Vatikán 28. apríla – Aj dnes, tak ako včera sú v Cirkvi zdráhania voči prekvapeniam Ducha tvárou v tvár novým situáciám. On nám však pomáha nad zdráhaním zvíťaziť a kráčať vpred po Ježišovej ceste. Týmito slovami povzbudil dnes ráno počas homílie v Dome sv. Marty veriacich pápež František. Inšpiráciu čerpal najmä z prvého čítania zo Skutkov apoštolov, kde sa píše o tzv. Jeruzalemskom „koncile“ (Sk 15,7-21). Búrlivú diskusiu medzi učeníkmi vyvolala skutočnosť, že sa pohania obracajú k Bohu.

Svätý Otec opäť pripomína, že hlavným „protagonistom Cirkvi“ je Duch Svätý: „Je to on, ktorý dal od prvého okamihu apoštolom silu ohlasovať Evanjelium“, je to „Duch, ktorý všetko koná; Duch, ktorý vedie Cirkev vpred“ aj „s jej problémami“, i vtedy, keď „vypukne prenasledovanie“. Je to on, „ktorý dáva silu veriacim zotrvať vo viere“, napriek okamihom „odporu a tvrdošijnosti zákonníkov“.

Pápež v tomto prípade poukazuje na dvojité vzdorovanie voči účinkovaniu Ducha Svätého: vzdor, že „Ježiš prišiel len pre vyvolený ľud“ a vzdor, že Mojžišov zákon vrátane obriezky treba vnútiť pre obrátených pohanov. Ako ďalej povedal Svätý Otec, „v tom všetkom bol veľký zmätok“: 

„Duch ukazoval srdciam novú cestu: boli to prekvapenia Ducha. A apoštoli sa ocitli v situáciách, o ktorých sa im nikdy nesnívalo, v nových situáciách. A ako sa vyrovnať s týmito novými situáciami? Práve preto dnešný úryvok, dnešné čítanie sa začína takto: ‚[Keď] nastala veľká hádka’, búrlivá hádka, lebo diskutovali o tomto probléme. Na jednej strane mali silu Ducha – protagonistu – ktorý [ich] pohýnal vpred, vpred, vpred... Avšak Duch ich viedol k istým novostiam, k istým veciam, ktoré nikdy neboli vyskúšané. Nikdy. Ani sa im o nich nesnívalo. Napríklad, aby pohania dostali Ducha Svätého“.  

Učeníci, ako ďalej povedal, „mali v rukách horúci zemiak a nevedeli, čo robiť“. Zvolali teda stretnutie v Jeruzaleme, na ktorom sa každý mohol podeliť so svojou skúsenosťou, ako Duch Svätý zostupuje aj na pohanov:

„A na koniec sa dohodli. Pred tým sa však stalo niečo pekné: ‚Celé zhromaždenie stíchlo a počúvali Barnabáša a Pavla, ktorí rozprávali, aké veľké znamenia a divy urobil Boh prostredníctvom nich medzi pohanmi’. Počúvali, nemali strach počúvať. Keď sa niekto bojí počúvať, nemá Ducha vo svojom srdci. Počúvať: ‚Ty si čo myslíš a prečo?’. Počúvať s pokorou. A potom, ako počúvali, sa rozhodli poslať do gréckych komunít, to jest ku kresťanom, ktorí pochádzali z pohanstva, poslať niektorých učeníkov, aby ich upokojili a povedali im: ‚Je to správne, pokračujte v tom’“.

Obrátení pohania sa teda nemusia dať obrezať. Rozhodnutie, ktorého „protagonista je Duch Svätý“, komunikovali apoštoli v liste. Vskutku, učeníci potvrdzujú: „Duch Svätý a my sme sa rozhodli...“. Toto je, ako ďalej vysvetlil pápež, cesta Cirkvi „tvárou tvár novostiam, nie svetským novinkám, akými sú v móde oblečenia“, ale „novosti, prekvapenia Ducha, lebo Duch nás vždy prekvapuje. A ako to Cirkev vyrieši? Ako čelí týmto problémom, aby ich vyriešila?“ Svätý Otec odpovedá: stretnutím, počúvaním, diskusiou, modlitbou a napokon konečným rozhodnutím:

„Toto je cesta Cirkvi až dodnes. Keď nás Duch prekvapuje niečím, čo sa zdá nové alebo [o čom sa hovorí:] ‚nikdy sa to takto nerobilo’, ‚musí sa to robiť takto’. Pomyslite na Druhý vatikánsky koncil, na zdráhanie, ktorému musel čeliť, a ten spomínam preto, lebo je nám [historicky] najbližšie. Koľké zdráhania... Aj dnes sú tu zdráhania, ktoré pokračujú v tej či v onej forme, a Ducha, ktorý ide vpred. A cesta Cirkvi je táto: stretnúť sa, spolu sa zjednotiť, počúvať sa, diskutovať, modliť sa a rozhodnúť. A toto je takzvaná synodálnosť Cirkvi, v ktorej sa prejavuje spoločenstvo Cirkvi. A kto tvorí spoločenstvo? Je to Duch! Opäť je protagonistom! O čo nás žiada Pán? O poddajnosť Duchu. Čo od nás chce Pán? Nemať strach, keď vidíme, že je to Duch, čo nás volá“. 

„Duch,“ dodal na záver homílie Svätý Otec, „nás niekedy zastaví“, tak ako to urobil so sv. Pavlom, aby sme išli iným smerom, avšak „nenecháva nás samých“, „dá nám odvahu, dá nám trpezlivosť, nechá nás kráčať s istotou po Ježišovej ceste, pomáha nám zvíťaziť nad zdráhaniami a stať sa silnými v mučeníctve“.

Pápež František zakončil svoju kázeň modlitbou:

„Prosme Pána o milosť pochopiť, ako ide Cirkev vpred, pochopiť, ako sa od prvého momentu stavala k prekvapeniam Ducha a tiež pre každého z nás [vyprosujme] milosť poddajnosti Duchu, aby sme išli po ceste, ktorú si Pán Ježiš želá pre každého z nás a pre celú Cirkev“. -ej-

Pred duchovnými a morálnymi priepasťami ľudstva je to len Boh so svojím nekonečným milosrdenstvom, kto nám môže darovať spásu (Tvít pápeža Františka z 27. apríla 2016). -bp-

Vatikán 28. apríla – Úrad pre finančné informácie (AIF) dnes v Tlačovom stredisku Svätej stolice predstavil výročnú správu o činnosti za rok 2015 spolu so štatistickými údajmi o trende od roku 2012. Ako informovali prezident AIF René Brülhart a riaditeľ úradu Tommaso Di Ruzza, systém nahlasovania potenciálne nelegálnych bankových operácií sa v uplynulých troch rokoch ustálil. Úrad AIF doteraz zaznamenal 893 hlásení o podozrivej činnosti (v minulom roku to bolo 544, v roku 2014 ich bolo 147, v roku 2013 bol počet 202).

Ako vysvetlil Tommaso Di Ruzza, „nárast hlásení o podozrivej činnosti sa nezaznamenal kvôli tomu, že by bolo viac potenciálne nezákonných finančných aktivít, ale z dôvodu rozličných faktorov, najmä kvôli ukončeniu klientskych vzťahov, ktoré viac nie sú v súlade s vatikánskou legislatívou a zásadami prijatými kontrolovanými subjektmi; kvôli monitorovaniu klientskych aktivít týkajúcich sa programov dobrovoľnej spolupráce v oblasti daní, ktoré sa spustili v zahraničí; ako aj kvôli všeobecnému posilneniu nahlasovacieho systému a zvýšenému povedomiu orgánov zahrnutých pod kontrolu.“

Počet prípadov obojstrannej spolupráce medzi AIF a zahraničnými kompetentnými úradmi sa zvýšil zo štyroch v roku 2012 na 81 v roku 2013, ďalej v roku 2014 to bolo 113 a napokon 380 v minulom roku. -bp-

Rím 28.apríla – V piatok 29. apríla o 20.00 sa Fontána di Trevi zafarbí dočervena. Takýmto spôsobom si chce asociácia Pomoc Cirkvi v núdzi (Kirche In Not) pripomenúť krv mnohých kresťanských mučeníkov, ktorých v súčasnosti vraždia z nenávisti voči viere. Na podujatí vystúpi aj medzinárodný predseda Pomoci Cirkvi v núdzi kardinál Mauro Piacenza a chaldejský biskup sýrskeho mesta Aleppo Mons. Antoine Audo, ktorý sa v týchto dňoch nachádza v Taliansku.

Hovorkyňa talianskej pobočky Pomoci Cirkvi v núdzi Marta Petrosillová pre Vatikánsky rozhlas povedala, že táto dobročinná akcia má pomôcť prelomiť ľahostajnosť verejnej mienky voči prenasledovaným kresťanom. K iniciatíve sa podľa Petrosillovej už prihlásili viaceré médiá, štátne inštitúcie, cirkevné hnutia a cirkvi:

„Sme naozaj veľmi radi, že nás podporili obzvlášť mnohé cirkvi z celého sveta, ktoré nás ubezpečili, že ... sa s nami spoja v modlitbe. Zvlášť sme hovorili s predsedom Pakistanskej biskupskej konferencie, Mons. Josephom Couttsom, s Mons. Ndagosom z Kaduny v Nigérii a s chaldejským patriarchom Sakom.“

Neskorobaroková fontána, ktorá patrí k hlavným atrakciám návštevníkov Ríma, bude počas celej noci osvetlená červenými svetlami. Výber historickej pamätihodnosti Fontány di Trevi podľa Petrosillovej nebol náhodný, keďže voda vo fontáne má symbolizovať prelievanú krv kresťanských mučeníkov. Počas zajtrajšieho podujatia zaznie aj niekoľko príbehov a svedectiev o mučeníctve. -bp-

Rím 28. apríla – Počas troch dní sa vo Večnom meste stretlo viac než 400 novinárov a odborníkov z celého sveta, aby spoločne diskutovali na tému „Účasť a podelenie sa: riadiť komunikáciu Cirkvi v digitálnom kontexte“ (Participation and sharing: managing Church communication in a digital environment). Tak znel názov X. ročníka medzinárodnej konferencie, ktorú v dňoch od 26. do 28. apríla organizovala Fakulta komunikácie Pápežskej univerzity Svätého kríža v Ríme.

Medzi účastníkmi seminára z viac než 40 krajín sveta boli aj biskupi, ktorí sa podelili o svoje skúsenosti s ďalšími odborníkmi v komunikácii Cirkvi. Medzi prednášajúcimi boli páter Federico Lombardi, hovorca Svätej stolice, Mons. Claudio Maria Celli, predseda Pápežskej rady pre spoločenské komunikačné prostriedky, či Mons. Dario Viganò, prefekt vatikánskeho Sekretariátu pre komunikáciu.       

Rečníci sa zhodli na tom, že komunikácia počas pontifikátu pápeža Františka predstavuje veľkú príležitosť na šírenie evanjeliových hodnôt. Vývoj digitálnych technológii však prináša nielen nové príležitosti, ale aj nové výzvy. Poslucháči seminára sa mohli dozvedieť viac aj napríklad o prebiehajúcej mediálnej reforme vo Vatikáne. Mons. Dario Viganò vysvetlil, že nové dikastérium pre komunikáciu sa tento rok zameriava na zjednotenie Vatikánskeho rozhlasu a Vatikánskeho televízneho centra (CTV). Reforma, spresnil Viganò, sleduje apoštolský cieľ a musí viesť k väčšej výkonnosti a interaktivite skrze používanie nových technológií. -ej-

Na Slovensku vyšla v ostatnom čase nová kniha o stave Cirkvi na Slovensku. Počas Bratislavských Hanusových dní o nej bola aj jedna z diskusií. Výrazy ako „nová teológia“, „pokoncilová teológia“, „nové modely Cirkvi“, „svetová Cirkev“, „otvorená Cirkev“, „teológia II. vatikánskeho koncilu“ dávajú tejto zdrvujúcej kritike súčasnej Cirkvi na Slovensku dojem veľmi pokrokových autorov, ktorí majú úprimný úmysel pomôcť zatuchnutým predpotopným štruktúram Cirkvi na Slovensku nájsť nový čerstvý vietor, volajúc ustavične po dialógu a hlásiac sa k reformám pápeža Františka. Slovenská Cirkev podľa nich je uzavretá, klerikálna, ktorá ešte nikdy ani len nepremýšľala o dokumentoch II. vatikánskeho koncilu a nechce tento koncil aplikovať do praxe. Urážlivá a v mnohom nepravdivá kritika zasahuje kňazov, bohoslovcov, samozrejme KBS, teologické fakulty, najmä tú v Bratislave, katolícke médiá atď. Na Slovensku sú podľa tejto knihy preferovaní kňazi, ktorí študovali v Ríme, sú konzervatívneho razenia, sú uzavretí, nehlásia sa k odkazu II. vatikánskeho koncilu, atď. Vraj „slabá realizácia uzáverov Druhého vatikánskeho koncilu na Slovensku zaiste súvisela aj s rezervovaným prístupom ku koncilu, aký bolo možné vnímať vo vedení Cirkvi v Ríme“. Áno, počujete dobre! Pápež Ján Pavol II. vraj zastavil realizáciu záverov II. vatikánskeho koncilu, o Benediktovi XVI. ani nehovoriac! Až nástupom pápeža Františka sa podľa nich opäť začal realizovať koncil. Traja autori jednej časti tejto knihy sú kňazi. V článku, pod ktorý sa podpísali, sa cítia byť “hovorcami, priekopníkmi, ktorí zastupujú Cirkev pred synagógou i pred pohanmi”.

Keď som čítal túto knihu a počúval diskusiu okolo nej, prišiel mi na um jeden článok, ktorý napísal Vittorio Messori dávno pred dvadsiatimi rokmi ešte v roku 1996, keď som začal študovať v Ríme. Bol publikovaný v talianskych novinách Il Corriere della sera. Bol vtedy adresovaný teológovi, ktorý je patrónom týchto našich slovenských “pokúšajúcich sa teológov”, tak totiž nazvali túto knihu: Pokus o analýzu. Na svojej internetovej stránke sa už roky pokúšajú vytvoriť akési teologické fórum. Počas kňazského roku sa rozhorčovali nad tým, že pápež Benedikt XVI. vybral za patróna Roka kňazov sv. Jána M. Vianneya, pričom podľa nich nim mal byť nemecký teológ Hans Kung, ktorý bol horlivým kritikom svätého Jána Pavla II. a potom i pápeža Benedikta XVI. Práve k nemu sa obracia Vittorio Messori v spomínanom článku. Začína ho úsmevnou anekdotou na adresu spomínaného nemeckého teológa. V konkláve sú zhromaždení kardináli, ktorí nevedia nájsť žiadneho kandidáta dostatočne „pokrokového“, a teda schopného viesť Petrovu loďku k „slnku budúcnosti“. Pošlú k Hansovi Kungovi vyslanca, aby zistili, či je ochotný vystúpiť na pápežský stolec. On odpovedá: “Ja pápežom? Ale to je vatikánska provokácia! Ak by som sa ja stal pápežom, nebol by som už neomylným, akým som však teraz, ako priekopnícky teológ, a ním chcem zostať.”

Keď som čítal ich vzletné slová o potrebe dialógu, spomenul som si na encykliku pápeža II. vatikánskeho koncilu, blahoslaveného Pavla VI., ktorú napísal uprostred Koncilu a ktorej dal názov Ecclesiam suam. V tejto encyklike nájdeme magistrálny traktát o dialógu. V týchto pápežových úvahách však len ťažko nájdeme niečo, čo by charakterizovalo tento tzv. dialóg spomínanej knihy. Snáď len jednu časť, v ktorej pápež hovorí: „Duch nezávislosti, kritiky, vzbury neharmonizuje s láskou, ktorá tvorí základ solidárnosti, svornosti, pokoja v Cirkvi, a ľahko mení dialóg na diskutovanie, hádku, roztržku. Je to veľmi nepríjemný jav, aj keď žiaľ vzniká vždy ľahko“ (č. 117).

Napriek tomu, že tón spomínanej knihy je veľmi netolerantný, urážlivý a v mnohom nepravdivý a povrchný, napriek tomu neodmietam pripustiť dobrú vôľu a čestnosť úmyslov autorov. Spolu s Vittoriom Messorim musím priznať, že cítim istú sympatiu pre týchto kňazov, napriek tomu, že som jedným z tých, ktorých urážlivo odsudzujú. Cítim k nim sympatiu v etymologickom zmysle tohto slova – sym-patire – trpieť spolu. Kniha má nepochybne v sebe mučivú vášeň pre otázku viery v súčasnom svete. Ponúka však chybnú diagnózu a pochybné riešenia. Túto samovražednú terapiu možno a treba odmietnuť ako blúznivé a detinské snenie. Práve preto, že aj ja som kňazom inštitucionálnej Cirkvi a poznám jej hranice, jej bolesti, viem, aká je otlčená. Poznám, čo znamená, že Cirkev je semper reformanda. A som ďaleko od triumfalizmu. No v tejto Cirkvi som našiel miesto ľudskosti, slobody, múdrosti, nádeje, ktorú som nadarmo hľadal inde, áno v tejto Cirkvi, u nás na Slovensku, i vo svete (ak môžme do svetovej Cirkvi zaradiť aj Taliansko, z knihy totiž vyplýva, že do nej patrí iba Cirkev v Nemecku, respektíve iba istá jej ideologická časť).

Obávam sa, že autori tejto knihy sú hodne pozadu. Teórie, ktoré predkladajú Cirkvi na Slovensku, sú staré a zodpovedajú dobe, ktorá stvorila osoby ako Hans Kung, šesťdesiatym a sedemdesiatym rokom počas Koncilu a po ňom, kedy sa vytvoril virtuálny mýtus tzv. “ducha Koncilu”. Stačí sa pozrieť na príklad Holandska, pôvodne horlivej katolíckej krajiny. Táto Mekka pokrokového kléru “ducha Koncilu”, kde sa aktualizovali tie tzv. pokrokové reformy, pohŕdajúc archaickou rímskou teológiou sa v krátkom čase premenila na spúšť, v ktorej sú dnes kostoly supermarketmi, pornoshopmi a predajňami hamburgerov. Messori pripomína, že bol prítomný na jednej z tlačových konferencií, na ktorej sa prezentovala jedna z kníh Hansa Kunga. Po vzletnej, pokrokovej, bojovnej a teologicky korektnej reči o potrebe otvoriť Cirkev od zatuchliny, sa ozval jeden prítomný protestantský pastor, ktorý povedal: „Bolo to veľmi pekné a povzbudivé, profesor Kung. Máte pravdu, tieto reformy by katolicizmus mal zaviesť. Ale povedzte mi: ako to že my protestanti už máme všetko to, o čom hovoríte, a predsa sú naše chrámy oveľa prázdnejšie ako vaše kostoly?“

Nebudem reagovať na smiešne obvinenia, že my sme na prelome tisícročí na pápežských univerzitách v Ríme študovali nejakú archaickú predkoncilovú teológiu. Pripomeniem len fakt, že pápež František neskrývane podporil knihu teológa arcibiskupa Agostina Marchetta a uverejnil text listu, v ktorom napísal, že ho považuje „za najlepšieho interpreta Druhého vatikánskeho koncilu“. Tým výslovne vyjadril svoj vlastný duchovný postoj: že totiž podporuje predstavu o cirkvi, ktorú mal Benedikt XVI. a úplne odmieta takzvaného „Ducha druhého vatikánskeho koncilu“. Na Slovensku máme ešte pokusy zástancov teológie, ktorá vôbec nie je nová, ale už stará, prekonaná a anachronistická. Slovami Benedikta XVI., „zdá sa, že 50 rokov po Koncile vidíme ako sa tento virtuálny Koncil rozpadá, ako sa stráca a objavuje sa pravý Koncil, s celou svojou duchovnou silou. Je našou úlohou, aby sme pracovali na tom, žeby sa Koncil, so svojou silou Ducha Svätého, uskutočňoval a stal sa skutočne obnovenou Cirkvou.“ 

Autor komentára o. Juraj Vittek je členom komunity Oratória svätého Filipa Neriho, pôsobí ako farár-moderátor Farnosti Svätej rodiny v Bratislave – Petržalke. 

Štvrtkové vysielanie vo zvukovej podobe: