Vatikán 30. apríla – Pápež František sa na dnešnej audiencii pri príležitosti Jubilea pre ozbrojené zložky a políciu zameral na milosrdenstvo a zmierenie. Na Námestí sv. Petra sa zišlo približne 80 000 osôb, policajtov, vojakov či vojenských kaplánov z celého sveta vrátane krajín Latinskej Ameriky, Kanady, USA, Kene, Južnej Kórey či Filipín. Prítomný bol aj Mons. František Rábek, ordinár ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky s niekoľkými zástupcami ordinariátu.

Trojdňové Jubileum pre ozbrojené zložky a políciu malo v predchádzajúci deň konferenčnú časť a uzavrie sa v nedeľu svätou omšou v Bazilike sv. Petra, ktorú bude sláviť štátny sekretár Svätej stolice, kardinál Pietro Parolin.

Svätý Otec pozdravil pútnikov v uniformách osobitnými slovami na záver svojej katechézy:

„S radosťou vítam zástupcov ozbrojených zložiek a polície pochádzajúcich z mnohých kútov sveta, ktorí prišli na púť do Ríma pri príležitosti Mimoriadneho roku milosrdenstva. Poriadkové sily – armáda a polícia – majú za úlohu garantovať bezpečné prostredie, aby každý občan mohol žiť v mieri a v pokoji. Vo vašich rodinách, v rôznych kruhoch, v ktorých pôsobíte, buďte nástrojmi zmierenia, budovateľmi mostov a rozsievačmi mieru. Ste naozaj povolaní nielen predchádzať, usmerňovať či ukončovať konflikty, ale aj prispieť k budovaniu poriadku založeného na pravde, na spravodlivosti, na láske, na slobode podľa definície pokoja sv. Jána XXIII. v encyklike Pacem in terris (č. 18 a nasl.).

Zaistenie pokoja nie je jednoduchá záležitosť, hlavne kvôli vojne, ktorá vysušuje srdcia a rozmnožuje násilie a nenávisť. Povzbudzujem vás, aby ste neklesali na duchu. Pokračujte vo vašej ceste viery a otvorte vaše srdcia milosrdnému Bohu Otcovi, ktorý sa nikdy neunaví, aby nám odpúšťal. Pred výzvami každého dňa nechajte zažiariť kresťanskú nádej, ktorá je istotou víťazstva lásky nad nenávisťou a pokoja nad vojnou. Ďakujem!“

Na úvod ku katechéze zazneli slová sv. Pavla z Druhého listu Korinťanom (porov. 2 Kor 5,20-21):

«Sme teda Kristovými vyslancami a akoby Boh napomínal skrze nás. V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom! Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou.»

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes chcem s vami uvažovať nad jedným dôležitým aspektom milosrdenstva: nad zmierením. Boh nikdy neprestal ponúkať svoje odpustenie ľuďom: jeho milosrdenstvo sa prejavuje  z generácie na generáciu. Častokrát si myslíme, že naše hriechy Pána od nás vzďaľujú – v skutočnosti sa však páchaním hriechov my vzďaľujeme od neho, avšak on, vidiac nás v nebezpečenstve, nás ešte viac prichádza hľadať. Boh sa nikdy nevzdáva v prípade, že sa nejaký človek z jeho lásky vylúčil, avšak s podmienkou, že v ňom nájde nejaký znak ľútosti za spáchané zlo.

S Bohom sa však nedokážeme zmieriť čistoza pomoci našich vlastných síl. Hriech je skutočne výrazom odmietnutia jeho lásky, s následkom uzavretia sa do nás samých,  v ilúzii, že nájdeme väčšiu slobodu a nezávislosť. Avšak ďaleko od Boha už viac nemáme cieľ, a z pútnikov na tomto svete sa stávame „tulákmi“. Bežným spôsobom to vyjadrujeme tak, že keď hrešíme, „obraciame sa chrbtom k Bohu“. Je to presne tak; hriešnik vidí len seba samého a týmto spôsobom predstiera, že je sebestačný; preto hriech čoraz viac zväčšuje vzdialenosť medzi nami a Bohom, a tá sa môže stať priepasťou. Avšak Ježiš nás prichádza hľadať ako ten skvelý pastier, ktorý sa neuspokojí, pokým nenájde stratenú ovcu, ako čítame v evanjeliu (porov. Lk 15,4-6). On rekonštruuje most, ktorý nás znovu spojí s Otcom a dovolí nám znovuobjaviť synovskú dôstojnosť. Prostredníctvom obety svojho života nás zmieril s Otcom a daroval nám večný život (porov. Jn 10,15).

«Zmierte sa s Bohom!» (2 Kor 5,20) - Volanie, ktorým sa apoštol Pavol obracia na prvých kresťanov z Korintu dnes s rovnakou silou a presvedčením platí pre nás všetkých. Zmierme sa s Bohom! Toto Jubileum milosrdenstva je časom zmierenia pre všetkých. Mnoho ľudí by sa chcelo zmieriť s Bohom, avšak nevedia ako to urobiť, alebo sa necítia byť hodní, či nechcú si to pripustiť ani sami pred sebou. Kresťanské spoločenstvo môže a musí podporovať úprimný návrat k Bohu tých ľudí, ktorým sa po ňom cnie. Predovšetkým tí, čo vykonávajú «službu zmierenia» (2 Kor 5,18), sú povolaní byť poddajnými nástrojmi Ducha Svätého, aby tam, kde sa rozmnožil hriech, mohlo prekypovať Božie milosrdenstvo (porov. Rim 5,20).

Nik nech nezostane vzdialený od Boha kvôli prekážkam kladeným ľuďmi! A toto platí, platí to aj – a to podčiarkujem – pre spovedníkov – platí to pre nich: prosím, neklaďte prekážky ľuďom, ktorí sa chcú zmieriť s Bohom. Spovedník musí byť otcom! Je na mieste Boha Otca! Spovedník musí prijať osoby, ktoré za ním prichádzajú, aby sa zmierili s Bohom, a má im pomôcť na ceste tohto zmierenia, ktorú uskutočňujeme. Je to veľmi pekná služba: nie je to mučiareň ani výsluch, nie. Je to Otec, ktorý prijíma, Boh Otec, Ježiš, ktorý prijíma a víta túto osobu a odpúšťa. Zmierme sa s Bohom! My všetci!

Tento Svätý rok nech je priaznivým časom pre znovuobjavenie potreby nežnosti a blízkosti Otca a pre návrat k nemu s celým srdcom.  

Zakúsenie zmierenia s Bohom umožňuje objaviť potrebu iných foriem zmierenia: v rodinách, v medziľudských vzťahoch, v cirkevných spoločenstvách, ako aj v spoločenských a medzinárodných vzťahoch. Niekto mi v uplynulých dňoch hovoril, že na svete je viac nepriateľov než priateľov a myslím, že má pravdu. Nuž budujme mosty zmierenia aj medzi nami, počnúc vlastnou rodinou. Koľkí bratia sa pohádali a vzdialili od seba len kvôli majetku. Nuž pozri, takto to nejde! Tento rok je rokom zmierenia - s Bohom a medzi nami!

Zmierenie je vskutku aj službou v prospech pokoja, uznania základných práv osôb, v prospech solidarity a prijímania všetkých. Prijmime teda pozvanie nechať sa zmieriť s Bohom, aby sme sa stali novými stvoreniami a mohli vyžarovať jeho milosrdenstvo uprostred bratov, uprostred ľudí!

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, bp-

Pracovať je vlastné ľudskej osobe: vyjadruje dôstojnosť bytosti stvorenej na Boží obraz (Tvít pápeža Františka z 30. apríla 2016). -bp-

Vatikán 30. apríla – „Bunkové horizonty: Ako veda, technika, informácie a komunikácia ovplyvnia spoločnosť“. Toto je téma 3. medzinárodnej konferencie o pokrokoch v regeneratívnej medicíne, ktorá dnes vrcholí vo Vatikáne. Vedeckí odborníci za účasti predstaviteľov Cirkvi počas troch dní spolu hovorili o pozitívnych trendoch biomedicínskych terapií i o potrebe ich etickej orientácie. Cirkev chce byť takto aktívne prítomná v dialógu medzi vedou a vierou vo veciach, ktoré v budúcich desaťročiach závažne ovplyvnia vývoj ľudstva.

Význam podujatia priblížil pre Vatikánsky rozhlas jeden z jeho účastníkov, prešovský pomocný biskup Milan Lach SJ, ktorý v rámci Konferencie biskupov Slovenska pôsobí vo vedení Rady pre pastoráciu v zdravotníctve a má na starosti aj Bioetickú subkomisiu v rámci Teologickej komisie KBS.

Účastníci konferencie podľa slov Mons. Lacha dosvedčili obrovský prínos, ktorý sľubujú nové bunkové terapie pre liečbu závažných chorôb ako rakovina, skleróza multiplex či diabetes, ako aj rozličných zriedkavých ochorení. Tento vedecký potenciál, ktorý má slúžiť na pomoc trpiacemu človeku zároveň potrebuje mať správne etické nasmerovanie, aby sa nestal naopak hrozbou alebo faktorom vylúčenia, napr. pre tých, ktorí si drahú liečbu nebudú môcť dovoliť.

Podľa slov Mons. Lacha konferencia preukázala na dôležitosť toho, aby kresťania boli prítomní tam, kde sa tvoria závažné rozhodnutia o budúcom smerovaní spoločnosti.

Rozhovor v audiopodobe: 

-jb-

Rím 30. apríla – Na pôde Pápežského slovenského kolégia sv. Cyrila a Metoda v Ríme dnes slávnostne požehnali obnovený podpoliansky kríž, ktorý zrenovovala skupina dobrovoľníkov z Detvy a Hriňovej. V parku vedľa budovy kolégia stojí kríž od roku 1985, keď ho Slovenskému ústavu podaroval jeho autor Ondrej Ďurica z Hriňovej. V čase neslobody sa mu podarilo zaslať umelecké dielo do Ríma v zamaskovanej podobe ako dva drevené trámy. Neskôr bol preto vystavený aj policajnému vyšetrovaniu.

Sedemmetrový vyrezávaný kríž s korpusom Krista bohato zdobia farebné motívy, typické pre podpoliansky región. Na zreštaurovaní a novom osadení umeleckého diela, zahŕňajúcom konzervovanie dreva,  obnovu farebného zdobenia, nový korpus a kovovú striešku, pracovali dobrovoľníci celý týždeň. Osobne priložil ruku k dielu syn autora kríža Jozef Ďurica z Hriňovej, pričom medzi dobrovoľníkmi boli aj primátori Detvy a Hriňovej Ján Šufliarský a Stanislav Horník, ako aj niektorí z miestnych poslancov. Počas pobytu vo Večnom meste sa zúčastnili aj na generálnej audiencii Svätého Otca Františka a na návšteve ich prijal kardinál Jozef Tomko. -jb-

V prvotnej Cirkvi nastal prvý veľký spor. Dalo sa to čakať, lebo žiadne spoločenstvo, vlastne žiaden vzťah nemôže byť bez sporov a konfliktov. Konflikt nie je narušením vzťahov, ale podmienkou k ich rastu. Je tomu tak preto, lebo vo vzťahoch sa stretávame rôzni ľudia s rôznymi charakterovými vlastnosťami, ale i hodnotovými rebríčkami, či predstavami o fungovaní vecí. A toto na seba prirodzene naráža. Konflikt je tu na to, aby sa veci vyjasnili: buď sa dohodneme na rešpektovaní svojich jedinečností, alebo – ak ide o podstatné veci – sa dohodneme na spoločnom riešení a toto potom – aj keď nie bez obety – všetci prijmeme a zachovávame.

Konflikt sa teda očakával aj v prvotnej Cirkvi, lebo spoločenstvo sa rozširovalo, počet nadšencov a jej členov rástol a ľudia začali byť veľmi rôzni. Predpokladáme, že konflikt, ktorý popisuje dnešné prvé čítanie zo Skutkov apoštolov nebol prvý – zaiste ich tam na ľudskej úrovni prebehlo už niekoľko – no ten dnešný bol prvým veľkým problémom komunity ako takej. A ak by ho neboli začali riešiť, komunita by určite ostala zaseknutá, hlavne vo svojom misijnom úsilí. Totiž o vstup do Cirkvi sa začali zaujímať aj pohania a kresťania pochádzajúci zo židovstva ich nútili, aby sa najprv stali židmi a až potom prijali kresťanstvo. To sa samozrejme ľuďom nepáčilo, najmä keď si uvážime hrôzu obriezky. No nielen tej. Pre mnohých tam išlo o jasnú nelogiku: Prečo by sa, keď sa zaujímajú o Krista, mali stať židmi?  Rozštiepení boli i apoštoli. Preto sa členovia mladej Cirkvi rozhodli pre komunitné hľadanie riešenia. R. 49 sa zišli v Jeruzaleme na koncile a problém riešili a vyriešili.

Metóda, ako to robili by mohla slúžiť aj nám, keď sa aj my snažíme ako komunita hľadať spoločné riešenie nejakej dôležitej veci. Pod komunitou môžeme rozumieť rodinu, rehoľu, farnosť, triedu, stretko či iné podobné spoločenstvo. Je veľa spôsobov, ako to robíme. V dnešnom Božom slove je naznačený jeden z nich a na rovinu poviem, že ten najúčinnejší. O téme komunitného rozpoznávania Božej vôle hovorí nielen dnešné prvé čítanie, ale aj evanjelium. V Skutkoch apoštolov apoštoli záver svojho stretnutia zhrnuli takto: „Lebo Duch Svätý a my sme usúdili...“ Teda hlavnou postavou pri snahe o komunitné rozlišovanie bol Duch Svätý. Ježiš v evanjeliu tiež poznamenáva, že svojím učeníkom pošle Ducha Svätého, ktorý ich naučí všetko. A k tomu pridáva, že im dáva i svoj pokoj. Pokoj je znakom správneho vyriešenia komunitného problému.

Ak by sme chceli použiť metódu apoštolov, ako by sme, milí priatelia, mali presne na to ísť? Jezuita John Toner menuje päť podmienok, ktoré sú nevyhnutné k tomu, aby komunita – podobne ako prvotná cirkev – našla riešenie, ktoré chce Duch Svätý. Sú to: 1. Túžba každého člena komunity plniť Božiu vôľu, nech je akákoľvek. 2. Dôvera každého člena komunity v Boha a k sebe navzájom. 3. Ochota venovať na nájdenie správneho riešenia problému potrebný čas a energiu. 4. Ignaciánska „indiferencia“. 5. Sloboda od predsudkov.

1. Túžba každého člena komunity plniť Božiu vôľu. Proces spoznávania vôle Božej so skupinou – či už ide o farnosť, rehoľnú komunitu, rodinu, stretko či školskú triedu - nebude úspešný, ak si každý jeden jej člen už vopred nepovie: „Chcem Božiu vôľu spoznať. A keď ju spoznám, tak ju prijmem, nech by vyzerala akokoľvek. Plnenie Božej vôle v mojom živote je pre mňa základnou vecou.“ Do vzbudenia si tejto túžby u každého člena spoločenstva musí preto komunita investovať najviac práce a prípravy.

2. Dôvera každého člena komunity v Boha a k sebe navzájom. To znamená: treba veriť, že Boh má s nami plán, Boh o našich problémoch vie, my však musíme urobiť všetko pre to, aby sme s ním komunikovali a mu dôverovali. Najlepším prostriedkom k tomu bude modlitba a meditácia. Bez komunikácie s Bohom cez osobnú a komunitnú modlitbu a meditáciu nie je možné hľadať a nájsť Božiu vôľu. Treba veriť, že Boh je tu, že mu na každom jednom z nás záleží a že nám ako spoločenstvu a i ako jednotlivcom pomáha. No musíme dôverovať i sebe navzájom: každý má svoju múdrosť a svoje videnie veci a tak každý má čo povedať. Pod „každý“ rozumieme  naozaj každého: mladého i starého, toho, ktorý je v komunite v pozícii autority i toho, kto je iba jej jednoduchým členom, toho, kto mi je osobne sympatický i toho, kto mi nejako zvlášť sympatický nie je. Bez takejto dôvery nebude totiž otvorených dverí, kadiaľ by mohol Duch Svätý k nám prísť. Taktiež tu je dôležité povedať si vopred, že každý jeden z nás je ochotný rozhodnutie skupiny, ak k nemu príde, osobne prijať.

3. Ochota venovať potrebný čas a energiu na nájdenie správneho rozhodnutia. Robenie správnych – nie unáhlených – rozhodnutí si žiada čas i energiu, občas veľa času a veľa energie. Niektoré veci sa nedajú urobiť za pár sekúnd. Človek si musí na ne vyhradiť čas, a to toľko, koľko ho treba. Keby si apoštoli v Jeruzaleme neboli vyhradili potrebný čas a nevložili do procesu maximum energiu, správne riešenie by neboli našli a ako komunita by ostali zaseknutí. Tak treba často vnímať i našu situáciu.

4. Ignaciánska „indiferencia“. Je to na jednej strane nenaviazanosť na nič: na svoje vlastné predstavy, na svoju vlastnú agendu a riešenia, na veci a ľudí, no na druhej strane plná oddanosť tomu a tým – veciam a ľuďom –, ktorým ma Boh volá slúžiť. Na ničom si nezakladať, na nič sa nenaväzovať, od všetkého byť slobodný. Chcieť iba to, čo chce Boh. A čo chce Boh, to prijať a venovať sa tomu naozaj naplno. Indiferencia je vlastnosť veľkých a slobodných duchov.

5. Žiadne rozhodnutie sa nedá urobiť bez slobody od predsudkov. Niektoré možnosti riešenia našej situácie si nevieme vopred ani len predstaviť. Voči iným zasa máme silné predsudky. Všetko toto nás robí zaslepenými, neohybnými a vystrašenými zo zmien. Ak máme predsudky, nie sme slobodní voči Božej vôli. Boh môže často na svoj cieľ použiť veci i ľudí, o ktorých by sme to najmenej očakávali. Lebo, ako sa to hovorí v jednom prísloví, keď Boh chce, i motyka vystrelí. Evanjelium a Božie správanie sa je plné paradoxov. Boh robí i veci pre nás nepredstaviteľné a často pre nás nepochopiteľné. Preto netreba mať proti žiadnemu riešeniu predsudky.

Ak týchto päť podmienok, milí priatelia, zachováme, môžeme pristúpiť k hlasovaniu lebo si môžeme byť istí, že záver, ktorý z toho vzíde, bude dobrý.

Nikto z nás nie je vyňatý z robenia rozhodnutí ani ako jedinec, ani ako člen komunity. Preto je dôležité, aby naše rozhodnutia boli urobené dobre. Nech je nám dnešné Božie slovo inšpiráciou, ako na to ísť.

Želám vám požehnanú nedeľu.

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: