Vatikán 8. apríla - „Drahý brat, vzývajúc ochranu Svätej nazaretskej rodiny mám to potešenie zaslať ti moju exhortáciu „Amoris laetitia“ pre dobro všetkých rodín a všetkých osôb, mladých i starých, zverených do tvojej pastoračnej služby. Spojení v Pánu Ježišovi, s Máriou a Jozefom, ťa prosím, aby si sa nezabudol za mňa modliť. Franciscus“

S týmto vlastnou rukou napísaným odkazom adresovaným všetkým biskupom, datovaným v Ríme 8. apríla 2016, dal Svätý Otec František k dispozícii Cirkvi dokument, ktorý je výsledkom zasadnutí biskupskej synody 2014-2015. Apoštolská exhortácia Amoris laetitia (Radosť z lásky) má rozsah 264 strán a je rozčlenená do deviatich kapitol:

1. Vo svetle Slova
2. Situácie a výzvy pre rodiny
3. Pohľad obrátený na Ježiša: povolanie rodiny
4. Láska v manželstve
5. Láska, ktorá sa stáva plodnou
6. Niektoré pastorálne perspektívy
7. Posilniť výchovu detí
8. Sprevádzať, rozlišovať a integrovať krehkosť
9. Manželská a rodinná spiritualita

Tlačové stredisko Svätej stolice publikovalo text exhortácie dnes o 12.00 vo svetových jazykoch (angličtina, nemčina, taliančina, španielčina, francúzština, portugalčina, poľština, arabčina).

Posynodálna apoštolská exhortácia Radosť z lásky - Amoris laetitia Svätého Otca Františka je adresovaná „biskupom, kňazom, diakonom, zasväteným osobám, kresťanským manželom a všetkým veriacim laikom“. Jej témou je „láska v rodine“, ako to uvádza samotný titul. Text exhortácie začína týmito slovami:

„Radosť z lásky, ktorá sa prežíva v rodinách je tiež radosťou Cirkvi. Ako naznačili synodálni otcovia, napriek početným znakom manželskej krízy, «túžba po rodine zostáva živá, osobitne medzi mladými, a motivuje Cirkev» (Relácia synody, 18. okt. 2014, 2). Ako odpoveď na túto túžbu, «kresťanské posolstvo ohľadom rodiny je skutočne dobrou zvesťou»“ (Záverečná relácia, 24. okt. 2015, 3). -jb-

Vatikán 8. apríla – „Je príznačné, že Amoris laetitia vychádza priamo uprostred Jubilea milosrdenstva,“ povedal o novom pápežskom dokumente kardinál Lorenzo Baldisseri. „V plnom súlade s jubilejným časom, ktorý Cirkev prežíva, správnym kľúčom ako čítať dokument je „logika pastoračného milosrdenstva“ (AL, 307-312).    

Generálny sekretár Synody biskupov, ktorý ako prvý predstavil charakteristiky novej exhortácie pri prezentácii v Tlačovom stredisku Svätej stolice,  v tejto súvislosti poznamenal, že text šesťkrát priamo cituje bulu Misericordiae vultus a na troch ďalších miestach sa na ňu  odvoláva.

„Dokument korunuje dvojročnú prácu synody, ktorej rozsiahla reflexia sa dotýkala všetkých dimenzií inštitúcie rodiny, ktorá dnes zažíva veľkú krízu v celom svete,“ pokračoval ďalej prelát, podľa ktorého je Rok milosrdenstva skutočne „dobrou správou pre rodiny na každom kontinente, no predovšetkým pre tie, ktoré sú zranené a ponižované“.

Názov „Radosť z lásky“ (Amoris laetitia - AL) podľa slov kardinála Baldisseriho „plne nadväzuje na apoštolskú exhortáciu Evangelii gaudium: od radosti z evanjelia k radosti z lásky v rodine. Synodálna cesta predstavila krásu rodiny hovoriac o láske: ona predstavuje základ rodiny ako inštitúcie, lebo Boh je láska medzi Osobami, je Trojica, a nie osamelosť. Svätý Otec v tomto dokumente prehlbuje „Evanjelium manželstva a rodiny“ (AL, 89) a ponúka konkrétne pastoračné smernice, ktoré sú v kontinuite, pričom nadobúdajú novú hodnotu a  dynamiku“.

„Amoris laetitia je ďalším významným prejavom pontifikátu pápeža Františka; predstavuje nádhernú syntézu a projekciu k ďalším horizontom“, dodáva kardinál Baldisseri a v prehľade uvádza stavebné prvky dokumentu. Podstatný základ exhortácie je postavený na záverečných dokumentoch dvoch synodálnych stretnutí o rodine: 52 citácií z Relácie synody 2014 a 84 zo Záverečnej relácie 2015, celkovo 136. Týmto spôsobom Svätý Otec kladie veľký dôraz na kolegiálnu a synodálnu prácu, prijímajúc a integrujúc ju, vysvetlil kardinál.

Okrem toho text sprevádzajú početné odvolania sa na cirkevných otcov (sv. Lev Veľký a sv. Augustín), na stredovekých a moderných teológov (sv. Tomáš, citovaný 19-krát; sv. Dominik, bl. Jordán Saský; Alexander z Halle; sv. Ignác z Loyoly 3-krát; sv. Róbert Bellarmín; sv. Ján z Kríža); súčasní autori (Joseph Pieper, Antonin Sertillanges, Gabriel Marcel, Erich Fromm, sv. Terézia z Lisieux, Dietrich Bonhoeffer, Jorge Luis Borges, Octavio Paz, Mario Benedetti, Martin Luther King).

Spomedzi dokumentov pápežov sú citované napríklad: Casti connubii  pápeža Pia XI.; Mystici Corpori Christi pápeža Pia XII.; Humanae vitae bl. Pavla VI. (2-krát a 4-krát v ďalších dokumentoch citovaných v texte); Katechézy o ľudskej láske (23-krát) a Familiaris consortio (21-krát a ďalších 6 odkazov) sv. Jána Pavla II.; Deus caritas est pápeža Benedikta XVI. (9 citátov a 1 odkaz). Druhý vatikánsky koncil je citovaný 22-krát so 6 odkazmi; Katechizmus Katolíckej cirkvi 13-krát plus 2 odkazy.

Z textov samotného pápeža Františka nájdeme v novej exhortácii 16 citácií a 1 odkaz z Evangelii gaudium.  Suverénne však vedú úryvky z Katechéz o rodine pápeža Františka prednesené počas generálnych audiencií, tieto sa citujú celkovo 50-krát. Napokon sú 12-krát citované iné dokumenty Svätej stolice a 10-krát dokumenty biskupských konferencií.

Kardinál Baldisseri dal osobitne do pozornosti čitateľov centrálnu časť novej exhortácie, ktorú charakterizoval nasledovne: „Priestor venovaný láske a jej plodnosti, predovšetkým v 4. a 5. kapitole, predstavuje originálny prínos, ako pre celkový obsah, tak aj pre spôsob akým sa predkladá. Každá charakteristika lásky v Hymne na lásku sv. Pavla (porov. 1 Kor 13,4-7) je duchovnou meditáciou, zásadne dôležitou pre život manželov.“ 

Svätý Otec František, podľa slov kardinála Baldisseriho, sa s veľkou starostlivosťou venuje „nespočetnej rozmanitosti konkrétnych situácií“ (AL, 300): „Pokrstení, ktorí žijú v druhom zväzku musia byť integrovaní a nie vylúčení. Exhortácia, čo sa tohto týka je veľmi jasná: «Ich účasť sa môže prejavovať v rôznych cirkevných službách: treba preto rozlíšiť, ktoré z mnohých foriem vylúčenia prítomných v súčasnej praxi [...] možno prekonať» (AL, 299).“

„Exhortácia kladie veľký dôraz na sviatostnú prípravu snúbencov,“ konštatoval na záver generálny sekretár Synody biskupov, pričom rovnako „pápež pripomína mladým manželom, že «manželstvo nemožno chápať ako niečo, čo sa už uzavrelo. [...] Pohľad sa obracia k budúcnosti, ktorú treba budovať deň za dňom s Božou milosťou» (AL, 2018).“ -ej-

Vatikán 8. apríla - „Dokumenty Cirkvi často nepatria do najprístupnejšieho literárneho žánru.  Tento text, ktorý napísal pápež, sa číta s ľahkosťou. A kto sa nenechá vystrašiť dĺžkou, nájde radosť v konkrétnosti a v realizme tohto textu.“ Takto sa vyjadril o novej apoštolskej exhortácii pápeža Františka Amoris laetitia kardinál Christoph Schönborn OP. Viedenský arcibiskup bol jedným z tých, čo vyše 260-stranový pápežov dokument o láske v rodine dnes na poludnie predstavili novinárom.

„Pápež František dokázal hovoriť o všetkých situáciách bez katalogizácie, kategorizácie, s tým pohľadom základnej dobrotivosti, ktorá má čo do činenia so srdcom Boha, s Ježišovými očami, ktoré nikoho nevylučujú (porov. AL 297), ktorá prijíma všetkých a všetkým dovoľuje radosť z evanjelia. Preto je čítanie Amoris laetitia také potešujúce. Nik sa nesmie cítiť odsúdený, nik opovrhovaný. V tejto atmosfére prijatia sa príhovor s kresťanským pohľadom na manželstvo a rodinu stáva pozvaním, povzbudením, radosťou z lásky, ktorej môžeme veriť a ktorá nikoho nevylučuje, naozaj a úprimne nikoho. Amoris laetitia je preto pre mňa hlavne a na prvom mieste ,jazyková (lingvistická) udalosť‘, tak ako ňou bolo Evangelii gaudium. Niečo sa v cirkevnej reči zmenilo. Túto zmenu jazyka bolo možné vnímať už počas synodálneho procesu.“

Rakúsky kardinál pri charakterizovaní novej exhortácie poukazuje na mystiku, ako aj na citlivosť pápeža Františka, vďaka čomu sa dokument prihovára každému bez výnimky:

„V  Evangelii gaudium pápež František hovoril, že by sme si mali zobuť topánky pred posvätnou pôdou iného (EG 36). Tento základný postoj sa vinie celou exhortáciou. A je tiež najzávažnejším dôvodom pre ďalšie dve kľúčové slová: rozlišovať a sprevádzať. Takéto slová platia nielen pre «takzvané nezriadené situácie» (pápež František podčiarkuje toto «takzvané»), ale platia pre všetkých ľudí, pre každé manželstvo, pre každú rodinu. Naozaj všetci sú na ceste a všetci potrebujú «rozlišovanie» a «sprevádzanie»“.

Svätý Otec nikoho nenecháva na pochybách, kresťania majú povinnosť svedčiť pred svetom o hodnote manželstva, poznamenáva na margo novej exhortácie kardinál Schönborn:

„Pápež František je presvedčený, že kresťanský pohľad na manželstvo a rodinu má aj dnes nezmenenú príťažlivú silu. Ale on žiada «zdravú sebakritickú reakciu»: «Musíme byť pokornými a realistami, aby sme uznali, že neraz náš spôsob prezentovania kresťanského presvedčenia  a spôsob prístupu k ľuďom napomohli k vyvolaniu toho, na čo sa dnes sťažujeme» (AL 36).“

Nový pápežský text sa nepohybuje v abstraktných ideáloch, čo označil kardinál za ďalšie z jeho pozitív. Viedenský arcibiskup v tejto súvislosti pripomenul svoju skúsenosť s minuloročnej synody, keď pri úvodnom predstavovaní sa synodálnych otcov v jednom z diskusných krúžkov vysvitlo, že prakticky každý z jeho členov bol vo vlastnej rodine konfrontovaný so situáciami právnicky označovanými ako „neregulérne“. Christoph Schönborn vysvetľuje:

„Pápež František nás pozýva hovoriť o našich rodinách «takých aké sú». A teraz tá úžasná vec synodálneho procesu a jeho pokračovania s pápežom Františkom: tento striedmy realizmus vo vzťahu k rodinách «takým aké sú» nás v skutočnosti neodďaľuje od ideálu! Naopak: pápež František dokáže s prácou vykonanou oboma synodami upriamiť na rodinu pozitívny pohľad, zhlboka oplývajúci nádejou. Ale tento povzbudivý pohľad na rodiny si vyžaduje ono «pastoračné obrátenie», o ktorom hovorilo Evangelii gaudium s toľkým oduševnením.“ -bp-

Vatikán/Arménsko 9. apríla – Pápež František potvrdil, že v závere júna navštívi Arménsko, ktoré si v uplynulom roku pripomenulo sté výročie genocídy. Jeho apoštolská cesta do oblasti Kaukazu následne v druhej fáze na jeseň povedie do Gruzínska a Azerbajdžanu. Oznámilo to dnes Tlačové stredisko Svätej stolice: 

„Prijmúc pozvania Jeho Svätosti Karekina II., najvyššieho patriarchu a katolikosa všetkých Arménov, civilných autorít a Katolíckej cirkvi, Jeho Svätosť František navštívi Arménsko od 24. do 26. júna 2016. Zároveň, prijmúc pozvania Jeho Svätosti a Blaženosti Iliu II., katolikosa a patriarchu celého Gruzínska, a civilných a náboženských autorít Gruzínska a Azerbajdžanu, Svätý Otec uzatvorí svoju apoštolskú cestu na Kaukaze navštíviac tieto dve krajiny od 30. septembra do 2. októbra 2016“. -ej-   

Vatikán 9. apríla – Pápež František sa stretne s novým prezidentom Stredoafrickej republiky na súkromnej audiencii v pondelok 18. apríla. Prof. Fautin Archange Touadéra tak absolvuje vôbec prvú zahraničnú cestu v úrade prezidenta od svojho zvolenia vo februári tohto roku. Ako sa píše v komuniké Apoštolskej nunciatúry v Bangui, prezident Touadéra vyjadril záujem stretnúť sa so Svätým Otcom, aby mu poďakoval za návštevu Stredoafrickej republiky v novembri 2015. -bp-

Vatikán 9. apríla – Svätý Otec sa na dnešnej jubilejnej audiencii na Námestí sv. Petra zameral v katechéze na tému „milosrdenstvo a almužna“. Veľkú časť 40-tisícového zhromaždenia  tvorili členovia Talianskej federácie katolíckych týždenníkov (FISC), ktorí prišli na púť pri príležitosti 50. výročia jej založenia.

„Slovo almužna je odvodené z gréčtiny a znamená doslovne milosrdenstvo. Almužna by teda mala v sebe niesť celé bohatstvo milosrdenstva,“ povedal pápež František a pripomenul, že už v Starom zákone nachádzame neustály dôraz na almužnu.

Dať almužnu si však vyžaduje správny postoj. Podľa slov Svätého Otca je potrebné aj pozrieť sa núdznemu do očí, mať ochotu stráviť s ním čas. Pripomenul tiež, aby sme rozlišovali medzi pomocou chudobným a formami zneužívania ľudí na žobranie.

Almužna predpokladá pestovať v sebe ochotu k obete a tento postoj majú rodičia vštepovať deťom už odmalička. Pápež to ilustroval na pútavom príklade matky, ktorá naučila deti odkrojiť z rezňa na vlastnom tanieri pre hladného človeka, čo zaklopal na dvere.

Katechézu uviedlo biblické čítanie z Evanjelia podľa Matúša (Mt 6,1-4): «Dajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi, aby vás obdivovali, lebo nebudete mať odmenu u svojho Otca, ktorý je na nebesiach. teda dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá, aby tvoja almužna zostala skrytá. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.»

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Evanjelium, ktoré sme počuli, nám umožňuje objaviť základný aspekt milosrdenstva: almužnu. Môže sa zdať, že dávať almužnu je jednoduchá vec, ale musíme dávať pozor, aby sme toto gesto neobrali o dôležitý obsah, ktorý v sebe má. Naozaj, slovo almužna je odvodené z gréčtiny a znamená doslovne milosrdenstvo. Almužna by teda mala v sebe niesť celé bohatstvo milosrdenstva. A tak ako má milosrdenstvo tisíc ciest, tisíc spôsobov, tak sa almužna vyjadruje mnohými spôsobmi, aby zmiernila ťažkosti núdznych.

Povinnosť dávať almužnu je taká stará ako samotná Biblia. Obeta a almužna boli dve povinnosti, ktorých sa veriaca osoba musela držať. V Starom zákone sú dôležité miesta, kde Boh vyžaduje zvláštnu pozornosť voči chudobným, ktorými sú raz bezmajetní, inokedy cudzinci, siroty či vdovy. A toto je v Biblii ako neustály refrén: núdzny, vdova, cudzinec, neznámy človek, sirota... je to refrén. Lebo Boh chce, aby jeho ľud dbal o týchto našich bratov. No ja vravím, že sú vlastne v strede jeho posolstva: chváliť Boha obetou a chváliť Boha almužnou.

Spolu s povinnosťou pamätať na nich sa dáva aj presný návod: «Štedro mu daj a nerob nič ľstivé, keď mu budeš pomáhať v biede» (Dt 15,10). To znamená, že charita si vyžaduje predovšetkým postoj vnútornej radosti. Ponúkať milosrdenstvo nemôže byť bremenom alebo nepríjemnosťou, z ktorej sa v chvate oslobodíme. A koľkí sa sami pred sebou ospravedlňujú, že nedávajú almužnu, keď hovoria: ,No, ako to asi dopadne? Tento, keď mu niečo dám, si pôjde kúpiť víno, aby sa opil!‘ - Ale ak sa opije, je to preto, že nemá inú možnosť! A ty, čo robíš v skrytosti, čo nik nevidí? A ty si sudcom toho úbožiaka, ktorý od teba žiada drobné na pohár vína? Rád pripomínam príbeh o starom Tobiášovi, ktorý po tom, čo dostal veľkú sumu peňazí, zavolal svojho syna a poučil ho týmito slovami: «Všetkým, čo konajú spravodlivo, dávaj almužnu! Nikdy neodvracaj svoju tvár od chudobného, aby sa neodvrátila Božia tvár od teba!» (Tob 4,7-8). Sú to veľmi múdre slová, ktoré pomáhajú pochopiť hodnotu almužny.

Ježiš, ako sme počuli, nám v tomto ohľade zanechal nenahraditeľné učenie. Predovšetkým nás žiada nedávať almužnu, aby sme nás ľudia chválili a obdivovali pre našu štedrosť: ,Konaj tak, aby tvoja pravá ruka nevedela, čo robí ľavá‘. Neráta sa vonkajšok, ale schopnosť zastaviť sa a hľadieť do tváre osoby, ktorá žiada o pomoc. Každý z nás sa môže opýtať: ,Som schopný zastaviť sa a pozrieť sa do tváre, do očí osoby, ktorá ma žiada o pomoc? Som toho schopný?‘

Nemáme teda stotožňovať almužnu s obyčajnými drobnými venovanými v chvate bez pohľadu na osobu a bez toho, aby sme sa zastavili na slovo a zistili, čo naozaj potrebuje. Zároveň musíme rozlišovať medzi chudobnými a rôznymi formami žobrania, ktoré nejdú v prospech skutočne chudobných. Skrátka, almužna je láskavé gesto voči tým, ktorých stretávame; je to gesto úprimnej pozornosti voči tomu, kto sa k nám priblíži a žiada našu pomoc, vykonané v skrytosti, kde len Boh vidí a chápe hodnotu vykonaného skutku.

No dať almužnu musí byť pre nás aj niečím, čo je obetou. Spomínam si na jednu mamu: mala tri deti, asi tak šesť, päť a trojročné. A vždy deti učila dať almužnu tým, čo pýtajú. Boli pri obede, každý mal pred sebou ,milánsky rezeň, obaľovaný‘ ako sa hovorí v mojom kraji. A niekto klope na dvere. Najstarší ide otvoriť a vráti sa: ,Mama, je tu bedár, čo prosí o jedlo.‛ - ‚Čo spravíme?‘ - ,No, dajme mu!‛ – hovoria všetci traja. ‚Dáme mu!‘ - ,Dobre: vezmi polovicu tvojho rezňa, ty vezmi tiež polovicu, ty ďalšiu a spravíme z toho dva obložené chlebíčky‘. - ,Ale, mama, to nie!‘ - ,Prečo nie? Daruj zo svojho. Daj z toho, čo ťa niečo stojí‘. Toto je ozajstný záujem o chudobného. Niečoho sa vzdám, aby som to dal tebe. A rodičia, pozor: učte vaše deti, aby takto dávali almužnu, aby boli štedré s tým, čo majú.

Prijmime teda za svoje slová apoštola Pavla: «Vo všetkom som vám ukázal, že treba takto pracovať a ujímať sa slabých a pamätať na slová Pána Ježiša; lebo on povedal: ,Blaženejšie je dávať, ako prijímať‘» (Sk 20,35; porov. 2 Kor 9,7). Ďakujem!

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -bp-

Vatikán 9. apríla – V pápežskej kaplnke Redemptoris Mater bohato zdobenej mozaikami slávil pápež František v piatok 8. apríla vo večerných hodinách svätú omšu za účasti členov Centra Aletti a jeho Ateliéru duchovného umenia. Príležitosťou bolo 25. výročie vzniku centra a 20 rokov činnosti ateliéru. Okrem slovinských jezuitov P. Marka Rupnika a predstaveného komunity Centra Aletti P. Milana Žusta boli prítomní výtvarní umelci z Ateliéru duchovného umenia a tiež členovia Teologického ateliéru kardinála Špidlíka, ktorý má rovnako svoj pôvod v Centre Aletti v Ríme.

Súčasnú mozaikársku výzdobu, ktorá obrazovou rečou vyjadruje hlavné teologické tajomstvá kresťanskej viery, dostala kaplnka Redemptoris Mater v roku 1999, keď jej realizáciu zveril slovinskému výtvarníkovi a teológovi P. Markovi Rupnikovi sv. Ján Pavol II. Kaplnka, ktoré nie je bežne prístupná verejnosti, je známa ako dejisko adventných a pôstnych kázní pápežského kazateľa pre Svätého Otca a členov Rímskej kúrie. -jb- 

Vatikán 8. apríla – Svätý Otec dnes v Klementínskej sále prijal predstaviteľov Pápežskej nadácie (Papal Foundation) pri príležitosti ich tohtoročnej púte do Ríma. Pápež František 225 prítomným členom, správcom i pracovníkom nadácie pripomenul, že sme Kristom povolaní pomáhať duchovne a materiálne núdznym osobám. Poďakoval im tiež za ich dobročinné dielo, ktoré konajú pre Cirkev po celom svete:

„Skutky milosrdenstva sú srdcom vašej misie. Prostredníctvom vašej štedrej podpory diecéznych, farských a komunitných projektov, ako aj prostredníctvom poskytovania štipendií pomáhate mnohým osobám, aby účinne odpovedali na súčasné problémy v ich komunitách a naďalej stále užitočnejšie pokračovali v skutkoch milosrdenstva,“ povedal Svätý Otec. -bp-

Vatikán 9. apríla – Pápežská rada Cor unum, poverená riadením rozdeľovania výťažku celoeurópskej zbierky pre Ukrajinu v nedeľu 24. apríla, bude schvaľovať použitie fondov na základe odporúčaní špeciálnej komisie na lokálnej úrovni. Na Ukrajinu za týmto účelom v závere apríla pocestuje sekretár Cor Unum Mons. Giampietro Dal Toso, uvádza sa v komuniké pápežskej rady zodpovednej za charitatívnu oblasť. -jb-

Vatikán 9. apríla - Prinášame krátke myšlienky z novej exhortácie Amoris laetitia (Radosť z lásky), ktoré dnes postupne rozoslal aj v podobe internetových odkazov cez Twitter:

„Ľudia s postihnutím predstavujú pre rodinu dar a možnosť rásť v láske, vo vzájomnej pomoci a v jednote“ (AL 47).

„Nikto si nemôže myslieť, že oslabenie rodiny ako prirodzenej spoločnosti založenej na manželstve by bolo v niečom prospešné pre spoločnosť“ (AL 52).

„Sila rodiny v zásade spočíva v jej schopnosti milovať a učiť milovať“ (AL 53).

„Naša náuka o manželstve a rodine sa nijako nezaobíde bez inšpirácie z posolstva lásky a nežnosti“ (AL 59).

„Každá rodina sa napriek svojej slabosti môže stať svetlom v šere sveta“ (AL 66). -bp-

Rodina je miesto, kde sa rodičia stávajú prvými učiteľmi viery pre svoje deti.

Radosť z lásky, ktorá sa žije v rodine je tiež radosťou Cirkvi.

(Tvíty pápeža Františka z 8. apríla 2016) -ej-

Autorom komentára je kňaz Martin Kramara, hovorca Konferencie biskupov Slovenska: 

Veľké očakávania. Veľa otázok. Dlhá príprava. A napokon to prišlo. Dnes vo Vatikáne predstavili posynodálnu apoštolskú exhortáciu Svätého Otca Františka Amoris laetitia - Radosť lásky. Vychádza po dvoch biskupských synodách o rodine, po mnohých výmenách názorov, ktorým nechýbalo napätie, po diskusiách, polemických knihách, rozhovoroch. Veci bolo treba zhrnúť, usporiadať a vložiť do perspektívy, v ktorej ich chce mať Svätý Otec.

Aká je teda nová, dlho očakávaná exhortácia? Keď som ju čítal jedným dychom, takmer do vyčerpania, 325 odsekov rozsiahleho textu, robil som si krátke poznámky o tom, čo ma zaujalo, k čomu by som sa chcel vrátiť. Ten veľký kus papiera napokon nestačil. Bohužiaľ, nie je možné venovať sa celému obsahu dokumentu, ba ani mojim poznámkam. Vyberiem však aspoň jednu. Kdesi do rohu papiera som si pri čítaní prvej kapitoly poznačil dve slová, ktoré som potom viackrát podčiarkol, kým som sa dopracoval na koniec. Tie dve slová boli: „dobrý pápež“.

Ospravedlňujem sa, že toto moje vyjadrenie je skôr emotívne, ale prišlo mi toľkokrát na myseľ, že si neviem predstaviť, aby som ho nespomenul. Z toho textu na mňa priam dýchla láskavosť starého muža, plného viery, nádeje a lásky k Bohu, rozumného, skúseného, starostlivého. Starostlivého o Cirkev, ktorú má rád, starostlivého o ľudí, ktorí do nej patria, aj o tých, ktorí sa vzdialili.

Hneď na začiatku Svätý Otec hovorí, že nie každého bude zaujímať každá z deviatich kapitol. Naznačuje, kam svoju pozornosť môžu sústrediť manželia, rodičia, vychovávatelia, kňazi, atď. Ak celý text nesie dynamický náboj, naozaj najsilnejšie pôsobia kapitoly, v ktorých sa pápež obracia na manželov a rodičov, aby s nimi uvažoval nad láskou. Nad radosťou lásky, ktorá je aj potešením Cirkvi. Na pomoc si berie slová svätého apoštola Pavla z Prvého listu Korinťanom - práve tie, ktoré tak často zaznievajú v našich kostoloch pri sobášoch. 13. kapitola. Hymnus na lásku.

Otvára oči pre to, čo znamená skutočne milovať a ako na ceste lásky možno stále napredovať, pretože proste neexistujú limity. František rozširuje horizonty vnímania lásky, osobným spôsobom vstupuje do virtuálneho dialógu s manželmi a rodičmi, otvára otázky výchovy detí. Všetkých pozýva k odvahe byť inými, než akým sa stal súčasný svet, svet povrchnosti a konzumu, svet vecí na použitie a odhodenie. Ponúka príťažlivú víziu, alternatívu náročného, ale nádherného ideálu, ktorý stojí vysoko nad skartačnou kultúrou súčasnosti.

Nešetrí ani kritikou. Na adresu služobníkov Cirkvi - keď nehľadali spôsoby ako povzbudzovať ľudí k prijatiu milosti, ale skôr investovali do defenzívy, karhania, odsudzovania. Ale aj na adresu veriacich, ktorí sa nechali zlákať na cestu egocentrizmu a zo vzťahov ťažili len uspokojenie svojich túžob a predstáv. Všetkých pozýva k pohľadu na Krista, ktorý vo svojom ohlasovaní neriedil Božiu náročnosť, ale sa ani neobrátil chrbtom k tým, ktorých životy tejto náročnosti zďaleka nezodpovedali.

Vernosť a nerozlučnosť manželstva - medzi jedným mužom a jednou ženou - otvoreného pre odovzdávanie života, nemožno ničím nahradiť: žiadne voľné zväzky, dočasné partnerstvá, ani spojenia medzi osobami toho istého pohlavia nemôžu byť stavané na roveň manželstva, i keď to viaceré krajiny zlegalizovali. Úlohu, ktorú má manželstvo pre spoločnosť, nemôže iná alternatíva nahradiť. A Cirkev sa nesmie vzdať predkladania manželstva - len kvôli tomu, aby sa niekoho nedotkla, nebola vysmiata alebo označená za staromódnu.

Ak by sme krásu a nenahraditeľnosť manželstva nepredkladali, pripravili by sme ľudí o hodnotu, ktorej veľkosť si možno ani nedokážu uvedomiť. Našou úlohou je však predkladať, nie ukladať, pozývať, nie odsudzovať, donucovať, či hroziť. Treba integrovať, začleňovať tých, ktorí pre rozličné príčiny nedokázali žiť podľa vznešeného ideálu. Prejaviť pochopenie, neublížiť, ale pomôcť uzdraviť. Nedovoliť, aby sa cítili vylúčení tí, ktorí potrebujú pomoc. Sprevádzať na ceste, formovať svedomia, prejavovať trpezlivosť. Nechcieť jednou schémou riešiť všetky prípady - lebo môžu byť aj celkom osobité, nevypočítateľné. Citlivo rozlišovať, uprednostňovať osobný prístup. To všetko však vo vernosti učeniu Krista a Cirkvi.

Uvidíme, aké diskusie sa rozprúdia okolo novej exhortácie, na čo sústredia pozornosť žurnalisti. Moje prvé dojmy z čítania sú plné radosti - radosti nad láskou, ktorú som v tom texte našiel. Máme dobrého pápeža. Táto exhortácia je priam elektrizujúcim prejavom jeho vernosti Písmu aj učeniu Cirkvi. Veľkého srdca pre všetkých, aj slabých - ktorých túži priviesť k Bohu po ceste milosrdenstva. Iné čítanie, než to, čo býva preosiate v médiách. Teším sa, že sa k textu znovu vrátim, tentoraz pomaly a sústredene - tak ako to Svätý Otec odporúča - a pozývam každého, aby si čas na tento zážitok určite našiel.

Myšlienka z exhortácie pápeža Františka o láske v rodine Amoris laetitia (4. kapitola: Láska v manželstve):

„V manželstve je potrebné starostlivo udržiavať radosť z lásky. Keď je hľadanie pôžitku obsedantné, uzatvára nás do jednej oblasti a bráni nám nachádzať iné typy uspokojenia. Radosť naproti tomu rozširuje schopnosť vychutnávať a umožňuje nachádzať naplnenie v rozličných skutočnostiach, a to aj v tých fázach života, keď pôžitok pohasne.  Z tohto dôvodu sv. Tomáš hovoril, že slovo ,,radosť” sa vzťahuje na rozšírenie srdca (porov. Summa Theologiae I-II, q. 31, a. 3, ad 3). Manželskú radosť možno zakusovať dokonca aj uprostred bolesti. Toto znamená akceptovať, že manželstvo je nevyhnutne kombináciou radostí a zápasov, napätí a oddychu, bolesti a úľavy, uspokojení a túžob, ťažôb a potešení, stále na ceste priateľstva, ktoré poháňa manželov starať sa jeden o druhého: «poskytovaním si vzájomnej pomoci a služby» (Druhý vatikánsky koncil, Gaudium et spes, 48).“ (AL 126)

Keď sa pred troma rokmi, po odstúpení pápeža Benedikta XVI., mala v Ríme konať voľba jeho nástupcu, kardináli sa – skorej než vstúpili do konkláve – rozhodli niekoľko dní venovať stretnutiam, v ktorých by si vyjasnili, ako by podľa nich mal nový pápež vyzerať a aké by mal mať vlastnosti a charakteristiky. A bolo to správne, čo urobili. Vo svete biznisu sa dnes pozícia vedúceho berie veľmi vážne, pretože od jeho schopností a kvalít závisí budúcnosť inštitúcie, ktorú vedie, jej rozvoj alebo úpadok či dokonca krach, a to zvlášť vo svete dneška, ktorý sa tak rýchlo mení. Keď toto platí vo svete biznisu, o čo viac to musí platiť aj v katolíckej Cirkvi, ktorá je povinná – ako jej to povedal jej zakladateľ Ježiš Kristus – neustále rozpoznávať nové znamenia časov a na tieto znamenia a výzvy v tomto neustále sa meniacom svete správne reagovať.

Evanjelium dnešnej nedele nám hovorí presne o tomto. Otázka, ktorú rieši je: Kto môže byť na čele, na čele Cirkvi ako takej a aj jej malých spoločenstiev a komunít? Odpoveď, ktorá vyplýva z evanjelia, nás možno prekvapí. Na čele cirkvi a jej spoločenstiev môže byť iba hriešnik. Ak vás naozaj táto odpoveď, milí priatelia, prekvapila a ak sa vám nepáči, pozrime sa na profil toho, koho Ježiš postavil dnes na čelo komunity apoštolov a teda svojej cirkvi. Bol to apoštol Peter, ten, ktorý ho po Judášovi najviac zradil. Prečo? Nemal vari Ježiš medzi svojimi apoštolmi schopnejšieho? Mal či nemal? Podľa mňa nemal, Peter bol na tento úrad najschopnejší. Nie preto, lebo padol najhlbšie, ale preto, lebo zo svojho pádu povstal a bol schopný sa z neho veľa naučiť. Bez neho by nebol schopný dobre robiť to, čo sa od neho žiadalo. Jeho pád ho urobil nielen pokornejším ohľadom seba samého, ale dal mu i schopnosť lepšie chápať hriešnikov, cítiť s nimi a byť s nimi trpezlivý na  ich ceste z hriechu von.

Takto – a vlastne iba takto – mohol byť Peter postavený na čelo Cirkvi, ktorá je spoločenstvom hriešnikov. A ostatní apoštoli? Boli teda lepší alebo horší ako Peter? Každý jeden z nich Ježiša tým či oným spôsobom v jeho ťažkej chvíli zradil a teda podobne ako Peter zhrešil. A to je dôvod, prečo boli aj oni po svojom povstaní zo svojho hriechu postavení na čelo. Na čelo menších spoločenstiev viery, z ktorých sa cirkev skladala. 

Takto máme, milí priatelia, v dnešnom evanjeliu naznačené kritérium, ktoré by mali spĺňať tí, ktorí sú postavení na čelo kresťanského spoločenstva: mali by byť kajúcnimi hriešnikmi. To slovo kajúcni si podčiarknime. Máme totiž tri skupiny hriešnikov: 1) hriešnici, ktorí sú na svoj hriech hrdí, 2) hriešnici, ktorí svoj hriech zatĺkajú a 3) hriešnici kajúcni. Pozrime sa na každých zvlášť. 1) Hriešnici, ktorí sú na svoj hriech hrdí, sú takí, ktorí sú si vedomí toho, že páchajú hriechy, ale pre nich sú ich hriechy prijateľné a im vyhovujú. Plávajú v žumpe a toto ich neznepokojuje. Títo sa za vodcov, a to nielen Cirkvi, nehodia. Avšak aj napriek tomu, koľko takýchto vodcov a formátorov dnes máme na čele mnohých inštitúcii? Takýto sa žiaľ môžu ocitnúť aj na čele spoločenstva viery. Toto potom nie sú formátori ale deformátori, nie vodcovia ale zvodcovia.

2) Potom máme ľudí, ktorí sú síce hriešnici, no navonok hrajú svätcov. Ľudí tohto typu popisuje Dostojevský v diele Idiot (1868-69). Hostia na oslave narodenín sa rozhodli verejne prezradiť čin, ktorý považovali za najhorší, aký vo svojom živote vykonali. Hoci sa dohodli, že budú úprimní a že nebudú klamať, po chvíli začalo byť každému jasné, že niet medzi nimi takého, ktorý by bol ochotný otvorene vyznať najskrytejší, najtajnejší a najrozpačitejší skutok svojho života. Jeden sa priznal k nejakej nevinnej krádeži, ďalší k osobnému pádu, ktorý však nakoniec prispel k jeho chvále, a ďalší sa rozhodol radšej ospravedlniť a z prítomnosti ostatných sa vzdialiť. Je nám samozrejme jasné, že takáto hra je hlúposťou, nakoľko na svete jestvuje len veľmi málo ľudí, ktorí by boli ochotní takto verejne vyznať najtajnejšie a najrozpačitejšie zákutia svojho srdca. No samotný fakt, že spoločenstvo si z takéhoto niečoho urobilo hru, svedčí o tom, aké ľahké pre nich bolo ignorovať pravdu o sebe samých a tým vlastne zahmliť rozdiel medzi skutočnosťou a klamom. Toto sa podobá mnohým z nás. Hráme celý život vedomú hru, v ktorej podvádzame nielen iných, ale aj seba samých. Takto sa snažíme uveriť tomu, že sme, čo nie sme, a tým vlastne vedome prehliadame tajomnú temnú stránku svojej prirodzenosti. Sme síce hriešnikmi, veľkými hriešnikmi, no navonok sa k tomu priznávame len veľmi zaobalene alebo vôbec. Ani takíto ľudia sa nehodia na čelo. A to preto, lebo nežijú a ani nechcú žiť v pravde, nemajú pokoru, a tak nemajú ani záujem rásť. A pod ich vedením nebude rásť nikto, pretože vodcu, ktorý žije v pretvárke, nie je ľahké rozpoznať a ani brať vážne.

3) Iba Peter, ktorý reprezentuje tretiu skupinu hriešnikov, je schopný byť na čele a viesť (spoločenstvo) hriešnikov. On je hriešnik, vie, že je hriešnik a aj si prizná, že je hriešnik. A tak je neustále v strehu, pretože vie, ako rýchlo a ako ľahko môže zhrešiť, keď si nedá pozor. Petra a ostatných hriešnikov jemu podobných výstižne charakterizuje modlitba, ktorú sa o pár storočí neskôr modlil sv. Filip Neri: „Bože, drž si Filipa, lebo ťa zradí!“ Človek tohto typu je pokorný a číri. A navyše bude veľkou pomocou ľuďom, ktorých vedie. Ich hriešnosť bude síce chápať, ale ju nebude schvaľovať. Bude vedieť, ako im asistovať na ich ceste z hriechu von.

Vráťme sa teraz, milí priatelia, na začiatok, k voľbe pápeža po Benediktovi XVI. Kardináli po tom, čo diskutovali o profile budúceho pápeža, vošli do konkláve a zvolili Jorge Bergoglia, pápeža Františka. Zvolili dobre či zle? Ktorí čítavate jeho vyjadrenia, určite viete, že pápež František často charakterizuje sám seba ako hriešnika. Povedal to veľa krát a v mnohých súvislostiach. Jedno z takýchto miest nájdeme v interview, ktoré s ním robil jezuita Antonio Spadaro v auguste 2013 pre časopis La Civiltà Cattolica. Pater Spadaro píše: Prvú otázku, ktorú som mu chcel položiť som si pripravil vopred. No náhle som sa rozhodol nesledovať moje poznámky, ale dať mu otázku, ktorá ma náhle v tej chvíli napadla: „Kto je Jorge Mario Bergoglio?“ Pápež na mňa v tichu hľadí. Pýtam sa ho, či mu môžem takúto otázku položiť? Prikývne a povie: „Neviem, čo by ma mohlo najpriliehavejšie popísať... Som hriešnik. Toto je moja najpresnejšia definícia. Toto nie je rečnícky obraz ani literárny druh. Som hriešnik.“ Pápež František sa teda sám definuje ako hriešnik. Vyhovuje teda kritériám dnešného evanjelia a naisto je aj dôstojným nástupcom apoštola Petra. A to je možno aj dôvod, prečo tak dobre rozumie Božiemu milosrdenstvu.

Brat, sestra, ako by si sa definoval ty? Mohol by si i ty byť vodcom?

Piatkové vysielanie vo zvukovej podobe: 

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: