Vatikán/Bielorusko 21. mája – Svätý Otec František dnes na osobnej audiencii v Apoštolskom paláci prijal prezidenta Bieloruska Alexandra Lukašenka. Bieloruský prezident sa následne stretol so štátnym sekretárom Svätej stolice kardinálom Pietrom Parolinom a s Mons. Richardom Gallagherom, sekretárom pre vzťahy so štátmi.

Počas rozhovorov obe strany vyjadrili spokojnosť nad dobrým stavom vzájomných vzťahov a zaoberali sa niektorými témami spoločného záujmu so špecifickým ohľadom na život Cirkvi v Bielorusku a na pokojné spolužitie medzi katolíckou a pravoslávnou komunitou v krajine, ako aj medzi inými vierovyznaniami.

Bola vyzdvihnutá aj úloha bieloruského hlavného mesta Minsk, kde nedávno prebehlo niekoľko rozhovorov v súvislosti s hľadaním riešenia pre pokoj v regióne. -bp-

Každý môže byť mostom medzi rozličnými kultúrami a náboženstvami, cestou k objaveniu našej spoločnej ľudskosti (Tvít pápeža Františka z 21. mája 2016). -bp-

Vatikán 21. mája – Pápež František menoval kardinála Dominika Duku za špeciálneho vyslanca na slávnosti 1700. výročia narodenia sv. Martina z Tours. Pražský arcibiskup bude Svätého Otca reprezentovať pri eucharistickom slávení dňa 9. júla v maďarskom meste Szombathely, odkiaľ svätec pochádzal. Mesto s historickým názvom Sabaria leží 150 km južne od Bratislavy, pri hraniciach s Rakúskom. -bp-

Vatikán/Česko 21. mája  - Svätý Otec vymenoval nového pomocného biskupa pre Brno. Je ním Pavel Konzbul, ktorý doteraz pôsobil ako farár v brnianskej Katedrále sv. Petra a Pavla. Za titulárne biskupské sídlo mu Svätý Otec určil Litomyšl.

50-ročný Mons. Ing. Mgr. Pavel Konzbul, Dr. pochádza z Brna. Vyštudoval odbor elektrotechnológia na Elektrotechnickej fakulte VUT v Brne, niekoľko rokov pracoval vo výskume, vyučoval a získal doktorát v odbore teórie elektromagnetického poľa. Neskôr vstúpil do Laického združenia sv. Dominika a vyštudoval teológiu na Cyrilometodějskej teologickej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci. Po kňazskej vysviacke v roku 2003 pôsobil v niekoľkých moravských farnostiach a ako špirituál na Biskupskom gymnáziu v Brne. Od roku 2013 viedol farnosť pri brnianskej katedrále. -bp-

Vatikán 21. mája – Komplexná reforma vatikánskych médií je naplánovaná do konca roka 2018. Jednotný internetový portál vatikánskych médií, na ktorého projektovaní pracuje vatikánsky Sekretariát pre komunikáciu, však uzrie svetlo sveta už koncom tohto roka. „Máme dobrý kus za sebou“, povedal prefekt Sekretariátu pre komunikáciu Mons. Dario Edoardo Viganò o postupe reformy na poli vatikánskych médií v rozhovore pre vatikanistickú sekciu portálu La Stampa.

Doterajšie portály Vatikánskeho rozhlasu a denníka L´Osservatore Romano prejdú pod jednotný nový portál. Ten bude zohľadňovať mnohojazykový a multikultúrny aspekt vatikánskych médií, vysvetlil Mons. Viganò. Podľa jeho slov až 80 percent obsahu nového portálu bude výsledkom činnosti Vatikánskeho rozhlasu.

„To čo nazývame Vatikánsky rozhlas v skutočnosti nie je rádio,“ konštatuje Mons. Viganò. Známa budova na námestí Piazza Pia v blízkosti Anjelského hradu, v ktorej sídli multimediálne spravodajské produkčné centrum fungujúce pod 85-ročnou firemnou značkou Vatikánsky rozhlas, sa má v blízkej dobe premenovať na „Dom komunikácií“. O novej organizačnej štruktúre tohto mediálneho domu a počte členov jeho vedenia je však ešte podľa slov prefekta Sekretariátu pre komunikáciu predčasné hovoriť.

Internetový portál „vatican.va“ bude naďalej samostatný ako inštitucionálne informačné médium Svätej stolice. Ako uviedol Mons. Viganò, Sekretariát pre komunikáciu vytvorí aj tzv. „Vaticloud“ ako kanál pre sprístupňovanie informácií nunciom a biskupským zborom vo svete. -jb-

Posolstvo Svätého Otca Františka k Svetovému dňu misií 2016

Misionárska Cirkev, svedkyňa milosrdenstva

Drahí bratia a sestry,

mimoriadny Svätý rok milosrdenstva, ktorý Cirkev práve prežíva, vrhá osobitné svetlo aj na Svetový deň misií 2016. Vyzýva nás, aby sme hľadeli na misie ad gentes ako na veľké, nesmierne dielo milosrdenstva – tak duchovného, ako aj materiálneho. Na tohoročný Svetový deň misií sme skutočne všetci vyzvaní, aby sme ako misionárski učeníci „vyšli“ a poskytli svoje talenty, svoju tvorivosť, múdrosť a skúsenosť do služby šírenia posolstva Božej lásky a súcitu voči celej ľudskej rodine. Cirkev poverená misijným poslaním sa stará o tých, ktorí nepoznajú evanjelium, pretože si želá, aby všetci boli spasení a mohli zakúsiť Pánovu lásku. Jej poslaním je „ohlasovať Božie milosrdenstvo, ktoré je pulzujúcim srdcom evanjelia“ (bula Misericordiae vultus, 12) a ohlasovať ho v každom kúte sveta, až pokým nedospeje ku každej žene a mužovi, starému, mladému i dieťaťu.

Milosrdenstvo napĺňa Otcovo Srdce vnútornou radosťou, keď sa stretá s ľudským stvorením; už od počiatku sa s láskou obracia aj na tých najkrehkejších, pretože jeho veľkosť a moc sa zjavujú práve v schopnosti stotožniť sa s malými, vyradenými, utláčanými (porov. Dt 4, 31; Ž 86, 15; 103, 8; 111, 4). On je dobrým, pozorným, verným Bohom; blízkym voči tým, čo sú v núdzi, aby bol nablízku všetkým, najmä chudobným; láskavo vstupuje do ľudskej reality, práve tak, ako to robia otec a matka, keď ide o život ich detí (porov. Jer 31, 20). Termín používaný v Biblii na označenie milosrdenstva odkazuje na materské lono: teda na matkinu lásku voči jej deťom; tým deťom, ktoré bude milovať vždy, za každých okolností, nech sa stane čokoľvek, pretože sú ovocím jej lona. To je aj základný aspekt lásky Boha voči všetkým jeho deťom, a zvlášť voči členom národa, ktorý utvoril a ktorý chce vyučovať a vychovávať: jeho vnútro je pohnuté súcitom a chveje sa (porov. Oz 11, 8), keď hľadí na jeho krehkosť a nevernosť. A predsa je milosrdný voči všetkým; jeho láska zahŕňa všetky národy zeme a jeho nežnosť sa rozpína na všetky stvorenia (porov. Ž 145, 8 – 9).

Milosrdenstvo nachádza svoje najvyššie a dokonalé vyjadrenie vo vtelenom Slove. Ono zjavuje Otcovu tvár bohatú na milosrdenstvo; ono „nielenže hovorí o milosrdenstve a vysvetľuje ho príkladmi i podobenstvami, ale predovšetkým ho v sebe samom stelesňuje a vo svojej osobe predstavuje“ (Ján Pavol II., encyklika Dives in misericordia, 2). Keď prijímame a nasledujeme Ježiša prostredníctvom evanjelia a sviatostí, môžeme sa vďaka pôsobeniu Ducha Svätého stať milosrdnými ako náš nebeský Otec; tým sa učíme milovať tak, ako nás on miluje, a zo svojho života robiť nezištný dar, na znak jeho dobroty (porov. bula Misericordiae vultus, 3). Cirkev je prvým spoločenstvom z ľudstva, ktoré žije z Kristovho milosrdenstva: stále sa cíti chránená a vyvolená milosrdnou Kristovou láskou a z tejto lásky čerpá svoje poslanie, žije z nej a dáva ju spoznať ostatným národom v úctivom dialógu s každou kultúrou a náboženským presvedčením.

O tejto milosrdnej láske svedčia mnohí muži i ženy, každého veku a stavu, rovnako ako to bolo v začiatkoch cirkevnej skúsenosti. Výrečným znakom materskej lásky Boha je – popri mužoch – značná a rastúca prítomnosť žien v misijnom svete. Ženy, laičky alebo zasvätené, a dnes i mnohé rodiny napĺňajú svoje misionárske povolanie rôznymi formami: od priameho ohlasovania evanjelia až po charitatívnu činnosť. Popri evanjelizačnej a sviatostnej činnosti misionárov, ženy a rodiny často lepšie chápu problémy ľudí a dokážu im vhodným a novým spôsobom čeliť: či už v starostlivosti o život, keď zameriavajú pozornosť viac na ľudí ako na štruktúry a keď sa plne ľudsky i duchovne venujú budovaniu harmónie, vzťahov, pokoja, solidarity, dialógu, spolupráce a bratstva – tak v oblasti medziľudských vzťahov, ako aj v širšom spoločenskom a kultúrnom živote, a zvlášť na poli starostlivosti o chudobných.

Na mnohých miestach sa evanjelizácia začína vzdelávacou činnosťou, ktorej misionári venujú úsilie a čas, tak ako milosrdný vinohradník z evanjelia (porov. Lk 13, 7-9; Jn 15, 1), a pritom trpezlivo čakajú na ovocie dlhoročného formovania; takto sa rodia osoby schopné hlásať evanjelium a prinášať ho aj tam, kde by sme to považovali za nemožné. Cirkev možno označiť aj za „matku“ tých, ktorí jedného dňa uveria v Krista. Preto dúfam, že svätý Boží ľud bude naďalej preukazovať túto materskú službu milosrdenstva, ktorá pomôže národom, čo ešte nepoznajú Pána, stretnúť sa s ním a zamilovať si ho. Viera je v skutočnosti Božím darom a nie ovocím prozelytizmu, avšak rastie vďaka viere a láske hlásateľov evanjelia, ktorí sú Kristovými svedkami. Od Ježišových učeníkov, ktorí kráčajú po cestách sveta, sa požaduje láska, ktorá neodmeriava, ale voči všetkým má rovnakú mieru, akú má Pán. Ohlasujeme ten najkrajší a najväčší dar, ktorý nám dal: jeho život a jeho lásku.

Každý národ a každá kultúra má právo prijať posolstvo spásy, ktoré je Božím darom pre všetkých. Je to tým potrebnejšie, ak vezmeme do úvahy koľko nespravodlivostí, vojen a humanitárnych kríz dnes čaká na vyriešenie. Misionári zo skúsenosti vedia, že evanjelium odpustenia a milosrdenstva môže priniesť radosť a zmierenie, spravodlivosť a pokoj. Poslanie evanjelia – „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 19 – 20) – ešte nie je zavŕšené, ale zaväzuje všetkých, aby sa v súčasných podmienkach a zoči-voči aktuálnym výzvam cítili povolaní znovu „vychádzať“ na misie. Ako som to naznačil už v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium: „Každý kresťan a každé spoločenstvo musia dobre rozlíšiť, na akú konkrétnu cestu ich Pán posiela, ale všetci sme pozvaní prijať toto povolanie: vyjsť z vlastnej pohodlnosti a mať odvahu ísť na všetky periférie, ktoré potrebujú svetlo evanjelia“ (20).

Práve na tento svätý rok pripadá 90. výročie Svetového dňa misií, ktorého slávenie zaviedlo Pápežské dielo na šírenie viery a schválil pápež Pius XI. v roku 1926. Preto považujem za vhodné pripomenúť múdre ustanovenie mojich predchodcov, aby boli všetky dary zo všetkých častí sveta zozbierané v každej diecéze, farnosti, rehoľnej komunite, od každého cirkevného združenia a hnutia venované tomuto dielu na pomoc kresťanským spoločenstvám v núdzi a na podporu hlásania evanjelia až po samý kraj zeme. Ani dnes sa nesmieme vyhýbať tomuto gestu cirkevného misijného spoločenstva. Neuzatvárajme si srdce a nevenujme sa len našim špecifickým starostiam, ale otvorme si ho pre celé ľudstvo.

Najsvätejšia Panna Mária, vznešená ikona vykúpeného ľudstva, misijný vzor Cirkvi, nauč všetkých – mužov i ženy i rodiny –, aby všade stvárňovali a uchovávali živú a tajomnú prítomnosť vzkrieseného Pána, ktorý obnovuje a napĺňa radostným milosrdenstvom vzťahy medzi ľuďmi, kultúrami i národmi.

Vo Vatikáne 15. mája 2016, na sviatok Zoslania Ducha Svätého

FRANTIŠEK

(Zdroj: KBS, z tal. originálu preložila Mária Spišiaková)

Keňa/Južný Sudán 21. mája – Zatiaľ nebol definitívne potvrdený dátum poslednej rozlúčky so sestrou Veronikou Rackovou SSpS, ktorá včera v nemocnici v Nairobi po štvordňovom zápase podľahla ťažkým zraneniam. Miestom jej posledného odpočinku by mala byť pravdepodobne Keňa.

V Nairobi bude v pondelok 23. mája o 14. hodine zádušná svätá omša v kostole misijnej komunity Consolata Missionary Sisters. Podľa agentúry Fides budú pohrebné obrady pravdepodobne vo štvrtok 26. mája.

Prinášame v stručnom prehľade reakcie na správy o smrti slovenskej misionárky. Generálna predstavená Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého Sr. Maria Theresia Hörnemannová v smútočnom oznámení o sestre Veronike napísala:

„Darovala svoj život i svoju smrť za ľudí v Južnom Sudáne. Spojme sa v modlitbe, aby sa jej krv a smrť stali semiačkom zasiatym pre väčší mier pre ľudí v Južnom Sudáne a na celom svete. Zverujeme ju do lásky Trojjediného Boha, ktorému slúžila až do konca!“

Generálna predstavená zároveň vyjadrila sústrasť všetkým rehoľným sestrám a bratom spoločenstiev verbistov v Južnom Sudáne a na Slovensku. Do modlitieb za smútiacich osobitne odporúča rodnú sestru zosnulej, Pavlu Rackovú, ktorá je rovnako lekárkou a v tomto čase je na ceste do Nairobi.

Sestra  Veronika Racková pracovala na území diecézy Yei v Južnom Sudáne šesť rokov. Správu o jej smrti oznámil veriacim diecézy osobne miestny biskup. Včera popoludní Mons. Erkolano Lodu Tombe zvestoval smutnú zvesť v miestnej Katedrále Krista Kráľa. „Smrť sestry Veroniky rozrušila všetkých“, povedal páter Emmanuel Sebit SJ, generálny sekretár diecézy. To, čo sa stalo v pondelok 16. mája, keď sa sanitka rehoľnej sestry stala terčom streľby, označil za „tragický incident, ktorý šokoval celú krajinu.“ 

Predseda Konferencie biskupov Slovenska Mons. Stanislav Zvolenský po správe o smrti sestry Veroniky Rackovej kondoloval provinciálnej predstavenej Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého sestre Lucii Slušnej. V telefonickom rozhovore prejavil svoju účasť na bolesti, ktorú sestry prežívajú v tomto ťažkom okamihu a uistil ich o svojich modlitbách za zosnulú, jej príbuzných i celú misijnú kongregáciu.

Udalosť otriasla aj rehoľnou komunitou sestier verbistiek pôsobiacich v Južnom Sudáne, veria však, že budú môcť ďalej pracovať pre trpiacich v tejto africkej krajine. Katolícka rozhlasová stanica CRN pokrývajúca Južný Sudán a Núbijské vrchy priniesla vyjadrenie miestnej predstavenej Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého: „Máme nádej, že budeme pokračovať v službe núdznym ľuďom tejto veľkej africkej krajiny napriek tomuto nešťastnému incidentu,“ povedala oblastná vedúca pre Etiópiu a Južný Sudán sr. Maria Jerly Renacia SSpS.

Sestra Veronika Racková SSpS ako misijná lekárka viedla diecézne Zdravotné stredisko sv. Bakhity v Yei. V osudnú noc z 15. na 16. mája sa vracala po prevoze pacientky do inej nemocnice. Auto riadila sama, keďže vodič už v tom čase nebol v službe a išlo o súrny prípad ženy s ťažkým pôrodom. Počas cesty jej auto atakovali ozbrojenci, pričom utrpela viacero strelných rán do brušnej oblasti a roztrieštenie panvovej kosti.

Ako páchatelia činu boli podľa lokálnych médií zadržaní traja vojaci z armádnej jednotky zodpovednej za bezpečnosť na uliciach. Minister informácií štátu Yei River Stephen Lodu Onesimo odsúdil incident ako „nedisciplinovaný a barbarský čin zo strany armády“, ktorý „musí ísť pred súd“. „Ambulancie nemožno zastavovať počas jazdy po ulici, pretože majú osobitné povolenie od ministerstva zdravotníctva,“ citovalo jeho slová miestne Radio Easter.

Misijná agentúra Fides uvádza údaj, že za minulý rok 2015 bolo vo svete násilne usmrtených 22 misijných pracovníkov: 13 kňazov, 4 rehoľné sestry a 5 laikov. Piati z nich zomreli v Afrike: traja kňazi, jedna rehoľníčka a jedna laička. -jb-

Slovenská misionárka Veronika Racková SSpS podľahla zraneniam

Taliansko 21. mája – Dnes v juhotalianskom meste Cosenza blahorečili kňaza Francesca Mariu Greca. Omši spojenej s blahorečením predsedal kardinál Angelo Amato, prefekt Kongregácie pre kauzy svätých. Blahoslavený Francesco Maria Greco (1857 – 1931) bol diecéznym kňazom a zakladateľom ženskej kongregácie Malých služobníc Božského Srdca. Dekrét, ktorý potvrdzuje zázrak na príhovor nového blahoslaveného schválil pápež František 21. januára tohto roku. -bp-

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na slávnosť Najsvätejšej Trojice: Najpodstatnejšia dogma 

Učenie o Trojici má svoj pôvod v odvekej snahe veriaceho človeka pochopiť, presne aké roly majú jednotlivé osoby Trojice na diele spásy. Vo všeobecnosti možno povedať, že raní teológovia sa zameriavali na dve veci: 1) na to, ako (akým spôsobom) Boh svoj spásny čin vykonal (oikonomia), a 2) čo toto všetko potom hovorilo o Bohu ako o večnom bytí (theologia). Tento postup bol veľmi správny: od činov Boha vo svete sa išlo k jeho popisu, k jeho definícii, od jeho prejavov k jeho podstate. A zdá sa, že taký bol aj úmysel Boha: Boh sa nám zjavil na vonkajších činoch a našou úlohou bolo Boha z týchto jeho činov spoznávať a spoznať.

Lenže v 3. storočí začali na scénu prichádzať teológovia, napr. Euzébius z Nicomedie alebo Arius, po ktorom sa tento prúd aj nazýval, ktorí vychádzali z možno v podstate dobre myslených, no vo svojich dôsledkoch vlastne úplne zbytočných myšlienok, pretože pozornosť uvažujúceho odvádzali od toho, čo je podstatné, k tomu, čo je nepodstatné. Títo teológovia sa pýtali, či Ježiš Kristus je tej istej prirodzenosti ako Boh a či utrpenie Ježiša Krista môže byť v zhode s „nezraniteľným“ Bohom. Kresťanskí teológovia sa cítili povinní na tieto otázky hľadať odpovede. No nerobili to celom správne. Išli na to cez metafyziku, ktorá sa snažila analyzovať vnútorný život Boha. Tento prístup potom presmeroval ich pozornosť od rôznosti  a jedinečnosti Božských osôb v rámci dejín spásy k rovnakosti Božských osôb v Božskej večnej Trojici. Toto malo veľa dôsledkov. Tým najväčším a možno povedať aj najfatálnejším bolo to, že v teologickej úvahe o Bohu sa umenšila centrálna rola ekonómie spásy; tzn. aký zmysel všetko to, čo vykonal Boh, malo a má pre reálny život človeka. Namiesto toho sa začalo teoretizovať. Niektorí hovoria, že takto ako keby bola „porazená“ dogma o Trojici, alebo ako keby dostala svoju smrteľnú ranu. Dogma o Trojici stratila svoje centrálne miesto a bola vytlačená kdesi na okraj.

Musíme priznať, že čiastočne – hoci určite nechtiac – k tomu prispel aj sv. Augustín. Augustín bol v tomto ariánskom spore vedúcim teológom. Jeho teológia Trojice mala hlboký a dlhotrvajúci vplyv na celú západnú spiritualitu. On sa – nakoľko reagoval na ariánov – vo svojom teologickom uvažovaní zameral takmer výlučne na štruktúru Božieho vnútorného života, tzn. na vzájomný vzťah medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. Toto bol samozrejme dobrý trend, pretože – ako som už povedal – bol odpoveďou na spomínané teologické kontroverzie ohľadom Trojice, ibaže problémom bolo to, že ako keby tento trend postupne odviedol pozornosť od inej – v skutočnosti hlavnejšej – dimenzie vnútrobožského života, ktorou je dimenzia vzťahová. Augustín obľuboval obrazy Trojice pochádzajúce z psychológie ľudskej osoby, ktorá má tri schopnosti, schopnosť intelektu, schopnosť vôle a schopnosť pamäte. Bol presvedčený, že štruktúra ľudskej duše je odrazom (alebo pozostatkom) obrazu Trojice. Tým, že človek pozná samého seba, pozná Boha. Či to už Augustín chcel alebo nechcel, jeho verzia kontemplácie a výstupu k Bohu cez zostúpenie do seba samého postupne umlčala komunitnú dimenziu kresťanského života. Východná tradícia na rozdiel od západnej zasa odmietala uvažovať o Bohu „v rámci Boha samotného“, oddelene od dejín (čiže ekonómie) spásy, t.j. oddelene od konkrétnej existencie Boha ako Otca, ako Syna a ako Ducha Svätého spolu s nami ľuďmi.

Množstvo dnešného uvažovania o kresťanskom duchovnom živote vychádza práve z takého prístupu k Trojici, ktorý kladie dôraz na vnútrobožský život odrazený vo vnútornom živote konkrétneho človeka. Poznať Boha znamená poznať seba samého v sebe samom, v stále sa prehlbujúcej a nikdy nekončiacej púti do svojho vnútra. Je tu stále nebezpečenstvo, že nekontrolované praktizovanie takejto osobnej spirituality nebude potom viesť k ničomu inému, ako k narcistickej zahľadenosti do seba a prehnanej ustarostenosti o seba.

Učenie o Trojici potrebujeme oprášiť. Takéto oprášené učenie o Trojici nám môže poskytnúť presne takúto kontrolu, a to tým, že nám vynesie na povrch pokrivené koncepty aj ľudskej osoby, aj Boha. Dôkladná trojičná teológia nám poskytuje radikálnu kritiku takého prístupu, ktorý hľadí či už na ľudské bytie, alebo na Boha, ako bytia poznávajúce a milujúce seba samých v sebe samých a zo seba samých. Augustín sa celkom určite nemýlil, keď tvrdil, že ľudská osoba je jedinečným miestom Božieho sebazjavenia. A vychádzajúc z toho, že sme stvorení na Boží obraz a podobu, je potom prirodzené, že budeme hľadať kontúry tohto obrazu v sebe samých. Lenže Genezis 2-3 hovorí, že obraz Boží sa musí nachádzať vo vzťahu, ktorý dáva božiemu obrazu v nás dimenziu, ktorá je ponad akési samotárske ja. Osoby zo samotnej definície prichádzajú k jestvovaniu len cez druhých a iných potrebujú, aby ako osoby existovali. Človek je osobou len v napojení na druhého.

Oprášené učenie o Trojici zakorenené v biblickej, vieroučnej, liturgickej a gréckej patristickej tradícii samotárske duchovné hľadanie odmieta a to tým, že umenšuje kladenie dôrazu na „prirodzenosť“ a „substanciu“ a posilňuje kladenie dôrazu na „osobu“, na „vzťah“ a „spoločenstvo“ (communio). Z tohto pohľadu prvotnou a konečnou ontologickou kategóriou je nie substancia, ale skorej osoba. Boh je v prvom rade spoločenstvo osôb a nie substancia či prirodzenosť. Toto má potom nedozerné dôsledky ako pre metafyziku, tak aj na (pre) trojičnú spiritualitu. Keďže človek je stvorený na obraz „vzťahového“ Boha, potom jeho úlohou nie je stať sa nejakým „ja“ v izolácii. Človek je tým, čím je iba cez iných a pre iných. Toto je základné tajomstvo zjavené nám v ekonómii spásy vo Vtelenom Slove. Kresťanské bytie nie je o samotárskom hľadaní spásy, o hľadení dovnútra, o seba-absorbcii, ale o stále plnšej účasti na spoločenstve s Bohom a s inými. Ľudské osoby sú stvorené pre spoločenstvo s inými v láske. Nakoľko Boh nie je samotársky alebo sebestačný, ale žije večne v zo seba vychádzajúcej láske, človek, stvorený na obraz tohto Boha dosiahne svoju plnú realizáciu nie v autonómii a sebestačnosti alebo izolácii, ale v sebadarovaní; k sebe samým prichádzame cez iných.

Viem, milí priatelia, že táto téma nebola ľahká. Vďaka vám preto za trpezlivosť pri počúvaní. Želám nám všetkým, aby naše rodiny, farnosti, a iné spoločenstvá, ktorých sme súčasťou, boli obrazom Najsvätejšej Trojice. 

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: