosť“. Je tu totiž nebezpečenstvo, že ak niekto počuje hovoriť o Božej spravodlivosti a nepozná význam tohto výrazu, tak namiesto toho, aby sa ním povzbudil, vystraší sa. Už sv. Augustín to vysvetlil veľmi jasne: „Božia spravodlivosť – ako píše – je tá, skrze ktorú sa vďaka jeho milosti stávame spravodlivými, presne tak ako «Pánova spása» (Ž 3,9) je tá, skrze ktorú nás Boh zachraňuje“ (Sv. Augustín: Duch a litera, 32,56 – PL 44,237). Inými slovami, Božia spravodlivosť je čin, ktorým Boh robí spravodlivými a jemu milými tých, ktorí veria v jeho Syna. Nie je to vykonať spravodlivosť, ale urobiť spravodlivými.

Luther mal zásluhu na tom, že opätovne vytiahol túto pravdu na svetlo po tom, ako sa jej zmysel počas storočí vytratil, aspoň z kresťanského kázania. A predovšetkým v tomto je kresťanstvo dlžníkom Reformácie, ktorej 500. výročie si pripomenieme na budúci rok. „Keď som toto objavil, napísal neskôr reformátor, cítil som sa znovuzrodený a zdalo sa mi, že sa dokorán otvorili brány raja“ (Matrin Luther: Predslov k dielam v latinčine, ed. Weimar, 54, s. 186). Ale nie je to samotný Augustín či Luther, kto takto vysvetlil koncept „Božej spravodlivosti“. Je to Sväté písmo, ktoré to urobilo pred nimi:

„Keď sa zjavila dobrota Boha, nášho Spasiteľa, a jeho láska k ľuďom, spasil nás nie pre spravodlivé skutky, ktoré sme my konali, ale zo svojho milosrdenstva“ (Tít 3,4-5). „Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom – milosťou ste spasení“ (Ef 2,4-5).

A tak povedať, že „sa zjavila Božia spravodlivosť“, je ako povedať, že sa zjavila dobrota Boha, jeho láska, jeho milosrdenstvo. Božia spravodlivosť nielenže neprotirečí jeho milosrdenstvu, ale práve v nej spočíva!

Čo také dôležité sa udialo na kríži, že to oprávňuje túto radikálnu zmenu v osude ľudstva? Benedikt XVI. vo svojej knihe Ježiš Nazaretský napísal:

„Nespravodlivosť, zlo ako realitu nemožno jednoducho ignorovať a nechať bez povšimnutia. Musia sa spracovať a premôcť. Iba tak môže vyzerať pravé milosrdenstvo. A keďže ľudia to nedokážu uskutočniť vlastnými silami, robí to sám Boh – to je tá skutočná ‘bezvýhradná’ Božia dobrota“ (Porov. J. Ratzinger – Benedikt  XVI., Ježiš Nazaretský, 2. diel, Trnava: Dobrá kniha, 2011, 133).

Boh sa nezastavil len pri odpustení hriechov ľuďom; urobil nekonečne viac; vzal ich na seba, akoby si ich na seba obliekol. Boží Syn, hovorí Pavol, „sa za nás urobil hriechom“. Strašné vyjadrenie! Už v stredoveku bolo niektorým ťažko uveriteľné, že by Boh žiadal smrť vlastného Syna, aby zmieril svet so sebou. Sv. Bernard im na to odpovedá: „Nebola to smrť Syna, čo sa Bohu páčila, ale jeho vôľa dobrovoľne za nás zomrieť - Non mors placuit sed voluntas sponte morientis“ (Sv. Bernard z Clairvaux, Proti Abélardovým omylom, 8,21-22, PL 182, 1070). Teda nie smrť, ale láska nás zachránila!

Božia Láska dostihla človeka v tom najvzdialenejšom bode, kam sa sám vyhnal, keď ušiel od Boha – v bode smrti. Kristova smrť sa mala všetkým zjaviť ako najväčší dôkaz Božieho milosrdenstva voči hriešnikom. Tu vidíme, prečo sa neodohrala v  majestátnosti určitej samoty, ale je akoby zarámovaná smrťou dvoch zločincov. Ježiš chce zostať priateľom hriešnikov až po smrť. Kvôli tomu zomiera ako oni a spolu s nimi.

*    *    *

Je čas uvedomiť si, že opakom milosrdenstva nie je spravodlivosť, ale pomsta. Ježiš nepostavil milosrdenstvo do opozície k spravodlivosti, ale k zákonu odplaty: „Oko za oko, zub za zub“. Tým, že Boh odpúšťa hriechy, nezrieka sa spravodlivosti, ale odplaty; nechce smrť hriešnika, ale chce, aby sa obrátil a žil (porov. Ez 18,23). Ježiš na kríži nežiada Otca, aby ho pomstil.

Nenávisť a krutosť teroristických atentátov tohto týždňa nám môže pomôcť pochopiť, aká božská sila je ukrytá v posledných slovách Krista: „Otče, odpusť im, lebo nevedia čo robia“ (Lk 23,34). Akokoľvek ďaleko by mohla zájsť ľudská nenávisť, Božia láska bola, je a vždy bude silnejšia. Za terajších okolností je výzva apoštola Pavla určená nám: „Nedaj sa premôcť zlu, ale dobrom premáhaj zlo“ (Rim 12,21).

Je potrebné zbaviť pomstu jej mýtickosti! Stala sa vtieravým mýtom, ktorý nakazil všetko a všetkých, počnúc deťmi. Veľkú časť filmových príbehov a počítačových hier tvoria príbehy o pomste, ktoré sa podsúvajú cez víťazstvo kladného hrdinu. Polovica utrpenia, ktoré je vo svete, ak nie viac – a to tam, kde nejde o prírodné nešťastia –, pochádza z túžby po odplate, tak v medziľudských vzťahoch ako i vo vzťahoch medzi štátmi a národmi.

Ako povedal Dostojevský, „krása zachráni svet“ (F. M. Dostojevskij, Idiot, 3. časť, 5. kap.). No krása môže rovnako viesť ku skaze. Iba jedna jediná vec môže skutočne zachrániť svet – milosrdenstvo! Božie milosrdenstvo voči ľuďom a milosrdenstvo ľudí voči sebe navzájom. Ono môže zachrániť zvlášť to najvzácnejšie a to momentálne najkrehkejšie, čo vo svete jestvuje – manželstvo a rodinu.

V manželstve dochádza k niečomu podobnému ako dochádza vo vzťahoch medzi Bohom a ľudstvom, ktoré Biblia vyjadruje práve obrazom sobáša. Hovoril som, že na začiatku všetkého je láska, nie milosrdenstvo. To nastupuje až následne po hriechu človeka. Podobne aj v manželstve, na jeho začiatku nie je milosrdenstvo, ale láska. Ľudia sa neberú z milosrdenstva, ale z lásky. No po rokoch či mesiacoch spoločného života sa začnú objavovať vzájomné limity, zdravotné, finančné problémy, problémy s deťmi; nastúpi rutina, ktorá uhasína každú radosť.

To, čo môže manželstvo zachrániť pred poklesom bez opätovného výstupu nahor je milosrdenstvo, chápané vo výsostne biblickom zmysle, čiže nie iba odpustiť si navzájom, ale aj „obliecť si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť“ (porov. Kol 3,12). Milosrdenstvo zaistí, aby sa k erosu pripojilo agapé, k láske hľadajúcej láska dávajúca a spolucítiaca. Boh „je pohnutý spolucítením“ s človekom (Ž 103,13): nemali by sa manžel a manželka dať pohnúť spolucítením jeden voči druhému? A nemali by sme sa my, ktorí žijeme v komunitách, dať pohnúť vzájomným spolucítením namiesto odsudzovania?

Modlime sa: Nebeský Otče, pre zásluhy tvojho Syna, ktorý sa na kríži za nás „stal hriechom“, odstráň zo sŕdc ľudí, rodín a národov, túžbu po odplate. Daj, nech úmysel Svätého Otca pri vyhlásení tohto Svätého roka milosrdenstva nájde konkrétnu odozvu v našich srdciach a nech všetci môžu v hĺbke srdca zakusovať radosť zo zmierenia s tebou. Nech sa tak stane!

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ľm, mk, jb-

inizio pagina

Svätý Otec na obede s rímskymi farármi: Dbajte najmä o ľudí v ťažkostiach

◊  

Vatikán 25. marca – Dbajte o ľudí, o všetkých ľudí, osobitne o tých, ktorí sú najviac v ťažkostiach. To žiadal Svätý Otec od približne desiatich rímskych farárov, s ktorými obedoval na Zelený štvrtok po Omši svätenia olejov. Svoje dojmy z obeda s pápežom Františkom porozprával Vatikánskemu rozhlasu don Manrico Accoto z Farnosti sv. Júlie Billiartovej. Bola to podľa neho veľmi pekná skúsenosť:

„Každý mohol porozprávať svoj život vo farnosti... Počúval všetkých s veľkým záujmom bez toho, že by niekoho prerušil, vždy s prístupom toho, kto sa má učiť, dal nám pocítiť, že sme dôležití učitelia.“

Don Accoto Svätému Otcovi rozprával o svojej farnosti, v ktorej majú kvôli jej mnohonárodnostnému charakteru vzťah s islamom. Sú v nej mladí, ktorí majú problém dokončiť strednú školu alebo nájsť si prácu a vyskytujú sa v nej aj problémy s drogami. Napriek tomu je jeho farnosť živá, modlí sa a slúži najchudobnejším.

Prístup pápeža Františka podľa dona Accota rímskych farárov nanovo povzbudil, aby sa prebrali z pohodlnej „normálnosti“. Vnímajú veľké podnety, ktoré dáva, no vyžadujú rozlišovanie a uskutočňovanie v konkrétnych situáciách: „Treba sa s dôverou nechať viesť a povzbudzovať [Svätým Otcom], aby sa naša pastorácia postupne a konkrétne obnovila prostredníctvom jeho učenia,“ uzavrel don Accoto. -bp-

inizio pagina

Dnešné vysielanie



Vysielanie z 25. marca 2016

◊  

Piatkové vysielanie vo zvukovej podobe: 

inizio pagina