Vatikán 26. júna – Na slávnosť „Corpus Domini“ - Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi slávil pápež František v Lateráne svätú omšu s veriacimi rímskej diecézy, po ktorej nasledovala tradičná procesia. Homíliu Svätý Otec zameral na Ježišove slová: „Toto robte na moju pamiatku“. 

Po poludní sa Svätý Otec prihovoril cez sociálnu sieť Twitter krátkym textovým odkazom: „Ježiš sa nám dáva v Eucharistii, ponúka seba samého ako duchovný pokrm, ktorý udržiava náš život.“ Vo večerných hodinách sa presunul do Lateránu, kde slávil Eucharistiu na otvorenom priestranstve pred pápežskou bazilikou. Slávenie s účasťou veriacich z rímskych farností sa začalo o 19. hod, za prítomnosti vikára pre Rímsku diecézu kardinála Agostina Valliniho a biskupov diecézy, viacerých kardinálov a prelátov, členov kapituly, rímskych farárov, rehoľníčok a rehoľníkov. Liturgickým spevom ho obohatili zbory Cappella Sistina pod vedením Massina Palombellu a Zbor Rímskej diecézy pod vedením Marca Frisinu.

V homílii sa Svätý Otec zameral na Ježišov príkaz učeníkom pri ustanovení Eucharistie: „Toto robte na moju pamiatku“. Význam tohto príkazu osvetlil poukazom na aktívnu úlohu učeníkov pri Ježišovom zázračnom rozmnožení chleba, keď lámali chleby a rozdávali ich zástupu. Pri vysvetlení významu lámania chleba pápež poukázal na životy svätcov a svätíc, ale aj mnohých rodičov, ktorí spolu s každodenných chlebom „lámu“ aj vlastný život a rozdávajú ho, aby dobre vychovali svoje deti. Spomenul aj kresťanov s verejnou zodpovednosťou, rozdávajúcich sa v službe na obranu ľudskej dôstojnosti. „Kde nachádzajú silu, aby robili toto všetko?“ – opýtal sa Svätý Otec prítomných.

Plné znenie homílie pápeža Františka na slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi 

„Toto robte na moju pamiatku“ (1 Kor 11,24.25)

Dvakrát apoštol Pavol, píšuc do komunity v Korinte, podáva správu o tomto Ježišovom príkaze v rámci rozprávania o ustanovení Eucharistie. Je to najstaršie svedectvo o Kristových slovách pri Poslednej večeri.

„Toto robte“. To znamená vezmite chlieb, vzdávajte vďaky a lámte ho; vezmite kalich, vzdávajte vďaky a rozdávajte ho. Ježiš prikazuje opakovať úkon, ktorým ustanovil pamiatku svojej Paschy, prostredníctvom ktorej nám daroval svoje Telo a svoju Krv. A tento úkon prišiel až k nám: „konanie“ Eucharistie má vždy Ježiša ako subjekt, no uskutočňuje sa skrze naše biedne ruky pomazané Duchom Svätým.

„Toto robte“. Už predtým Ježiš požiadal učeníkov, aby „konali“ to, čo On už mal jasné vo svojom vnútri, v poslušnosti voči vôli Otca. Počúvali sme to pred chvíľou v evanjeliu. Pred unavenými a vyhladovanými zástupmi hovorí Ježiš učeníkom: „Vy im dajte jesť“ (Lk 9,13). V skutočnosti je to Ježiš, ktorý požehnáva a láme chleby až po nasýtenie všetkého ľudu, no päť chlebov a dve ryby ponúkajú učeníci, a Ježiš chcel presne toto: aby, namiesto toho, že rozpustia zástup, oni sami dali k dispozícii to málo, čo mali.

A potom je tu ďalšie gesto: kúsky chleba, rozlámané svätými a ctihodnými rukami Pána, prechádzajú do biednych rúk učeníkov, ktorí ich rozdeľujú ľudu. Aj toto znamená „konať“ s Ježišom, značí „dať jesť“ spolu s ním. Je zrejmé, že tento zázrak nechce nasýtiť iba hlad jedného dňa, ale je znamením toho, čo má Kristus v úmysle uskutočniť pre spásu celého ľudstva darujúc svoje telo a svoju krv (porov. Jn 6,48-58). A jednako je vždy potrebné prejsť skrze tieto dva malé úkony: ponúknuť trochu chleba a rýb, ktoré máme; prijať rozlámaný chlieb z Ježišových rúk a rozdeliť ho všetkým.

Konať, a aj „lámať“. - „Lámať“: toto je ďalšie slovo, ktoré vysvetľuje zmysel toho „toto robte na moju pamiatku“. Ježiš sa rozlámal, láme sa pre nás. A žiada od nás, aby sme sa dávali, aby sme sa lámali pre druhých. Práve toto „lámanie chleba“ sa stalo ikonou, znamením rozpoznania Krista a kresťanov. Spomeňme si na Emauzy: rozpoznali ho „pri lámaní chleba“ (Lk 24,35). Spomeňme si na prvé spoločenstvo v Jeruzaleme: „Vytrvalo sa zúčastňovali [...] na lámaní chleba“ (Sk 2,42). Je to Eucharistia, ktorá sa stáva od samého počiatku centrom a formou života Cirkvi. Ale pomyslime si aj na všetkých svätých a sväté – známych alebo anonymných – ktorí „rozlámali“ seba samých, svoj život, aby „dali jesť“ bratom. Koľko mám, koľko otcov, spolu s každodenným chlebom, nakrájaným doma na stole, rozlámalo svoje srdce, aby vychovali synov a dcéry, aby ich vychovali dobre! Koľko kresťanov, ako zodpovedných občanov, rozlámalo svoj život na obranu dôstojnosti všetkých, zvlášť tých najchudobnejších, vytlačených na okraj a diskriminovaných! Kde nachádzajú silu, aby robili toto všetko? Práve v Eucharistii: v moci lásky vzkrieseného Pána, ktorý aj dnes láme chlieb pre nás a opakuje: „Toto robte na moju pamiatku“.

Kiež je aj úkon „eucharistickej procesie“, ktorý za chvíľu vykonáme, odpoveďou na tento Ježišov príkaz. Úkon na jeho pamiatku; úkon, ktorý dá jesť zástupu dnes; úkon, skrze ktorý budeme lámať svoju vieru a svoj život ako znak lásky Krista k tomuto mestu i k celému svetu.

(Preklad: Marek Vaňuš SVD)

Po skončení svätej omše pokračoval program slávnosti tradičnou eucharistickou procesiou od Lateránskej baziliky po ulici Via Merulana k Bazilike Santa Maria Maggiore, so záverečným eucharistickým požehnaním Svätého Otca všetkým prítomným. -jb-

Vatikán 26. mája - V rámci slávenia Svätého roka milosrdenstva bude prelom mája a júna patriť v Ríme najprv diakonom a následne kňazom a seminaristom. Prinášame stručný program oboch podujatí s medzinárodnou účasťou.

V dňoch 27. - 29. organizuje Pápežská rada pre novú evanjelizáciu „Jubileum diakonov“. Prítomní budú najmä trvalí diakoni z Talianska a iných krajín.

V piatok 27. mája sa diakoni sprevádzaní svojimi rodinami stretnú v skupinách podľa jazykov. Stretnutie od 16. hod. sa zameria na tému „Diakon – obraz milosrdenstva pre rozvíjanie novej evanjeliácie“, so zameraním na tri oblasti života diakona: v rodine, v pastorácii a v pracovnom prostredí.   

V sobotu 28. mája budú diakoni v skupinách prechádzať ako pútnici Svätou bránou Vatikánskej baziliky a v troch jubilejných kostoloch v okolí Vatikánu budú mať príležitosť k adorácii a sviatosti zmierenia. Budú to kostoly San Salvatore in Lauro, Santa Maria in Vallicella a San Giovanni dei Fiorentini. Od 17. hod. budú prebiehať katechézy vo viacerých jazykoch n atému: „Diakon – povolaný byť vysluhovateľom Lásky v kresťanskej komunite“.

V nedeľu 29. mája budú diakoni sláviť spolu so Svätým Otcom Frnatiškom Eucharistiu o 10.30 na Námestí sv. Petra.

„Jubileum kňazov a seminaristov“ bude v Ríme v dňoch 1. až 3. júna. Jeho súčasťou bude duchovná obnova vo štvrtok 2. júna, ktorú bude osobne viesť pápež František. Trikrát sa počas dňa prihovorí k zhromaždeným kňazom a predloží im podnety na modlitbu. Pápežská rada na podporu novej evanjelizácie v spolupráci s Rímskym vikariátom publikovala nasledujúci program:

V stredu 1. júna medzi 9. a 16. hodinou bude v troch vyššie spomenutých jubilejných chrámoch príležitosť na eucharistickú adoráciu, prijatie sviatosti zmierenia. Kňazi a seminaristi si v tento deň budú môcť vykonať púť k Svätej bráne Baziliky sv. Petra kráčajúc pútnickou trasou  od Anjelského hradu. O 17.30 bude nasledovať katechéza a svätá omša v jazykových skupinách: po taliansky, anglicky, španielsky, poľsky, francúzsky, nemecky a portugalsky.

Vo štvrtok 2. júna sú kňazi pozvaní na duchovnú obnovu so Svätým Otcom. Tá bude pozostávať z troch meditácií o 10.00, 12.00 a 16.00 v Lateránskej bazilike, Bazilike Santa Maria Maggiore a Bazilike sv. Pavla. Na týchto troch miestach budú môcť kňazi sledovať meditácie Svätého Otca cez televízny priamy prenos. Záver dňa bude opäť tvoriť o 17.30 spoločné slávenie svätej omše podľa jazykov. V tento deň budú preto spomenuté baziliky uzatvorené pre verejnosť. 

V piatok 3. júna, na Slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, bude Svätý Otec predsedať svätej omši o 9.30 na Námestí sv. Petra. -jb-

Komentár s názvom Eucharistické finále Filipa Neriho pripravil otec Juraj Vittek, člen komunity Oratória svätého Filipa Neriho, ktorý pôsobí ako farár-moderátor Farnosti Svätej rodiny v Bratislave – Petržalke: 

Dnešný deň, 26. máj 2016, je dňom slávnostného ukončenia jubilejného roka 500. výročia narodenia svätého Filipa Neriho, ktorý žil šesťdesiat rokov vo Večnom meste a zaslúžil si prívlastok "Apoštol Ríma". Toto jubileum sa minulý rok prelínalo s rovnakým jubileom svätej Terézie z Avily, spolu s ktorou bol v roku 1622 kanonizovaný. Boli vtedy kanonizovaní štyria svätí: Filip Neri, Terézia z Avily, Ignác z Loyoly, sv. František Xaverský a sv. Izidor. Rimania vtedy žartovali: pápež kanonizuje dnes štyroch Španielov a jedného svätého. Tak milovali svojho rímskeho svätca. A práve v Španielsku bola posvätená v januári minulého roka putovná busta s relikviou svätého Filipa Neriho. Po návšteve Španielska, Rakúska (v susednej Viedni) a Poľska sme ju pred rokom na niekoľko dní priniesli z bavorského Oratória v Aufhausene aj na Slovensko. Potom jej púť pokračovala po celom svete. V kostole Svätej rodiny v bratislavskej Petržalke má naše Oratórium natrvalo vzácnu relikviu z “precordia” svätého Filipa, pri ktorej sme v ostatných dňoch konali novénu ku cti tohto mimoriadneho svätca a uvažovali sme o jeho živote, o jeho výrokoch a o jeho príťažlivej metóde evanjelizácie. V Ríme v týchto dňoch prebiehajú oslavy tohto svätca v kostole Chiesa Nuova, ktorý postavil a v ktorom sa nachádzajú jeho telesné pozostatky. Svätú omšu na jeho sviatok príde okrem iných sláviť aj kardinál Pietro Parolin, štátny sekretár Svätej Stolice.

O postave „Apoštola Ríma“ sa už toho veľa napísalo. Na Slovensku však je ešte pomerne málo známy. Niektoré filmy vysielané aj na Slovensku sa pokúsili priblížiť jeho príťažlivosť, ale môžu o ňom vyvolať aj mylné dojmy. Počas rokov strávených v Ríme (dva z nich priamo v materskom Oratóriu, na miestach, kde žil a zomrel) som mal možnosť vidieť, že kúzlo, ktoré svätý Filip vytvára, je zjavné viac než v mnohých publikáciách v ustavičných návštevách, ktoré robia každodenne počas roka kňazi, rehoľníci, laici a aj biskupi a kardináli pri hrobe v „Novom kostole“ (Chiesa Nuova), v skupinách alebo samostatne: diskrétne, v atmosfére tichej modlitby. Je krásne pripomenúť si v tomto jubilejnom Roku jeho narodenia a zároveň v tomto Svätom roku milosrdenstva postavu kňaza, ktorý „zmenil tvár Mesta Ríma“ – ako hovoril Brémont – bez veľkých apoštolských diel, prevažne v službe spovednice. Kto vo Vallicelle, ako sa nazýva medzi Rimanmi kostol, v ktorom je pochovaný, kto na tomto mieste navštívi „spomienky“ otca Filipa, teda izby, kde žil a kde zomrel, zostane s hlbokým pohnutím stáť práve pred schátralou spovednicou, pred ktorou mi prišlo úplne spontánne povedať, keď som niekoho sprevádzal po tých vzácnych miestach: toto je kolíska celého oratoriánskeho hnutia a samotnej Kongregácie. Podľa sv. Filipa kňaz má zomrieť na jednom z troch driev, na dreve oltára (sv. omša), na dreve spovednice (služba sv. spovede) alebo na dreve kazateľnice (služba kázania Božieho Slova).

Filip Neri sa stal zakladateľom inštitúcie Kongregácie Oratória, ktorá v rámci rodinného života, žitého v usporiadanej komunite, nespočíva iba v absencii rehoľných sľubov a v špecifickom začlenení do miestnej Cirkvi, ale v štýle, ktorý dnes môžeme definovať ako ochotu ducha pochopiť zvnútra ľudské starosti a hnutia, ktoré prechádzajú spoločnosťou; schopnosť počúvať a viesť dialóg, schopnosť priblížiť sa a zdieľať sa v atmosfére otvorenosti a úcty alebo, ako hovorí otec Giulio Cittadini, „pripravenosť zachrániť svet bývajúc v ňom zvnútra, nie zvonku, nie preukazujúc mu dobrodenie z výšky bez zdieľania niečoho z jeho úzkostí a jeho kríz. Tak ako Ježiš, ktorý sa nestal dobrodincom ľudstva, ale sa vtelil, pridal sa k nám, do nášho kroku.“

Osobne sprevádza rast svojich priateľov a učeníkov, dávajúc veľmi moderným spôsobom hodnotu ich svedomiu a ich slobode. Osoba rastie vo svojom človečenstve iba vtedy, keď stretne svedectvo väčšie od seba samej, otcovstvo, obdivuhodnú prítomnosť, ktoré by jej ukázali cestu rastu, križovatku vlastnej slobody, požiadavky zodpovednosti bez toho, aby zostala zakliesnená vo svojich obmedzeniach, vo svojich vášňach a ospravedlňovaniach. Filip Neri bol autentickým „kovotepcom duší“, ako ho nazval pápež František v posolstve pre tento jubilejný rok. Obdobie renesancie poznalo silné a rafinované pokušenie, pokušenie „poľudštiť“ milosť a – hoc aj bez toho, žeby sa pritom popieral Boh – zredukovať všetko iba na ľudské. Filip Neri odpovedal na toto ničivé pokušenie kresťanského príbehu. Kresťanská radosť, ktorej je „prorokom“, nie je nič iné ako šťastie človeka vedomého si toho, že je Božím synom, v zovretí Otcovho náručia, obohatený novým životom, ktorý vyviera zo stretnutia s Kristom. Ale bolo tu aj druhé pokušenie, ktoré sa ukazovalo na scéne tohto historického obdobia ako reakcia na prevládajúcu svetáckosť. Bolo to pokušenie vyzývať bojovne svet, ktorý sa nechce stretnúť s Kristom. Celý Filipov apoštolát je opakom metódy bezmedznej tvrdosti kazateľov jeho doby. Filip bol výrazom mimoriadne hlbokej duše a mimoriadne otvorenej mysle. Vybral si stoličku spovednice i priateľského stretnutia, kde s podmanivou láskavosťou prijímal a nasmerúval na cestu obrátenia nie masy, ale jednotlivcov.

Neriho duchovná orientácia tede tečie v riečišti normálnosti, nedôveruje vysokým a mimoriadnym postojom, chváli rozumnosť... obhajuje každodennosť. Proti výnimočnosti stavia jednoduchosť, chápanú ako záľubu v podstatných veciach, odmietanie kľukatostí a úzkostí svedomia, vnútornú priezračnosť, duchovné detstvo... Neriho duchovný program sa živí dôverou v ľudskú prirodzenosť a láskou k umeniu..., je charakterizovaný rovnováhou vzťahu medzi Bohom a človekom, medzi prirodzenosťou a milosťou, uteká pred pochmúrnym a zamračeným chovaním, osvecuje sa slávnostnosťou a radosťou. Tento program je ovplyvnený kresťanským humanizmom, ktorého zázemím je princíp, že milosť nepotláča prirodzenosť, ale ju uzdravuje, posilňuje, zdokonaľuje.

Otec Filip vyhasol v prvých hodinách 26. mája 1595, vo veku osemdesiat rokov. Milovali ho jeho vlastní i celý Rím. Zomrel v atmosfére sviatku Božieho Tela. Tento rok splýva jeho sviatok, 26. máj, práve so sviatkom Božieho Tela. Práve v tejto atmosfére sme dnes oslávili jeho sviatok aj u nás v Petržalke. Zajtra si ho v našom Oratóriu uctíme aj hudobným večerom. V posledných rokoch života už svätý Filip nedokázal počas svätej omše udržať silné duchovné pohnutia, extázy, dokonca levitácie, či eucharistické zázraky, takže z dovolenia pápeža Gregora XIV. mohol ústrednú časť svätej omše sláviť sám. Na dvere izby, kde slúžil omšu, zvykli zavesiť nápis: „Ticho! Otec slúži omšu.“ „Poslednú omšu slúžil, radostne akoby za spevu.“ Keď mu podávali Viaticum, zanechal nám zapálený prejav vedomia nehodnosti, dôvery a lásky: „Pane, nie som hoden, a nikdy som nebol. Príď, láska moja.“ Bolo to eucharistické finále jeho veľkého života.

Štvrtkové vysielanie vo zvukovej podobe: