Vatikán 6. mája – Svätému Otcovi Františkovi dnes slávnostne odovzdali Cenu Karola Veľkého za rok 2016. Cena sa udeľuje za prácu v prospech jednoty Európy. Na ceremónii vo vatikánskej Kráľovskej sále (Sala Regia) sa okrem viacerých kardinálov zúčastnili poprední predstavitelia Európskej únie: predseda Európskeho parlamentu Martin Schulz, predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker a predseda Európskej rady Donald Tusk. Prítomní boli tiež nemecká kancelárka Angela Merkelová, taliansky predseda vlády Matteo Renzi, prezidentka Litvy Dalia Grybauskaitéová, ako aj španielsky kráľ Filip IV. s manželkou a luxemburský veľkovojvoda Henrich s manželkou. Viacerí z účastníkov boli laureátmi Ceny Karola Veľkého v predchádzajúcich ročníkoch.

Pred prejavom pápeža Františka a odovzdaním ceny ako prvý vystúpil s príhovorom primátor nemeckého Aachenu Marcel Philipp. V meste s historickým názvom Aquisgrana, ktoré bolo kedysi sídlom cisárov, dnes sídli výbor udeľujúci Cenu Karola Veľkého. Po predsedovi výboru Jürgenovi Lindenovi predniesli svoje prejavy traja predstavitelia EÚ: Martin Schulz v španielčine a v nemčine, Jean-Claude Juncker v nemčine a vo francúzštine a napokon Donald Tusk v poľštine a v angličtine.

Donald Tusk vo svojom prejave citoval slová modlitby sv. Františka z Assisi: „Pane, urob ma tvorcom pokoja“.  Okrem iného povedal, že Svätý Otec František je pápežom nádeje pre všetkých: „Môžeme byť pyšní na Európu, lebo – Svätý Otec – Európa sa stále podobá na vás. Ak sa na vás prestane podobať, bude redukovaná na obyčajný geografický termín a politickú prázdnotu. Jednoducho povedané: Vy ste pápežom nádeje pre nás všetkých“.

Pred prevzatím ocenenia predniesol pápež František rozsiahly príhovor. Poukázal v ňom na znaky únavy starého kontinentu, ako aj na perspektívu nádeje. Pripomenul odkaz zakladateľských osobností zjednotenej Európy Roberta Schumana, Alcide De Gasperiho a Konrada Adenauera. Citoval slová spisovateľa Elie Wiesela, že dnes je potrebná „transfúzia pamäti“ a odvolal sa aj na dielo Ericha Przywaru Idea Európy.

V troch bodoch pápež František načrtol podmienky perspektívneho oživenia Európy. Sú nimi rozvíjanie schopností integrovať, viesť dialóg a byť tvorivo plodnou. Upozornil tiež na nevyhnutnosť prechodu od ekonomiky zameranej prioritne na peniaze a špekulatívny zisk k sociálnej trhovej ekonomike zacielenej na dobro bežných ľudí a rodín, aby mladí ľudia neboli bez práce.

Na záver pápež František zdôraznil, že Cirkev má pri znovuzrodení unavenej Európy svoju dôležitú úlohu, ktorá spočíva v plnení jej poslania, prinášajúc „mocnú a jednoduchú prítomnosť Ježiša, jeho utešujúce a povzbudzujúce milosrdenstvo“. Napokon formuloval svoj sen o novom európskom humanizme, ktorý sa bude vyznačovať solidárnosťou a radosťou rodičov privádzať na svet deti. „Snívam o Európe, o ktorej sa nebude môcť povedať, že jej úsilie o ľudské práva bolo jej poslednou utópiou“, zakončil svoj príhovor Svätý Otec.

Atmosféru celého podujatia dotvárali umelecké vstupy chlapčenského speváckeho zboru. -bp, jb-

Plné znenie príhovoru Svätého Otca

Vatikán 6. mája – Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka pri preberaní Ceny Karola Veľkého pri slávnostnej ceremónii dňa 6. mája 2016 v Kráľovskej sále Apoštolského paláca vo Vatikáne za účasti zástupcov výboru z Aachenu, čelných predstaviteľov Európskej únie a niektorých jednotlivých krajín, ako aj členov diplomatického zboru.

Ctení hostia,

Srdečne vás pozdravujem a ďakujem vám za vašu prítomnosť. Obzvlášť ďakujem pánom Marcelovi Philippovi, Jürgenovi Lindenovi, Martinovi Schulzovi, Jean-Claudovi Junckerovi a Donaldovi Tuskovi za ich milé slová. Rád by som zopakoval svoj úmysel venovať toto prestížne ocenenie, ktorým som poctený, Európe: nerobíme totiž oslavné gesto, ale skôr je to príležitosť vyjadriť našu spoločnú nádej pre nový a odvážny krok vpred pre tento milovaný kontinent. 

Tvorivosť, vynaliezavosť, schopnosť vstať a vyjsť z vlastných obmedzení sú súčasťou duše Európy. V uplynulom storočí vydala ľudstvu svedectvo, že nový začiatok bol možný: po rokoch tragických konfliktov, nahromadených v najhoršej vojne, akú si pamätáme, vzišlo s Božou pomocou niečo, čo je v ľudskej histórii úplne nové. Popol z trosiek nemohol uhasiť nádej a úsilie o altruizmus, ktoré horeli v srdciach Otcov zakladateľov európskeho projektu. Oni položili základy bašty mieru, stavby vybudovanej štátmi, ktoré sa zjednotili nie nasilu, ale na základe slobodnej voľby pre spoločné dobro a definitívneho zrieknutia sa konfrontácie. Európa, po toľkých rozdeleniach, konečne našla samu seba a začala budovať svoj dom.

Táto «rodina národov» (Prejav v Európskom parlamente, Štrasburg 25. novembra 2014), ktorá sa medzitým chvályhodne rozšírila, sa zdá byť v poslednej dobe menej uzrozumená s múrmi spoločného domu, postavenými niekedy spôsobom, ktorý sa odlišuje od osvieteného projektu vytýčeného Otcami. Táto atmosféra novosti a horlivá túžba budovať jednotu sa zdá byť stále viac pohasínajúcou; my deti toho sna sme v pokušení podľahnúť našim egoizmom, hľadiac na vlastný osoh a uvažujúc nad stavaním osobitných plotov. Napriek tomu som presvedčený, že rezignácia a únava nepatria k duši Európy a že aj «ťažkosti sa môžu stať podnecujúcimi silami jednoty» (tamtiež).

V Európskom parlamente som si dovolil hovoriť o Európe ako babičke. Europoslancom som povedal, že stále viac rastie dojem, že Európa je unavená, stará, nie viac plodná a vitálna, že veľké ideály, ktoré inšpirovali Európu akoby stratili svoju príťažlivú silu; Európa upadajúca, ktorá akoby stratila svoju schopnosť plodiť a tvoriť. Európa v pokušení chcieť zabezpečiť a ovládať priestory, skôr než vytvárať procesy začlenenia a premeny; Európa, ktorá si „stavia zákopy“, miesto toho, aby uprednostnila činnosti, ktoré v spoločnosti vytvárajú nové dynamizmy; dynamizmy schopné zapojiť a dať do pohybu všetkých sociálnych aktérov (skupiny i jednotlivcov) v hľadaní nových riešení na aktuálne problémy, ktoré by prinášali ovocie v dôležitom historickom dianí. Skôr než brániť priestory, sa Európa má stať matkou, ktorá vytvára procesy (porov. Evangelii gaudium, 223).  

Čo sa ti stalo, Európa humanizmu, zástankyňa práv človeka, demokracie a slobody? Čo sa ti stalo, Európa, zem básnikov, filozofov, umelcov, hudobníkov, spisovateľov? Čo sa ti stalo, Európa, matka ľudí a národov, matka veľkých mužov a žien, ktorí sa vedeli postaviť i dať život za dôstojnosť svojich bratov?   

Spisovateľ Elie Wiesel, ktorý prežil nacistické tábory smrti, hovorieval, že to, čo dnes potrebujeme je „transfúzia pamäte“. Je potrebné „pamätať“, zachovať si trochu odstupu od prítomnosti, aby sme načúvali hlasu našich predkov. Pripamätanie nám umožní nielen neurobiť tie isté chyby z minulosti (porov. Evangelii gaudium, 108), ale umožní nám prístup k tým výdobytkom, ktoré pomohli našim národom pozitívne prejsť cez dejinné križovatky, na ktoré narazili. Transfúzia pamäti nás oslobodzuje od dnešnej tendencie náhlivo stavať na pohyblivých pieskoch okamžitých výsledkov, ktoré môžu vytvoriť «rýchle, jednoduché a prchavé politické výsledky, ktoré však nebudujú ľudské naplnenie» (tamže, 224).

Za týmto účelom nám osoží vrátiť sa k Otcom zakladateľom Európy. Oni boli pripravení hľadať alternatívne a inovatívne cesty v kontexte poznačenom ranami vojny. Nielenže mali odvahu snívať o myšlienke Európy, ale sa odvážili radikálne premeniť modely, ktoré provokovali iba násilie a pustošenie. Odvážili sa hľadať mnohostranné riešenia na problémy, ktoré sa krok za krokom stávali spoločnými.

Robert Schuman v momente, ktorý mnohí považujú za akt zrodu prvej európskej komunity povedal: «Európa sa nevytvorí naraz, ani nie budovaním vcelku. Vytvorí sa prostredníctvom konkrétnych výdobytkov, ktoré predovšetkým vytvoria faktickú solidaritu» (Deklarácia z 9. mája 1950, Salon de l´Horloge, Quai d´Orsay, Paríž). Práve teraz, v tomto našom utrápenom a zranenom svete, sa treba navrátiť k tej skutočnej solidarite, k rovnakej konkrétnej nezištnosti, aká nasledovala po druhom svetovom konflikte, lebo – pokračoval Schuman – «svetový mier nemožno zachovať bez vyvinutia tvorivého úsilia, ktoré bude úmerné nebezpečenstvám, ktoré ho ohrozujú» (tamtiež). Projekty otcov zakladateľov, hlásateľov mieru a prorokov budúcnosti, nie sú prekonané: dnes viac než kedykoľvek predtým inšpirujú k vytváraniu mostov a búraniu múrov.       

Zdá sa, že vyjadrujú naliehavú výzvu neuspokojiť sa s kozmetickými zmenami či krivolakými kompromismi na korigovanie niektorej dohody, ale odvážne klásť nové základy, silno zakorenené; ako tvrdil Alcide De Gasperi, «všetci rovnako pohýnaní starosťou o spoločné dobro našich európskych vlastí, našej vlasti Európy», začínať nanovo bez strachu «budovateľskú prácu, ktorá si vyžaduje naše plné úsilie trpezlivej a sústavnej spolupráce» (Príhovor na Európskej parlamentárnej konferencii, Paríž 21. apríla 1954,).

Táto transfúzia pamäti nám umožní inšpirovať sa minulosťou, aby sme sa odvážne postavili ku komplikovanej multipolárnej situácii našich dní a  s odhodlanosťou prijali výzvu „aktualizovať“ myšlienku Európy. Európa schopná priviesť na svet nový humanizmus založený na troch schopnostiach: schopnosť integrácie, schopnosť dialógu a schopnosť tvorby.

Schopnosť integrovať

Erich Przywara, vo svojom veľkolepom diele Idea Európy, nám kladie výzvu, aby sme si predstavili mesto ako miesto spolužitia medzi rôznymi subjektmi a úrovňami. On poznal tú splošťujúcu (reduktívnu) tendenciu prítomnú v každom pokuse vymyslieť a vysnívať si sociálnu štruktúru. Mnoho našich miest je obzvlášť nádherných práve preto, že dokázali časom uchovať stopy rôznych vekov, národov, štýlov a vízií. Stačí sa pozrieť na neoceniteľné kultúrne dedičstvo Ríma, aby sme si uvedomili, že bohatstvo a hodnota určitého národa je založená na jeho schopnosti poprepájať všetky tieto úrovne zdravého spolužitia. Reduktívne formy a všetky pokusy o uniformitu, ktoré majú ďaleko od vytvárania hodnôt, odsudzujú naše národy ku krutej chudobe: k chudobe vylúčenia. A vylúčenie má ďaleko od toho, aby prinieslo veľkosť, bohatstvo a krásu, naopak vedie k zlobe, obmedzenosti a surovosti. Má ďaleko od toho, aby dodalo duchu ušľachtilosť – prináša úbohosť.

Korene našich národov, korene Európy sa konsolidovali v priebehu dejín, učiac sa integrovať v neustále nových syntézach kultúry veľmi rozličné a bez zjavného vzťahu medzi nimi. Európska identita je a vždy aj bola identitou dynamickou a multikultúrnou.

Politická aktivita vie, že má v rukách túto základnú a neodkladnú prácu. Vieme, že «celok je viac než jedna časť a je tiež viac ako len jednoduchý súčet», preto bude potrebné neustále pracovať na «rozširovaní perspektívy, aby sme spoznali väčšie dobro, ktoré prinesie ovocie nám všetkým» (Evangelii gaudium, 235). Sme pozvaní podporovať integráciu, ktorá v solidarite nachádza spôsob ako robiť veci, spôsob ako budovať dejiny. V solidarite, ktorú si nikdy neslobodno pliesť s almužnou, ale chápať ju ako vytváranie príležitostí, aby všetci obyvatelia našich miest – a mnohých iných miest – mohli rozvíjať svoj život s dôstojnosťou. Čas nás učí, že nestačí osoby len geograficky začleniť, ale výzvou je silná kultúrna integrácia.

Týmto spôsobom spoločenstvo európskych národov bude môcť zvíťaziť nad pokušením uzatvárať sa v jednostranných vzorcoch (paradigmách) a púšťať sa do „ideologických kolonizácií“. Odhalí skôr veľkosť európskej duše, zrodenej zo stretnutia civilizácii a národov, širšej než sú súčasné hranice Únie a povolanej stať sa vzorom nových syntéz a dialógu. Tvár Európy sa v skutočnosti nevyznačuje oponovaním ostatným, ale odtlačkami čŕt rozličných kultúr a krásou víťazenia nad uzavretosťami. Bez tejto schopnosti integrácie budú slová vyslovené v minulosti Konradom Adenauerom dnes zaznievať ako proroctvo budúcnosti: «Budúcnosť Západu nie je ani tak ohrozovaná politickým napätím, ako nebezpečenstvom odosobnenia (masového konformizmu), uniformitou myslenia a cítenia; skrátka celkovým systémom života, unikaním pred zodpovednosťou, so starosťou jedine o vlastné ja». (Prejav Zhromaždeniu nemeckých živnostníkov, Düsseldorf 27. apríla 1952)

Schopnosť dialógu 

Ak existuje slovo, ktoré by sme mali neúnavne opakovať, je ním slovo dialóg. Sme pozvaní šíriť kultúru dialógu, snažiac sa všemožnými prostriedkami otvárať príležitosti a štruktúry, ktoré ho budú umožňovať a dovolia nám obnoviť sociálne tkanivo. Kultúra dialógu predpokladá opravdivé učenie sa, disciplínu (askézu), ktorá nám pomôže uznať druhého za platného partnera v dialógu, ktorá nám umožní hľadieť na cudzinca, na migranta, na príslušníka inej kultúry ako na niekoho, koho si hodno vypočuť, počítať s ním a ceniť si ho. Dnes je pre nás urgentné zahrnúť všetkých spoločenských aktérov do šírenia «kultúry, ktorá privileguje dialóg ako formu stretnutia», napredujúc v «plánovaní snahy o uzatváranie dohôd a dohovorov bez toho, aby tejto kultúre prestalo záležať na spravodlivej spoločnosti, ktorá nestráca pamäť a nikoho nevylučuje» (porov. Evangelii gaudium, 239). Pokoj bude trvácny v tej miere, v akej vyzbrojíme naše deti zbraňami dialógu, v akej ich naučíme dobrému boju stretávania sa a vyjednávania. Takýmto spôsobom im budeme môcť zanechať do dedičstva kultúru, ktorá vie načrtnúť stratégie nie smrti, ale života, nie vylúčenia, ale integrácie.

Táto kultúra dialógu, ktorá by mala byť zaradená do všetkých školských osnov ako os prechádzajúca všetkými disciplínami, pomôže vštepovať mladým generáciám spôsob riešenia konfliktov, ktorý sa bude líšiť od toho, ktorému ich navykáme. Dnešok nás súri, aby sme dokázali vytvoriť „koalície“ nielen vojenské či ekonomické, ale kultúrne, výchovnovzdelávacie, filozofické a náboženské. Koalície, ktoré by zdôraznili to, že v pozadí mnohých konfliktov je často v hre moc ekonomických skupín. Koalície schopné brániť ľud od toho, aby bol využívaný na nepatričné ciele. Vyzbrojme našich ľudí kultúrou dialógu a stretnutia.

Schopnosť tvoriť

Dialóg, a všetko čo obnáša, nám pripomína, že nikto nemôže zostať len divákom, pozorovateľom. Všetci, od najmenšieho po najväčšieho, sú aktívnou súčasťou pri vytváraní spoločnosti, ktorá je integrovaná a založená na zmierení. Táto kultúra je možná len vtedy, ak sa všetci budeme podieľať na jej plánovaní a budovaní. Aktuálna situácia nepripúšťa, aby sa niekto iba prizeral zápasu iných. Súčasný stav je naopak silným apelom k osobnej a sociálnej zodpovednosti.

Naša mládež zohráva v tomto ohľade rozhodujúcu úlohu. Mladí nie sú len budúcnosťou našich národov, ale sú už ich súčasnosťou; oni sú tí, čo svojimi snami a životom formujú ducha Európy už dnes. Nemôžeme myslieť na zajtrajšok bez toho, aby sme im neponúkli skutočnú možnosť spolupodieľať sa na tomto sne ako činiteľom zmeny a premeny. Nemôžeme si predstavovať Európu bez toho, aby sme mladým ľuďom umožnili participovať a byť protagonistami tohto sna.

V poslednej dobe som viacej uvažoval nad týmto aspektom a kládol som si otázku: Ako môžeme zapojiť našu mládež do procesu tvorenia, keď im odopierame prácu, dôstojné pracovné miesta, ktoré by im umožnili rozvíjať sa zapájaním vlastných rúk, inteligencie a kapacít? Ako im chceme priznať hodnotu protagonistov, keď ukazovateľ nezamestnanosti a podzamestnanosti miliónov mladých ľudí v Európe stále rastie? Ako sa vyhnúť tomu, aby nám naši mladí v snahe hľadať vlastné ideály a zmysel prináležania neodchádzali inam len preto, že tu, v ich vlastnej zemi, im nevieme ponúknuť príležitosti a hodnoty?

Spravodlivé rozdeľovanie plodov zeme a ľudskej práce nie je iba filantropia. Je to morálna povinnosť (Príhovor ľudovým hnutiam v Bolívii, Santa Cruz de la Sierra 9. júla 2015). Ak chceme uvažovať nad našou spoločnosťou novým spôsobom, potrebujeme vytvárať dôstojné a náležite ohodnotené pracovné miesta, zvlášť pre našich mladých ľudí.

To si vyžaduje nové ekonomické modely, ktoré by boli inkluzívnejšie a spravodlivejšie, zamerané nie iba na prospech niekoľkých, ale na blaho bežných ľudí a celej spoločnosti. Vyžaduje si to prechod od peňažnej ekonomiky [economia liquida] k ekonomike sociálnej. Mám na mysli napríklad sociálnu trhovú ekonomiku, ktorú podporovali aj moji predchodcovia (porov. sv. Ján Pavol II., Príhovor veľvyslancovi Spolkovej republiky Nemecka, 8. novembra 1990). Prechod od ekonomiky zameranej na zisk a profitovanie zo špekulácie a úroku z pôžičiek k ekonomike sociálnej, ktorá investuje do ľudí vytváraním pracovných príležitostí a zvyšovaním ich kvalifikácie.

Potrebujeme teda prejsť od peňažnej ekonomiky s tendenciou vytvárať priestor korupcii ako prostriedku na obohatenie sa, k sociálnej ekonomike, ktorá garantuje človeku prístup k pôde a k bývaniu, a to prostredníctvom práce, ktorá je prostredím, kde môžu osoby a spoločenstvá rozvíjať «viaceré dimenzie života: kreativitu, projekty do budúcnosti, rozvoj schopností, uplatňovanie hodnôt, komunikáciu s inými, postoj adorácie. Spoločenská realita dnešného sveta preto prevyšuje obmedzené záujmy podnikov a diskutabilnú ekonomickú racionálnosť a vyžaduje, aby sa „naďalej ako priorita sledovala dostupnosť zamestnania... pre všetkých“ (Benedikt XVI., Caritas in veritate, 32)» (Laudato si’, 127).

Pokiaľ chceme smerovať k dôstojnej budúcnosti, pokiaľ túžime po budúcnosti pokoja pre našu spoločnosť, budeme to môcť dosiahnuť jedine vytváraním pravej inklúzie, takej, «ktorá poskytuje dôstojnú, slobodnú, kreatívnu, participatívnu a solidárnu prácu» (Príhovor občianskym hnutiam v Bolívii, Santa Cruz de la Sierra 9. júla 2015). Tento prechod (od peňažnej ekonomiky k ekonomike sociálnej) nielenže poskytne nové perspektívy a konkrétne možnosti pre integráciu a inklúziu, ale nás opäť urobí schopnými vízie toho humanizmu, ktorého bola Európa kolískou a prameňom.

K znovuzrodeniu Európy, ktorá je síce unavená, ale ešte stále bohatá na energiu a možnosti, Cirkev môže a musí prispieť svojím dielom. Jej úloha sa zhoduje s jej misiou: ohlasovanie Evanjelia, ktoré sa dnes viac ako inokedy prejavuje najmä vo vychádzaní v ústrety zraneniam človeka, prinášajúc mu mocnú a jednoduchú prítomnosť Ježiša, jeho utešujúce a povzbudzujúce milosrdenstvo. Boh túži prebývať uprostred ľudí, no môže to len skrze mužov a ženy, ktorí sa – tak ako veľkí evanjelizátori tohto kontinentu – nechajú dotknúť Ježišom a budú žiť Evanjelium, nehľadajúc niečo iné. Iba Cirkev bohatá na svedkov bude môcť opäť priviesť čistú vodu Evanjelia ku koreňom Európy. V tomto zmysle je kráčanie kresťanov smerom k plnému zjednoteniu veľkým znakom časov, ale tiež naliehavou požiadavkou odpovedať na Pánovu výzvu «aby všetci boli jedno» (Jn 17,21).

S rozumom i srdcom, s nádejou a bez zbytočnej nostalgie, ako syn, ktorý opäť objavuje u matky Európy svoje korene života a viery, snívam o novom európskom humanizme, «o stálej ceste poľudšťovania», v ktorej službe sú «pamäť, odvaha, triezva a humánna utópia» (Príhovor v Rade Európy, Štrasburg 25. novembra 2014). Snívam o mladej Európe, schopnej byť ešte matkou: matkou, ktorá by bola plná života, lebo si sama váži život a dáva životu nádej. Snívam o Európe, ktorá sa stará o deti, ktorá bratsky pomáha chudobnému a ujíma sa ho, pretože nemá nič a prosí o útočisko. Snívam o Európe, ktorá počúva a váži si ľudí chorých a starých, aby neboli zdegradovaní a odpísaní ako neproduktívni. Snívam o Európe, kde byť migrantom nie je prečin, ale výzva k väčšiemu zasadeniu sa za dôstojnosť každej ľudskej bytosti. Snívam o Európe, kde mladí dýchajú čisté ovzdušie čestnosti, kde milujú krásu kultúry a jednoduchý život, nezamorený nekonečnými potrebami konzumizmu; kde vstúpiť do manželstva a mať deti je zodpovednosťou a veľkou radosťou, nie problémom pre nedostatok stabilného zamestnania. Snívam o Európe rodín, so skutočne účinnými ekonomikami zameranými skôr na tváre ľudí, než na cifry, viac na príchod detí na svet než na hromadenie majetku. Snívam o Európe, ktorá zveľaďuje a chráni práva každého, nezabúdajúc na povinnosti voči všetkým. Snívam o Európe, o ktorej sa nebude môcť povedať, že jej úsilie o ľudské práva bolo jej poslednou utópiou.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jb, ej, mk, zk, bp-

Vatikán 6. mája – Kresťan neutlmuje bolesť anestéziou, ale prežíva ju v nádeji, že Boh nám daruje radosť, ktorú nik nebude môcť odstrániť. Týmito slovami sa pápež František prihovoril veriacim počas rannej homílie v Dome sv. Marty. Inšpiroval sa dnešným liturgickým čítaním z Evanjelia podľa Jána (Jn 16,20-23), kde Ježiš pred svojím umučením pripravuje učeníkov, že budú smútiť, ale tento smútok sa zmení na volanie radosti. Používa pritom obraz ženy pri pôrode: «Keď žena rodí, je skľúčená, lebo prišla jej hodina. No len čo porodí dieťa, už nemyslí na bolesti pre radosť, že prišiel na svet človek». Dúfa v bolesti a jasá v radosti, pripomenul Svätý Otec a dodal:

„Toto je to, čo radosť a nádej spoločne spôsobujú v našom živote, keď sme v súžení, keď sme v problémoch, keď trpíme. Nie je to anestézia. Bolesť je bolesť, no prežívaná s radosťou a nádejou ti otvára bránu k radosti nového ovocia. Tento obraz Pána nám musí veľmi pomáhať v ťažkostiach; v neraz drsných ťažkostiach, zlých ťažkostiach, ktoré nás tiež vystavujú pochybovaniu o našej viere... Ale s radosťou a nádejou ideme vpred, lebo po tejto búrke prichádza nový človek, ako keď žena rodí. A o tejto radosti a o tejto nádeji Ježiš hovorí, že je trvalá a nepominie.”

Radosť a nádej „patria pospolu“, podčiarkol pápež František:

„Radosť bez nádeje je jednoduchou zábavou, chvíľkovou veselosťou. Nádej bez radosti nie je nádejou, neprekračuje zdravý optimizmus. Ale radosť a nádej patria pospolu, a obe vytvárajú túto explóziu, ktorou Cirkev vo svojej liturgii takmer – dovolím si povedať to slovo – bezostyšne kričí: ,Nech tvoja Cirkev jasá!‘, nech jasá radosťou. Bez formality. Pretože keď ide o silnú radosť, nie je tu formálnosť: to je radosť.“

Pán nám hovorí, že v našom živote budú aj problémy - upozornil Svätý Otec. A tak „táto radosť a nádej nie sú karnevalom: sú niečím iným“:

„Radosť posilňuje nádej a nádej prekvitá v radosti. A takto napredujeme. Ale obe tieto kresťanské cnosti, v tomto postoji, ktorý im Cirkev chce dať, ukazujú na to, že vychádzame von zo seba samých. Radostný človek sa neuzatvára sa sám do seba; nádej ťa vedie von, je to tá kotva, ktorá je na nebeskom brehu a vyvádza ťa von. Vyjdime zo seba samých s radosťou a nádejou“.

„Ľudskú radosť môže odobrať akákoľvek vec, akákoľvek ťažkosť - vysvetlil ďalej pápež František. Naopak Ježiš nám chce darovať radosť, ktorú nám nik nebude môcť odobrať. „Je trvalá. Aj v najtmavších okamihoch“. To sa deje aj pri Nanebovstúpení Pána: „Učeníci, keď Pán odchádza a viac ho neuvidia, zostali so zrakom upretým na nebo s istým smútkom. Ale anjeli ich prebudia“.

Lukášovo evanjelium hovorí: „Vrátili sa šťastní, plní radosti.“ A Svätý Otec dodáva:  „Radosti z vedomia, že naše človečenstvo vstúpilo do neba, po prvý raz!“ „Nádej žiť a dosiahnuť  Pána“ sa tak podľa jeho slov stáva „radosťou, ktorá preniká celú Cirkev.“

Svoju homíliu uzavrel pápež František takto: „Nech nám Pán dá túto milosť veľkej radosti, ktorá nech je vyjadrením nádeje, a silnej nádeje, ktorá sa stane radosťou v našom živote. A nech Pán chráni túto radosť a túto nádej, takže nás o ňu nik nebude môcť obrať.“ -bp-

Kristus je našou najväčšou radosťou, je vždy po našom boku a nikdy nás nesklame. (Tvít pápeža Františka zo 6. mája 2016) -bp-

Vatikán 6. mája -  Švajčiarska garda dnes doplnila svoje rady o 23 nováčikov, ktorí pri tradičnej ceremónii za zvukov vojenskej dychovej hudby zložili slávnostnú prísahu. Jej dejiskom bolo o 17. hodine Nádvorie sv. Damaza pred Apoštolským palácom. Svoj veľký deň začali členovia gardy spolu so svojím veliteľom Christophom Grafom svätou omšou v Bazilike sv. Petra, ktorú pri Oltári katedry celebroval štátny sekretár Svätej stolice kardinál Pietro Parolin. V predvečer sa slávnostný program začal koncertom mládežníckeho orchestra zo švajčiarskeho mesta Glorona.

Slávnostná prísaha nováčikov Švajčiarskej gardy sa každoročne koná 6. mája pri výročí hrdinskej obrany pápeža počas plienenia Ríma španielskym vojskom v roku 1527. Svoj život vtedy položilo 147 vojakov gardy. Život v zákulisí ozbrojeného zboru Švajčiarskej gardy, ktorý sa stará o zaručenie bezpečnosti pápežovej osoby na území Vatikánu nedávno priblížil dokumentárny film i fotografická výstava inštalovaná vo Vatikánskych múzeách. -jb-

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 7. veľkonočnú nedeľu, cyklus C (Jn 17, 20-26): Posledné slová

Jedných z dôležitých aspektov dobrého vzťahu je zameranie sa na budúcnosť tých, s ktorými tento vzťah tvoríme. Ľudia, ktorí sú vo vzťahu, myslia spolu na budúcnosť, dúfajú v splnenie mnohých plánov v budúcnosti, modlia sa za budúcnosť, snívajú o nej, tešia sa na ňu. Toto vidíme napríklad dokonca u rodičov, ktorí čakajú svoje dieťa, zvlášť, keď ide o dieťa prvé. Ich hlavy môžu byť plné bicyklov, bábik, hokejok, hudobných nástrojov, vysokoškolských diplomov, významných kariér. Všetko toto samozrejme sa týka budúcnosti ich dieťaťa, ktorého narodenie práve očakávajú. Ich mysle hľadia na jeho budúcnosť lebo im na jeho budúcnosti veľmi záleží.

Pamätám sa, milí priatelia, ako – a nie je tomu ani tak dávno -  čo mi istý môj známy s veľkou naliehavosťou rozprával o nádejach a snoch pre svoje dve dospievajúce deti. Rozprával o ich schopnostiach a talentoch a o jeho nádeji, že snáď sa im tieto ich dary podarí naplno rozvinúť. Ale rozprával mi aj o hodnotách, ktoré by chcel, aby si jeho deti osvojili. Veľmi veril, že jeho deti nebudú žiť len pre seba, ale že si osvoja schopnosť starať sa aj o iných a zaujímať sa aj o dobro druhých, zvlášť komunity, ktorej sú členmi. Dúfal, že budú schopné čosi zo seba darovať aj ľuďom okolo a takto prispieť k tomu, že aj ich zásluhou sa svet okolo nich stane lepším. Tomuto otcovi veľmi záležalo, aby si jeho deti niesli vo svojom srdci a vo svojich životoch to, čomu ich s takou oddanosťou učil a to nielen svojimi slovami, ale hlavne svojím životom. Až neskôr som si uvedomil, prečo tomuto môjmu známemu v tej chvíli tak veľmi silne záležalo, aby jeho deti boli dobré a aby boli pre svet prínosom. Zakrátko po našom stretnutí totiž zomrel na ťažkú chorobu.

Evanjelium dnešnej nedele, milí priatelia, je záverečnou časťou Ježišovej záverečnej modlitby prednesenej pri poslednej večeri. Je to modlitba, ktorú v prítomnosti svojich učeníkov predniesol svojmu Otcovi krátko pred svojou smrťou na kríži. Sú v nej, pochopiteľne, posledné slová určené jeho nasledovníkom pred jeho smrťou. Ježiš chcel, aby – keď on odíde – jeho učeníci na ne stále pamätali a nikdy na ne nezabudli. Vo svojej rozlúčkovej reči Ježiš povedal svojím učeníkom mnoho dôležitých vecí. Tuná, v tejto záverečnej časti svojej rozlúčkovej reči Ježiš prechádza do modlitby adresovanej svojmu Otcovi. A hoci sú to slová určené Otcovi, je jasné, že Ježiš chcel, aby ich jeho učeníci počuli, a aby si ich zapamätali.

V časti, ktorú počujeme v túto nedeľu, Ježiš obracia svoju pozornosť na budúcnosť. Vie, že zomrie, a preto tu vyjadruje svoje hlboké city ohľadom ich budúcnosti. Je len prirodzené, že ak svojich učeníkov miloval a ak ich miloval skutočnou, nefalšovanou láskou, že mu na ich budúcnosti záleží. „Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti.“ Týmito slovami sa začína jeho posledná večera a tým aj jeho rozlúčková reč, ktoré sú pomerne dlhé. V jej poslednej časti, ktorá je modlitbou, o tejto svojej láske k nim, ktorou začal svoju poslednú večeru, ďalej uvažuje. Jeho ustarostenosť sa točí okolo ich budúceho života a služby. Ako Ježiš bol poslaný od Otca, podobne aj oni sú poslaní, aby cez ich slová uverili v neho ďalší ľudia. V tejto krásnej modlitbe počujeme, že ich čaká skvelá budúcnosť a to preto, lebo cez Ježiša sú napojení na jeho Otca. Jeho hlavnou túžbou je, aby tento vzťah v nich pokračoval. „Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta“, hovorí  Ježiš. „Aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja.“ A presne o túto lásku mu ide. Táto láska, ak jej zostanú verní, bude tým, čo si na nich bude všímať svet, čo na svet bude tak mocne pôsobiť a to až tak, že mnohí cez ňu uveria v neho. Ľudia uveria v Ježiša iba na základe ich slov, ktoré sa stávajú hodnovernými cez ich žitú lásku. Takto sa teda Ježiš tvárou v tvár svojej smrti modlí, aby zásluhou týchto jeho učeníkov sa svet stal iným.

Táto modlitba, milí priatelia, je významná hlavne teraz v tomto čase. Je to čas, kedy sa podobne ako Ježišovi učeníci nachádzame v akomsi medziobdobí. Spomeňme si, ako sa Ježišovi učeníci správali. Mali za sebou nanebovstúpenie Pána. Ježiš od nich odišiel. Turíce boli síce pred nimi, no oni o tom nevedeli. A tak po nanebovstúpení Pánovom hľadeli do neba s hlavami vykrútenými dohora, a na perách mali nevyslovenú otázku: „Čo bude ďalej?! Máme ešte nejakú budúcnosť?“ Neverili, že pred nimi je nejaká budúcnosť. Zabudli, že na nich čaká misia. Duch Svätý im to pripomenul a oni sa konečne zmobilizovali.

Nám sa môže stať čosi podobné. Slová Ježišove z jeho záverečnej modlitby pri poslednej večeri patria aj nám. Musíme uznať, že aj my sme – tak ako Ježišovi učeníci – napojení na Boha. Že naša viera v Ježiša je výsledkom toho, že v našom živote sme stretli niekoho, kto v sebe zosobňoval lásku Ježišovu k svojmu Otcovi a tiež k jeho učeníkom. Teraz sme my tí jeho učeníci. A teda je teraz na nás ísť do sveta a túto lásku ohlasovať a žiť tak, aby ju ľudia videli a cez ňu aj oni uverili v Ježiša.

V každom vzťahu je prirodzené mať nádeje a sny o tých a pre tých, ktorých milujeme. Môj známy, ktorého som spomínal v úvode, zanechal svojim potomkom krásny odkaz. A to nielen vo svojich slovách, ale aj v tom, čo on sám robil, ako on sám prežíval svoj život, v čom on sám videl hodnoty života a v čom ich, naopak, nevidel. Jeho deti budú určite na tento jeho odkaz spomínať a budú si ho pamätať počas celého svojho života, dlho, dlho po jeho smrti. A tieto slová ich budú formovať. A to aj v prípade, že by sa od nich vzdialili. Budú im totiž vždy poukazovať na to, kam sa je možné znova vrátiť.

Ježišove slová si pripomíname často. Nielen tým, že si ich čítame vo Svätom písme. Pripomíname si ich hlavne pri každej eucharistii. Veď čo iné je eucharistia, ako sprítomnené pripomínanie si Ježišovho posledného odkazu?           

Želám vám, milí priatelia, takéto plodné a oči otvárajúce prežitie eucharistie aj v túto nedeľu.  

Piatkové vysielanie vo zvukovej podobe: