Vatikán/Taliansko 25. apríla – Svätý Otec v nedeľu 24. apríla podvečer nečakane zavítal do rímskeho parku Villa Borghese na podujatie s názvom Villaggio per la terra (Osada pre zem). Na podujatí hnutia Fokoláre v spolupráci s iniciatívou Earth Day Italia vystupovala aj známa hudobná skupina Gen Verde. „Osada pre zem“ sa začala vo štvrtok 22. apríla, teda na medzinárodný Deň zeme a dnes bol jej záverečný deň. 

Počas vyše hodinovej návštevy si pápež František vypočul svedectvá o ekologickej a sociálnej zodpovednosti uplatňovanej v praxi. Potom trom tisíckam účastníkov v spontánnom príhovore poďakoval za to, že premieňajú púšť na les, čiže beznádej na miesto plné života. Okrem iného povedal:

„Les je plný stromov, plný zelene, no príliš chaotický... ale taký je život! A prejsť od púšte k lesu je peknou prácou, ktorú robíte. Vy premieňate púšte na lesy!“

Pápež František pripustil, že táto práca sa nezaobíde bez konfliktov. Tie podľa jeho slov predstavujú riziko, no zároveň príležitosť. Spomenul tiež, že slovo konflikt sa v čínskom jazyku údajne skladá z dvoch znakov, ktoré znamenajú jednak riziko, a jednak príležitosť:

„Kto neriskuje, nikdy sa nemôže priblížiť ku skutočnosti: aby sme spoznali skutočnosť, ale aby sme ju spoznali aj srdcom, je  nevyhnutné vedieť sa priblížiť. A približovanie je rizikom, ale tiež príležitosťou: pre mňa a pre osobu, ku ktorej sa približujem“.

Svätý Otec pripomenul, že keď bol izraelský ľud v babylonskom zajatí, nemohol spievať svoje piesne, hoci mal so sebou hudobné nástroje. Avšak necítil radosť a nedokázal sa usmievať, keďže bol rukojemníkom v cudzej zemi. Ale to sa zmenilo, keď bol oslobodený, dodal pápež František: „A tak v tomto prechode od púšte k lesu, k životu, je prítomný úsmev.“

Pápež dal prítomným aj domácu úlohu – aby sa na ulici prizreli ľuďom do tváre. Ich tváre sú často ustarostené, uzavreté do seba a chýba im úsmev, vľúdnosť, inými slovami „sociálne priateľstvo“. Tam, kde chýba toto sociálne priateľstvo, tam je nenávisť a vojna, a dnes ľudstvo prežíva „rozkúskovanú tretiu svetovú vojnu“, pripomenul Svätý Otec. Dodal, že pre dosiahnutie sociálneho priateľstva je často potrebné odpustenie. Poukázal na svedectvá mladých, ktoré si predtým vypočul:

„Neraz sa to deje cez priblíženie sa: priblížim sa k danému problému, konfliktu, ťažkosti, tak ako sme počuli, že to robia títo odvážni chlapci a dievčatá na miestach, kde sú hazardné hry, a mnohí ľudia tam prídu o všetko, celkom o všetko... V Buenos Aires som videl staré ženy, ktoré si šli do banky vybrať dôchodok a hneď potom šli do kasína, okamžite! Priblížiť sa ku konfliktnému miestu. A títo mladí tam idú, približujú sa...“

Ďalším kľúčovým slovom pre nadviazanie „sociálneho priateľstva“ je nezištnosť, lebo v dnešnom svete sa zdá, že „ak nezaplatíš, nemôžeš žiť“, vysvetlil Svätý Otec:

„Dnes je v centre sveta bôžik peňazí a tí, ktorí k nemu dosiahnu, si ho prichádzajú uctievať, a tí, ktorí nevládzu, skončia hladní, chorí, vykorisťovaní“.

Na záver pápež František prítomných vyzval k nezištnosti a odpúšťaniu. Cestou k tomu je podľa jeho slov povedomie, že všetci máme niečo spoločné, keďže „všetci sme ľudské bytosti“:

„A v tejto ľudskosti sa k sebe približujeme, aby sme pracovali spoločne. - ,Ale ja som tohto vierovyznania, ja zas toho…‘ - Na tom nezáleží! Poďme všetci vpred a pracujme spoločne. Vážme sa, vážme sa navzájom! A tak uzrieme tento zázrak: zázrak púšte, ktorá sa stane lesom.“ -bp-

Každý je povolaný starať sa o život rodín: ony nie sú problémom, sú príležitosťou (Tvít pápeža Františka z 25. apríla 2016).

Vatikán 25. apríla – Skutočná miera času sa volá nádej. Nech naplní váš život. Týmito slovami povzbudil trestancov z talianskej väznice neďaleko Ríma pápež František. Svätý Otec tak reagoval na list väzňov z mesta Velletri, ktorý mu začiatkom marca odovzdal biskup diecézy Albano Mons. Marcello Semeraro. V liste sa pápež zdôveruje väzňom, že na nich často myslí a využíva každú príležitosť sa s nimi stretnúť:

„Priznávam sa vám, že aj ja na vás často myslím a na ľudí, ako ste vy, ktorí žijú vo väzení. Pre tejto dôvod, počas svojich pastoračných návštev vždy prosím, ak je to možné, môcť sa stretnúť s bratmi a sestrami ako ste vy, ktorí zažívajú obmedzenú slobodu, aby som im preukázal svoju náklonnosť a blízkosť“.  

Pápež väzňom pripomenul, že už čoskoro budú spoločne v rámci Roku milosrdenstva sláviť Jubileum väzňov. Slávnosť bude prebiehať 6. novembra, len dva týždne pred zatvorením Svätej brány. Pri tejto príležitosti budú môcť väzni prejsť symbolickou Svätou bránou, ktorou budú dvere ich cely.

„Zažívate skúsenosť, v ktorej sa čas akoby zastavil, akoby nikdy nekončil. Avšak pravá miera času nie je tá na hodinkách. Skutočná miera času sa volá nádej! A ja si želám, aby každý z vás mal vždy dobre ‚zapnuté’ svetlo nádeje a viery, aby osvietili váš život!“

Na záver svojho listu sa Svätý Otec s väzňami podelil o modlitbu:

„Ó, Zmŕtvychvstalý Kristus, naplň moje hodiny, moje dni a moje roky pravou nádejou! Pomôž mi žiť túto skúsenosť bez toho, aby som stratil vieru, lebo iba ty nás nikdy nesklameš!“

Väzňov tiež povzbudil, aby sa nikdy nenechali uzavrieť v minulosti, ale aby minulosť premenili „na cestu rastu, viery a lásky“:

„Dajte Bohu šancu, aby vás nechal ‚zažiariť’ skrze túto skúsenosť! Vskutku, v histórii Cirkvi toľko svätých dosiahlo svätosť prostredníctvom ťažkých a náročných skúseností! Otvorte teda dvere vášho srdca Kristovi, a Kristus zmení vašu situáciu. S Kristom je všetko možné!“ -ej- 

Plné znenie homílie Svätého Otca Františka, ktorú predniesol počas omše na Námestí sv. Petra vo Vatikáne v nedeľu 24. apríla pri príležitosti Jubilea milosrdenstva chlapcov a dievčat. 

«Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať» (Jn 13,35).

Drahí chlapci a dievčatá, akú veľkú zodpovednosť nám dnes zveruje Pán! Hovorí nám, že ľudia spoznajú Ježišových učeníkov podľa toho, ako sa medzi sebou milujú. Láska, inak povedané, je občiansky preukaz kresťana, je jediným platným „dokumentom“, aby nás spoznali ako Ježišových učeníkov. Jediným platným dokumentom. Ak tento dokument vyprší a stále sa neobnovuje, nie sme viac Učiteľovými svedkami. Preto sa vás pýtam: chcete prijať Ježišovo pozvanie byť jeho učeníkmi? Chcete byť jeho vernými priateľmi? Skutočný Ježišov priateľ sa zásadne odlišuje vďaka konkrétnej láske, nie láske v oblakoch, nie, konkrétnej láske, ktorá žiari v jeho živote. Láska je vždy konkrétna. Kto nie je konkrétny a hovorí o láske, robí len telenovelu. Chcete žiť túto lásku, ktorú nám dáva? Chcete, či nechcete? Skúsme teda vstúpiť do jeho školy, ktorá je školou života, aby sme sa naučili milovať. A toto je práca na každý jeden deň: naučiť sa milovať.

Predovšetkým, milovať je krásne, je to cesta ku šťastiu. Nie je to však jednoduché, je to náročné, namáhavé. Zamyslime sa napríklad nad tým, keď dostaneme darček: to nás robí šťastnými, avšak na prípravu toho daru museli štedré osoby venovať čas a úsilie, a tak, darujúc nám niečo, nám tiež dali trochu zo seba samých, niečo, čoho sa vedeli zrieknuť. Zamyslime sa tiež nad darom, ktorý vám dali vaši rodičia a animátori, keď vám umožnili prísť do Ríma na toto Jubileum, ktoré je venované vám. Naplánovali, zorganizovali, pripravili všetko pre vás, a robilo im to radosť,  i keď sa možno zriekli vlastnej dovolenky. Toto je konkrétnosť lásky. Milovať vskutku znamená darovať, nielen niečo materiálne, ale niečo zo seba samých: svoj čas, svoje priateľstvo, svoje schopnosti.

Pozrime sa na Pána, ktorý je neprekonateľný v štedrosti. Dostávame od neho toľko darov a každý deň by sme mu mali ďakovať... Chcel by som sa vás spýtať: ďakujete Pánovi každý deň? I keď my na to zabúdame, on nás neprestáva každý deň niečím špeciálnym obdarúvať. Nie je to dar, ktorý možno mať fyzicky v rukách a použiť ho, ale oveľa väčší dar, [dar] pre život. Čo nám dáva Pán?  Dáva nám svoje verné priateľstvo, ktoré nám nikdy nevezme. Pán je priateľom navždy. I keď ho sklameš a vzdiališ sa od neho, Ježiš ťa má aj naďalej rád a je ti na blízku, verí v teba viac než ty veríš sám v seba.

Toto je tá konkrétnosť lásky, ktorej nás učí Ježiš. A to je tak dôležité! Lebo najväčšia hrozba, ktorá nám bráni v dobrom raste je, keď nikomu na tebe nezáleží – toto je smutné –, keď cítiš, že si odstrčený nabok. Pán je však vždy s tebou a je s tebou rád. Tak ako urobil so svojimi mladými učeníkmi, hľadí ti do očí a volá ťa, aby si ho nasledoval, aby si „zatiahol na hlbinu“ a „spustil siete“ s dôverou v jeho slovo, čiže aby si vložil do hry svoje talenty, v živote spolu s ním, bez strachu. Ježiš ťa trpezlivo očakáva, čaká na odpoveď, čaká na tvoje „áno“.

Drahí chlapci a dievčatá, vo vašom veku sa vo vás vynára novým spôsobom aj túžba milovať a prijímať lásku. Pán, ak pôjdete do jeho školy, vás naučí urobiť ešte krajšími aj lásku a nežnosť. Vloží vám do srdca dobrý úmysel, ten, ktorý znamená milovať bez privlastňovania si. Milovať bez privlastňovania si, bez toho, že by sme sa osoby chceli zmocniť ako vlastníctva, ale nechávajúc jej slobodu. Pretože láska je slobodná! Nie je to pravá láska, ak tam nie je sloboda! Tá sloboda, ktorú nám ponecháva Ježiš, keď nás miluje. On je nám vždy nablízku.

Vždy je tu totiž pokušenie znečistiť lásku inštinktívnou snahou brať, snahou „vlastniť“ to, čo sa nám páči. A toto je egoizmus. A túto tendenciu zosilňuje aj konzumná kultúra. Avšak každá vec, ktorá sa príliš zviera, sa znehodnocuje, ničí sa. Potom človek zostane rozčarovaný, s prázdnotou vo vnútri. Pán, ak počúvate jeho hlas, vám odhalí tajomstvo nežnosti: starať sa o druhú osobu, čo znamená mať k nej úctu, chrániť ju a vyčkať na ňu. A toto je konkrétnosť nežnosti a lásky.

Počas týchto rokov mladosti cítite aj veľkú túžbu po slobode. Mnohí vám povedia, že byť slobodnými znamená robiť to, čo sa nám zachce. Ale tu musíme vedieť povedať „nie“. Ak nevieš povedať „nie“, nie si slobodný. Slobodný je ten, kto vie povedať „áno“ a vie povedať aj „nie“. Sloboda neznamená môcť vždy robiť to, čo sa mi hodí: to nás robí uzavretými, vzďaľuje nás od ostatných, bráni nám, aby sme boli otvorenými a úprimnými priateľmi.

Nie je pravda, že keď ja sa mám dobre, tak je všetko v poriadku. Nie je to pravda. Naopak, sloboda je darom môcť si zvoliť dobro, toto je sloboda. Slobodný je ten, kto si volí dobro, kto hľadá to, čo sa páči Bohu, aj keď je to namáhavé, keď to nie je ľahké. No verím, že vy mladí nemáte strach z námahy, ste odvážni. Veď iba s odvážnymi a pevnými rozhodnutiami sa uskutočňujú najväčšie sny, tie pre ktoré sa oplatí žiť.

Odvážne a pevné rozhodnutia. Neuspokojujte sa s priemernosťou, s „prežívaním“ v pohodlí a na stoličke. Nedôverujte tomu, kto vás chce odlákať od pravého bohatstva, ktorým ste vy, hovoriac vám, že život je krásny iba ak máte veľa vecí. Nedôverujte tomu, kto vám chce nahovoriť, že budete niečo znamenať iba vtedy, keď sa budete maskovať za silných, ako hrdinovia z filmov, alebo keď budete nosiť oblečenie podľa poslednej módy. Vaše šťastie nemá nejakú cenovku a neobchoduje sa s ním. Nie je to akási „app“, ktorú si stiahneme do mobilu: ani najnovšia verzia vám nepomôže stať sa slobodnými a veľkými v láske.

Sloboda je niečo iné. Pretože láska je slobodný dar toho, kto má otvorené srdce; láska je zodpovednosť, taká zodpovednosť, ktorá je krásna, ktorá trvá celý život; je to každodenné úsilie toho, kto vie napĺňať veľké sny! Beda mladým, ktorí nevedia snívať, ktorí sa neodvažujú snívať! Ak mladý človek vo vašom veku nie je schopný snívať, ten sa už pobral dôchodku, nič z toho.

Láska sa živí dôverou, úctou a odpustením. Láska sa neuskutočňuje tým, že o nej hovoríme, ale keď ju žijeme: nie je to sladká poézia, ktorú sa treba naučiť naspamäť, ale životné rozhodnutie, ktoré treba uviesť do praxe! Ako môžeme rásť v láske? Tým tajomstvom je stále Pán: Ježiš nám dáva seba samého vo svätej omši, ponúka nám odpustenie a pokoj vo sviatosti zmierenia. Tam sa učíme prijímať jeho Lásku, osvojovať si ju a dávať ju do obehu, aby pulzovala vo svete. A keď sa milovať zdá byť ťažkým, keď je ťažké povedať nie tomu, čo je pomýlené, pozrite na Ježišov kríž, objímte ho a nepustite sa jeho ruky, ktorá vás vedie smerom hore a dvíha vás, keď padnete.

V živote sa vždy padá, lebo sme hriešnici, sme slabí. Je tu však Ježišova ruka, ktorá nás nadvihuje, ktorá nás dvíha. Ježiš chce, aby sme stáli na nohách! To nádherné slovo, ktoré Ježiš hovoril ochrnutým: „Vstaň!“. Boh nás stvoril, aby sme stáli nohami pevne na zemi. Je jedna pekná pieseň, ktorú spievajú alpinisti, keď stúpajú nahor. V piesni sa spieva takto: „V umení kráčať nahor nie je dôležité nepadnúť, ale neostať na zemi!“ Mať odvahu vstať, nechať sa zodvihnúť Ježišovou rukou. A táto ruka toľkokrát prichádza v podobe ruky priateľa, ruky rodičov, ruky tých, ktorí nás prevádzajú v živote. Aj Ježiš tam je. Vstaňte. Boh vás chce mať pevne na nohách, vždy na nohách.    

Viem, že ste schopní prejavov veľkého priateľstva a dobroty. Tak ste povolaní budovať budúcnosť: spolu s druhými a pre druhých, nikdy nie proti druhému! Nebuduje sa „proti“, toto sa nazýva deštrukcia. Vykonáte nádherné veci, ak sa už odteraz na to dobre pripravíte, žijúc naplno váš vek tak bohatý na dary a bez strachu z námahy. Robte to ako športoví šampióni, ktorí dosahujú vysoké ciele, každý deň pokorne a tvrdo trénujúc.

Vaším každodenným programom nech sú skutky milosrdenstva: cvičte sa v nich s nadšením, aby ste sa stali šampiónmi života, šampiónmi lásky! Tak vás bude poznať, že ste Ježišovi učeníci. Takto budete mať preukaz totožnosti kresťanov. A uisťujem vás: vaša radosť bude plná.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ej, ľm, jb-

Nepál 25. apríla – Dnes je tomu presne rok, čo krajina, ku ktorej patrí najvyššie pohorie sveta, zažila masívne zemetrasenie s magnitúdou 7,8. Prírodná katastrofa si vyžiadala takmer 9-tisíc mŕtvych a 22-tisíc zranených. Ďalších 8-miliónov Nepálčanov ostalo bez strechy nad hlavou a tisíce dodnes žijú v provizórnych príbytkoch.

Pri príležitosti prvého výročia od tragickej udalosti navštívila krajinu na znak solidarity a nádeje delegácia Caritas Internationalis, ktorú osobne vedie prezident organizácie kardinál Luis Antonio Tagle. Pre Vatikánsky rozhlas filipínsky kardinál vysvetľuje:

„Toto stretnutie je preukázaním solidarity rôznym členom a organizáciám Caritas, ktorí sú tu zastúpení. Hreje to pri srdci vidieť toľko ľudí z každého kúta sveta, ktorí sem prišli, aby preukázali svoju solidaritu a priniesli nádej. Z letiska až sem som videl množstvo znakov utrpenia, videl som však tiež ľudí, ktorí spolupracujú na tomto stretnutí, že dávajú toľko radosti a nádeje. Toto je Caritas, srdce Cirkvi“. 

Hlavnou motiváciou dobrovoľníkov a členov organizácie, ktorí pomáhajú v Nepále tisíckam ľudí postaviť sa opäť na nohy je, podľa slov kardinála Tagleho, bratská láska. Podľa oficiálnych zdrojov vymedzila Caritas Internationalis na pomoc krajine so svojho rozpočtu 36,5 milióna eur. Finančná pomoc počas troch rokov má slúžiť na výstavbu nových domov, obnovu zásobární vody, opravu škôl, vytvorenie pracovných príležitostí a osvetu v miestnych komunitách o pomoci najzraniteľnejším. -ej-   

Španielsko 25. apríla - V uplynulú sobotu sa v meste Burgos na severe Španielska konal obrad blahorečenia skupiny piatich mučeníkov z obdobia Španielskej občianskej vojny. Diecézny kňaz Valentín Palencia Marquina, narodený v roku 1871 Burgose, rozvinul rozsiahle dielo na poli katolíckej výchovy a školstva. Počas prenasledovania Cirkvi v roku 1936 sa stal obeťou udania jedného z jeho bývalých žiakov. Spolu s otcom Valentínom boli 15. januára 1937 popravení aj štyria mladí muži z okruhu jeho žiakov. Slávnostný výrok beatifikácie  predniesol pri slávnosti v Burgose prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kard. Angelo Amato.

Svätý Otec František spomenul nových blahoslavených včera pred modlitbou Raduj sa, nebies Kráľovná, keď pri závere omše s mládežou poukázal na mladý vek štyroch spoločníkov otca Valentína. Svoj život položili za Krista vo veku 19 až 25 rokov. -jb-

Kardinál Jozef Tomko sa vo svojej rubrike venuje aktuálnej otázke migračnej krízy, s dôrazom na odkaz návštevy pápeža Františka na Lesbose:

Nedávna krátka návšteva pápeža Františka na gréckom ostrove Lesbos pri bránach európskeho svetadiela, spolu s ekumenickým patriarchom z Konštantínopolu Bartolomejom a s pravoslávnym arcibiskupom Atén a celého Grécka Hieronymom, vzbudila zvláštnu pozornosť najmä v Európe.

Táto návšteva sa ukazuje ako dôležitá výzva na medzinárodné politické autority, aby riešili tento humanitárny problém, ktorý je vypuklý najmä v Európe, ale v určitej miere sa objavuje aj na iných kontinentoch. Kristovi učeníci sa musia zaujímať o bolesti a radosti ľudstva. Týka sa to najmä Katolíckej cirkvi, ktorá je považovaná za „skúsenú v ľudskosti“. Chceme teda návštevu na Lesbose zarámovať do širšieho rámca a poukázať na jej všeľudský význam.

V posledných rokoch sa odohrávajú na našej zemi udalosti, ktoré ľudstvo už zažilo v minulosti. Pozoruhodné je sťahovanie veľkých skupín ľudí, akési nové „sťahovanie národov”. Zasahuje rôzne kraje a rôzne svetadiely. Veľké množstvo migrantov zanecháva svoje domovy a sťahuje sa do iných krajín, alebo aj na iné kontinenty. Spôsobuje často „krízu migrácie“, ktorá ohrozuje pokoj uprostred obyvateľov a niekedy aj medzi národmi, lebo vznikajú obavy pred skutočnými alebo neskutočnými dôsledkami tohto javu. Ľahko sa utvorí, niekedy aj bez vážnej príčiny, tak zvaná „verejná mienka“ a vznikne „kríza prijatia“ proti novým prišelcom.

Hodno sa teda bližšie pozastaviť nad týmto aktuálnym úkazom a ujasniť si jeho reálny rozsah a podstatu.

Veľký pohyb obyvateľstva nastal v posledných rokoch z Ázie do Európy, najmä zo Sýrie do Turecka, Grécka, Macedónie a cez Maďarsko, Slovinsko a Rakúsko do Nemecka. Je to útek pred vojnou, alebo pred prenasledovaním zo strany radikálneho teroristického islamského štátu ISIS. K ním sa pridali skupiny z Iraku a Afganistanu. Tento prúd sa trochu dotkol našej krajiny, ktorá prijala najprv 149 utečencov, prijatých vládou na pobyt v Humennom a presídlených neskôr na juh od Nitry. Cez Maďarsko prechádzal omnoho väčší počet, kým tamojšia vláda nespravila obranné opatrenia cez políciu, vojsko a pohraničné siete.

Cesta cez more na starých člnoch do Grécka bola a je veľmi nebezpečná. Majitelia tých plavidiel si dajú zaplatiť za prevoz vysoké sumy peňazí; niekedy sú to celoživotné úspory. Pri tom nezaručujú bezpečnosť plavby. Veľa ľudí sa utopilo v mori, keď sa nedostačujúce a preplnené loďky potopili. Napriek tomu pomerne vysoký počet ľudí, veľa žien a detí vydáva na túto nebezpečnú cestu a plavbu. Pred bránami Európy sa z tejto strany Grécka nachádza ostrov Lesbos, kde sa nachádza utečenecký tábor Moria, ktorý navštívili pápež František, ekumenický patriarcha z Carihradu Bartolomej a pravoslávny arcibiskup Atén a celého Grécka Hieronymos.

Keď sa prechod z Ázie do Európy cez Grécko stáva stále ťažším, viacerí utečenci z Ázie hľadajú dlhšiu, ale menej nebezpečnú cestu cez Taliansko.

Hodne stúpol aj počet ľudí, ktorí sa sťahujú z Afriky do Európy. Sú to zväčša ľudia, ktorí hľadajú chlieb, prácu a niekedy aj slobodu. Stredozemné more nazval voľakto veľkým cintorínom, lebo sa stalo miestom smrti pre zle vybavené a neúnosné plavidlá. Severný breh Afriky je pomerne blízko k Európe a priťahuje najmä africkú mládež obrazom blahobytu a voľnosti. Koloniálna história priviedla do Francúzska a do Belgicka mnohých Afričanov, ktorí tvoria už celé štvrte v Paríži, Marseille, Bruseli a iných veľkých mestách. Anglicko má tiež svoju africkú kolóniu, ktorú zdedilo z čias britského impéria, a dodnes udržiava živé obchodné a kultúrne styky s mnohými africkými a ázijskými obyvateľmi.

Cez Taliansko prechádzajú viacerí Afričania, ktorí cestujú cez Stredozemné more z Egypta, Líbye, Tuniska a Maroka. Menšina z nich sa zastaví v tejto krajine, kde si získali úctu svojou pracovitosťou najmä v poľnohospodárstve. Väčšina však sa poberá ďalej na sever, kde hľadajú lepšie zárobky.

Celkove iba roku 2015 prišlo do Európy cez more vyše milióna prisťahovalcov, z toho 856 tisíc cez Grécko a z toho asi polovica prešla cez Lesbos, kde teraz obmedzili voľný pohyb a slobodný odchod.  

Na iných svetadieloch nastal tiež pohyb obyvateľstva na viacerých miestach. Tak napríklad na americkom kontinente, po veľkom prisťahovalectve v 19. a 20. storočí z niektorých európskych krajín, nastal príliv zo západu: Spojené štáty americké a Kanada sa stali cieľom Vietnamcov, Číňanov a iných prisťahovalcov z Ázie. Prácu a blahobyt tam hľadajú aj chudobní občania zo strednej a južnej Ameriky, ktorí sa tlačia z juhu cez mexické hranice.    

Sťahovanie veľkého množstva ľudí prináša so sebou rôzne ťažkosti a často utvára situáciu, ktorá už dostala svoje meno: „migration crisis“ – „kríza migrácie“.  Tá sa však dá a musí riešiť. Nestačí prebehnúť očami správy o tom, že len cez ostrov Lesbos už prešlo pol milióna utečencov a že tam teraz uviazlo 60-tisíc ďalších. Treba sa pýtať, či bola správna a „ľudská“ reakcia mnohých ľudí na Slovensku pri príchode malej skupiny utečencov do našej krajiny a negatívne posudky na ľudí i na celú problematiku, ktoré boli predstavené ako „verejná mienka“ u nás. Slovensko si tak dosť pokazilo dobrý obraz, ktorý malo v cudzine.

Pápež František  svojimi skutkami i slovami učí všetkých ľudí dobrej vôle, aby sa pri pohľade na skúšky, ktoré prežívajú mnohí utečenci, „nepoddali uzavretosti a nezáujmu“, ako sa v nedávnej výzve dňa 19. apríla vyjadril on sám. František poukazuje na riešenie svojimi skutkami i slovami. Dobre si pamätáme jeho cestu pred troma rokmi  do Lampedusy, v južnom Taliansku, kde hodil do mora veniec a modlil sa za stovky tých, čo zahynuli v mori pri pokuse o vstup do Európy Ale táto ľudská dráma pokračuje. Počet utečencov zahynutých v Stredozemnom mori minulého roku sa odhaduje na 3 771; aj v týchto aprílových dňoch prišla správa, že sa potopila loď s 500 utečencami.

Keď sa teraz Európa uzatvára pred prisťahovalcami, pápež František išiel vo štvrtok Veľkého týždňa medzi utečencov do Cara di Castelnuovo di Porto, severne od Ríma, aby stretol utečencov a pri omši umyl nohy niektorým. Aj návšteva na ostrov Lesbos v tomto jubilejnom „Roku milosrdenstva“ patrí k týmto „cestám milosrdenstva“ za cieľom potešiť tritisíc ľudí v tábore Moria, ktorí od konca minulého marca už nemajú voľnosť pohybu, ale pripomenúc aj pol milióna utečencov, ktorí už prešli ostrovom a 60-tisíc ďalších, ktorí na ňom uviazli. Pápež František zobral so sebou do Ríma dvanásť utečencov moslimov, ktorí mali  cestovné dokumenty v poriadku.

Jeho cesta v sprievode dvoch pravoslávnych hodnostárov bola „ekumenická“, ale má aj veľký význam ako výzva na rešpektovanie medzinárodných práv a ľudskej solidárnosti. V spoločnom dokumente, ktorý na ostrove podpísali, idú títo traja na koreň veci, keď požadujú odstránenie príčin nútenej emigrácie. V prehlásení napísali okrem iného: „Vyzývame všetkých politických lídrov, aby vynaložili všetky prostriedky na zabezpečenie toho, aby jednotlivci a komunity vrátane kresťanov zostali vo svojich rodných krajinách a mohli spokojne požívať základné právo na život v mieri a v bezpečí“. Ostro vystúpili proti obchodovaniu s ľuďmi, pašeráctvu a zneužívaniu tragickej situácie a ľudskej biedy. Nazvali túto utečeneckú krízu v Európe jednou z najvážnejších humanitárnych kríz od konca Druhej svetovej vojny.

Zdá sa, že aj na Slovensku sa opravujú začiatočné tvrdé úsudky proti utečencom. Je naozaj vrcholný čas, aby sme nechali prehovoriť srdce a ľudské spolucítenie.

Jozef kard. Tomko

Pondelkové vysielanie vo zvukovej podobe: