Vatikán/Taliansko 19. apríla – „Príliš často sme vás neprijali! Odpusťte uzavretosť a ľahostajnosť našich spoločností... Ste považovaní za záťaž, problém, výdavky, no ste naopak darom.“ Takto sa prihovára migrantom Svätý Otec František vo videoposolstve, v ktorom dnes zablahoželal jezuitskému stredisku Centro Astalli k jeho 35-ročnej činnosti. Poďakoval sa tak za prácu v oblasti „prvého a druhého stupňa prijatia“ migrantov v ôsmich pobočkách v rámci Talianska: Rím, Palermo, Catania, Trento, Vicenza, Neapol, Miláno a Padova. V roku 2015 túto službu zabezpečovalo 554 dobrovoľníkov.

Videoposolstvo pápeža Františka zverejnili počas dnešnej prezentácie Výročnej správy Centra Astalli, mapujúcej situáciu migrácie v rámci celého Talianska. S príspevkom vystúpil aj niekdajší taliansky premiér a európsky politik prof. Romano Prodi. Prezident Centra Astalli P. Camillo Ripamonti SJ privítal na podujatí aj predsedu talianskeho Senátu Pietra Grassa.

„Bol som pocestný a prichýlili ste ma“ – tieto slová Matúšovho evanjelia (Mt 25,35) sú mottom pápežovho videoposolstva. Svätý Otec v ňom pripomenul aj prorockú víziu niekdajšieho generálneho predstaveného jezuitov P. Pedra Arrupeho, ktorý zaradil službu utečencom medzi priority rehole po tom, ako bol priamo konfrontovaný so situáciou utečencov pri návšteve Ázie.

V závere pápež takto povzbudil pracovníkov i dobrovoľníkov Centra Astalli: „Naďalej kráčajte s odvahou po ich boku, sprevádzajte ich a nechajte sa tiež sami sprevádzať: utečenci poznajú cesty, vedúce k pokoju, lebo poznajú štipľavý zápach vojny“.

V roku 2015 pristálo pri talianskych brehoch 153 842 osôb, ktoré pochádzajú najmä z Afriky a v menšej miere z Blízkeho východu (Pakistan, Afganistan, Irak), píše sa vo výročnej správe, ktorú predstavili v rímskom divadle Teatro Argentina. Minulý rok bolo v Taliansku podaných 83 970 žiadostí o ochranu, čo predstavuje nárast o 20 000 v porovnaní s rokom 2014. Postupne ubúda počet tzv. ,prechodných‘ migrantov (hlavne z Eritrey, Sudánu, zo Sýrie a Somálska), ktorí po vylodení v Taliansku žiadajú o azyl v inej krajine. Naopak rastie systematickosť ich rozmiestňovania do všetkých talianskych regiónov.

Správa ďalej konštatuje, že po tom, ako bol od jesene v rámci EÚ zavedený systém tzv. ,hotspotov‘, skomplikovalo to pre nútených migrantov prístup k ochrane. Stovky ľudí tak boli ponechané bez pomoci následkom takzvaných ,odložených odmietnutí‘. Centrum Astalli sa spolu s inými neziskovými asociáciami zasadzuje nielen za materiálnu podporu a právnu pomoc utečencom, ale aj za odsúdenie zneužívania, aby sa právo na azyl naďalej plne garantovalo. Správa konštatuje potrebu preorientovania súčasných programov núdzového prijímania na systémovejšie, čo by prispelo k zjednodušeniu procesu integrácie.

Za rok 2015 bolo medzi klientmi Centra Astalli aj 620 prípadov osobitne zraniteľných osôb, teda obetí mučenia či sexuálneho zneužívania. Centrum im zabezpečuje lekársku starostlivosť a právnu pomoc. Takmer všetky ženy, ktoré využili služby gynekológie (v roku 2015 ich bolo 281), boli obeťami mučenia, sexuálneho násilia či zneužívania či už v krajine pôvodu, počas cesty alebo aj po príchode do Talianska.

Výročná správa tiež informuje, že minulý rok sa v Ríme 14 rehoľných kongregácií rozhodlo prichýliť v svojich domoch celkovo 68 utečencov. Na prijatie utečencov sa momentálne pripravuje ďalších deväť rehoľných inštitútov. -bp-

Vatikán 19. apríla – Kresťan, ktorý sa nenechá pritiahnuť Otcom k Ježišovi je kresťanom, ktorý žije život siroty. Týmito slovami sa dnes prihovoril veriacim pápež František pri rannej omši v Dome sv. Marty. Svätý Otec poukázal na neotrasiteľný skepticizmus Židov, o ktorom hovorí dnešné liturgické čítanie z Jánovho evanjelia. Napriek tomu, že videli zázraky a veľké znamenia, dobiedzali do Ježiša: „Dokedy nás chceš držať v neistote?! Ak si Mesiáš, povedz nám to otvorene“ (Jn 10,22-30).

Pápež František poznamenal, že táto otázka, ktorú zákonníci a farizeji kládli viackrát a pri rôznych príležitostiach, sa v podstate rodí zo slepého srdca. Ide o slepotu vo viere, ktorú sám Ježiš vysvetľuje: „Vy neveríte, lebo nie ste z mojich oviec“. Byť súčasťou Božieho ovčinca je milosť, avšak na jej prijatie sa žiada mať otvorené a pripravené srdce:

„‚Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou. Ja im dávam večný život. Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky.’ Azda tieto ovce najprv študovali, aby tak nasledovali Ježiša a potom uverili? Nie. ‚Môj Otec, ktorý mi ich dal, je väčší od všetkých.’ - Je to práve Otec, ktorý dal ovce pastierovi. Je to Otec, ktorý priťahuje srdcia k Ježišovi“.

Tvrdosť srdca zákonníkov a farizejov, ktorí vidia diela vykonané Ježišom, avšak odmietajú uznať, že je Mesiáš, je podľa slov Svätého Otca „dráma“, ktorá „pokračuje až na Kalváriu“. Dokonca pokračuje aj po Zmŕtvychvstaní, pripomína pápež, keď je strážcom povedané, aby klamali a tvrdili, že spali kým Kristovi učeníci uniesli Ježišovo telo. Ani slová očitých svedkov, ktorí videli zmŕtvychvstalého Krista nepresvedčili tých, čo odmietali uveriť. Tento postoj má jasný následok. „Sú to siroty,“ vysvetlil pápež František, „lebo zapreli svojho Otca“:

„Títo učitelia zákona mali zatvorené srdce, cítili sa pánmi seba samých a v skutočnosti boli sirotami, lebo nemali vzťah s Otcom. Áno, hovorili o ich otcoch – náš otec Abrahám, patriarchovia... – hovorili, ale ako o vzdialených postavách. Vo svojom srdci boli sirotami, žili ako siroty, v stave sirôt, a radšej dávali prednosť tomuto, než by sa nechali pritiahnuť Otcom. A to je dráma uzatvoreného srdca týchto ľudí“.

Naopak, podčiarkol Svätý Otec, aj mnohí pohania – ako sa o tom píše v Skutkoch apoštolov – otvárali svoje srdcia pre vieru, keď im učeníci zvestovali Pána Ježiša (Sk 11,19-26), pričom dosiahli až do Fenície, na Cyprus a do Antiochie. Napríklad Barnabáš vyslaný do Antiochie sa nepohoršoval, keď videl účinkovať Božiu milosť v pohanoch. Naopak, zaradoval sa a povzbudzoval všetkých. Podľa pápeža Františka tomu tak bolo preto, lebo Barnabáš „akceptoval novosť“ a „nechal sa pritiahnuť Otcom k Ježišovi“:

„Ježiš nás pozýva, aby sme boli jeho učeníkmi, avšak aby sa tak stalo, musíme sa nechať k nemu pritiahnuť Otcom. A pokorná synovská modlitba, ktorú môžeme vyslovovať, je: ‚Otče, pritiahni ma k Ježišovi; Otče, daj mi spoznať Ježiša’, a Otec zošle Ducha, aby nám otvoril srdcia a privedie nás k Ježišovi. Taký kresťan, ktorý sa nenechá pritiahnuť Otcom k Ježišovi, je kresťanom žijúcim v stave siroty. A my máme Otca, nie sme siroty“. -ej-  

Vatikán 19. apríla – Presne pred 11 rokmi bol zvolený do úradu nástupcu sv. Petra dnes už emeritný pápež Benedikt XVI. V súvislosti so svojimi nedávnymi 89. narodeninami, ktoré oslávil v sobotu16. apríla, vyjadril Benedikt XVI. vďaku za početné blahoželania, ktorých sa mu pri tejto príležitosti dostalo. V krátkom odkaze publikovanom na stránke Vatikánskej nadácie Jozefa Ratzingera – Benedikta XVI. „žičí na oplátku zo svojej strany všetko dobré a v tomto Jubilejnom roku sprevádza všetkých svojou modlitbou a požehnaním“.

Osobitné blahoželanie zaslal Benediktovi XVI. v deň jeho narodenín pápež František, keď mu za prítomnosti novinárov na palube lietadla smerujúceho na ostrov Lesbos adresoval blahoprajný telegram a cez sociálnu sieť vyzval veriacich k modlitbe za emeritného pápeža Benedikta so vzdávaním vďaky Bohu za to, že ho daroval Cirkvi a svetu. -jb-

Vatikán/Sýria 19. apríla – Tri sýrske rodiny, ktoré v sobotu 16. apríla  pápež  František so sebou priviedol do Ríma z gréckeho ostrova Lesbos, začali vo Večnom meste nový život. Vatikán prijal moslimských utečencov v spolupráci s katolíckou Komunitou sv. Egídia. Dvanásť osôb, z ktorých polovica sú deti, pochádza z Damasku a jedna rodina z Deir Ezzor, teda z oblasti, ktorú v súčasnosti okupuje Islamský štát (ISIS).

30-ročná Nour Zahidà priplávala so svojim manželom Hassanom a dvojročným chlapcom do Grécka na nafukovacom člne. Aj oni opustili domov a svoju vlasť a utiekli pred vojnou v Sýrii. Odtiaľ sa najskôr dostali do Turecka a potom na grécky ostrov Lesbos:

„Zanechali sme Sýriu v decembri 2015, lebo môj manžel bol povolaný do armády: v tom čase, povolávali všetkých mužov vo veku od 18 do 45 rokov, aby sa pripojili k sýrskemu vojsku, pretože sme boli vo vojne! Meno môjho manžela bolo evidované v každých kasárňach i na polícii, a preto sme nemohli z krajiny ujsť cez oficiálne hranice. Boli sme donútení vydať sa ‚nelegálnou cestou’“. 

Rodine sa podarilo dostať na grécky ostrov Lesbos v polovici marca, teda mesiac pred návštevou Svätého Otca Františka. Jeden z dôvodov, prečo Vatikán prijal práve týchto utečencov bola skutočnosť, ako novinárom vysvetlil pápež, že mali v poriadku všetky dokumenty. Nour si spomína na začiatky v utečeneckom tábore:

„Prvých päť dní to bolo dobré, lebo tam ešte nebolo veľa ľudí. Potom prišlo množstvo ďalších rodín a tábor sa rýchlo naplnil... Nebol dostatok vody, ani toaliet: jednoducho, nebol dostatok vody pre všetkých! Povedali nám, že budú musieť dať spolu do jednej miestnosti po dve-tri rodiny“.

Manžel Hassan neskrýva radosť a dojatie z pápežovho gesta a pre Vatikánsky rozhlas povedal:

„Bol to skutočne sen. Niečo sme kupovali v centre mesta na Lesbose, okolo ôsmej večer; vrátili sme sa späť do tábora a bolo nám povedané, že niekto vybral tri rodiny, ktoré môžu odísť do Talianska. Nič iné nám nepovedali, ani s akým lietadlom a s kým. Takže nám nepovedali nič o pápežovi a že pôjde o špeciálny let s ním“.

Svätý Otec sa s troma sýrskymi rodinami stretol už na palube lietadla a zaujímal sa o ich príbehy:

„Chcem sa poďakovať pápežovi za jeho gesto. Nikto z predstaviteľov islamu, ani žiaden arabský prezident – a to som už povedala mnohokrát – neurobil nič podobné. Hovorí sa, že máme spoločné veci – hovoríme tým istým jazykom, máme to isté náboženstvo – avšak nebolo ani jedného náboženského predstaviteľa alebo arabského prezidenta, ktorý by súcitil s našim utrpením. Jedine pápež! Pápež sa za nás modlil, cítil naše utrpenie; rozhodol sa ísť na Lesbos, aby videl, čo sa tam v skutočnosti deje. Preto mu chcem povedať: ‚Ďakujem! Vďaka! Vďaka, že ste nás zachránili!’ Verím, že toto jeho gesto ovplyvní a dotkne sa všetkých, že môže zmeniť politické postoje a že hranice sa môžu otvoriť všetkým týmto utečencom. Existuje toľko, toľko smutných situácií v tábore a je tam tak veľa ľudí, čo potrebujú pomoc. A sú to všetko normálni ľudia, ktorí museli opustiť všetko kvôli vojne. Museli sme opustiť našu krajinu kvôli vojne... Jediné, čo chceme je žiť na mieste, kde je sloboda, ktoré rešpektuje všetkých, rešpektuje všetky náboženstvá“. -ej-   

Vatikán/Taliansko 19. apríla – Najbližší víkend zaplavia Vatikán tínedžeri pri príležitosti „Jubilea milosrdenstva chlapcov a dievčat“. Bude ich vyše 70 000 vo veku od 13 do 16 rokov, pričom do Ríma prídu najmä z regiónov Talianska. K nim sa pridá okolo 600 tínedžerov z  celého sveta vrátane Anglicka, Španielska, Francúzska, Nemecka, Albánska, Južnej Kórey, Čile, USA a ďalších krajín. Pohostinnosť účastníkom Jubilea poskytne 207 farností z Ríma a okolia.

V rámci trojdňového programu sa v sobotu večer zúčastnia na slávnosti na Olympijskom štadióne, kde ich čakajú svedectvá a vystúpenia viacerých spevákov. Ústredným bodom „Jubilea milosrdenstva chlapcov a dievčat“ bude v nedeľu svätá omša na Námestí sv. Petra, ktorú bude o 10.30 celebrovať pápež František. -bp-

Slovensko 19. apríla – V uplynulých dňoch si Slovensko pripomenulo výnimočnú postavu Cirkvi a jezuitskej rehole pátra Vendelína Javorku SJ (1882 - 1966), ktorý bol prvým rektorom Pápežského ruského kolégia v Ríme, známeho pod označením Russicum. Pri príležitosti polstoročia od jeho smrti, ktoré uplynulo 24. marca, sa uskutočnili viaceré spomienkové podujatia.

Žilinská diecéza a Spoločnosť Ježišova na Slovensku v sobotu 16. apríla zorganizovali v Diecéznom centre v Žiline akadémiu s názvom „Jezuita a misionár“. S prednáškami o  živote a  pôsobení pátra Vendelína Javorku vystúpili arcibiskup Cyril Vasiľ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi a niekdajší rektor Pápežského východného ústavu v Ríme, ako aj ďalší jezuiti: Juraj Dolinský, Milan Hudaček a Ladislav Csontos.

Spomienka mala liturgický moment v Katedrále Najsvätejšej Trojice, kde celebrovali svätú omšu žilinský diecézny biskup Tomáš Galis spolu s arcibiskupom Cyrilom Vasiľom. Pri pietnej spomienke na Starom cintoríne v Žiline účinkoval spevácky zbor z Javorkovho rodiska Černovej.

Ďalšie podujatie na prehĺbenie poznania osobnosti Vendelína Javorku je naplánované na 30. septembra – 1. októbra 2016 v Žiline.

Životné osudy pátra Vendelína Javorku SJ knižne zachytáva publikácia z pera Rajmunda Ondruša SJ s názvom „Z Černovej do Žiliny cez Rím, Šanghaj a gulag“ (Dobrá kniha, Trnava 2008).

Stručný životopis pátra Javorku pri príležitosti jubilea zostavil vedúci rehoľného archívu Slovenskej provincie Spoločnosti Ježišovej v Bratislave P. Milan Hudaček SJ. Uvádzame ho v plnom znení:

P. Vendelín Javorka SJ sa narodil sa 15. októbra 1882 v Černovej v okrese Ružomberok ako najstarší z desiatich detí. Základné vzdelanie získal v Sučanoch (1895 – 1899) na židovskej škole s vyučovacím jazykom nemeckým. Nižšie triedy gymnázia absolvoval v Ružomberku a maturitnou skúškou 4. júna 1903 v Ostrihome zavŕšil štúdiá. O dva mesiace neskôr – 14. augusta – vstúpil do noviciátu Spoločnosti Ježišovej v Trnave. Slovensko patrilo vtedy do Rakúskej provincie, a tak po zložení sľubov pokračoval vo formácii štúdiom rétoriky a klasických jazykov v rakúskom St. Andrä. Filozofické štúdiá absolvoval rokoch 1906 – 1909 v rehoľnom kolégiu v Bratislave. Po štúdiách ho predstavení poslali na magisterku do Kaloče, kde bol vychovávateľom mládeže. V roku 1912 začal teologické štúdiá na teologickej fakulte v Innsbrucku a zavŕšil ich 29. júna 1915 kňazskou vysviackou. O niekoľko mesiacov bol povolaný do armády. Vo funkcii vojenského kaplána slúžil na východnom fronte prvej svetovej vojny až do jej konca v roku 1918. Pri pomoci raneným a pri zaopatrovaní zomierajúcich sa vyznačoval obetavosťou a nebojácnosťou, za čo bol aj vyznamenaný. Po skončení vojny sa vrátil do Trnavy, kde si vykonal tretiu probáciu pod vedením P. Ľudovíta Müllera. V auguste 1919 bol vymenovaný za rektora kolégia v Trnave a zároveň prebral po P. Pavlovi Silvestrovi redakciu časopisu Posol Božského Srdca Ježišovho. S tímom ďalších pátrov kázaval na ľudových misiách po Slovensku, ako aj v slovenských farnostiach v zahraničí. Rozpadom Rakúsko-Uhorska sa reorganizovali jezuitské provincie v strednej Európe. Slovenskí jezuiti po zániku Uhorskej provincie sa mali do sviatku sv. Ignáca 1920 rozhodnúť, do ktorej provincie chcú patriť. Pre službu v Československej viceprovincii sa rozhodlo šesť slovenských pátrov, medzi ktorými bol aj P. Vendelín Javorka. Po piatich rokoch bol z Trnavy 7. januára 1924 preložený za predstaveného do Bratislavy.

Nové rozhodnutie generálneho predstaveného P. Vladimíra Ledochowského vnieslo do jeho života zmenu. Vo februári v roku 1925 ho generálny predstavený povolal do Ríma kde ho požiadal, aby sa pripravil na misijné účinkovanie medzi Rusmi. P. Vendelín sa asi rok venoval v Ríme štúdiu cudzích jazykov. Na Slovensko prichádzal kvôli osvojeniu si východnej liturgie tak, že pastoračne vypomáhal mukačevskému biskupovi na Podkarpatskej Rusi. V roku 1926 sa vrátil do Ríma a stal sa ministrom na Pápežskom východnom inštitúte. Miestom formácie mladého kléru, s perspektívou misie v Rusku, sa malo stať nové rímske kolégium, s jeho projektovaním a stavbou sa začalo v roku 1927. Pápež Pius XI. pôvodne chcel zveriť budovanie Ruského kolégia, ako i jeho vedenie najprv benediktínom. Neskôr pre svoj zámer vybral jezuitov. Páter Ledochowski vzhľadom na zverenie novej misie jezuitom namietal opačnými dôvodmi. Na audiencii u pápeža Pia XI. 11. februára 1928 sa dosiahla zhoda oboch strán a urýchlila sa jeho výstavba. Páter generál vymenoval 29. októbra 1929 za rektora ruského kolégia P. Vendelína Javorku. Kolégium zo začiatku bolo určené predovšetkým pre bohoslovcov ruského pôvodu. Keďže ich bolo na Západe málo, začali sa do neho prijímať aj bohoslovci iných národností, ktorí chceli pracovať v Rusku. Počas Stalinovej krutovlády sa však nemohli dostať do ZSSR, preto misionári pracovali väčšinou medzi ruskými emigrantmi na Západe. Rektorom Ruského kolégia bol P. Vendelín až do roku 1934.

Koncom roku 1933 v čínskom mestečku Charbin v Mandžusku Svätá stolica hľadala vhodného človeka na zastúpenie miestneho archimandritu (opáta) Abrantoviča, ktorého pozvala do Ríma. V meste bola ruská katolícka misia s výchovnými inštitúciami, ktoré viedol Abrantovič v spolupráci s rehoľnými sestrami. Úlohou zastúpiť ruského archimandritu v čase jeho neprítomnosti bol vo funkcii apoštolského administrátora poverený P. Vendelín Javorka. Do Číny sa odplavil v januári 1934. Počas tamojšej misie ochorel na týfus a bol blízko smrti, no napokon sa uzdravil. Po návrate archimandritu dostal nové poverenie organizovať katolícku misiu medzi ruskými vysťahovalcami južnejšie vo východnej Číne, asi 2000 km, v meste Šanghaj. V niekoľkomiliónovom meste žilo vyše 40 tisíc katolíkov východného obradu. Páter sa ujal farnosti a po dvoch rokoch založil ďalšiu farnosť Nepoškvrnenej Panny Márie. V meste objavil aj 10 Slovákov, 250 Čechov a moravský podnikateľ Baťa tu mal 12 dielní a obchodov.

Na výzvu z Ríma sa P. V. Javorka vrátil do Európy v polovici júna 1939. Rímske kolégium Russikum, ktoré dôverne poznal, mal teraz viesť ako vicerektor a hospodár. 1. septembra 1939 sa začala druhá svetová vojna. Jej priebeh negatívne ovplyvnil misie medzi Rusmi, ale aj evanjelizačnú prácu medzi nimi v Európe. Po dvojmesačnom pobyte v Bukurešti P. Vendelín nastúpil v decembri 1941 na gréckokatolícku farnosť v Černoviciach (Rumunsko), kde bolo veľa farností bez kňazov. Zvrat vo vojne a ofenzíva Červenej armády i znovudobytie Bukoviny mu priniesli 13. júna 1944 zatknutie a vyšetrovanie tajnými službami sovietskej Ukrajiny. 
Podozrivého zo špionáže ho v Moskve odsúdili 12. novembra 1945 na 10 rokov do pracovného tábora. Jeden a pol roka bol v tábore v Mordovskej autonómnej republike, asi 450 km na východ od Moskvy. V roku 1949 ho preložili do siete 12 pracovných táborov v povodí riek Pečora a Usa v táborových komplexoch Inta a Abez. Pracovalo sa tam v uhoľných baniach, pri ťažbe dreva a pri stavbe železnice. Po prepustení z pracovného tábora 9. novembra 1954 ho umiestnili do domu invalidov v Poťme pri Moskve. Odtiaľ napísal list bratovi do Žiliny, ktorý všetkých prekvapil. Bola to po rokoch prvá zvesť o ňom, že žije. Jeho rodný brat vyvinul iniciatívu o vrátenie väzňa Vendelína Javorku do Československa. V žiadosti sa zaviazal, že sa postará o jeho živobytie a nato požiadala československá strana sovietske úrady o jeho prepustenie. Na Slovensko sa P. Vendelín vrátil 21. apríla 1955 fyzicky zničený a poloslepý. Nasledujúce roky svojho života prežil v kruhu bratovej rodiny v Žiline. V roku 1963 si pripomenul 60. výročie vstupu do Spoločnosti Ježišovej. Generálny predstavený jezuitskej rehole P. Jean Baptist Janssens mu osobitným telegramom blahoželal k jeho jubileu. O dva roky neskôr si pripomenul 50. výročie kňazskej vysviacky, pri ktorom mu československé úrady dali jediný raz štátny súhlas na slúženie verejnej sv. omše. Slúžil ju v kruhu spolubratov 5. júla 1965. V predvečer slávnosti Zvestovania Pána, 24. marca 1966, so slovami modlitby „Pane, do tvojich rúk porúčam svoju dušu“, zomiera. Veľkolepý pohreb so sprievodom po meste až na mestský cintorín v Žiline bol v rokoch totality manifestáciou živej viery.

O prežitých rokoch vo väzení a v pracovných táboroch P. Vendelín nechcel rozprávať. Vo viacerých súdnych procesoch s kňazmi a rehoľníkmi v ČSSR sa v archívoch objavuje aj jeho meno. Páter Vendelín je v nich označovaný za profesionálneho agenta a organizátora špionážnej činnosti. Osobitne v ČSSR nebol stíhaný pravdepodobne pre trest, ktorý si odpykal v ZSSR. Na Slovensku mu však úrady nedovolili vykonávať nijakú náboženskú činnosť. Po politickom odmäku prokuratúra ZSSR v závere osemdesiatych rokov preštudovala trestnú záležitosť Vendelína Michailoviča Javorku obvineného zo špionáže. Pri dodatočnej previerke sa zistilo, že Vendelín Michailovič Javorka bol neopodstatnene vzatý na trestnú zodpovednosť za špionáž, a preto bol v súlade s Výnosom Prezídia Sovietu ZSSR zo 16. januára 1989 „O dodatočných opatreniach na obnovenie spravodlivosti vo veci obetí represálií“ 1. novembra 1990 celkom rehabilitovaný. Úradný výnos očistil jeho pamiatku a ideály, pre ktoré žil. (Zdroj: jezuiti.sk) -jb-

Ekvádor 19. apríla – Predseda Caritasu v Ekvádore Mons. Walter Heras žiada pobočky Katolíckej charity na celom svete o pomoc pri záchranných akciách a pri odstránení následkov nedávneho zemetrasenia.

„Neodkladnou záležitosťou je záchrana obetí. Zemetrasenie  sa udialo v čase, keď bola väčšina ľudí doma. Veľa ľudí zostalo uviaznutých a čaká na vyslobodenie. Máme starosť aj o najvzdialenejšie oblasti, do ktorých sa dá ťažko dostať,“ zdôrazňuje Mons. Heras.

Silné dažde v Ekvádore už spôsobujú nárast chorôb prenášaných baktériami, aj preto sú hygiena a zdravotnícke ošetrenie v nasledujúcich mesiacoch veľmi dôležité.

„Po prvotnom šoku zostanú ľudia skľúčení. Budú sa potrebovať opätovne postaviť na nohy... pohnúť sa ďalej vo svojich životoch. Sú to ľudia, čo prišli o živobytie a svoje domovy. Stratili všetko. Caritas môže pomôcť vyplniť túto prázdnotu, ktorá v ľuďoch zostáva. Vieme, že ako Cirkev sme jedno telo,“ dodáva Mons. Heras a ďakuje každému, kto zareaguje na výzvu o pomoc. Zemetrasenie s magnitúdou 7,8 stupňov zasiahlo Ekvádor v sobotu 16. apríla. -bp-

Vatikán 19. apríla – Štyria veľvyslanci, ktorí zastupujú pri Svätej stolici krajiny označované ako Vyšehradská štvorka spoločne usporiadajú v Ríme koncert ku cti sv. Vojtecha (Adalberta) pri príležitosti 1060. výročia jeho narodenia. V piatok 22. apríla o 19. hodine na ňom v Bazilike Santo Stefano Rotondo na rímskom vŕšku Celio vystúpi vokálno-inštrumentálny súbor Collegium Hortensis z mesta Teplice v Českej republike.

Pod spoločné pozvanie na koncert s repertoárom duchovných diel autorov pochádzajúcich zo stredoeurópskeho regiónu sa podpísali veľvyslanci Pavel Vošalík za Česko, Piotr Nowina-Konopka za Poľsko, Peter Sopko za Slovensko a Eduard Habsburg-Lothringen za Maďarsko. -jb-

Utorňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: