Vatikán 17. mája – Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka, ktorý predniesol pri otvorení 69. generálneho zasadnutia Konferencie biskupov Talianska 16. mája 2016 v Synodálnej aule vo Vatikáne:  

Drahí bratia,

to, čo ma zvlášť napĺňa spokojnosťou keď s vami otváram toto zhromaždenie, je téma, ktorú ste navrhli za hlavnú líniu programu  – „Obnova kléru“ – v snahe podporiť formáciu, tiahnucu sa rozličnými životnými obdobiami.

Nedávno slávené Turíce dávajú tento váš cieľ do správneho svetla. Duch Svätý vskutku zostáva protagonistom dejín Cirkvi: je to Duch, ktorý v plnosti prebýva v osobe Ježiša a vovádza nás do tajomstva živého Boha; je to Duch, ktorý pohol k veľkodušnej odpovedi Panenskú Matku a svätých; je to Duch, ktorý pôsobí vo veriacich a v ľuďoch pokoja a vyvoláva veľkodušnú disponibilitu a evanjelizačnú radosť toľkých kňazov. Bez Ducha Svätého – ako dobre vieme – neexistuje možnosť dobrého života, ani reformy. Modlime sa a usilujme sa udržiavať si jeho silu, aby «svet mohol prijať radostnú zvesť [...] od služobníkov Evanjelia, ktorých život je plný horlivosti» (Pavol VI., Exhortácia Evangelii nuntiandi, 80).

Dnes večer vám nechcem ponúknuť systematickú reflexiu o postave kňaza. Skúsme skôr obrátiť perspektívu a načúvať. Priblížme sa, takmer na špičkách, k niektorému z mnohých farárov, ktorí dávajú so seba všetko v našich komunitách; dovoľme, aby sa tvár jedného z nich objavila pred očami nášho srdca a spýtajme sa s jednoduchosťou: Čo dodáva chuť životu nášho kňaza? Pre koho sa náš kňaz nasadzuje v službe? Aký je ten rozhodujúci dôvod, pre ktorý sa náš kňaz rozdáva?

Želám vám, aby tieto otázky mohli vo vás spočinúť v tichu, v pokojnej modlitbe, v úprimnom a bratskom dialógu: odpovede, ktoré sa z toho vyvinú vám tiež pomôžu identifikovať aj formačné programy, do ktorých treba s odvahou investovať.   

1. Čo dodáva chuť životu „nášho“ kňaza? Kultúrny kontext je veľmi odlišný od toho, v ktorom urobil prvé kroky v kňazskej službe. Aj v Taliansku boli toľké tradície, zvyky a pohľady na život zasiahnuté hlbokou zmenou éry.

My, ktorí sa často ocitáme v situácii, že s trpkým a obviňujúcim tónom lamentujeme nad touto dobou, musíme tiež vnímať jej tvrdosť: v našej službe sa stretávame s toľkými ľuďmi, ktorí sú často zamotaní v problémoch pre nedostatok vzorov, ku ktorým by mohli vzhliadnuť. Koľko zranených vzťahov! Vo svete, v ktorom sa každý považuje za meradlo všetkého, už viac nie je miesto pre brata.

Na tomto pozadí sa život nášho kňaza stáva výrečným, lebo sa odlišuje, je alternatívny. Ako Mojžiš je tým, kto sa priblížil k ohňu a nechal, aby plamene spálili jeho kariérne a mocenské ambície. Spálil tiež pokušenia považovať sa za „zbožného“, ktorý sa schováva do náboženského intimizmu (čisto vnútornej nábožnosti), čo má len málo spoločného s duchovnosťou.

Náš kňaz je bosý v porovnaní s krajinou, ktorá o sebe tvrdošijne tvrdí a považuje sa za svätú. Nepohoršuje sa nad krehkosťami, ktoré otriasajú ľudskou dušou: vedomý si toho, že on sám je uzdravený z ochrnutia. Má ďaleko od chladu rigoristu, ako aj od povrchnosti toho, kto sa chce lacno zapáčiť zjednávaním. Na druhej strane je ochotný ujať sa druhého, cítiac sa účastný na jeho osude a zodpovedný zaň.

S olejom nádeje a útechy sa stáva blížnym každému, pozorný zdieľať s ním opustenosť a utrpenie. Keďže prijal to, že nie je sám sebe pánom, nemá program, ktorý by si bránil, ale každé ráno odovzdáva Pánovi svoj čas, aby umožnil ľuďom prichádzať za ním a bol k nim ústretový. Takto náš kňaz nie je byrokratom ani anonymným úradníkom inštitúcie; nie je vysvätený pre určitý kontrakt, ani sa nedáva viesť kritériami efektívnosti.

Vie, že Láska je všetko. Nehľadá pozemské istoty alebo čestné tituly, ktoré vedú k spoliehaniu sa na človeka; v službe nežiada pre seba viac, než skutočne potrebuje, ani sa nesnaží pripútavať si k sebe ľudí, ktorí sú mu zverení. Jeho jednoduchý a striedmy životný štýl, to, že je vždy k dispozícii, ho robí v očiach ľudí dôveryhodným a približuje ho k ľuďom v pastoračnej láske, ktorá oslobodzuje a robí solidárnymi. Ako služobník života kráča so srdcom a krokom chudobných; stáva sa bohatým tým, že sa s nimi často stýka. Je človekom pokoja a zmierenia, znakom a nástrojom Božej nežnosti, pripraveným šíriť dobro s rovnakou vášňou, s akou sa iní starajú o vlastné záujmy.

Tajomstvo nášho kňaza – vy to veľmi dobre viete! – spočíva v tom horiacom kre, ktorý vtláča jeho životu ohnivé znamenie, uchvacuje ho a pripodobňuje ho k životu Ježiša Krista, k definitívnej pravde jeho života. Vzťah s ním ho udržiava, držiac ho mimo duchovnej svetskosti, ktorá korumpuje, ako aj mimo každého kompromisu a nízkosti. Je to priateľstvo s jeho Pánom, ktoré ho vedie k objatiu každodennej reality s dôverou toho, kto verí, že to, čo je pre človeka nemožné, nie je nemožné Bohu.

2. Takto sa s väčšou bezprostrednosťou žiada odpovedať aj na ďalšie otázky, ktoré sme si položili. Pre koho sa náš kňaz nasadzuje v službe? Otázka si azda vyžaduje spresnenie. Vskutku, ešte pred tým, než sa opýtame na adresátov jeho služby, musíme uznať, že kňaz je kňazom do tej miery, v akej sa cíti byť účastným na Cirkvi, na konkrétnej komunite, s ktorou zdieľa cestu. Boží veriaci ľud ostáva lonom, z ktorého bol vzatý, rodinou, do ktorej patrí, domovom, kam je poslaný. Táto spoločná príslušnosť, ktorá pramení z krstu, je dychom, ktorý oslobodzuje od autoreferenciálnosti (zahľadenosti do seba), ktorá izoluje a uväzňuje. «Keď tvoj čln začína zapúšťať korene v nehybnosti móla – radil Dom Hélder Câmara – vyplávaj na hlbinu!» Vydaj sa na cestu! A v prvom rade nie pre to, že máš vykonať isté poslanie, ale preto, že si samou podstatou misionárom: v stretnutí s Ježišom si zakúsil plnosť života, a preto túžiš s celým svojím bytím, aby sa v ňom spoznali aj ostatní a mohli si v sebe uchovávať jeho priateľstvo, živiť sa jeho slovom a oslavovať ho v komunite.

Ten, kto žije pre Evanjelium, vstupuje tak do vzácnej výmeny: pastier čerpá svoje obrátenie a utvrdenie z jednoduchej viery svätého Božieho ľudu, s ktorým pracuje a v srdci ktorého žije. Táto príslušnosť je soľou života kňaza; spôsobuje, že jeho charakteristickým znakom je spoločenstvo prežívané s laikmi so vzťahmi, v ktorých sa vie doceniť účasť každého. V tejto dobe chudobnej na sociálne priateľstvo, je našou prvou úlohou budovať spoločenstvo; schopnosť vytvárať vzťahy je tak rozhodujúcim kritériom pri rozlišovaní povolania.

Zároveň je pre kňaza zásadné, aby sa nachádzal vo večeradle presbytéria. Táto skúsenosť – ak nie je prežívaná len sporadicky, ani nie iba z dôvodu účelovej spolupráce – oslobodzuje od narcizmu a klerikálnych žiarlivostí; zvyšuje vzájomné uznanie, podporu a prajnosť; podporuje spoločenstvo nielen sviatostné alebo právnicky ponímané, ale bratské a konkrétne. Na spoločnej ceste kňazov, líšiacich sa vekom a citlivosťou, sa šíri vôňa proroctva, ktorá udivuje a fascinuje. Spoločenstvo je naozaj jedným z mien Milosrdenstva.

Do vašej reflexie o obnove kléru zapadá aj kapitola, ktorá sa týka spravovania štruktúr a majetkov: v evanjeliovej vízii sa snažte nepreťažovať konzervačnou pastoráciou, ktorá prekáža otvoreniu sa ustavičnej novosti Ducha. Podržte si len to, čo môže slúžiť pre skúsenosť viery a lásky Božieho ľudu.  

3. Napokon sme sa spýtali, aký je ten definitívny dôvod, pre ktorý sa náš kňaz rozdáva. Aký smútok spôsobujú tí, ktorí sú v živote vždy len polovičatí, s jednou nohou vykročenou! Kalkulujú, zvažujú, nič neriskujú zo strachu, aby sa nestratili... Sú tými najnešťastnejšími! Náš kňaz naopak, i so svojimi limitmi, je ten, ktorý sa vkladá do hry naplno: v konkrétnych podmienkach, do ktorých ho život a služba postavili, sa dáva nezištne, s pokorou a radosťou. Aj vtedy, keď sa zdá, že si to nikto nevšimol. Aj vtedy, keď tuší, že ľudsky mu za jeho bezhraničné sebadarovanie možno nikto dostatočne nepoďakuje.    

On však – a to si uvedomuje – by nemohol konať inak: miluje zem, o ktorej vie, že ju každé ráno navštevuje Boh. Je mužom Veľkej noci hľadiac na Kráľovstvo, ku ktorému cíti, že sa uberajú ľudské dejiny, napriek oneskoreniam, temnotám a protirečeniam. Kráľovstvo – vízia o človeku, ktorú má Ježiš – je jeho radosťou, horizontom, ktorý mu dovoľuje relativizovať zvyšok, mierniť obavy a úzkosť, ostať slobodný od ilúzií a pesimizmu; chrániť si v srdci pokoj a šíriť ho svojimi gestami, slovami a postojmi.

***

Takto vyzerá, drahí bratia, trojitá príslušnosť, ktorá nás konštituuje: príslušnosť k Pánovi, k Cirkvi, ku Kráľovstvu. Tento poklad v hlinených nádobách treba chrániť a podporovať! Vnímajte túto zodpovednosť až do hĺbky, prevezmite ju s trpezlivosťou a ochotne jej venujte svoj čas, svoje ruky a srdce.

Prosím s vami Svätú Pannu, aby vás jej príhovor udržiaval prívetivými a vernými. Spoločne s vašimi kňazmi môžete priviesť k cieľu svoj beh, službu, ktorá vám bola zverená a ktorou sa podieľate na tajomstve Matky Cirkvi. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ej, jb-

Vatikán/Francúzsko 17. mája – Pápež František poskytol ďalší rozsiahly rozhovor, tentoraz francúzskemu katolíckemu denníku La Croix. Medzi hlavnými témami sú kresťanský základ Európy, zdravá laicita štátu, otázky migrácie a vzťahu s islamom, kríza kňazských povolaní, postoj k prípadom pedofílie či dialóg s lefébvristami. „Aj keď je Francúzsko prvorodená dcéra Cirkvi“, predstavuje „perifériu, ktorú treba evanjelizovať“, podčiarkol Svätý Otec v interview publikovanom 16. mája vo francúzštine. Dnes ho v taliančine priniesol aj denník L´Osservatore Romano.

Pápež potvrdil, že od prezidenta Hollanda a biskupov dostal pozvanie na návštevu krajiny. Aj keď ešte nie je známy dátum, pravdepodobne to nebude v roku 2017, keďže vtedy sú vo Francúzsku voľby. Ako pripomenul pápež František, minulý rok sa počítalo s tým, že by mohol navštíviť Paríž, jeho perifériu, potom Lurdy a ešte iné mesto, kde dosiaľ žiadny pápež nebol, napríklad Marseille, ktoré podľa Svätého Otca predstavuje „otvorenú bránu do sveta“.

V súvislosti s evanjelizáciou pápež František zdôraznil, že pre ňu „nie sú nevyhnutne potrební kňazi“ a spomenul prípad Kórey, kde po príchode prvých misionárov hrali po stáročia kľúčovú úlohu laici. „Krst dáva silu evanjelizovať a Duch Svätý, ktorého v ňom prijímame, nabáda vyjsť a šíriť kresťanskú zvesť s odvahou“, povedal Petrov nástupca.

Na otázku o migrantoch pápež František reagoval slovami, že „im nemožno nerozvážne otvoriť brány dokorán“, no treba sa pýtať, „prečo“ ľudia migrujú. Zmienil sa pritom o „svetovom ekonomickom systéme v zovretí modloslužby bôžika peňazí“ a pozval Európanov k podpore integrácie migrantov bez toho, aby sa „vytvárali getá“. „Spolužitie medzi kresťanmi a moslimami je možné“, povedal Svätý Otec. „Neverím, že dnes existuje strach z islamu ako takého“, ale zo samozvaného Islamského štátu a z jeho „dobyvačnej vojny“ sčasti podnecovanej islamom. „Je pravda“, pokračoval Petrov nástupca, „že pojem dobývanie patrí k duchu islamu, ale mohol by sa interpretovať podľa myšlienky dobývania zo záveru Matúšovho evanjelia, keď Ježiš posiela svojich učeníkov do všetkých národov“. Pripomenul tiež, aby sme si položili otázku o spôsobe, akým sa „priveľmi západný model demokracie vyviezol do krajín ako Irak, kde predtým existovala silná vláda. Alebo do Líbye, kde existuje kmeňové usporiadanie“. „Nemôžeme pokročiť bez toho, aby sme brali do úvahy tieto kultúry“, uzavrel pápež František.

S ohľadom na vzťah laickosti a náboženskej slobody Svätý Otec jasne uviedol, že „štát musí byť laický“. „Náboženské štáty končia zle“, dodal nástupca sv. Petra a vysvetlil: „Verím, že laickosť sprevádzaná spravodlivým zákonom, ktorý garantuje náboženskú slobodu, ponúka referenčný rámec pre napredovanie; sme si všetci rovní ako Božie deti alebo s našou dôstojnosťou osôb. Ale každý musí mať slobodu navonok prejavovať svoju vieru“. Znamená to, že „ak chce moslimská žena nosiť závoj, musí sa jej to umožniť rovnako ako katolíkovi, ktorý chce nosiť kríž“.

Pápež František taktiež vyjadril „skromnú kritiku“ Francúzska v tom zmysle, že „preháňa s laickosťou“, keď považuje náboženstvá za „subkultúry skôr než za plnohodnotné kultúry so svojimi právami“. Tento prístup Svätý Otec definoval ako „pochopiteľné dedičstvo osvietenstva, ktoré naďalej existuje“ a vyjadril nádej, že krajina „spraví krok vpred v tejto veci, aby akceptovala, že otvorenosť voči nadprirodzenu je právom pre všetkých“.

Denník La Croix sa hlavného predstaviteľa Katolíckej cirkvi takisto spýtal, ako majú katolíci brániť svoje presvedčenie zoči-voči zákonom o eutanázii či o registrovanom partnerstve. Pápež František poukázal na to, že treba v parlamente „diskutovať, argumentovať, vysvetľovať, zdôvodňovať“, lebo „takto spoločnosť rastie“. „Štát musí rešpektovať svedomie“, pokračoval Svätý Otec a dodal, že „právo na výhradu vo svedomí sa musí uznávať v každom právnom systéme, lebo je to ľudské právo. Aj pre verejného činiteľa, ktorý je ľudskou osobou. Štát musí vziať do úvahy kritiku“.

Svätý Otec odpovedal aj na otázku o dávnejších prípadoch pedofílie vo vnútri Cirkvi, ktoré vo Francúzsku v posledných týždňoch rezonujú v médiách v súvislosti s prebiehajúcimi súdnym procesmi. Pápež poukázal na závažnosť týchto činov: „Kňaz ničí dieťa, ktoré je povolaný viesť k Bohu. Zasieva zlo, odpor a bolesť. Ako povedal Benedikt XVI., musí tu byť nulová tolerancia“. Nie je ľahké posudzovať prípady, ktoré sa udiali v predchádzajúcich desaťročiach v inom kontexte, konštatoval Svätý Otec. V tomto zmysle sa zastal súčasného arcibiskupa Lyonu kardinála Philippa Barbarina, ktorý pre zabránenie pedofílii „urobil nevyhnutné opatrenia“. Nazval ho „odvážnym, kreatívnym a misionárskym“. Dodal, že treba počkať na rozhodnutie civilného súdu v tejto veci.

Ďalšia otázka spätá s francúzskou cirkvou sa týkala Bratstva sv. Pia X.: „Pokračujeme pomaly a s opatrnosťou“, odpovedal Svätý Otec. Označil pritom tzv. lefébvristov za „katolíkov na ceste k plnému spoločenstvu“ a ich predstaveného Mons. Bernarda Fellaya za „človeka, s ktorým sa dá diskutovať“. -bp-

Vatikán 17. mája – Cesta, akú naznačuje Ježiš, je cesta služby, no v Cirkvi sa neraz vyhľadáva moc, peniaze a márnivosť. Týmito slovami sa pápež František prihovoril veriacim počas rannej svätej omše v kaplnke Domu sv. Marty. Kresťania musia podľa jeho slov premôcť „svetské pokušenie“, ktoré Cirkev rozdeľuje a vystríhal pred „šplhúňmi“, ktorí sú pripravení zničiť druhých, aby sa sami vyšvihli.

Svätý Otec sa inšpiroval dnešným liturgickým čítaním z Evanjelia podľa sv. Marka (Mk 9,30-37), v ktorom sa Ježišovi učeníci hádajú, kto je z nich väčší. Ježiš však svojich učeníkov učí ceste služby. „Ježiš“ – hovorí pápež František – „hovorí jazykom poníženia sa, smrti, vykúpenia, a oni hovoria jazykom šplhúňov: kto vystúpi vyššie v moci?“

Ako povedal Svätý Otec, učeníci „mali takéto pokušenie“, boli „pokúšaní svetským spôsobom myslenia“. Pýtajú sa, kto je medzi nimi najväčší, zatiaľ čo Ježiš im hovorí, že treba byť posledným, „služobníkom všetkých“:

„Na ceste, ktorú im Ježiš ukazuje, aby ňou kráčali, je služba pravidlom. Najväčší je ten, kto najviac slúži, ten, kto je najväčšmi v službe ostatným, nie ten, kto sa chváli, kto hľadá peniaze... márnivosť, pýchu...  Nie, takí nie sú veľkí. A to, čo sa tu stalo s apoštolmi aj s matkou Jána a Jakuba, je príbeh, ktorý sa každodenne deje v Cirkvi, v každej komunite. ,No u nás, kto je najväčší? Kto vládne?‘ Ctižiadosť. V každej komunite – vo farnostiach či v inštitúciách – je stále táto túžba šplhať sa nahor, mať moc“.

Aj v prvom dnešnom čítaní z Jakubovho listu (Jak 4,1-10) je výstraha „pred prahnutím po moci, pred závisťou, žiarlivosťou, ktoré ničia iných“, pripomenul pápež František a dodal, že ide o aktuálne posolstvo pre Cirkev. Svet rozpráva o tom, kto má väčšiu moc vládnuť, naopak Ježiš hovorí, že prišiel na svet „slúžiť“, a nie „aby mu slúžili“:

„Márnivosť, moc... A vtedy, keď mám túto svetskú túžbu byť pri moci, nie slúžiť, ale nechať sa obsluhovať, vtedy sa nešetrí silami, ako sa k tomu dostať: klebetami, špinením iných... Závisť a žiarlivosť vytvárajú takúto cestu a ničia. A my všetci to vieme. Toto sa dnes deje v každej inštitúcii Cirkvi: vo farnostiach, seminároch, iných inštitúciách, aj na biskupských úradoch... vo všetkých. Túžby svetského ducha, ktorý je duchom bohatstva, márnivosti a pýchy“.

Sú „dva spôsoby, ako hovoriť“, konštatoval Svätý Otec. Zatiaľ čo Ježiš učí službe, učeníci diskutujú o tom, kto je medzi nimi najväčší. „Ježiš prišiel slúžiť a naučil nás ceste kresťanského života: služba, pokora“. „Keď veľkí svätci hovorili, že sa cítia veľkými hriešnikmi, je to preto, že pochopili, ako je v nich prítomný duch sveta a majú mnohé svetské pokušenia“. „Nikto z nás nemôže povedať: nie, ja som svätá, čistá osoba,“ upozornil Svätý Otec:

„My všetci sme pokúšaní týmito vecami, sme v pokušení zničiť iného, aby sme postúpili vyššie. Je to svetské pokušenie, ktoré však rozdeľuje a ničí Cirkev, nie je to Ježišov duch. Pekne si predstavme tú scénu: Ježiša, ktorý hovorí tieto slová a učeníkov, ktorí hovoria ,nie, je lepšie príliš sa nepýtať, ideme ďalej‘. Učeníkov, ktorí radšej medzi sebou diskutujú o tom, kto z nich bude najväčší. Osoží nám pomyslieť na mnohé prípady, keď sme toto videli v Cirkvi, a na mnohé prípady, keď sme to spravili my, a prosme Pána, nech nás osvieti, aby sme chápali, že láska k svetu, teda k tomuto svetskému duchu, je nepriateľom Boha“. -bp-

Vatikán 17. mája – Vo veku 90 rokov včera podvečer zomrel niekdajší apoštolský nuncius v ČSFR a neskôr v Českej republike kardinál Giovanni Coppa. Rodák z piemontskej Alby vyštudoval na Katolíckej univerzite Najsvätejšieho Srdca v Miláne, kde získal doktorát na katedre filozofie a latinskej literatúry. Od roku 1958 začal pracovať na štátnom sekretariáte vo Vatikáne. Na Druhom vatikánskom koncile pôsobil ako expert na latinčinu.

Pápež František dnes zaslal dekanovi Kardinálskeho kolégia Mons. Angelovi Sodanovi kondolenčný list. Zosnulého kardinála Coppu v ňom označil za „vzácneho muža Cirkvi, ktorý prežil svoje dlhé a plodné kňazstvo a biskupstvo s vernosťou službe evanjeliu a Svätej stolici“. Petrov nástupca si s vďačnosťou zaspomínal na kardinálove zásluhy na dôležitých pozíciách, kde zastupoval rímskeho biskupa.

V roku 1990 kardinála Coppu pápež Ján Pavol II. menoval za apoštolského nuncia v ČSFR a po rozdelení republiky od 1. januára 1993 zastupoval Svätého Otca v oboch samostatných krajinách. O rok neskôr rezignoval na misiu v Bratislave a ostal nunciom v Prahe, kde pôsobil až do roku 2001.

Pápež František v kondolenčnom liste vyzdvihol kardinálovu „pastoračnú múdrosť a zápal pre potreby druhých, idúc v ústrety všetkým s dobrotivosťou a miernosťou“.

Kardinálske kolégium dnes tvorí 214 kardinálov, z ktorých má právo voliť 114. Pohrebné obrady kardinála Giovanniho Coppu budú v stredu 18. mája o 15. hod. vo Vatikánskej bazilike. Eucharistickej slávnosti bude sláviť kardinál Angelo Sodano spolu s ďalšími kardinálmi, arcibiskupmi a biskupmi. Na záver liturgie bude Svätý Otec František predsedať obradom Ultima Commendatio a Valedictio, teda poslednej rozlúčke. -ej-

Južný Sudán 17. mája – Slovenská misionárka Veronika Terézia Racková SSpS, pôsobiaca ako lekárka v Južnom Sudáne bola vážne zranená strelami útočníkov. V pondelok 16. mája hodinu po polnoci sa vracala po odvoze pacienta do inej nemocnice, keď jej auto atakovali ozbrojenci. Podľa informácie z generalátu Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého je sestra Veronika momentálne v stabilizovanom stave. Po dvoch operáciách roztrieštenej panvy v miestnej nemocnici bola prevezená helikoptérou do Kene, kde ju čaká ďalšia operácia.

Členka Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého (verbistky) sestra Veronika Racková je profesiou lekárka a pracuje ako vedúca zdravotného strediska sv. Bakhity v meste Yei v Južnom Sudáne. V minulosti pôsobila v Taliansku, Holandsku, Nemecku, Rakúsku, Írsku, Anglicku, Indonézii a Ghane.

Podľa lokálnych médií boli ako páchatelia činu zadržaní traja vojaci z armádnej jednotky tzv. „Joint Operation Unit“, rozmiestnenej v oblasti na zaistenie bezpečnosti civilistov počas noci. Minister informácií štátu Yei River Stephen Lodu Onesimo odsúdil incident ako „nedisciplinovaný a barbarský čin zo strany armády“, ktorý „musí ísť pred súd“. „Ambulancie nemožno zastavovať počas jazdy po ulici, pretože majú osobitné povolenie od ministerstva zdravotníctva,“ citovalo jeho slová miestne Radio Easter.

„Prosíme o modlitbu za sestru Veroniku, za naše sestry v Južnom Sudáne a za tých, ktorí im v tejto ťažkej situácii pomáhajú. Nechceme z našich modlitieb vynechať ani kresťanov aj nekresťanov v Južnom Sudáne,“ píše vo svojej reakcii na incident sestra Monika Guzmická SSpS, predstavená komunity sestier verbistiek v Ríme. -jb-

Sr. Veronika Terézia Racková v relácii TV LUX Vlastná cesta z 28.10.2012

Vatikán/Maďarsko 17. mája – Maďarská diecéza Győr má nového diecézneho biskupa. Svätý Otec František prijal zrieknutie sa úradu pre kánonický vek doterajšieho biskupa Győru Mons. Lajosa Pápaia a za nového biskupa diecézy vymenoval Mons. Andrása Veresa. Mons. Veres je od roku 2015 predsedom Konferencie biskupov Maďarska a od roku 2006 bol biskupom diecézy Szombathely. Má 56 rokov a biskupskú vysviacku prijal v roku 2000, pričom do roku 2006 bol pomocným biskupom Egeru. -jb-

Vatikán/Nemecko 17. mája – Svätý Otec František vyhovel žiadosti nemeckého kardinála Karla Lehmanna o uvoľnenie z úradu arcibiskupa Mainzu (Mohuč). Dôvodom je presiahnutie kánonického veku. Nemecký prelát včera oslávil 80. narodeniny, čím zaniklo aj jeho právo zúčastniť sa na voľbe pápeža v konkláve. -jb-

Utorkové vysielanie vo zvukovej podobe: